Nasledujúci článok sa zaoberá vývojom a dynamikou sýrskej vojenskej opozície v r. 2011 – 2016, vynímajúc Islamský štát.

Arabská jar a politické protesty v Sýrii

Dňa 15. marca 2011 sa začali protesty širokej masy sýrskeho obyvateľstva v Damasku ako súčasť bojkotu a odporu proti vládnym režimom na Blízkom východe súhrnne známych ako “Arabská jar”, ktoré požadovali, konkrétne v Sýrii, demokratizáciu vtedajšieho zriadenia a prepustenie politických väzňov [1]. Vládne vojská a bezpečnostné sily odpovedali streľbou do demonštrantov [2].

Aktívne protesty s požiadavkou demokratizácie štátneho zriadenia pokračovali až do 7. apríla 2011, keď sa rétorika demonštrantov po ťažkých stratách utrpených zásahmi bezpečnostných zložiek zmenila smerom k výzve zvrhnutia vládneho režimu strany BAAS a prezidenta B. Assada.

Dňa 22. apríla 2011 sa protesty odohrávali v 22 hlavných sýrskych provinčných mestách. 25. apríla 2011 armáda uskutočnila rozsiahlu ofenzívu proti demonštrantom za použitia ťažkej techniky a letectva. Straty sa počítali na vyše 1000 civilistov [3]. Vyše 1000 ľudí “zmizlo” po zadržaní bezpečnostnými zložkami [4].

Na prelome mája – júna 2011 vláda B. Assada prepúšťa z vojenskej väznice Sednaja, ako súčasť viacerých generálnych amnestií, stovky islamistov a džihádistov na slobodu, ktorí obratom zakladajú džihádistické organizácie a vedú vojenský odpor [5].

Dňa 4. júna 2011 sa protesty v provincii Idlib zmenili v otvorený ozbrojený odpor, keď vládne vojská postrieľali pohrebný sprievod [6].

31. júl 2011 vojde do histórie ako “Krvavý Ramadán”, kedy vládne vojská prekvapivo postrieľali vyše 120 civilistov a stovky ich zranili v meste Hama [7].

Do septembra 2011 prebiehajú protesty demonštrantov čoraz v menšej intenzite. Odpor sa transformuje na organizovanú vojenskú vzburu.

Free Syrian Army (FSA) – Sýrska slobodná armáda.

Free Syrian Army (Syria). Zdroj: stránka CRWFlags

V apríli 2011 sa objavili prvé správy o dezertéroch sýrskej armády. Zbehovia odmietli splniť rozkazy, ktoré viedli k streľbe do civilistov. Následne boli zadržaní a hneď na to na mieste popravení [8].

Dňa 29. júla 2011 sa oficiálne vytvára FSA, ktorá je tvorená vysokými dôstojníkmi a generalitou vládnej sýrskej armády. Do čela sa postavil plukovník sýrskeho letectva Rijád al-Assad [9], ktorý vysvetlil vznik formácie rebelov ako ” apeláciu na národnú a vojenskú hrdosť vojakov, lojalitu voči sýrskemu ľudu, ochranu bezbranných ľudí a zastavenie masakrov páchaných vládnymi jednotkami” [10]. Svoje postoje a ciele FSA definovala v prejave Rijáda al-Assada, ktoré sa zameriavali na podporu a ochranu civilného obyvateľstva, zvrhnutie vlády B. Assada, ochranu revolúcie, a vôľu dosiahnuť pre sýrsky ľud slobodu a dôstojnosť. Zároveň sa v deklarácii uvádza, že všetky vládne jednotky, ktoré sa podieľali na masakroch civilného obyvateľstva, sa stávajú legitímnym cieľom pre FSA [11].

V auguste 2011 sa sídlo FSA presúva z taktických dôvodov do špeciálneho tábora v meste Antakija, v Turecku. Turecko vo svojom oficálnom vyhlásení poskytlo len humanitárnu pomoc vojenským utečencom [12]. V prejave z 27. 10. 2011 Rijád al-Assad vyzýval medzinárodné spoločenstvo na vojenskú pomoc a zásobovanie FSA, ktorá by v prípade kladnej odpovede dokázala zvrhnúť vládu v priebehu niekoľkých mesiacov. Do materiálneho zásobovania FSA sa zapojili USA, Veľká Británia, Saudská Arábia, Turecko, Katar [13].

V novembri 2011 FSA operovala už po celej Sýrii, pričom najväčšiu koncentráciu vojakov zaznamenali pri meste Homz a Hama [14]. Sila FSA k decembru 2011 sa pohybovala na 20 000 vojakov, z toho 15 000 dezertérov [15].

