Rozhovor s moldavským politológom Igorom Munteanom o rozhodnutí Moldavska vstúpiť do Európskej únie, moldavskej demokracii, podnesterskom konflikte a otázkach bezpečnosti v čiernomorskej oblasti. Igor Munteanu pôsobí ako výkonný riaditeľ Inštitútu pre rozvoj a sociálnu iniciatívu (IDIS) Viitorul.

Moldavsko sa často považuje za jedinú skonsolidovanú demokraciu v regióne bývalého Sovietskeho zväzu. Súhlasíte s týmto výrokom?

Toto konštatovanie je príliš veľkorysé na to, aby bolo pravdivé. Moldavsko je krajina s hlboko zakoreneným regionálnym konfliktom, ktorý neustále pretrváva, a v ktorej sa demokratické inštitúcie nachádzajú ešte len v štádiu vzniku. Takéto prostredie zvyčajne nazývame procedurálnou demokraciou, pretože jej charakteristickým znakom je zákonom garantovaná obmena politických elít prostredníctvom volieb. Nespĺňa ale požiadavky kladené na štandardnú a účinnú demokraciu. Snažíme sa o to, aby sme patrili do Európy, v rozširovaní sa však s nami nepočíta. V súčasnosti sa usilujeme o získanie  väčšieho uznania, lebo mi sami sa považujeme za Európanov a myslíme si, že politický dialóg s Moldavskom by mal prebiehať v rovnakom tempe a za tých istých podmienok, ako prebiehal s Balkánom, t.j. s tou časťou Európy, ktorá bola začlenená do Paktu o Stabilite a iniciatív v Juhovýchodnej Európe. Moldavsko je krajina, ktorá má veľa problémov. Do roku 1995 zaznamenala úspechy v oblasti dôležitých reforiem ako bola napríklad privatizácia bývalých poľnohospodárskych kolchozov, ale vyskytli sa aj závažné zlyhania na poli transformácie ekonomiky a získavania zahraničných investícii. Moldavsko má v rámci Európy jeden z najnižších investičných ratingov. Má enormné ťažkosti pokiaľ ide o ukazovatele chudoby, obnovenie a rekonštrukciu infraštruktúry a vládnucu triedu pozostávajúcu z členov bývalej nomenklatúry. V roku 2001 si Moldavsko namiesto poloprezidentského režimu zvolilo parlamentný systém, čím sa stalo takpovediac jedinečným v bývalom sovietskom priestore. Krátko po týchto zmenách v ústave sa však k moci dostala Komunistická strana Moldavskej republiky, ktorá vyťažila z inštitucionálnych zmien maximum aby si zaistila ústavnú väčšinu v Moldavskom parlamente. Výsledkom bolo, že vo voľbách získala 71 mandátov z celkového počtu 101. Vďaka tomu mohla neobmedzene transformovať inštitucionálne prostredie podľa vlastných predstáv. Čo sa týka ideologických preferencii, opozícia zostala roztrieštená a nejednotná, navyše aj do značnej miery oslabená, aby dokázala ubrániť to, čo dosiahla v období medzi rokmi 1991 a 2000 počas boja proti pokusom Komunistickej strany o opätovné nastolenie bývalého režimu.

Komunistická strana zvíťazila v parlamentných voľbách dvakrát, a to v rokoch 2001 a 2005. Ako je možné, že zaznamenala taký úspech?

V roku 1991 bola v Moldavsku Komunistická strana v dôsledku štátneho prevratu v Moskve zakázaná. Prevrat bol signálom všeobecného uznania nezávislosti bývalých sovietskych subjektov. V roku 1994, kedy bola prijatá ústava, moldavský prezident Petru Lucinschi rozhodol, že zakazovať politické strany je nedemokratické. Komunistická strana bola legalizovaná a v priebehu nasledujúcich šiestich rokov sa znovu objavila na moldavskej politickej scéne. Jej ciele sa vlastne ani úplne nezhodujú s komunizmom sovietskeho typu, ide skôr o kombináciu populistických myšlienok plných nostalgie a túžby obnoviť aspoň určitú časť inštitúcii typických pre sovietsku éru vrátane rozsiahlej intervenčnej politiky v rámci spoločnosti a výhod poskytovaných klientelistickým zoskupeniam. To je princíp, na akom systém fungoval v sovietskych časoch. Jej víťazstvo v roku 2001 bolo výsledkom všeobecnej frustrácie obyvateľstva zo zlyhaní predchádzajúcich vlád pri vytváraní vízie rozvoja krajiny, z veľkých korupčných škandálov a neschopnosti zostaviť životaschopný a usporiadaný ministerský kabinet. Napriek týmto nedostatkom obyvateľstvo očakávalo, že sa v krajine zavedie aspoň poriadok. Komunisti sa vydali touto cestou, ale ich politický program vyznieval dosť smiešne. Chceli Moldavsko pripojiť k Zväzu Ruska a Bieloruska a opätovne zaviesť kolchozný systém v poľnohospodárstve. Takýto program sa ale príliš odlišoval od záujmu verejnosti, preto sa komunisti po roku dištancovali od týchto problémov a začali propagovať trhovo orientované ekonomické reformy.

