V súvislosti s krízou na východnej Ukrajine sa často spomína podnesterský scenár (1). Ide o taký scenár, ktorý predpokladá vznik nikým neuznaného štátu separovaného od centra za súčasnej transformácie vojenského konfliktu do podoby tzv. zamrznutého konfliktu. Získavajú tým obe strany; po prvé Ukrajina, ktorá si zachováva (formálne) svoju územnú celistvosť; a na druhej strane povstalci majú možnosť vybudovať si (fakticky) nikým neuznaný štát vo svojom mikrosvete. Z hľadiska usporiadania vzťahov medzi materským štátom, odštiepeneckým územím (územiami) a priľahlými oblasťami však vystupuje do popredia možnosť realizácie južnosetského scenára, ktorý zahŕňa paralelnú existenciu orgánov štátnej moci na odštiepeneckom území a orgánov na priľahlých územiach kontrolovaných materským štátom (má sa na zreteli scenár uplatňovaný zo strany Tbilisi vo vzťahu k Južnému Osetsku pred vojnou v roku 2008). Paralelné orgány pod kontrolou materského štátu pritom plnia úlohu „náhradného“ (surogátneho) nositeľa autonómnych a podobných práv, ktorých uznanie je žiaduce z medzinárodno-politického a mediálneho hľadiska.

O žiaducej povahe uznania takýchto práv v prípade subjektov na východnej Ukrajine vypovedá aj skutočnosť, že americký minister zahraničných vecí John Kerry počas svojej poslednej návštevy Kyjeva pripomenul Porošenkovi záväzok v zmysle jeho vyjadrenia z nedávnej minulosti, keď prisľúbil zavedenie osobitného štatútu pre Luganskú a Doneckú oblasť (2). V minulosti Najvyššia rada Ukrajiny prijala Zákon o osobitnom štatúte časti území Doneckej a Luganskej oblasti. Podľa vyjadrenia Porošenka v súlade s literou vyššie uvedeného zákona miestne orgány verejnej moci získali možnosť riešiť široký okruh otázok, vrátane prijímania rozpočtu a rozpracovávania jazykovej politiky. Základné otázky ako medzinárodná politika, bezpečnosť a armáda sa však mali riešiť centrálnymi orgánmi. Obe strany na daný moment videli problém v územnom rozsahu uplatňovania predmetnej normy. Podľa vyjadrenia Porošenkovho poradcu Jurija Lucenka sa mal tento zákon vzťahovať na územia ovládané povstalcami v momente podpísania minských dohôd. Na druhej strane politickí predstavitelia Doneckej a Luganskej ľudovej republiky (DNR a LNR) požadovali uplatňovanie osobitého štatútu na celé územie Doneckej a Luganskej oblasti (3). Neskôr v novembri minulého roka Najvyššia rada Ukrajiny prijala zákon o zrušení zákona o osobitom štatúte Doneckej a Luganskej oblasti na základe iniciatívy Rady pre národnú bezpečnosť a obranu, ktorý podpísal Porošenko dňa 14. novembra 2014 (4). Je ťažké predstaviť si uplatňovanie tohto zákona v praxi, keď DNR a LNR k dnešnému dňu disponujú vlastnými štruktúrami zložiek donútenia (Ľudová domobrana Donbasu, rôzne polovojenské zoskupenia a formácie, polícia, prokuratúra), ktorých by sa mali vzdať v prospech centra.

V rámci aktuálnej situácie na Donbase sa rysuje situácia, v rámci ktorej existuje dualita niektorých orgánov verejnej moci. Mnohé z orgánov však prestali existovať, alebo prestali fakticky vykonávať svoje funkcie. Ešte v začiatkoch povstania jednotliví príslušníci miestnych rád a policajných oddelení prechádzali „na stranu ľudu“ (t. j. na stranu povstalcov). Niektoré orgány dlhší čas fungovali na povstaleckom území, ale zostali verné Kyjevu. Neskôr sa Kyjev rozhodol preniesť všetky jemu verné orgány na sebou kontrolované územia. Napríklad mestské orgány z Donecka sa majú presťahovať do Kramatorska (5); Donecká oblastná štátna administrácia sa presťahovala sprvoti do Mariupoľa (6) a následne do Kramatorska, a to až na vedenie silových zložiek (polícia, Služba bezpečnosti Ukrajiny, prokuratúra a iné), ktoré sa fyzicky nachádzajú v Mariupole (7); Luganská oblastná štátna administácia sa presťahovala do Severodonecka a niektoré výkonné orgány predtým do Svatova, no neskôr sa premiestnili do Severodonecka (8); súdy z Donecka a Luganska boli premiestnené do Charkova, Kramatorska, Slavianska a Severodonecka (9); Luganská lekárska univerzita sa presťahovala do Rubežného (10); Donecká univerzita sa presťahovala do Vinnice (11). Na druhej strane organizácie, ktoré boli „evakuované“ z povstaleckých území, nechali po sebe infraštruktúru, ktorá je využívaná povstaleckými orgánmi; orgány sa teda „naklonovali“ a vzniká ich dualita (12) (13) [porovnaj s vyššie uvedenými odkazmi]. Na základe uvedeného možno konštatovať, že sa postupne kreujú duálne ukrajinské a povstalecké orgány, ktoré si nárokujú z hľadiska územnej pôsobnosti územie celej Doneckej resp. Luganskej oblasti, no reálne ovládajú ich určité časti.