V januári 2012 dochádza k hromadnej dezercii starej gardy sýrskej armádnej generality, medzi inými aj významného generála vojenskej rozviedky Mustafu al-Šejcha, ktorý slúžil v sýrskej armáde 37 rokov. Ten uviedol, že poslednou kvapkou, ktorou pretiekol jeho pohár trpezlivosti, boli sexuálne útoky a znásilnenia páchané vládnou armádou na svadbe v dedine pri meste Hama [16].

Počas jarných a letných mesiacov 2012 dochádza naďalej k hromadným dezerciám a sýrska vládna armáda stráca iniciatívu a kontrolu nad situáciou v Sýrii. FSA zastrešuje široký diapazón povstaleckých skupín, medzi inými aj front al-Nusra a iné džihádistické skupiny [17].

Dňa 7. decembra 2012 550 veliteľov a generálov FSA zriaďuje v Turecku „Najvyššiu vojenskú radu“ o počte 30 členov. Predstavitelia frontu al-Nusry a Arar al-Šám neboli pozvaní. Generál rádiokomunikácie profesor Salim Idris bol zvolený za predsedu rady a najvyššieho veliteľa [18]. Z hľadiska ideologického smerovania je tento dátum kľúčový, nakoľko Turecko a predovšetkým prezident Erdogan, pretlačil po svojej línii do Najvyššej vojenskej rady vyše dve tretiny členov Moslimského bratstva. Generál Salim Idris bol bez ideologického pozadia, zatiaľ čo jeho dvaja zástupcovia, Abdelbasset Tawil – veliteľ v provincii Idlib, a Abdelkader Salep – veliteľ v provincii Aleppo, boli jednoznačne islamisti [19].

V roku 2012 sa začína prejavovať sektárske násilie a svojvôľa jednotlivých brigád FSA, na ktoré Najvyššia vojenská rada nemala dosah. Najznámejší je akrabský masaker spáchaný jednotkami FSA z mesta Hama pod velením generála Albaya Ahmeda Berriho v decembri 2012 na alavitskej menšine, kde zahynulo 300 civilistov [20].

Na prelome apríla a mája 2013 sú FSA a jej izolované brigády organizované a materiálne vybavené na veľmi nízkej úrovni. Dochádza k hromadnému presunu rebelov z jednej frakcie do druhej. Nakoniec väčšina z nich končí vo fronte al-Nusra podporovanej Katarom a Saudskou Arábiou, vtedy najlepšie vybavenou opozičnou frakciou [21].

Rozklad FSA pokračuje aj v roku 2014, kedy ostatné opozičné frakcie obviňujú FSA z vysokej miery korupcie a nízkej bojaschopnosti. Sú zaznamenané prípady, kedy dodávky zbraní určených FSA boli predané príslušníkmi FSA do rúk frontu al-Nusry alebo Islamského štátu [22]. Vojenskej dezintegrácii nepomohla ani výmena vrchného veliteľa generála Salima Idrisa za generála Abduláha al-Bašira vo februári 2014, a v októbri 2014 ďalšia výmena za neslávne známeho Albajda Achmeta Beriho, ktorého jednotky spáchali akrabský masaker na alavitskej menšine v decembri 2012.

V roku 2015 FSA ako aliancia vojenských dezertérov a zbehnutých vládnych jednotiek, bojujúcich za ciele definované v roku 2011 plukovníkom Rijádom al-Assadom, de facto prestala existovať [23]. Brigády a jednotky pod velením FSA sa integrovali medzi ostatné opozičné skupiny. Pro forma FSA stále existuje, ale už len na papieri, nakoľko došlo aj k politickému štiepeniu a nezhodám medzi Najvyššou vojenskou radou a politickým telesom Sýrskou národnou koalíciou ohľadne nominácie najvyššieho veliteľa. Veliteľ FSA A.A. Berri bol vystriedaný vo funkcii v decembri 2014 generálom Abelkarimom al-Ahmedom. V júli 2015 bol A. A.Berri pretlačený Sýrskou národnou koalíciou nazad do funkcie najvyššieho veliteľa, ale jeho pozícia nie je uznaná ostatnými veliteľmi, čím sa len prehlbuje rozkol vnútri FSA [24].

