Nič neočakávané sa nestalo. Putin nezmenil ústavu, neusporiadal referendum, nezostal na poste prezidenta a vymenoval svojho nástupcu. Otázka, kto bude nástupcom na najvyššom poste v Kremli, už neexistuje. Napriek tomu analytici naďalej diskutujú, akým spôsobom plánuje Putin kontrolovať svojho nástupcu. Nie je tajomstvom, že sa Vladimir Vladimirovič nechystá vzdať moci, ktorú si tak usilovne budoval, pričom postupne likvidoval demokraciu.

Putinova autorita je natoľko vysoká a štátna mašinéria natoľko efektívna, že žiadny jeho krok smerom k zmene ústavy a získaniu neobmedzených právomocí by sa nestretol s nijakým odporom ani zo strany spoločnosti, ani zo strany medzinárodných organizácií.

Putin sa však rozhodol odovzdať moc človeku zo svojho okolia. Logicky by ho to malo zbaviť možnosti ovplyvňovať politické procesy v krajine a vystaviť ho riziku vytesnenia do druhého či tretieho sledu politiky. Držať moc v rukách a nachádzať sa v jej blízkosti, nie je jedno a to isté.

Napriek tomu však možno predpokladať, že obsadením postu prezidenta následník nemusí získať skutočnú moc. V histórii existuje nemálo príkladov, ako vládcovia, najmä však diktátori, čas od času rezignovali na oficiálny post hlavy štátu a odovzdali ho ľuďom zo svojho najbližšieho okolia. Podobné kroky získali v politike označenie „politika dvojníkov.” Tak napríklad Somoza v Nikarague namiesto seba inštaloval na poste prezidenta bábkového politika, Trujillo v Dominikánskej republike vzhľadom na svoje dlhé zotrvávanie pri moci na poste prezidenta umiestňoval štyroch rozličných ľudí, vrátane svojho brata. V Paname Manuel Norriega, nadväzujúci na politiku svojho predchodcu, pôsobil ako veliteľ ozbrojených síl a nie na poste prezidenta, ktorý bol nominálnou hlavou štátu.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa rovnaký scenár zopakuje aj v Rusku. Putinova voľba padla na Dmitrija Medvedeva. Otázka, čo viedlo prezidenta k takejto voľbe svojho nástupcu, zostáva otvorená. Jasné je len jedno – kandidát na funkciu prezidenta sa vyberal podľa konkrétnych požiadaviek. Paradoxne, ale v existujúcej politickej situácii by daný kandidát nemal byť príliš samostatný, nemal by disponovať priveľkými vodcovskými kvalitami a mal by byť spojený so svojím predchodcom klanovými, príbuzenskými alebo špecifickými pracovnými väzbami.

Ak hovoríme o psychologickej charakteristike následníka, treba pochopiť, že dôležitým faktorom v procese odovzdávania moci vnútri elity je jeho predvídateľnosť. Z psychologického hľadiska je nástupca v relatívne ponižujúcom postavení. Musí neustále myslieť na to, že moc, ktorú má v rukách, nie je jeho mocou. Nezískal ju vo volebnej kampani, za svoju legitimitu vďačí svojmu predchodcovi, ktorý mu ju môže v ľubovoľnom momente zobrať. Následník musí pochopiť, že jeho vlastná moc nie je výsledkom politického boja, ale kremeľských intríg, v ktorých on ako budúci prezident je iba pešiakom. Tak „prezident – následník” síce formálne získava moc, ale reálne zostáva nesamostatnou figúrkou.

V uvedených podmienkach sa následník nemusí z psychologického hľadiska cítiť komfortne, a preto ak je budúci prezident Medvedev dostatočne samoľúby a ctižiadostivý, nebude chcieť na poste hlavy štátu zotrvávať v tieni Putina. V takomto prípade je nevyhnutná „uzurpácia” moci. Preto je teda nevyhnutné v prvom rade nájsť človeka – vykonávateľa, ktorý nedisponuje osobitnými ambíciami. Následne je potrebné vypracovať mechanizmus zadržiavania, ak náhle nástupca, ktorý okúsi moc, bude ju chcieť kontrolovať v plnom rozsahu.

V najnovších dejinách politickej moci Ruska existuje príklad, ako „riadený” prezident veľmi rýchlo sústredil vo svojich rukách moc a zbavil sa svojich politických „patrónov.” V danom prípade ide o „ovládateľného” Putina a „patróna” Berezovského.