Čo bolo príčinou ich úspechu po takej zásadnej zmene v ich politike?

Súčasní moldavskí komunisti sú typickou populistickou stranou a populizmus je ich ideológiou. Populizmus je podľa Ivana Krasteva prevzatie moci a zabudnutie na zodpovednosť, čo je aj skutočná ideológia Komunistickej strany Moldavska. Prezident Voronin pochádza z jednej z najbohatších rodín v Moldavsku čiže je prirodzené, že má veľa dôvodov brániť to, čo doposiaľ dosiahol. Komunistická strana je politická štruktúra na čele s viac či menej charizmatickým lídrom, ktorá sa veľmi spolieha na jeho osobnosť. Jej štruktúra je vertikálna a bez osoby prezidenta by sa sotva dostala do parlamentu. Lenže v roku 2005 musela Komunistická strana urobiť dôležité rozhodnutia, kvôli špekuláciám, ktoré sa objavili v období po ukrajinskej a gruzínskej revolúcii, že by sa niečo podobné mohlo uskutočniť aj v Moldavsku. Začala racionálne uvažovať a nabrala nový prozápadný kurz, zameraný na urýchlenie  integrácie do Európskej únie. 25. 2. 2005 podpísala s Európskou Úniou prvý akčný plán v rámci Európskej susedskej politiky. Plán obsahoval súbor domácich reforiem uskutočnených pod odborným dohľadom európskych činiteľov. Na jednej strane Európska únia požadovala od Moldavska vnútroštátne reformy, na strane druhej ho však odmietla zaradiť medzi kandidátov na členstvo. Od roku 2005 sa snažíme uskutočniť niektoré z týchto reforiem. Administratívne kapacity ako aj investičné stimuly sú dosť nízke, čo je príčinou obrovského rozdielu medzi záväzkami prezentovanými v oficiálnych politických dokumentoch a schopnosťou moldavských činiteľov dokázať, že sú pripravený vydať sa na cestu do Európy. Našli sme množstvo odchýlok medzi spôsobom, ako sa prezentujú sami politici a hodnotiacimi správami občianskej spoločnosti.

Existuje v súčasnosti nejaká alternatíva komunistov po takej dlhej dobe, ktorú strávili pri moci?

Predovšetkým neexistuje alternatíva európskej integrácie, alebo inými slovami, nemáme alternatívu ktorá by naznačila, za akých iných podmienok by mohli byť domáce reformy skutočne funkčné a účinné. Strany, ktoré sú pri moci zvyčajne dávajú pozor na výsledky reforiem, keďže majú obavy zo straty moci ešte pred novým politickým cyklom. Príliš sa obávajú vnútorných bojov a preto sa menej zaujímajú o dopad reforiem z dlhodobého hľadiska. Príkladom takéhoto prístupu sú výsledky politických reforiem zameraných na reformu súdnictva či slobodu prejavu, ktoré sú nielen zakotvené vo všeobecných ústavných princípoch, ale uplatňujú sa aj v praxi. To isté platí pre transformáciu bývalej štátnej televízie na verejnú vysielaciu spoločnosť. Zoznam zmien, ktoré treba v Moldavsku ešte vykonať, je dlhý. Všetky tieto zmeny predstavujú prvú generáciu záväzkov, čiže tých pre Radu Európy. Keby sme ich nesplnili dôsledne, nemali by sme morálne právo žiadať viac a očakávať že acquis communitaire sa zavedie rýchlejšie. Práve naopak, existuje názor, že zdržanlivý prístup európskej byrokracie voči Moldavsku bráni proreformným skupinám dokonale pochopiť, čo je to skutočná hnacia sila reforiem. Okrem toho tu stále máme kameň úrazu, a síce nevyriešený konflikt v Podnestersku. Niekto by mohol povedať – zabudnime na Podnestersko a sústreďme sa na europeanizáciu Moldavska. Do istej miery by mal pravdu…

Je v súčasnom Moldavsku táto myšlienka populárna?