Dôvody, prečo FSA zažila rýchly vzostup a nevyhnutný pád, odrážajú priamo úmerne medzinárodnú a logistickú podporu zahraničných partnerov. Turecko patrilo medzi prvých zahraničných partnerov, ktorí poskytli materiálnu pomoc FSA. Prostredníctvom Turecka poskytovali FSA pomoc aj západoeurópski partneri a USA. Do roku 2012 tu existovala nádej, že FSA bude organizovaná a budovaná v duchu tureckej resp. egyptskej armády, ktorá bránila sekulárny štát a demokraciu v krajine. Po zásahu tureckého prezidenta Erdogana pri formovaní Najvyššej vojenskej rady FSA a postupným pretláčaním vplyvu Moslimského bratstva do FSA, sa prioritná pomoc Turecka posunula od FSA k džihádistickým frakciám a to hlavne k Légii Šám, turkménskym milíciám, Džaiš al-Fatah, Džaiš al-Islam, ktoré turecká vláda považuje za perspektívnejšie a ideologicky spriaznenejšie. Podpora USA a západných spojencov z logistického hľadiska bola značne obmedzená a museli sa hľadať alternatívne spôsoby podpory cez Jordánsko. Podpora Saudskej Arábie a Kataru smerovala cez iracké a jordánske hranice hlavne k salafistickým frakciám. Nakoľko sa centrálne velenie FSA nachádzalo v Antakiji, Turecku, nebolo možné dosiahnuť efektívne spojenie a materiálne zabezpečenie s týmito frakciami, ktorým už efektívne konkurovali džihádistické skupiny.

Momentálne FSA je pre západných spojencov stratený projekt, ktorý nahradil SDF – Sýrske demokratické sily (Syrian Democratic Forces), kde dominantnú úlohu predstavujú jednotky sýrskych Kurdov (YPG,YPJ, atď). SDF sú ozbrojené sily Federácie severnej Sýrie – Rodžava (ďalej len „FSSR“) – kurdskej faktickej samosprávy v Sýrii. SDF je oficiálne zakotvená armáda v prijatej ústave FSSR a riadi sa princípmi západnej demokracie, humanizmu a sekularizmu. SDF efektívne ovláda rozsiahle územia severnej Sýrie a úspešne bojuje proti Islamskému štátu a džihádistickým frakciám bývalej FSA.

Zoznam najznámejších frakcií a ozbrojených telies patriacich do FSA:

1. čisto džihádistické frakcie ako aliancia Armáda dobývania združujúce Arar al-Šám, Džabat fateh al-Šam(pôvodne front al-Nusra), turkménske milície s výnimkou seldžuckej a manbidžskej turkménskej brigády, Liva al-Hak, Džaiš al-Sunna, Adžnad al-Šam, Légia Šám, Turkistanská islamská strana Džund al-Aksa, ktoré sú podporované Saudskou Arábiou, Tureckom, Katarom a niektoré zmiešané frakcie ako Asala wa-al-Tanmijaa aj USA.

2. bývalé jednotky sýrskej armády ako Severná divízia, 101. divízia, 13. divízia, 5. zbor, Légia Al-Rahman, Južný front, ktoré reprezentujú sekularizovaný politický prístup alebo umiernený islamskú ideológiu. Tieto frakcie sú podporované priamo spravodajskou službou CIA.

3. turkménske milície zahŕňajúce divíziu Sultána Murada, 2. pobrežnú divíziu, sýrsky turkménsky front, brigáda turkménskych hôr, brigáda sultána Selima, podporované Tureckom [25].

Džihádistické a salafistické frakcie:

Džaiš al-Fatah – Armáda dobývania

Džaiš al-Fatah. Zdroj: stránka TRAC

Armáda dobývania je únia islamistických a džihádistických frakcií, ktoré sú podriadené jednotnému veleniu [26]. Táto aliancia bola vytvorená pod gesciou významného saudsko-arabského klerika Dr. Abduláha al-Muhajsíniho. Hlavnú iniciatívu vytvorenia širokej džihádistickej aliancie prevzalo najdominantnejšie hnutie Armády dobývania a to Arar al-Šám. Armáda dobývania zahŕňa taktiež Džabat fateh al-Šam(pôvodne front al-Nusra), Légiu Šám, Liva al-Haq,Adžnad al-Šám, Turkistanskú islamistickú stranu. Zoskupenie Armáda dobývania (ďalej len AD) sa teší obrovskej oficiálnej materiálnej, personálnej a logistickej podpore zo strany Saudskej Arábie a Turecka [27].

AD nemá oficiálne stanovené ideologické doktríny. Ide skôr o zoskupenie vytvorené z pragmatických pohnútok za účelom vojenskej koordinácie islamistických skupín. Absencia prezentácie ideologických doktrín uvoľňuje predovšetkým vnútorné tlaky a pohľady na šaríju, ktoré sa občas objavia aj v AD [28]. Za nepriateľov AD považuje koalíciu B. Assada, Iránu, Hizbaláhu a Ruska, alianciu SDF, USA, Veľkej Británie a EÚ, a Islamský štát [29].

Aliancia džihádistických frakcií vznikla z nevyhnutnosti vytvoriť adekvátnu protiváhu k vládnym sýrskym vojskám a ich spojencom, k demokratickej opozícii na čele s SDF a k Islamskému štátu. Zároveň to bola odpoveď zo strany Turecka a Saudskej Arábie na zachovanie ich lokálneho vplyvu v Sýrii skrze frakcie, ktoré bude mať pod silnejšou kontrolou a nebudú napojené na Al-Kajdu alebo Islamský štát.

