Počas celého obdobia pôsobenia ISIL v Iraku a v Sýrii sa bezpečnostné zložky v Európe obávali infiltrácie príslušníkov tejto organizácie (a jej podobných organizácií) do Európy. Z tohto hľadiska migračná kríza, ktorá zaznamenala vrchol za posledné mesiace, spôsobila, že spomínané hrozby možno považovať za pomerne reálne. Správy potvrdzujúce túto tendenciu sa už objavujú niekoľko mesiacov (pozri napríklad [1]). Na možnosť preniknutia teroristov na územie Európskej únie začínajú upozorňovať aj niektorí európski politici. V danej súvislosti (tradične) vyznieva azda najexpresívnejšie reakcia lídra UK Independence Party Nigela Faragea, ktorý vyhlásil, že tisíce džihádistov Islamského štátu by mohli využiť migračnú krízu a zaplaviť Európu [2]. Takúto možnosť nevylučujú ani zdroje z prostredia bezpečnostných zložiek jednotlivých západných štátov [3], pričom správy tohto typu sa šíria aj západnými médiami [4]. Médiá a sociálne siete prinášajú zábery jednotlivých utečencov, ktorí sa nápadne podobajú na zábery ozbrojencov [5]. Niektorí si môžu na tomto mieste povedať, že do Európy môžu prúdiť bývalí bojovníci tzv. umiernenej opozície (porovnaj tvrdenia z článku [6]). Treba však pripomenúť, že v poslednom čase je z pohľadu tzv. umiernenej opozície veľmi ťažké nájsť osoby, ktoré by spĺňali kritérium bojaschopnosti a umiernenosti [7]. Keďže režim Asada v Sýrii možno považovať za sekulárny, ťažko možno odhadovať mieru náboženskej radikalizácie osôb bojujúcich proti štátnym zložkám (tá sa môže pohybovať od žiadnej cez umiernenú až po radikálnu). Kampaň niektorých slovenských médií (pozri napríklad [8]), ktorá naznačuje, že medzi prúdmi migrantov sa nenachádzajú žiadni extrémisti/teroristi, je viac ako nepresvedčivá, čoho indície možno nájsť aj v nasledujúcich riadkoch. Vzhľadom na neostrý charakter hranice medzi umiernenou a radikálnou sunitskou opozíciou možno konštatovať, že chýbajúca ostražitosť v prípade príslušníkov takzvaných umiernených opozičných skupín by mohla predstavovať hrubú chybu. Povaha rizík vyplývajúcich z prieniku jednotlivých osôb je bezprostredne spätá s ich napojením na radikálne sunitské organizácie, koreluje však aj s ich náboženským vyznaním, mierou náboženskej radikality a (na čo sa pri verejnej diskusii nekladie dostatočný dôraz) so sociálnym pôvodom daných osôb.

Samotný fakt, že veľké skupiny osôb svojvoľne prekračujú vonkajšie hranice EÚ, možno považovať za mimoriadne významné bezpečnostné riziko. Mimoriadne závažnú okolnosť tiež predstavuje fakt, že podľa vyjadrenia predstaviteľov maďarskej polície drvivá väčšina migrantov prichádzajúcich do Maďarska cez Srbsko nemá so sebou doklad totožnosti, pričom neexistuje žiaden iný spôsob overenia ich identity ako akceptácia ich vlastnej deklarácie. Novo prichádzajúci migranti by mali byť sústreďovaní vo vzdialenosti menej ako jednej míle od maďarskej hranice za účelom odobratia otlačkov prstov a vyhotovenia fotografie. Cesta k registračnému miestu je však nestrážená a migranti sú schopní vychýliť sa z trasy, v dôsledku čoho je značný počet migrantov nezdokumentovaných, čo dané osoby využívajú na hľadanie