Panuje totiž názor, že práve Boris Berezovskij významne prispel k tomu, aby sa Vladimir Putin dostal k moci. Ruský oligarcha tak dúfal, že bude osobne kontrolovať nového prezidenta. Preto Vladimir Putin pri odovzdávaní moci musí byť absolútne presvedčený, že bude môcť kontrolovať svojho nástupcu a bude schopný vrátiť sa k nej v budúcnosti, keď si to bude želať.

Svojimi psychologickými vlastnosťami sa Dmitrij Medvedev hodí na pozíciu následníka ako nikto iný. Známi, učitelia či kolegovia Medvedeva opisujú ako pokojného, neambiciózneho, ľahko ovplyvniteľného človeka. Vždy a všade zohrával druhoradú úlohu. Podľa politických analytikov je „Dmitrij Anatolievič poddajný, mäkký, psychologicky závislý – vždy bol absolútne výhodný pre Vladimira Vladimiroviča a preňho je táto stránka mimoriadne dôležitá”. (1)

Vzájomné vzťahy medzi Putinom a Medvedevom sú pomerne dlhodobé a hlboké. Čo je však najdôležitejšie, v ich rámci Medvedev bol technickým zástupcom Putina. Ešte predtým, ako obaja začali spolupracovať v administratíve Sankt Peterburgu, spájali ich inštitucionálne vzťahy. Medvedev rovnako ako Putin študoval na právnickej fakulte Leningradskej štátnej univerzity a patril medzi obľúbených študentov neskoršieho primátora Sankt Peterburgu po páde komunizmu Anatolija Sobčaka. Je zaujímavé, že v dôsledku neznámych okolností bol počas ašpirantúry  Medvedevovým školiteľom Valerij Musin, ktorý v minulosti bol aj školiteľom Vladmira Putina.

V roku 1989 sa Dmitrij Medvedev zúčastnil Sobčakovej volebnej kampane na post predsedu leningradského mestského sovietu (primátora). V roku 1990 po Sobčakovom zvolení za primátora sa Medvedev stal jeho asistentom pre právne otázky. Počas práce v Sobčakovej administratíve sa Medvedev zblížil s Putinom, ktorý bol vedúcim Výboru mesta Leningrad pre vonkajšie vzťahy.

V ruských novinách sa občas objavujú narážky na to, že Dmitrij Medvedev udržiaval určité kontakty s KGB a dokonca tam chcel aj pracovať. Je možné, že vďaka tomu sa mohol zoznámiť s Putinom ešte počas štúdia, hoci je to málo pravdepodobné, keďže Putin v tom čase ešte pracoval v Nemecku: „Zlé jazyky hovoria, že Medvedev a Putin sa poznali dlho pred stretnutím v Sobčakovej pracovni. Údajne ešte za študentských čias Medvedev, podobne ako iní uvedomelí študenti právnickej fakulty, udržiaval isté kontakty s KGB. Podliehal tak pracovníkovi rovnakej inštitúcie Vladimirovi Putinovi, ktorý sa svojho času na svojej rodnej právnickej fakulte zaoberal náborom kádrov pre „orgány”.” (2)

Ako právny poradca Medvedev poskytoval neoceniteľné sľuby a právnu pomoc v otázkach, ktoré podľa niektorých analytikov súviseli s praním štátnych peňazí. V leningradskej vláde pracoval aj iný Putinov spolupracovník, ktorý je takisto v súčasnosti známym kremeľským politikom – Dmitrij Kozak.

Medvedev sa priamo podieľal na vydávaní licencií nastrčeným firmám, ktoré mali do Sankt Peterburgu dodávať potraviny, ktoré sa však do mesta nedostali. V roku 1992 finančná kontrola objavila viaceré prípady porušovania zákonov v práci výboru, na čele ktorého stál Putin. „Ešte v rokoch 1991 – 1992, na samom začiatku svojej kariéry, počas pôsobenia na poste predsedu Výboru pre vonkajšie vzťahy Sankt Peterburgu, Putin pod zámienkou zásobovania občanov potravinami využil svoju moc práve takýmto spôsobom. Výbor uzavrel dohody so sprostredkovateľskými firmami, ktoré sa zaoberali exportom surovín (ropné produkty, drevo, kovy, bavlna a i.) v celkovej hodnote viac než 92 mil. USD. Putin vyberal firmy podľa vlastného rozhodnutia a absolútne zákulisným spôsobom. Nešlo o výrobcov exportovaných tovarov, nepredložili zmluvy so zahraničnými dodávateľmi potravín, niektoré predstavovali organizácie so stopercentným podielom zahraničného kapitálu. Výsledkom bolo, že mesto potraviny nezískalo a „stratilo” približne 92 mil. USD (3).