AD bola založená 24. marca 2015 v provincii Idlib [30] – priamo na hraniciach s Tureckom, kde má svoje materiálne a personálne zázemie [31]. V tom čase tvorili bojovníci z Arar al-Šám, frontu al-Nusra a protureckej Légie Šám 90% základne AD. 28. marca 2015 AD dobyla provinciu Idlib z rúk vládnych vojsk [32]. V máji 2015 sa do novej aliancie prihlásili desiatky džihádistických frakcií z oblasti Kalamún na sýrsko-libanonskej hranici [33]. Dňa 20. júna 2015 sa vytvára pobočka AD v južných regiónoch Sýrie [34]. Po zásahu ruských síl sa dynamika postupu AD čiastočne zastavila, no vďaka silnej vnútornej operabilite medzi jednotlivými zoskupeniami si udržala dominantné postavenie v provincii Idlib a Aleppo. Po útoku tureckých síl na SDF a na Islamský štát pozdĺž severnej sýrskej hranice, práve AD, konkrétne Légia Šám, prevzala kontrolu na dobytými územiami spolu s tureckými jednotkami [35].

K dnešnému dňu Armáda dobývania je najsilnejšia džihádistická únia s najsilnejšou zahraničnou podporou v Sýrii.

Zoznam najznámejších frakcií a ozbrojených telies patriacich do Džaiš al-Fatah: Džabat fateh al-Šám (pôvodne front al-Nusra), Adžnad al-Šám (vojaci Sýrie), Arar al-Šám (Islamské hnutie slobodných ľudí Sýrie), Liva al-Hak (Brigády pravdy), Džaiš al-Sunna, Légia Šám, Turkistanská islamská strana, Imam Buchari Džamat.

Džabat fateh al-Šam – Front pre dobytie Sýrie a Levanty (od 29. 7. 2016)

Džabat fateh al-Šam. Zdroj: Al Jazeera

známy skôr ako

Džabat al-Nusra l’Al as-Šam – Podporný front pre ľudí z provincie Al-Šám [36]

Džabat al-Nusra l’Al as-Šam. Zdroj: stránka Desperado Under the Eaves

Džabat fateh al-Šam, v minulosti Džabat al-Nusra (v texte ďalej al-Nusra) bola do 29. 7. 2016 odnož Al-Kajdy v Sýrii. Al-Nusra sa, podobne ako Al-Kajda, riadi ideologickými princípmi prísneho salafizmu, odmieta demokraciu a humanizmus v ponímaní európskej civilizácie. Al-Nusra organizuje džihád na lokálnej úrovni ohraničenej územím Sýrie a nemá zatiaľ ambície aplikovať celosvetovú svätu vojnu proti USA a EU.

Al-Nusra bola v roku 2011 reálne založená Islamským štátom v Iraku (vtedy organizačná jednotka Al-Kajdy v Iraku) a odobrená centrálnym velením Al-Kajdy. Abu Mohamed al-Džulani dostal v auguste 2011 poverovací rozkaz od velenia Al-Kajdy založiť sesterskú džihádistickú frakciu v Sýrii. V Iraku dostal od Abu Bakra al-Bagdádiho (vtedy ešte len veliteľa Islamského štátu v Iraku) logistickú a personálnu podporu. V Sýrii Džulaniho čakali stovky džihádistov, ktorí boli prepustení z väznice Sednaja na základe amnestií B. Assada z mája-júna 2011 [37].

V októbri 2011 prebiehali intenzívne rokovania medzi džihádistickými skupinami, ktorého výsledkom bolo založenie Džabat al-Nusra l’Al as-Šam23. 1. 2012 [38]. Vo svojej ideologickej doktríne deklarovali zvrhnutie všetkých tágutov v Sýrii [39], a založenie sýrskeho emirátu, kde by sa uplatňovala šaríja [40], a ktorý by bol v budúcnosti súčasťou celosvetového kalifátu. Ajman al-Zaváhrí, vrchný veliteľ al-Kajdy, stanovil v roku 2015 päť základných téz, ktorými sa al-Nusra má riadiť:

1. Čo najlepšie integrovať hnutie do sýrskej revolúcie a medzi obyčajných ľudí.

2. Získavať spojencov a čo najlepšie koordinovať akcie s ostatnými islamistickými skupinami.

3. Postupne vytvárať a zakladať súdny systém šaríja.

4. Čo najlepšie využiť priestor v Sýrii na vybudovanie udržateľného zázemia Al-Kajdy.

5. Zastaviť všetky aktivity smerujúce k útokom na „západné“ krajiny [41].

V priebehu vývoja konfliktu v Sýrii sa zoznam nepriateľov al-Nusry rozšíril okrem vlády B. Assada, Hizbaláhu a Iránu aj o Islamský štát a SDF [42].