Je to tak trochu bagatelizovanie a zjednodušovanie skutočnej situácie. Problém Podnestrska je zároveň hospodárskym problémom a dôležitým faktorom v súvislosti s pašeráctvom a pochybnými vzorcami na vytváranie finančnej rovnováhy Moldavska. Medzi nami a Podnesterskom nie sú administratívne prekážky, preto sa tam tovary nemusia dovážať so súhlasom príslušných orgánov. Poskytli sme podnesterským podnikom výhody aby sme ich opätovne začlenili do Moldavského hospodárskeho priestoru. Neodvádzajú dane do moldavského štátneho rozpočtu a svoje tovary spracovávajú a vyvážajú v súlade s podmienkami dohody GSP Plus, o ktorej sa neustále rokuje. Popri hospodárskych dopadoch problému Podnesterska sú tu aj politické vplyvy vyvíjané na Moldavsko. Podnesterské elity majú enormný vplyv na politikov v Ruskej federácii a aj predstaviteľov mocenskej vertikály. Napriek tomu v Podnestersku nejestvuje politická opozícia.

V posledných parlamentných voľbách v Podnestersku zvíťazilo hnutie „Obnova”, vedené Jevgenijom Ševčukom. Ševčuk pravdepodobne vystrieda Igora Smirnova na prezidentskom kresle. Znamená to, že v podnesterskej politike dôjde k zmenám?

Takéto rozhodnutie nemôže urobiť Ševčuk. Ševčuk i Smirnov sú v podnesterskej administratíve iba bábkami vo väčšej strategickej hre, ktorá bola vypracovaná a propagovaná v Ruskej federácii. Oni iba reprezentujú rovnaký spôsob myslenia, rovnakú stratégiu. Ja osobne nevidím žiadny dopad výmeny Smirnova za Ševčuka. Pravidlá hry v tejto enkláve sa nezmenia. Najzávažnejším problémom je prítomnosť vojenských jednotiek, ktorá je nelegálna a protiústavná. V regióne sa nachádza 18 tisíc príslušníkov vojenských jednotiek, ktoré nosia podnesterské uniformy, ale sú financovaní z ruskej federálnej pokladnice a to je ten skutočný problém. Ak sa nebude reorganizovať bezpečnostná štruktúra regiónu, tak v najbližších desiatich rokoch neočakávam nijaký zlom.

Neobávate sa, že očakávané vyhlásenie nezávislosti Kosova by mohlo mať vplyv aj na Podnestersko?

Samozrejme, a nielen ja. Mám veľký strach z manipulačných argumentov aké sa používajú v ruskej zahraničnej politike. V prvom rade nie je možné porovnávať situáciu v Kosove a Podnestersku. V podnesterskej oblasti nežije osobitný národ, ktorý potrebuje získať právo na sebaurčenie. Toto je iba zavádzanie zo strany vojenského režimu dotovaného Ruskou federáciou, ktorej vojenské jednotky sa doteraz nachádzajú na území Moldavska, čo je v rozpore s ústavou. Podnesterčania nie sú národom. V Podnestersku sú tri veľké komunity.  Jednou z nich sú Moldavčania tvoriaci takmer 40 percent celkovej populácie. Počet obyvateľov regiónu dramaticky klesol z 850 000 v roku 1997 na 550 000 v roku 2005. Ľudia odišli, lebo nepristúpili na pravidlá miestnej hry. Je to dôsledok politiky veľmi brutálneho režimu v Podnestersku ktorý podporujú ruskí mierotvorcovia a agenti bezpečnostných služieb.

Vráťme sa k Moldavskej vnútornej politike. Existuje perspektíva, že by bola v blízkej budúcnosti komunistická vláda vymenená?