Podľa názoru niektorých analytikov práve Medvedev zachránil Putina pred veľkým škandálom a odvolaním. Na akých aktivitách sa ešte následník podieľal počas prvej skúsenosti zo spolupráce s Putinom, nie je známe. Podľa niektorých svedectiev Medvedev plnil príkazy Vladimira Putina o prevode finančných prostriedkov na rozličné stavebné projekty. Peniaze odchádzali prostredníctvom vtedy slávneho 20. stavebného trustu, na čele ktorého stál súčasný poslanec zákonodarného zboru v Sankt Peterburgu Sergej Nikešin. Transakcie sa realizovali prostredníctvom známej banky Rossija, patriacej bratom Kovaľčukovcom.

Napriek tomu však všetko, čo súviselo s Putinovou činnosťou v minulosti, prakticky nie je možné dokázať alebo potvrdiť. Podobne je ťažké hovoriť o Medvedevových zákulisných aktivitách začiatkom 90. rokov.

Po porážke A. Sobčaka vo voľbách peterburského primátora v roku 1996 sa cesty Dmitrija Medvedeva a Vladimira Putina na istý čas rozišli. Medvedev zanechal politiku a aktívne sa zapojil do podnikania. Ešte začiatkom 90. rokov sa budúci následník stal spoluzakladateľom firmy Fincell, ktorá onedlho sama založila akciovú spoločnosť Ilim Palp Enterprise, ktorá patrí medzi giganty ruského drevárskeho priemyslu.

Biznisu sa Medvedev venoval do roku 1999. Putin okamžite po tom, ako sa stal premiérom a v roku 2000 získal po odchode Borisa Jeľcina prezidentské právomoci, začal zhromažďovať okolo seba tím, zložený zo svojich niekdajších spolupracovníkov, predovšetkým zo Sankt Peterburgu a z Federálnej bezpečnostnej služby (FSB).

Kremeľská kariéra Dmitrija Medvedeva sa vyvíjala cieľavedomo. V roku 1999 sa stal zástupcom vedúceho úradu vlády Dmitrija Kozaka. O necelý mesiac, ešte v decembri 1999, nastúpil na pozíciu zástupcu šéfa kremeľskej administratívy Aleksandra Vološina.

Vo svojom projekte „obsadenia Kremľa” sa Putin opieral výlučne o ľudí, s ktorými spolupracoval v Sankt Peterburgu a nimi nahrádzal úradníkov Jeľcinovej epochy. Medvedev sa stal nenahraditeľným nástrojom pri rozširovaní Putinovho vplyvu na všetky štátne a neštátne štruktúry. S jeho pomocou Putin odstránil z politickej scény Aleksandra Vološina, ktorý za Jeľcina patril medzi najvplyvnejších ľudí v Kremli. Zároveň získal pod svoju kontrolu Gazprom po odvolaní jeho šéfa Rema Viachireva. Pred rokom 2005 Medvedev viedol administratívu prezidenta a zároveň sa stal šéfom rady riaditeľov Gazpromu.

Vďaka svojim pokojným, ale efektívnym krokom v kremeľskej politike a osobitnej podpore Putina získal Medvedev prezývku „Veľký vezír”.

Podľa názoru viacerých analytikov sa práca na projekte „následník” a príprava Medvedeva na post hlavy štátu začala v roku 2005. V novembri 2005 Medvedeva vymenovali za prvého vicepremiéra. Práve kvôli Medvedevovi ako následníkovi sa začala realizovať rozsiahla Putinova iniciatíva v podobe tzv. národných projektov. Zodpovedný za ich realizáciu bol práve Medvedev a téma „národných projektov” sa v ruských médiách ocitla na prvom mieste (4).