Na začiatku februára 2012 začalo intenzívne personálne budovanie al-Nusry a transport materiálnej podpory z Iraku, ako konštatoval Adnan al-Assadi, vtedajší iracký minister vnútra [43]. Do novembra 2012 si al-Nusra vybudovala povesť najsilnejšej a najefektívnejšej bojujúcej frakcie v Sýrii o sile 10 000 bojovníkov [44].

Dňa 8. apríla 2013 veliteľ Islamského štátu v Iraku Abu Bakr al-Bagdádi prehlásil v zvukovo zaznamenanom prejave al-Nusru za súčasť jeho organizácie [45] a týmto aktom založenie Islamského štátu Iraku a Sýrie. Na druhý deň veliteľ al-Nusry Džulani poprel splynutie týchto dvoch organizácií a al-Zaváhrí to potvrdil. V priebehu apríla 2013 dochádza k silnému presunu ľudí z al-Nusry do Bagdádiho organizácie. V máji al-Zaváhrí vyslal emisárov, aby moderovali a ukončili interný konflikt v Al-Kajde. Emisári sa vyslovili jasne proti splynutiu týchto dvoch frakcií [46]. Koncom mája 2013 Bagdádí v audiovom prejave otvorene odmietol príkazy Zaváhrího a potvrdil predošlé splynutie. Slovné prestrelky pokračovali do novembra 2013, keď al-Zaváhrí nariadil rozpustenie Islamského štátu Iraku a Sýrie a deklaroval al-Nusru ako jedinú organizáciu reprezentujúcu Al-Kajdu v regióne [47].

Na prelome rokov 2013 – 2014 začína otvorený ozbrojený konflikt medzi Islamským štátom a al-Nusrou. Al-Nusra v nastávajúcich bojoch utrpela veľké personálne a materiálne straty. Islamský štát vytlačil al-Nusru zo všetkých sýrskych oblastí, okrem provincie Idlib, kde mala vybudovanú silnú logistickú sieť. Po dvoch rokoch tlaku zo strany Islamského štátu a B. Assada poprední velitelia al-Nusry odporúčali dokonca odtrhnutie od Al-Kajdy, aby si tým, podobne ako ostatné džihádistické frakcie, zabezpečili podporu Saudskej Arábie a Turecka [48].

Centrálne velenie Al-Kajdy k 29. 7. 2016 nariadilo organizačné odčlenenie al-Nusry. Al-Kajda chcela týmto krokom docieliť medzinárodnú a politickú akceptáciu al-Nusry v povojnovom živote Sýrie, nakoľko predošlé styky s Al-Kajdou toto úsilie absolútne znemožňovali [49]. Achmed Hassan abu al Chajr (druhý najvyšší veliteľ Al-Kajdy) konštatoval, že vedenie al-Nusry musí ísť separátnou cestou od Al-Kajdy, aby sa ochránili záujmy islamu, moslimov a džihádu. Ajman al-Zaváhrí (veliteľ al-Kájdy) dodal, že bratstvo islamu je silnejšie ako organizačné prepojenia, ktoré neustále vznikajú a zanikajú [50].

K súčasnému dátumu al-Nusra stratila v bojoch s Islamským štátom rozsiahle územia, utrpela ťažké ľudské a materiálne straty. Účelové odtrhnutie od Al-Kajdy s úmyslom medzinárodnej akceptácie zostáva otvorené. Každopádne Irán, Rusko, USA a OSN zapísali túto formáciu dva dni po avizovanom vzniku na zoznam teroristických organizácií. Džabat fateh al-Šam je faktickým členom únie islamististických a džihádistických skupín Armáda dobývania.

Fajlak al-Šám – Légia Šám

Fajlak al-Šám. Zdroj: stránka The Civil War in al-Sham

Légia Šám, alebo Légia z Homzu je proturecká umiernená islamistická frakcia napojená na Moslimské bratstvo [51]. Pôvodne aliancia 19 menších frakcií patriacich primárne do „Komisie na ochranu civilného obyvateľstva“, bola založená 10. 3. 2014. Vznik Légie Šám bol priamou reakciou na vzostup konzervatívnych salafistických džihádistických frakcií (Islamský front), ktoré volali po premene Sýrie na sunitskú teokraciu po vzore Saudskej Arábie [52]. Légia Šám sa naopak radí skôr medzi konzervatívnu frakciu, ktorá chce ochrániť demokraciu a náboženstvo na rovnakej politickej línii. Poprední predstavitelia Légie Šám sú politickými aktivistami napojenými na Moslimské bratstvo a bývalí dôstojníci sýrskej vládnej armády.

Légia Šám spolu s frontom al-Nusra a Arar al-Šám patria medzi zakladateľov džihádistickej aliancie Armády dobývania.

Výpočet nepriateľov Légie Šám je totožný s výpočtom nepriateľov Armády dobývania.