Prirodzene, strana ktorá je pri moci zákonite podlieha „erózii”. Následky tejto erózie je už dokonca vidieť. Vo voľbách do samosprávy, ktoré sa konali v júni 2007, stratila Komunistická strana takmer 10 percent zo všetkých miestnych samospráv, ktoré dovtedy kontrolovala. Opozícia má teraz 22 predsedov rajónov, komunisti 10. 52 starostovia sú členmi opozičných strán. Je to naozaj vysoké číslo a samozrejme, že takáto zmena vyvolala vo vnútri vládnucej strany obavy z toho, že jej predstavitelia nemusia prežiť nasledujúci politický cyklus. Preto prišlo opäť na rad racionálne uvažovať. Je dobre, že budeme zástancami reforiem, ktoré znížia náš vplyv v krajine, alebo máme zostať neoblomní a šetriť si sily pre voľby v roku 2009? Je to pravý opak toho čo sa očakáva od štátnych činiteľov v súvislosti s vylepšením politického dialógu s Európskou úniou.

Má európska integrácia veľkú podporu medzi obyvateľmi Moldavska?

Obyvatelia Moldavska sú veľmi proeurópsky naladení. Zo štyroch miliónov Moldavčanov žije a pracuje v zahraničí skoro jeden milión. Z toho 70 percent v krajinách EÚ alebo v asociovaných štátoch. Takmer 300 000 žije a pracuje na Ukrajine a v Rusku, ale iba sezónne. Najväčšia časť emigrantov pracuje v Západnej Európe, Španielsku, Portugalsku, Grécku, Nemecku, Francúzsku, Izraeli atď. Veľmi dobre vedia ako funguje západná ekonomika a predstavujú tak najdôležitejší článok Moldavského spojenectva s EÚ, čo je aj dôvod prečo Komunistická strana nemôže len tak bez všetkého vymazať strategický kurz z programu a vyhlásiť: „Európska únia nás už nezaujíma.” Keby to spravili, okamžite by prehrali.

Ktorá krajina je považovaná za potenciálneho strategického partnera Moldavska na ceste to EÚ?

V prvom rade je to samotná Európska únia ako najdôležitejší aktér, ktorý práve objavuje svoje hranice, pričom vytvára spoločnú zahraničnú politiku a zároveň rozmýšľa nad spôsobom, ako by zdokonalil bezpečnostnú situáciu svojich susedov. Veľmi sa spoliehame na východných Európanov, ktorí boli v sovietskom bloku a nezabudli na to, aký dopad mal sovietsky režim na ich národy a kultúru. V týchto krajinách zostala zakorenená morálna povinnosť pomáhať ostatným východným susedom pri vyrovnávaní sa so sovietskou minulosťou. Sú to naši prirodzení strategickí spojenci. Okrem toho očakávame zlepšenie situácie v regióne vďaka novým iniciatívam v čiernomorskej oblasti, konkrétne mám na mysli kombináciu záujmov a strategickej vízie Spojených štátov a Európskej únie. V neposlednom rade sa spoliehame aj na výmenu politických elít v samotnom Moldavsku v blížiacich sa voľbách, ktoré sa budú konať v roku 2009.  Politika sa potom bude vyznačovať vyššou mierou zodpovednosti.

Odhliadnuc od Podnesterska, akú úlohu zohráva Rusko v Moldavskej vnútornej politike? Sú v krajine prítomné aj proruské politické sily?

Niekto by sa mohol domnievať, že komunistická strana nie je proruská z hľadiska obsahu svojej politiky. Čo sa však týka jej samotnej podstaty, bezpochyby taká je. Proruské sily sa viac orientujú na etnické menšiny, dôkazom je Kongres ruských občín. Tie sú veľmi malé a bezvýznamné a v Kišiňove sa nikdy nepriblížia k hranici 2 až 3 percent. Nikto ich nepozná a nemajú reprezentatívny charakter. Ľudia v Gaguazsku ich nevolia, uprednostňujú regionálne strany. Rusko nemá kandidátov, prostredníctvom ktorých by presadilo svoje záujmy v Moldavsku. Úplne stratilo dôveru v prezidenta Voronina a v súčasnosti hľadá iných kandidátov, čo však nie je jednoduché. Nezáleží totiž na tom, koľko peňazí vložia do strán, ktoré by mohli byť lojálne voči Ruskej federácii, hlavné je, aby moldavská verejnosť akceptovala politikov. Rusko má najlojálnejších voličov v Podnestersku. To je príčina, prečo Ruská federácia urýchľuje proces násilnej reintegrácie krajiny. Chce vytvoriť konfederáciu v ktorej by podnesterská administratíva zohrávala úlohu limitujúceho prvku v záležitostiach vnútornej a zahraničnej politiky Moldavska, čo však nie je možné, keďže hocaké zmeny v ústave sa musia udiať v súlade s národným referendom. Navyše musí byť zmena ústavy odsúhlasená nielen prezidentom Voroninom, ale aj politickými stranami. Lenže komunistická strana stráca svojich voličov i svoj kredit každým dňom.