útočiska v bohatších členských štátoch EÚ (i keď môžu byť odchytené neskôr maďarskými bezpečnostnými zložkami). Počet migrantov je taký veľký, že nie je možné registrovať všetkých, ktorí prekročia hranice [9] (porovnaj [10]). Vo vzťahu k migrantom, prichádzajúcich do Maďarska cez Srbsko bez dokladov totožnosti (porovnaj tvrdenie vyššie o tom, že väčšina predmetných migrantov nemá so sebou doklady totožnosti), možno konštatovať, že tento stav môže byť spôsobený aj stratou či ňou nezavinenými okolnosťami (napríklad nutnosťou rýchleho opustenia domova). Čo je však z hľadiska európskej bezpečnosti najhoršie, osoba sa mohla svojho dokladu totožnosti zbaviť alebo ho zatajiť s cieľom zavádzania oficiálnych bezpečnostných zložiek ohľadom krajiny svojho pôvodu (je otázne, či bezpečnostné zložky rozlišujú migrantov na základe prízvuku a či sú spôsobilé „odfiltrovať“ migrantov, ktorí o sebe v snahe zvýšiť svoje šance na udelenie azylu nepravdivo uvádzajú, že pochádzajú zo Sýrie) alebo s cieľom zatajenia svojej minulosti (napríklad osoba môže byť identifikovaná ako islamský extrémista v oblasti svetonázoru alebo aktívnej činnosti). Okrem toho nemožno vylúčiť prípady, kedy sa osoby preukazujú sfalšovanými pasmi, resp. pasmi patriacimi cudzím osobám. Ak aj v praxi dochádza k bezpečnej identifikácii osôb, je otázne, do akej miery sú európske bezpečnostné zložky schopné odhaliť bezpečnostné riziká, ktoré môžu byť s týmito osobami spojené.

V tomto kontexte by sme chceli upozorniť na niekoľko zaujímavých čísel. Podľa správy UNHCR je 75 percent migrantov prichádzajúcich do Európy mužského pohlavia, 13 percent ženského a zvyšných 12 percent je detí. Podľa údajov z toho istého zdroja polovica všetkých utečencov je tvorená občanmi Sýrie, ktorí sú nasledovaní občanmi Afganistanu (13 percent) a treťou najväčšou skupinou (8 percent) sú občania Eritrey [11]. Prevaha mužov medzi utečencami môže indikovať, že po faktickej stránke ide väčšinou o tzv. ekonomických migrantov, ktorí po získaní zázemia v Európe budú posielať peniaze domov, čo môže potvrdzovať aj fakt, že v prípade ohrozenia si práve ženy a deti vyžadujú zvýšenú mieru bezpečia pre ich znížené možnosti obrany proti hroziacemu riziku. Podobne je to aj v prípade kalkulovania so zlúčením rodiny: nedáva dobrý zmysel , aby muž z dôvodu bezpečnostných hrozieb opustil svoju ohrozenú rodinu s tým, že keď sa – možno po rokoch – uchytí v Európe, žena a deti pricestujú za ním; aj takéto (podľa všetkého zrejme vysoko frekventované) prípady svedčia o zrejme rozhodujúcom podiele ekonomických migrantov. Danému predpokladu zodpovedá aj vyjadrenie predsedu slovenskej vlády, že 95 percent domnelých utečencov predstavujú ekonomickí migranti [12]. Samozrejme, na úrovni predpokladov možno dodať, že vo vlnách utečencov môžu byť prítomní aj bojovníci ISIL alebo iných teroristických skupín (rovnako prevažne mužského pohlavia). Ďalšie bezpečnostné riziká vytvára potenciálny nárast sociálneho napätia spätý s prílevom aktuálne prebytočnej pracovnej sily, resp. sociálne odkázaných osôb, a sprostredkovanie tiež extrémizmu v prostredí domáceho obyvateľstva.