V Kremli plánovali vymenovanie Medvedeva za premiéra ešte v roku 2007, ale podľa všetkého nastal konflikt záujmov. Putin, aby sa vyhol destabilizácii vládnej elity, vymenoval na tento post Viktora Zubkova. S najväčšou pravdepodobnosťou sa tak stalo preto, aby Medvedev nebol vystavený úderom možných protivníkov. Mimochodom, Zubkov takisto patrí do okruhu spolupracovníkov zo Sankt Peterburgu. V rokoch 1991 – 1993 pôsobil ako podpredseda výboru pre vonkajšie vzťahy mestskej administratívy Sankt Peterburgu v čase, keď predsedom tohto výboru bol Vladimir Putin.

V decembri 2007, okamžite po parlamentných voľbách, v ktorých jednoznačne zvíťazilo Jednotné Rusko, Medvedeva navrhli na účasť v prezidentských voľbách a jeho kandidatúru potvrdil prezident Putin. Zdá sa však, že všetko bolo presne naopak.

Ako sme spomínali, Putin sa sotva bude spoliehať na staré priateľstvo s Medvedevom. V politike, predovšetkým v prípade Ruska, je priateľstvo podobne ako všetky medziľudské vzťahy, podriadené politike.

V súčasnosti je ťažké vyslovovať súdy, či sa Putin vráti k moci alebo zostane sivou eminenciou. Jasné je len to, že neplánuje odchod z vysokej politiky a nevzdá sa vplyvu na budúceho prezidenta.

Počas Putinovej éry boli vypracované nielen mechanizmy ovládania spoločnosti, ale s najväčšou pravdepodobnosťou aj mechanizmy ovládania vedúcich predstaviteľov štátu, vrátane prezidenta. Ak hovoríme o možných mechanizmoch riadenia a brzdenia možných ambícií nového prezidenta monopolizovať moc, môžeme spomenúť nasledujúce nástroje:
·    kompromitujúci materiál;
·    silové štruktúry;
·    navzájom prepojené podnikateľské a byrokratické štruktúry.
Kompromitujúce materiály, patriace medzi najobľúbenejšie nástroje vplyvu, využívajú všetky špeciálne služby. Je jasné, že počas pôsobenia v mocenských štruktúrach sa na Medvedeva určite podarilo zhromaždiť veľa údajov, ktoré by stačili nielen na impeachement, ale aj na súdny proces. Využitie takýchto materiálov by však mohlo zasiahnuť aj samotného Putina, keďže Medvedev je jeho protežantom. Vyvstala by otázka, ako mohol rozviedčik Putin neustriehnuť takéto javy a podporiť nemorálneho kandidáta.

Najefektívnejším spôsobom kontroly krokov nového prezidenta je využívanie silových štruktúr, predovšetkým FSB, ktoré sú plne podriadené Putinovmu vplyvu. Podľa názorov niektorých analytikov ide o dve osoby – o Viktora Čerkasova a Antona Surikova. Obaja majú priame skúsenosti z pôsobenia v sovietskej KGB a úzko spolupracovali s V. Putinom.

Čerkasov je v súčasnosti riaditeľom Federálnej služby Ruskej federácie pre kontrolu drog. Hlavnou úlohou tejto štruktúry však bol a je boj s korupciou a s neposlušnými oligarchami. „Po zvolení Dmitrija Medvedeva sa generál polície Viktor Čerkasov stane tajomníkom Bezpečnostnej rady RF a zároveň podpredsedom vlády RF pre koordináciu orgánov na ochranu poriadku. Bude oficiálnym kurátorom činnosti FSB a ministerstva vnútra, ako aj celého bloku koordinácie činnosti výkonnej moci s Generálnou prokuratúrou RF, Vyšetrovacím výborom pri Generálnej prokuratúre, súdnym systémom. V tejto funkcii sa generál pustí do očisty týchto rezortov.” (5)

Ďalší „silovik” Anton Surikov, dôstojník vojenskej rozviedky (GRU), ktorý sa aktívne zúčastnil gruzínsko-abcházskej a čečenskej vojny, je známy aj svojimi úzkymi kontaktmi so Šamilom Basajevom. Predpokladá sa, že po zvolení Medvedeva bude generál Surikov stáť na čele vojenskej rozviedky RF. „To bude viesť nielen ku kardinálnemu zvýšeniu úrovne práce tejto zaslúžilej a legendárnej špeciálnej služby, ale aj k zvýšeniu autority politického vedenia vo vojenskom prostredí, čo je teraz, po mnohých rokoch pôsobenia civilných predstaviteľov na poste ministra obrany RF, jednoducho nevyhnutné.”  (6)

Samozrejme, takéto vyhlásenia môžu byť aj prvokom informačnej vojny vo vnútri rozličných zoskupení, ktoré sa uchádzajú o významné funkcie v Kremli. Zostáva však nespornou skutočnosťou, že silové štruktúry budú naďalej zohrávať dôležitú rolu pri určovaní politického kurzu krajiny bez ohľadu na to, kto bude prezidentom.