Majú ekonomické sankcie, ktoré Rusko uvalilo na dovoz moldavských poľnohospodárskych výrobkov, dopad na vnútornú a zahraničnú politiku krajiny?

Tieto prekážky bezpochyby negatívne ovplyvnili moldavské hospodárstvo. Prišli sme o dosť. Tento spôsob politiky má však aj ozdravujúci účinok na moldavské hospodárstvo, pretože v určitých oblastiach znižuje závislosť Moldavska, a napomáha tak prirodzenému ozdraveniu národného hospodárstva. Viac než 60 percent vývozu prúdi teraz do krajín EÚ a nie do Ruska, čo je pozitívne. Na jednej strane je skutočnosť, že ruské trhy nie sú také prístupné a naklonené moldavským partnerom, istý druh praktickej lekcie pre podnikateľov a verejnosť. Musíme si uvedomiť, že na to, aby sme prežili musíme značne investovať do modernizácie hospodárstva, do prilákania technológii zo Západu a do ľudí. Nie je to ľahká úloha, ale v prípade úspechu môžeme krajinu od základu transformovať a situáciu z dlhodobého hľadiska zlepšiť.

Vzťahy medzi Moldavskom a Rumunskom sú problematické. Prezident Voronin obvinil Rumunsko z ohrozovania štátnej bezpečnosti Moldavska. Čo je príčinou tohto napätia?

Príčinou je populistická politika ako Kišiňova tak aj Bukurešti. Obyvateľstvo sa občas cíti byť ohrozené týmto druhom populizmu oboch prezidentov. Napríklad na jednej strane hovorí rumunský prezident Traian Basescu o zjednotení rumunských a moldavských síl bez toho, aby sa poradil s Európskou úniou. Na strane druhej moldavský prezident Voronin využíva myšlienku cudzieho nepriateľa na to, aby upevnil svoje ideologické základy. Výsledkom oboch typov populizmu je, že sa navzájom dopĺňajú, znemožňujú predpovedať vývoj vzťahov a obmedzujú potenciál pre dobrú spoluprácu medzi našimi krajinami. Rumunsko prišlo s myšlienkou „dva štáty—jeden národ” a prezident Voronin spolu so svojou stranou podporujú myšlienku dvoch rozdielnych národov, čo nie je tak celkom pravda. Je to totiž výsledok sovietskej historiografie a základ pre vytvorenie nepriateľa.

Má myšlienka opätovného zjednotenia s Rumunskom podporu v Moldavsku?

Nikto nemá predstavu, čo prinesie nasledujúcich dvadsať či päťdesiat rokov. Nesmieme zabúdať na zmeny štruktúr, mocenské inštitúcie a obnovu moderného štátu v zjednotenej Európe. Nemali by sme rozprávať o zvrchovanosti v 19. storočí, Mali by sme hovoriť o dvojitých a niekoľkonásobných identitách občanov, ktorí môžu nájsť spôsob, ako žiť v blahobyte a miery bez ohľadu na krajinu ich pôvodu. Týmto spôsobom vykresľujeme atraktivitu Európskej únie bez viery v zničenie národných kultúr a identít.

Ako hodnotíte aktivity EÚ v čiernomorskej oblasti, napríklad pohraničnú misiu EÚ pre Moldavsko a Ukrajinu (EUBAM)? Myslíte si, že sú dostatočné?