Počas útoku špeciálnych jednotiek tureckej armády 24. augusta 2016 v rámci operácie „Eufratský štít“ asistovali bojovníci Légie Šám tureckým vojakom v bojoch na sýrsko-tureckých hraniciach proti Islamskému štátu [53]. V bojoch nenarazila turecká armáda a Légia Šám na výrazný odpor zo strany Islamského štátu. Na ozbrojený odpor narazili až pri kontakte s SDF, ktorý úspešne vytlačili smerom k mestu Manbidž. Bojovníci légie Šám držia pod kontrolou dobyté územia tureckou armádou.

Arar al-Šám (Harakat al-Šám al-Islamíja – islamské hnutie slobodných ľudí Sýrie)

Harakat al-Šám al-Islamíja. Zdroj: stránka El-Dorar al-Shamia

Arar al-Šám (ďalej len AŠ) je koalícia salafistických brigád podporovaných najmä Saudskou Arábiou [54]. AŠ patrí medzi najsilnejšie a najefektívnejšie džihádistické bojové skupiny [55]. Hlavným cieľom AŠ je porážka koalície B. Assada, Ruska, Iránu a aliancie SDF, USA, Veľkej Británie, EÚ v Sýrii. Následné snahy majú smerovať k vytvoreniu sunitského islamského štátu pod vládou šaríje. AŠ deklarovalo vyčistenie Sýrie od alavitov, šítov a zoroastriánov [56]. AŠ odmieta demokraciu a humanizmus v ponímaní európskej civilizácie [57]. AŠ deklarovali za teroristickú organizáciu predovšetkým Rusko, Egypt, Spojené arabské emiráty, vláda B. Assada a Irán [58]. EÚ a USA k takémuto kroku nepristúpili.

AŠ datuje svoj vznik do druhej polovice roka 2011 [59]. V rámci generálnej amnestie, ktorú organizovala vláda B. Assada v marci až máji 2011, bolo prepustených niekoľko stoviek skúsených džihádistov. Tí založili v priebehu polroka 25 džihádistických brigád. V prvom polroku 2012 zvýšili počet na 50, v prvom polroku 2013 ich bolo 83 [60]. Svoje základne budovali najmä v provincii Idlib na tureckých hraniciach. V rokoch 2011-2012 sa AŠ zameriavalo na vyvinutie diplomatického úsilia v prospech vytvorenia širokej džihádistickej koalície. V tomto období hlavnú úlohu odporu voči B. Assadovi prevzalo sekulárne FSA. K FSA sa prihlásili stovky brigád a menších jednotiek, ktoré disponovali značným množstvom vojakov (niektoré optimistické odhady hovoria až o 45 000 vojakoch) avšak neboli zjednotené centrálnym velením. AŠ využil stratený čas, ktorý premrhal FSA, a svojou diplomatickou iniciatívou, ideologickou príťažlivosťou, zaplnil mocenské vákuum vo vnútri rebelujúcich frakcií. Svoje snahy zavŕšili 21. decembra 2011, kedy založili koalíciu džihádistických frakcií s názvom Sýrsky islamský front [61].

Počas roku 2013 Islamský štát otvorene zaútočil na AŠ v priestoroch mesta Aleppo [62]. AŠ vyvinul diplomatické úsilie k zmiereniu a následnému začleneniu Islamského štátu do koalície Islamský front, ale bezvýsledne. Islamský štát počas roka 2014 zlikvidoval samovražedným atentátnikom vrchné velenie AŠ (medzi obeťami bol hlavný veliteľ Hasan Abúd spolu s 27 vrchnými veliteľmi) [63].

AŠ v roku 2015 pokračoval predovšetkým vo svojich diplomatických snahách začleňovať čo najväčší počet džihádistov pod jednotnú vlajku. AŠ sám založil niekoľko vlastných džihádistických koalícií ako Sýrsky islamský front, ktorý sa od 22. 11. 2013 pretransformoval na Islamský front. Dňa 25. 12. 2014 spoluzakladal koalíciu džihádistických a prodemokratických síl s názvom Front Levanta. Dňa 22. 3. 2016 založil spolu so saudskoarabským klerikom Abduláhom al-Muhajsínihim Armádu dobývania, najsilnejšiu úniu džihádistických frakcií [64]. AŠ v rámci tohto zoskupenia upustil od ideologického tlaku salafistickej interpretácie koránu a šaríje. V Armáde dobývania sú totiž inkorporované aj umiernené islamistické hnutia ako Légia Šám, ktoré sú ovplyvnené tureckým sekularizmom vnímania islamu.

AŠ udržiava dobré vzťahy s ostatnými salafistickými frakciami (najmä s Džabat fateh al-Šam). Podľa hlavného veliteľa Hassana Abúda, AŠ kooperoval v niektorých bitkách s Islamským štátom, hoci podotkol, že ich pohľad na šaríju a jej praktickú aplikáciu je rozdielny. Každopádne dodal, že všetky džihádistické frakcie majú za cieľ vytvorenie islamského kalifátu.