Záver

Podľa aktuálnych informácií sa predpokladá, že Slovenská republika by mala prijať najmenej 1 500 a možno až 2 800 žiadateľov o azyl [13] utečencov na základe kvót Európskej komisie (EK) a daný počet by sa mal zvyšovať s prílevom ďalších osôb. Voči systému prerozdeľovania utečencov na základe kvót pritom nedávno vyjadrili odmietavé stanovisko o. i. lídri krajín Vyšehradskej štvorky (V4) [14]. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti by bolo z pohľadu záujmov SR a ďalších štátov vrátane krajín V4 mimoriadne rizikové, pokiaľ by vo vzťahu k prijímaniu utečencov nesledovali svoje bezpečnostné záujmy. Okrem toho, prijímanie týchto osôb je spojené s množstvom ďalších problematických aspektov, ktoré sa neviažu len na záujmy SR a štátov V4, ale aj na práva a záujmy samotných utečencov. Medzi nimi možno uviesť problém „priviazania“ prijatej osoby ku krajine, v ktorej získa azyl na základe kvót EK. Aj na základe skutočnosti, že migranti zachytávaní na území Maďarska sa búria voči ich zadržiavaniu na území daného štátu a žiadajú umožnenie ich presunu do Rakúska a následne do Nemecka [15][16][17], možno konštatovať, že ich pokračujúca prítomnosť v štátoch ako Maďarsko alebo Slovensko je z ich pohľadu neželaná a že ich cieľom je migrovať ďalej na Západ. Možno teda hodnotiť ako neprimerané, keď predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker prirovnáva prijatie migrantov na základe kvót napríklad k vlnám poľských migrantov v minulosti [18]. Rozdiel spočíva v tom, že poľskí migranti cestovali do cieľového štátu bez toho, aby ich niekto pod hrozbou sankcií nútil zdržovať sa na území inej krajiny. Ak sa bude napríklad pod hrozbou straty ochranného statusu [19] aplikovať mechanizmus, ktorý by mal priviazať konkrétnych migrantov ku konkrétnemu štátu, je otázne, nakoľko efektívny tento systém v skutočnosti bude (porovnaj [20]); možno totiž predpokladať, že mnohí postúpia cestu do nimi zvolenej krajiny aj napriek hrozbe straty balíku výhod či statusu. Na druhej strane viazanie azylantov ku konkrétnej krajine je v rozpore so základnými princípmi EÚ, medzi ktoré patrí slobodný pohyb osôb; v kontexte týchto princípov ho možno považovať za zásah do práv samotných utečencov (v prípade azylantov ide o osoby s legálnym pobytom na území EÚ a teda právo na slobodu pohybu by sa na nich malo vzťahovať). Alternatívou voči viazaniu ku konkrétnej krajine je len poskytovanie takej materiálnej podpory, ktorá by z pohľadu migrantov spravila zo Slovenska a ďalších krajín V4 atraktívnu krajinu: dosiahnutie takého stavu by ale muselo byť spojené s poskytnutím vyšších štandardov a práv, ako je to v prípade bežného obyvateľstva týchto krajín, a z tohto dôvodu je po viacerých aspektoch neprijateľné. V kontexte čoraz intenzívnejšej neoficiálnej volebnej kampane pred parlamentnými voľbami možno očakávať, že väčšina politických subjektov na Slovensku bude prezentovať odmietavý postoj voči prijatiu utečencov. Zaujímavosťou je, že vládnuca politická strana SMER zmenila svoje logo (zrejme) v záujme prilákania národne cítiaceho voliča (pozri sem [21]). Ak sa strana SMER poddá tlaku zo strany EÚ a výsledkom toho SR prijme utečencov, môže sa to negatívne odzrkadliť na jej volebnom výsledku v nadchádzajúcich parlamentných voľbách; prevažná časť dospelej populácie je proti prijímaniu utečencov, pričom takého nálady panujú práve medzi voličmi vládneho SMERu (pozri napríklad [22]). Na druhej strane by zlomenie odmietavej pozície vládnucej strany mohlo pridať na popularite určitým pravicovým (aktuálne mimoparlamentným) subjektom. Pokiaľ SR zotrvá pri odmietavej pozícii voči navrhovaným kvótam, môže sa opierať o možnosť koordinácie postupu na úrovni V4 [23] a báze tejto platformy vyhľadať medzi členskými štátmi EÚ ďalších spojencov (porovnaj [24]); uvedeným spôsobom by bolo možné vytvoriť opozíciu voči oficiálnym snahám EÚ o prerozdelenie migrantov.