Čo sa týka politiky spolupráce v čiernomorskej oblasti, ktorá bola zahájená počas nemeckého predsedníctva v Európskej únii, myslím si, že ide o veľmi dobrý rámec pre vylepšenie spolupráce v tejto oblasti. Je rovnocenná so stratégiou iných globálnych hráčov a krajiny regiónu ju už netrpezlivo očakávajú. Táto stratégia má však aj mnohé slabé stránky. Prvou je fakt, že bola určená pre už existujúce inštitúcie, ktoré realizujú zastaranú agendu, ako napr. Čiernomorská ekonomická spolupráca (BSEC) a nie sú inštitucionálne prispôsobené čeliť výzvam novovzniknutej situácie. Ja si ale myslím, že spolupráca a diskusia o vylepšenom a aktualizovanom ENP sú dôvodmi prečo veriť, že nielen politika Európskej únie (týka sa to tiež samotných zainteresovaných v EÚ) bude efektívnejšia a vďaka využitiu inej pomoci viac orientovaná v prospech národov. Mala by byť sebavedomejšia a nespochybňovať kto sme – Európania či „ne-Európania”. Je to vec individuálneho výberu. Pravdaže, Európska únia by nemala venovať takú istú pozornosť Maroku či ostatným krajinám Severnej Afriky ako Moldavsku, Ukrajine a Bielorusku, pretože sme to my, kto je v Európe. Rámec dialógu by mal byť viac meritokratický, viac zameraný na latku, akú si môžeme nastaviť a nemal by zatvárať dvere pred nami, možným partnerstvom a členstvom.

Prezident Voronin kladie dôraz na koncepty regionálnej integrácie ako sú GUAM a Spoločenstvo demokratickej voľby. Aký máte názor na potenciál takýchto projektov, keďže zatiaľ ich sotva môžeme označiť za úspešné?

Hoci by sme mohli uviesť niekoľko kritických poznámok na adresu týchto zoskupení, snažia sa oboznámiť nás s novým typom bezpečnostných výziev. Naše krajiny, t.j. Ukrajina, Moldavsko, Gruzínsko a Azerbajdžan, sa cítia byť nechránené, chýbajú im bezpečnostné záruky. Pokiaľ sa vyhneme zásadnej kritickej otázke, ako budú vyzerať bezpečnostné záruky, problém sa nevyrieši. Pobaltské štáty vyriešili bezpečnostný problém hneď na začiatku členstvom v NATO, čo bola aj základná podmienka integrácie do Európskej únie. Pre nás v Moldavsku je dnes aktuálnym problémom neutralita. Čo to ale znamená neutralita? Je to situácia, keď sa krajina cíti byť nezabezpečená, keď sú jednotlivé občianske práva a slobody nechránené? Inštitucionálna štruktúra je zastaraná. Mám na mysli verejný poriadok, a očistenie našich bezpečnostných agentúr od agentov iných krajín. Toto sú ústredné a pálčivé problémy, ktoré treba vyriešiť nie primitívnym spôsobom, ale metodicky,  v súlade s geopolitickým smerovaním nášho regiónu.

Znamená to, že v súčasnosti sa o koncepte neutrality v Moldavsku diskutuje?

Podľa pravidelne vykonávaných prieskumov verejnej mienky, takmer 35 percent občanov chce, aby sa Moldavsko stalo členom NATO. Tento počet je vyšší ako počet Litovčanov, ktorý podporili vstup do NATO v období prístupových rokovaní. Prirodzene, faktom zostáva, že my  máme v ústave nariadenie zaručujúce neutralitu, ale ústava nie je nemenná. Mala by reagovať na verejné potreby a záujmy. Veľa vecí sme zlepšili a vytvorili sa aj nariadenie týkajúce sa bezpečnostného prostredia.

Minulý rok podpísalo Moldavsko zmluvu s Gazpromom, ktorá nie je pre krajinu obzvlášť výhodná. Na jar roku 2007 Rusko avizovalo nový plán na urovnanie podnesterského konfliktu. Voronin spomenul obnovu dopravného koridoru Lesani – Kišiňov – Dubossary. Myslíte si, že by to mohlo viesť k zmene orientácie v zahraničnej politike Moldavska?