AŠ udržiaval komplikované vzťahy s FSA a ostatnými demokratickými a sekulárnymi skupinami. AŠ má na svedomí násilné obsadenie niekoľkých vojenských zariadení FSA a vyhnanie hlavného veliteľa Salima Idrisa do Turecka [65]. Medzi AŠ a SDF prebiehali tvrdé boje pri meste Aleppo a taktiež pri ofenzíve tureckých síl na turecko-sýrskych hraniciach [66].

V rokoch 2015 – 2016 AŠ spáchalo niekoľko trestných činov proti ľudskosti a odporujúcich Ženevským konvenciám. Tieto skutky zahŕňajú drakonické popravy vojnových zajatcov, zabíjanie civilistov a verejné deklarovanie vyhladenia náboženskej minority. V marci 2015 AŠ popravilo dvoch kresťanov v provincii Idlib a 12. 5. 2016 pri útoku na alavitskú dedinu v provincii Zara povraždili 70 civilistov, alavitov. AŠ popravilo niekoľko desiatok zajatcov Islamského štátu, ktorých označili za Charídží – extrémistov [67].

Sekulárne a prodemokratické frakcie:

Sýrske demokratické sily – Syrian Democratic Forces

Sýrske demokratické sily. Zdroj: kurdistanskyscrapers.com

Sýrske demokratické sily (ďalej len „SDF“) je označenie pre oficiálne ozbrojené zložky kurdskej samosprávy na severe Sýrie, tzv. „Federácia severnej Sýrie – Rodžava“ (ďalej len „FSSR“) [68]. SDF je predovšetkým aliancia kurdských, arabských, asýrskych, arménskych, čerkéskych, turkménskych milícií. SDF datuje svoj vznik k 10. 10. 2015, kedy bola prijatá nová ústava FSSR a zároveň bola legislatívne zakotvená SDF ako oficiálna armádna štruktúra [69]. SDF sa riadi princípmi západnej demokracie, humanizmu, sekularizmu a federalizmu definovaných v ústave FSSR [70]. Medzi hlavných oponentov SDF patria Islamský štát a džihádistické frakcie (Armáda dobývania), vrátane ich medzinárodných podporovateľov (Turecko) [71]. Vláda B. Assada si momentálne zachováva neutrálny postoj voči SDF [72]. Spojencami SDF sú predovšetkým USA [73], Veľká Británia [74], štáty EU [75], niektoré prodemokratické frakcie bývalej FSA. Spolupráca medzi Irackým autonómnym Kurdistanom a FSSR je viac než problematická, nakoľko prezident Barzani označil PYD (vládna strana v FSSR) za nereprezentatívnu zložku, ktorá nehovorí za sýrskych Kurdov [76]. Taktiež odsúdil jej prepojenie na Kurdskú stranu pracujúcich. Je známe, že prezident Barzani vyjadruje dlhodobo podporu sýrskemu prezidentovi P. Assadovi [77].

SDF vznikla ako dôsledok efektívnej spolupráce viacerých bojových skupín na čele s kurdskou YPG. YPG založila spoločné koordinačné vojenské centrum „Vulkán Eufrat“ 12. 9. 2014, ktoré združovalo viaceré skupiny rebelov za účelom spoločnej ochrany najmä proti rozpínavosti Islamského štátu [78]. Na základe viacerých úspešných akcií, najmä pri obrane mesta Kobani, oslobodení mesta Tel Abijad, ochrane arabského kmeňa Šamar, 10. 10. 2015 participujúce strany podpísali dokument, ktorým sa definuje a vzniká SDF. Medzi zakladajúce strany patrili: kurdské YPG a YPJ, jednotky Al-Sanadid arabského kmeňa Šamar, Vojenský koncil asýrskych kresťanov, Front revolucionárov z Raky (Liva Tuvar al-Raka), Armáda revolucionárov (Džaiš al-Tuvar), Džarábulúska brigáda, Armáda al-Kasas (Džaiš al-Kasas),Batalión severného slnka, Džabat al-Akrad, Brigáda al-Džazira, Livai 99 Musat [79].

V neskorších mesiacoch sa pridali ďalšie frakcie. Medzi etnicky zmiešané jednotky patrí najmä seldžucká brigáda (oddiel sýrskych turkménov), Tel Rifat, Sýrsky národný odpor. Medzi arabské milície patrí najmä: Nová sýrska armáda, Džaiš al-Salam, Manbidžské revolučné brigády. Arabské kmene vytvorili nasledovné domobrany: Al-Šaitat, Al-Bagara, Šarabija, Zubajd.

