V Bielorusku 28. septembra 2008 prebehli parlamentné voľby, ktorých výsledok pozorovateľská misia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe odmietla uznať. O ich dôsledkoch na vnútropolitický vývoj v Bielorusku a o najnovšom vývoji v bielorusko-ruských vzťahoch hovorí DespiteBorders s riaditeľom Centra politického vzdelávania, politológom Andrejom Liachovičom.

Ako hodnotíte priebeh parlamentných volieb v Bielorusku a ich výsledky?

V podmienkach autoritatívneho režimu voľby nemohli mať slobodný a demokratický charakter. Rovnako ako aj v minulosti, práca všetkých štruktúr štátneho aparátu bola orientovaná na získanie výsledkov, naplánovaných mocou. „Zvolených” bolo všetkých 110 kandidátov, nominovaných mocou a uvedených na „prezidentskej listine”. To znamená, že podľa výsledkov volieb parlament naďalej zostáva pobočkou Administratívy prezidenta. Výkonná, zákonodarná i súdna moc je koncentrovaná v rukách prezidenta Lukašenka. Opozícia zostáva mimo systémovej politiky. Lukašenko ukázal, že nemá záujem zmeniť túto situáciu.

Hoci voľby neboli regulárne, napriek tomu aj míting, ktorý sa konal večer po uzavretí volebných miestností, potvrdil, že opozícia nemá podporu obyvateľstva, keďže sa ho zúčastnilo iba niekoľko sto ľudí. Aké sú príčiny neúspechu opozície vo voľbách?
Formovanie opozičnej kandidátky bolo ďalším kolom boja o vplyv, boja medzi generáciami v rámci opozície. Stranícki lídri disponovali dostatočnými organizačnými možnosťami na to, aby podstatnú časť miest na kandidátke obsadili svojimi stúpencami. Kritériom pre navrhnutie za kandidáta v opozícii nebola popularita alebo skúsenosti z práce s voličmi či existencia akcieschopného tímu spolupracovníkov, ale podpora straníckych funkcionárov. Väčšina opozičných kandidátov sa snažila svojou účasťou vo voľbách potvrdiť svoj formálny štatút v stranách. Neboli orientovaní na prácu s voličmi. Nedokázali sa rozhodnúť, čo majú robiť vo voľbách, či majú pri prvej vhodnej príležitosti stiahnuť svoju kandidatúru, bojkotovať voľby alebo budiť zdanie realizácie volebnej kampane. Iba 20 až 25 zo 110 opozičných kandidátov chcelo skutočne realizovať efektívnu volebnú kampaň a dosiahnuť faktické, hoci oficiálne neuznané volebné víťazstvo. Prvou príčinou neúspechu je teda veľmi slabá úroveň kandidátov.

Boli ešte aj iné príčiny neúspechu opozície?

Väčšina kandidátov za Zjednotené demokratické sily (ODS) nemala zrozumiteľnú ideovú platformu. Nedisponovali zrozumiteľným posolstvom, ktoré by zodpovedalo záujmom spoločnosti. Zjednotené demokratické sily sú obchodnou značkou pre západné sponzorské organizácie. V Bielorusku voliči, stranícki aktivisti i štátna moc, t. j. všetky subjekty vnímajú ODS ako súbor politických zoskupení s úplne odlišným vnímaním minulosti, súčasnosti i budúcnosti krajiny. Spája ich iba negatívny postoj k Lukašenkovmu režimu. Umelá aliancia národných demokratov, liberálov a ortodoxných komunistov sovietskeho typu, vytvorená na základe objednávky západných organizácií, predstavuje v  očiach mnohých voličov väčšie zlo ako Lukašenkov režim. Voliči v tomto zoskupení vidia rozbušku pre Bielorusko, ktorá nevyhnutne exploduje, keď si tieto skupiny začnú medzi sebou deliť moc.

A napokon, kandidáti ODS nevedeli odpovedať na otázku voličov „Kto, ak nie Lukašenko?”. Značná časť bieloruských voličov chápe moc ako personifikovanú. Pre efektívny boj o moc je potrebné ponúknuť nielen alternatívu v podobe zrozumiteľného programu rozvoja Bieloruska, ale aj alternatívu samotnému Lukašenkovi. Celková popularita všetkých lídrov opozičných strán neprekračuje úroveň štatistickej chyby.

Iba malá časť kandidátov disponovala odpoveďou na túto otázku, keď ako alternatívu Lukašenka prezentovala dôsledného demokratického, proeurópskeho a následne aj najpopulárnejšieho opozičného politika Aleksandra Milinkieviča, ktorý bol v roku 2006 opozičným kandidátom na post prezidenta. To bolo jednou z príčin efektívnosti ich volebných kampaní.

Časť ODS navrhovala bojkot volieb, niektorí opoziční kandidáti sa vzdali kandidatúry. Do akej miery bola podľa vás ich stratégia správna?

Kampaň bojkotu parlamentných volieb bola efektívna v roku 2000. Vtedy však bolo rozloženie síl v opozícii úplne iné. Viacerí opoziční lídri boli značne populárni. Počas parlamentných volieb 2008 vystupovala opozícia v štádiu rozkolu. Veľa voličov vedelo o vnútorných konfliktoch v opozícii. Negatívny imidž opozície teda spôsobila nielen moc, ale aj vlastné chyby opozície. Stranícki lídri stratili popularitu aj medzi značnou časťou voličov, orientovaných opozične voči Lukašenkovi.