Nie tak celkom. V prvom rade platí všeobecná pravda, že ruská plynová politika pripomína skôr politiku konquistadorov než skutočné partnerstvo. Tejto politike sme ako prví padli za obeť my, už roku 1995 keď bol za výlučných podmienok odpredaný náš plynárenský priemysel ruskému Gazpromu, ktorý sa stal majoritným akcionárom bez súhlasu moldavskej vlády. Potom bol majetok rozdelený takým spôsobom, že Podnestersku sa ušli aj tranzitné poplatky. Ruské dodávky cez územie Moldavska tvoria takmer 18 percent dodávok ropy a zemného plynu na Balkáne. Tranzitný poplatok sú dva doláre za 1000 m³, ale 70 percent dostáva Podnestersko, ktorého ropovod má dĺžku len 17 km, zatiaľ čo Moldavskom, kde má ropovod dĺžku 140 km, prúdi 30 percent. Veľmi dobre chápeme, že toto je účelová politika a dôsledkom je, že Moldavsko vlastne dotuje teritoriálny separatizmus na vlastnom území. Prezident Voronin v Moskve pravdaže neustále opakuje, že s Gazpromom nie sú žiadne problémy. Prečo? Pretože potrebujeme zachovať mier medzi našimi krajinami. Od roku 2003 po prijatí tzv. Kozakovho memoranda sa stal terčom ostrej kritiky zo strany Ruska. Mier potrebuje na to, aby mal aspoň jedného vonkajšieho spojenca pred nasledujúcim politickým cyklom.

Ako hodnotíte úlohu Ukrajiny pri riešení podnesterského konfliktu a v zahraničnej politike Moldavska?

Po tom, čo sa v roku 2005 dostali k moci prodemokratické sily, Ukrajina upustila od politiky zdedenej z éry Kučmu, ktorá spočívala v pendlovaní medzi Východom a Západom a využívaní princípu rozdeľuj a panuj. V roku 2006 bola so súhlasom Ukrajiny vytvorená misia EUBAM (Pomocná pohraničná misia EÚ pre Moldavsko a Ukrajinu) pozdĺž našich spoločných hraníc. Bol to významný znak solidarity a podpory našej politike zameranej na reintegráciu Podnesterska. Sme si istí, že nikto nespochybní politiku a záväzky voči nám a Európskej únii tým, že zruší programu EUBAM, ktorý má v sebe veľkú symboliku a dopĺňa ostatné politiky ako napr. úplne stiahnutie vojsk z oblasti a ukončenie ozbrojovania, zavedenie prvých liberálnych inštitúcii s cieľom zabezpečiť slobodu prejavu a právo občanov voliť, publikovať a zhromažďovať sa a odstránenie ruských bezpečnostných služieb z regionálnych inštitúcii.

Na druhej strane by sa ale úloha Ukrajiny v moldavskej zahraničnej politike nemala obmedziť výlučne na problémy v Podnestersku… Je to najväčšia susedná krajina Moldavska a zároveň významný obchodný partner.

Ukrajina ešte nevyrástla natoľko, aby sa mohla stať lídrom v regióne. To bol aj dôvod, prečo nebola schopná zaujať demokratický postoj v prípade Podnesterska. Možno v odlišnom bezpečnostnom prostredí by dopadla lepšie.

Myslíte si, že nové členské krajiny Európskej únie, a predovšetkým Slovensko, by mohli pomôcť Moldavsku pri jeho modernizácii, prípadne pri odovzdávaní demokratického know-how a ak áno, ktorých oblastí by sa to týkalo?

Na Slovensku žije niekoľko významných aktivistov, ktorý ovplyvňujú mnohé procesy v Strednej Európe a v bývalom sovietskom priestore. Stretnutie s nimi, pochopenie ich perspektív a vysvetlenie toho, čo je nutné do budúcna urobiť nám prinieslo veľa osohu. Je mnoho stimulov, ktoré môže Slovensko priniesť Moldavsku v rámci praxe v modernom obchode, reformy štátnej správy, vytvárania interakcie medzi podnikateľskou komunitou a vládou ako aj medzi občianskou spoločnosťou a administratívnymi agentúrami. Taktiež máme záujem o skúsenosti Slovenska s implementáciou acquis communitaire, nie však v rovine teórie, ale najmä v praxi. Slovensko by mohlo poskytnúť množstvo odborných poznatkov aj ako obchodný partner. Je to stredoeurópsky zázrak s veľkým potenciálom, z ktorého si ostatné krajiny môžu brať príklad najmä v tom ako sa za taký krátky čas po Mečiarovej ére mohlo stať stredobodom záujmu.