Ideologická príťažlivosť SDF a najmä garancia práva a ochrany slobody vierovyznania pritiahla k spolupráci s SDF mnohé frakcie náboženských minorít (asýrske kresťanské milície, milície drúzov, jezidov, zoroastriánov), ale aj umiernených islamských hnutí. Zahraničný dobrovoľníci z USA a Európy hlavne z radov bývalých vojakov vytvárajú špeciálne úderné jednotky vo vnútri SDF [80].

SDF od svojho vzniku zaznamenalo viacero úspešných operácií v spolupráci so špeciálnymi jednotkami USA a Veľkej Británie. Ofenzíva al-Šadadi severovýchodne od ar-Rakky a Manbidžská ofenzíva na ľavom brehu Eufratu ukázala vysokú bojaschopnosť a efektivitu SDF.

Protiútok Turecka spolu s džihádistickými frakciami Légia Šám, Arar al-Šám (ktoré stále nosia zástavy FSA) na sýrsko-tureckých hraniciach proti SDF, spôsobil kolaps kurdského hlavného voja [81]. Druhá vlna útoku Islamského štátu v danej lokalite spôsobila rapídny ústup SDF k základnej línii v okolí mesta Manbidž. Špeciálne jednotky medzinárodnej koalície odradili ďalší postup tureckých síl, ktoré momentálne upriamili pozornosť na severovýchod provincie Allepo pri meste Al-Bab. SDF sa podarilo stabilizovať front s Islamským štátom.

Napätie medzi SDF a Tureckom začalo rapídne stúpať po uskutočnení obojživelnej operácie na ľavom brehu Eufratu z konca decembra 2015, kedy si SDF vytvorilo efektívne predmostie pre Manbidžsku ofenzívu a následne odrazový mostík pre odrezanie zásobovania IS spoza tureckých hraníc. Dané územie z historického hľadiska bolo vždy etnicky arabské a na základe doterajších diplomatických rokovaní Turci usudzovali, že oslobodenie tejto oblasti pripadne oslobodiť ich strane (džihádistickým frakciám, hlavne Légii Šám za asistencie ozbrojených síl Turecka) [82]. Bojová pozemná aktivita však nebola vyvíjaná na tomto úseku minimálne od začiatku roka 2014. Pre SDF to bol dlhý časový úsek na zrealizovanie tureckých zámerov, nehovoriac o tom, že tu existovalo dôvodné podozrenie o neochote uzavrieť tento zásobovací koridor z tureckej strany. Turecké argumenty a obvinenia smerujú k personálnemu a materiálnemu prepojeniu zakázanej Kurdskej strany pracujúcich na PYD, čo je fakticky preukázané a ani jedna strana sa tým netají [83]. Zároveň sa Turecko obáva, že faktický vznik FSSR môže prispieť v budúcnosti k medzinárodnej akceptácii autonómneho regiónu Kurdov v Sýrii de iure, a tým sa pravdepodobne zvýši separatistická aktivita Kurdskej strany pracujúcich na tureckej strane.

V súčasnosti neprebiehajú vojenské operácie väčšieho rozsahu medzi SDF a tureckými silami za asistencie džihádistických frakcií. Ich pozornosť sa zamerala na severovýchod sýrskej provincie Aleppo, na mesto Al-Bab. Prezident Erdogan však podotkol, že budúca vojenská spolupráca s SDF pri oslobodzovaní Sýrie od Islamského štátu je automaticky vylúčená. Pripojil tiež dôvetok, že je nutné, aby sa Kurdi stiahli z regiónov, kde je vyše 95% arabskej populácie.

Mapa území ovládaných jednotlivými stranami konfliktu. Zdroj: BBC News

Mapa území ovládaných jednotlivými stranami konfliktu. Zdroj: South Front

Turecká vojenská aktivita vyvíjaná v poslednej fáze vojenských operácií proti Islamskému štátu v Sýrii je viac než pochybná z časového, ale aj vecného hľadiska. Tu sa otvárajú viaceré otázky:

Prečo bolo Turecko vojensky pasívne vyše 2 roky a až do kritického momentu oslobodenia turecko-sýrskych hraníc jednotkami SDF od Islamského štátu nevyvíjali výraznejšiu vojenskú aktivitu?

Ako na medzinárodnom poli v právnej rovine odôvodnia narušenie integrity cudzieho štátu a zároveň preukážu dostatočný casus belli?

Ako vysvetlia logistickú a materiálnu podporu pochybným opozičným frakciám?

Ako vyvrátia podozrenie zo spolupráce s Islamským štátom na lokálnej úrovni? – priame reportáže s bojovníkmi Islamského štátu z mesta Džarábulus konštatujú, že džihádisti si len oholili brady a počkali na príchod tureckej armády [84]. Na iných úsekoch mali údajne meniť uniformy za príslušníkov Légie Šám [85].