Paralelu s predvojnovým vývojom v Južnom Osetsku vytvára skutočnosť, že v prvej polovici apríla 2007 parlament Gruzínska prijal Zákon o vytvorení  zodpovedajúcich podmienok pre mierové vysporiadanie konfliktu v bývalej Juhoosetskej autonómnej oblasti. Zákonom sa vytvorila dočasná územno-správna jednotka, v ktorej kompetenciách bolo  okrem iného rokovať s Gruzínskom o autonómnom statuse Južného Osetska. Predsedom dočasnej administratívnej jednotky sa stal „alternatívny prezident“ Dmitrij Sanakojev, ktorý bol fakticky dosadený zo strany Tbilisi. Sanakojevova administratíva žiadala EÚ o financovanie časti projektov hospodárskej obnovy Južného Osetska, čo predpokladalo uznanie  legitimity Sanakojeva ako predsedu dočasnej administratívnej jednotky a ako južnoosetského lídra (14). Platí pritom, že Sanakovejova administratíva kontrolovala menšiu časť územia Južného Osetska (na zvyšnej bola etablovaná Republika Južné Osetsko), zatiaľ čo paralelné orgány podriadené Kyjevu kontrolujú relatívne hospodársky menej významnú časť Donbasu (15). Obe entity zo strany centrálnej moci predstavujú surogáty za úrady na odštiepeneckých územiach. Prípadný výsledok rokovaní o uznaní zvláštnych (autonómnych, decentralizačných) práv bude pritom pravdepodobne v prípade Donbasu predstavovať argument v prospech absencie serióznosti argumentácie povstaleckých lídrov: v prípade, že je príčinou ich vzbury absencia takýchto práv, po ich uznaní sa stráca motivácia pre vedenie povstania (v skutočnosti však majú byť práva uznané inej – surogátnej – entite).

Oproti južnoosetskému scenáru spojenému s uznávaním práv surogátnym entitám na územiach priľahlých povstaleckým stojí alternatíva scenára kosovského, a to v zmysle aktuálneho postoja Belehradu. Po uznaní množstva práv entity na území Kosova a Metohie (za mnohonásobného faktického uznania jej štátnej suverenity) zo strany Belehradu  [bližšie pozri (16) (17)] je totiž pozícia srbských autorít po formálnej stránke taká, že ide o entitu zvláštneho druhu nachádzajúcu sa na území Srbska, ktorej sa uznávajú špecifické autonómne práva v súlade so srbskou ústavou (18). Odštiepenecké orgány štátnej moci pôsobiace na tomto území sa akceptujú a ich pôsobenie sa interpretuje v intenciách autonómnych práv a pomyselnej súladnosti so srbskou legislatívou. Na druhej strane interpretácia stavu vecí zo strany odštiepeneckých orgánov je taká, že fungujú ako orgány suverénneho štátu úplne nezávislé od zákonov štátu materského.

Záver
Budúca realizácia podnesterského resp. južnoosetského scenára (scenáre zmrazenia konfliktu) potvrdzuje vysoko nestabilný status Ukrajiny. Ten spolu z ďalšími faktormi z pohľadu Západu (NATO) zakladá potrebu zabezpečiť nárazníkovú zónu na západ od nej. Na uvedený trend upozorňoval už v dávnejšej minulosti americký STRATFOR, ktorý uvádzal, že sa „na línii frontu medzi Ruskom a európskym polostrovom ocitlo Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko a Azerbajdžan“ (19). Konkrétna podoba nárazníkovej zóny sa ukazuje v aktuálnom období, keď prichádzajú správy o tom, že Slovensko má byť súčasťou akéhosi „protiruského“ obranného valu NATO [spojeného s vytvorením malých základní s kontingentom 40 – 50 osôb, ktoré v prípade potreby budú koordinovať nasadenie ľudí a techniky]; v rámci projektu sa  počíta s účasťou  Poľska, Rumunska, Bulharska, Maďarska a Slovenska, ktoré NATO v danom smere „požiadali o pomoc“ (20). Predmetné kroky zodpovedajú novej americkej bezpečnostnej stratégii, v rámci ktorej sa Rusko označuje za agresora (21). Prípadné cielené vytváranie nečitateľného administratívneho prostredia („južnoosetský scenár“) pritom bude plniť medzinárodno-politické a mediálne ciele, ktoré stabilizácii situácie s určitosťou nepomôžu. Prínosnejší z hľadiska cieľa stabilizácie bezpečnostného prostredia na východnej Ukrajine by bol skôr scenár, ktorý sme vyššie označili za kosovský v intenciách aktuálnej interpretácie zo strany  Belehradu. Je však pomerne málo pravdepodobné, že v blízkej budúcnosti dôjde k jeho napĺňaniu čo do postoja voči entite na odštiepeneckom území. Prakticky je tiež ťažko predstaviteľné, že dôjde k dobrovoľnému odsunu centrálnych orgánov materského štátu z priľahlých území Doneckej a Luganskej oblasti ovládaných Kyjevom tak, ako k tomu došlo na severe Kosova a Metohie zo strany (tzv. paralelných) srbských orgánov či tak, ako to fakticky predpokladala požiadavka predstaviteľov DNR a LNR smerujúca k uplatňovaniu osobitého štatútu na celé územie Doneckej a Luganskej oblasti.