Heslo bojkotu volieb by bolo na mieste, ak by voliči opozíciu vnímali ako alternatívu Lukašenkovho režimu. Tohtoročné voľby mala opozícia využiť na to, aby ukázala, že tou alternatívou je. Pritom boli poslednou legálnou možnosťou masovej práce s voličmi pred prezidentskými voľbami 2011, aby opozícia znova získala podporu demokratického elektorátu, ktorý predstavuje približne 20 až 25 % z celkového počtu voličov. V súčasných podmienkach bola stratégia bojkotu úplne nesprávna.

Aká je podľa vás budúcnosť demokratickej opozície v Bielorusku po voľbách?

Nie každý opozičný aktivista je demokratický politik. Lídri strán všetkými silami zápasia o udržanie si svojho formálneho štatútu v stranách. Menia zloženie delegátov regionálnych organizácií na straníckych zhromaždeniach, využívajú lož a dezinformáciu na diskreditáciu svojich politických protivníkov. Považujú sa za efektívnych politikov, ktorým nerozumejú aktivisti a voliči, nie sú otvorení  ich názorom. Ako politici kopírujú Lukašenka, pracujú jeho metódami.

Po voľbách bude pokračovať boj o vedúce posty v stranách medzi súčasnými lídrami, ich okolím a mladou vlnou. V opozičných organizáciách musí nastúpiť generačná zmena. Iba vtedy bude možné sformovať efektívnu a demokratickú opozíciu v Bielorusku.

Prečo Lukašenko odmieta aj tak malé ústupky Západu, ako vstup niekoľkých opozičných poslancov do parlamentu, hoci Snemovňa reprezentantov nedisponuje takmer žiadnou mocou, pričom zároveň tvrdí, že je zainteresovaný na rozvoji dobrých vzťahov so Západom?

Lukašenko vidí, že Západ sa obáva krokov Ruska. Nazdáva sa, že Západ prijme jeho podmienky normalizácie vzťahov, t. j. prepustí politických väzňov a Bielorusko pod jeho vedením neuzná nezávislosť Južného Osetska a Abcházska. Lukašenko označuje za bezprecedentné ústretové kroky voči Západu fakt, že kandidáti opozície dostali priestor na dve päťminútové vystúpenia v televízii a členov ich volebných tímov neprenasleduje milícia a neprepúšťajú ich zatiaľ zo zamestnania.

Lukašenko plánuje efektívnejšie využívať rozpory medzi Západom a Ruskom, aby do Bieloruska nepustil Západ s vlnou demokratizácie. Takisto nechce pustiť Rusko s vlnou ruského modelu privatizácie. Chce byť samým sebou. Takto ponímaná nezávislosť Bieloruska od Západu i od Ruska vyhovuje záujmom vládnucej elity, ktorá v súčasnosti realizuje nomenklatúrnu privatizáciu. Vyhovuje taktiež záujmom väčšiny voličov, ktorí nie sú pripravení pracovať podľa zvyklostí platných na Západe, pričom nechcú žiť ako v ruských regiónoch.

Môže zdržanlivý postoj Bieloruska počas udalostí v Južnom Osetsku ovplyvniť politiku Ruska voči krajine v budúcnosti?

Moc si uvedomuje, že neuznanie nezávislosti Južného Osetska a Abcházska je dôležitou podmienkou pre normalizáciu vzťahov so Západom. Zároveň sa Lukašenkovi nepáčia požiadavky prezidentov Južného Osetska a Abcházska na členstvo vo Zväze Bieloruska a Ruska. Nechce, aby sa na strane Medvedeva objavili Kokojty a Bagapš. Uviedol, že pre rozvoj spolupráce s Južným Osetskom a Abcházskom, Bielorusko vôbec nemusí uznať ich nezávislosť.

Rusko sa v otázke nezávislosti gruzínskych provincií ocitlo v medzinárodnej izolácii. Nepodporili ho ani členské štáty Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti (CSTO). Za týchto okolností Rusko potrebuje verejné vyjadrenia Lukašenka o podpore jeho krokov v Gruzínsku. Je zaujímavé, že Lukašenko sa v roli spojenca Ruska znova objavil na ruských televíznych kanáloch. Rusko za to platí zvýšením ekonomickej podpory Bielorusku. Je vysoko pravdepodobné, že budúci rok bude Bielorusko nakupovať ruský plyn za 140 USD za tisíc kubíkov, čo je trikrát menej ako je cena pre štáty EÚ. Bielorusko podobne ako v minulosti kupuje ruskú ropu za nízke ceny a predáva na Západ za svetové ceny. Zvýšil sa aj bieloruský export do Ruska.

Pritom Rusko neotvára otázky, ktoré vyvolávajú vo vzájomných vzťahoch napätie, ako napr. predaj kontrolných balíkov akcií bieloruských podnikov ruským firmám. Odložilo sa rokovanie o zjednotení menových systémov a prijatí Ústavného aktu zväzového štátu. Obchodno-ekonomické vzťahy sa teda rozvíjajú, hoci projekt politickej integrácie je pozastavený.