Tretím nástrojom ovládania a kontroly je politická hra podnikateľsko-byrokratických zoskupení. Za uvedený čas sa v Rusku sformoval unikátny systém vyvažovania vplyvov a rozdelenia moci vnútri vládnych elít. Ústredná moc je rozdelená medzi rozličné finančné, silové a byrokratické zoskupenia. Zároveň sú navzájom prepojené plnením jednotlivých mocenských funkcií a súperia v úsilie o zvýšení svojho podielu na moci a prístupu k rozličným zdrojom. Napriek tomu sú však lídri uvedených klanov osobne oddaní Putinovi, ktorý ich môže využívať ako nástroj ovládania jednotlivých mocenských štruktúr.

Medvedev sa po tom, ako sa stane prezidentom, okamžite stretne s problémom súperenia a konkurencie medzi tými, ktorí sa považujú za súčasť moci. Predovšetkým ide o skupinu tzv. silovikov na čele s prvým vicepremiérom Sergejom Ivanovom, o ktorom sa takisto uvažovalo ako o možnom prezidentovi. Ešte v roku 2003 ho označovali za „prezidentovho dvojníka”. Vtedajšia tlač písala: „Minister obrany Ruska Sergej Ivanov je už takmer rok v okruhu pracovníkov špeciálnych služieb, majúcich blízko k moci, označovaný titulom prezidentovho „dvojníka”. Niektorí ho považujú za „nástupcu číslo jeden”.” (7) Aj podľa prieskumov verejnej mienky Ivanov v roku 2007 viedol nad Medvedevom.

Koho Rusi považovali za elitu v roku 2007

Zdroj: Kommersant.ru

Napriek tomu sa však analytici nazdávajú, že Sergej Ivanov nemá za sebou vlastný podnikateľský klan, v dôsledku čoho prehráva s inými vplyvnými predstaviteľmi Kremľa. Vážnejšou postavou, ktorá môže spôsobovať problémy Dmitrijovi Medvedevovi, je vedúci prezidentovho sekretariátu Igor Sečin.

Sečin takisto pochádza z Peterburgu a rovnako ako mnohí ďalší z Putinovho blízkeho okruhu pracoval s ním v Sobčakovej administratíve, konkrétne ako jeho tajomník. Igor Sečin bol jediným človekom, ktorého Putin so sebou zobral do Moskvy okamžite po tom, ako sa stal premiérom.

V súčasnosti je Sečin jednou z kľúčových postáv ruskej politiky a ekonomiky. Od roku 2003 bol šéfom štátnej ropnej spoločnosti Rosnefť a podieľal sa na likvidácii ropnej spoločnosti JUKOS, patriacej Chodorkovskému. Príbuzenské vzťahy spájajú Sečina s ministrom spravodlivosti Vladimirom Ustinovom. Práve Sečinova skupina presadzovala pokračovanie Putinovej vlády aj v treťom funkčnom období.

Prirodzene, v dôsledku „odchodu” V. Putina môže jeho bývalé okolie stratiť kľúčové pozície, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa to nestane, keďže Medvedev sa iba sotva odváži zasiahnuť proti obľúbencom súčasného prezidenta. Na druhej strane  nový prezident Medvedev sa nikdy nebude cítiť istý svojou mocou a preto jeho moc bude mať iba nominálny charakter.

Z toho vyplýva, že samotná moc sa nemení ani napriek vnútorným pohybom, ale mení sa iba jej tvár. S určitosťou možno povedať, že počas Medvedevovej vlády nenastanú reálne demokratické a liberálne zmeny v politickom usporiadaní krajiny. Smutné je, že politika „následníctva” môže trvať dovtedy, kým existuje samotný štát.