Problém Náhorného Karabachu má historické príčiny v dávnom azero-arménskom antagonizme. Vojenský konflikt, ktorý sa začal v roku 1988, vyvrcholil počas rozpadu ZSSR, keď Karabach využil Zákon o vystúpení zo Zväzu sovietskych socialistických republík na vyhlásenie nezávislosti. Na medzinárodno-politickú arénu sa problém dostal vytvorením Minskej skupiny Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE, od roku 1994 Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, OBSE). Predmetom analýzy je medzinárodnopolitická percepcia karabašského problému a jej implikácie.

Charakter politiky Arménska a Azerbajdžanu možno vystihnúť termínmi princíp ekvidištancie, princíp zahraničnopolitického driftu a princíp komplementarity (1). Princíp ekvidištancie deklarovali od 1992 po zvrhnutí komunistickej moci Eburfas Elčibej a Hejdar Alijev ako určujúci v azerbajdžanskej zahraničnej politike, pričom malo ísť o vystupovanie ako plne politicky, ekonomicky a bezpečnostne suverénny štát a vo vzťahu k svetovým a regionálnym mocnostiam ako rovnocenný partner. Azerbajdžan mal rozvíjať svoj medzinárodno-politický potenciál na báze politického pragmatizmu.
V praxi uskutočňovaná politika však svedčí o dominancii témy Náhorného Karabachu, ktorá zostáva určujúcim faktorom azerbajdžanských medzinárodných vzťahov. Alexandr Grigorian v spomenutej súvislosti odhaľuje pôsobenie princípu zahraničnopolitického driftu, ktorý sa prejavuje v súčasnej a striedavej provokácii svetových (USA, RF), a regionálnych mocností (Irán, Turecko, Gruzínsko) k realizácii politického, ekonomického a podľa potreby aj vojenského tlaku na Arménsko v snahe prinavrátiť Náhorný Karabach pod jurisdikciu Azerbajdžanu (2).

Spomenutý princíp sa smerom k Turecku začal silne prejavovať po nástupe Eburfasa Elčibeja na čelo Azerbajdžanu v roku 1992. Elčibej ako zástanca idey panturkizmu vychádzajúcej zo spoločného historického, kultúrneho, jazykového a náboženského diskurzu Azerov a Turkov s nádejou na vojenskú intervenciu Turecka nasmeroval vektory azerbajdžanskej zahraničnej politiky na túto regionálnu mocnosť. Extenzia tejto zahraničnopolitickej priority sa jasne ukázala na rokovaniach v rámci KBSE (neskôr OBSE), OSN či v bilaterálnych vzťahoch s RF. V týchto prípadoch mal konflikt spomenutých princípov za následok dominanciu driftu nasmerovaného na Turecko, pričom princíp ekvidištancie zostal recesívnym aj po zvolení Hejdara Alijeva na čelo krajiny v roku 1993. Treba poukázať na to, že zahraničnopolitický drift sa prejavil práve zmenou subjektu, u ktorého Azerbajdžan hľadal podporu pre realizáciu priorít vzťahu k Náhornému Karabachu. Príčinou bola predovšetkým neochota Turecka podporiť Azerbajdžan v otázke silového riešenia konfliktu kvôli:
1. Snahe Turecka obnoviť diplomatické snahy s Arménskom a vyrovnať sa tak s dodnes prežívajúcou historickou traumou s medzinárodno-politickými implikáciami. Po pražskom samite KBSE v roku 1992 sa objavili náznaky, že by sa tieto snahy mohli stať politickou realitou, čo vyvolalo ostrý nesúhlas Azerbajdžanu i tureckej opozície. Isté náznaky sa objavujú aj v roku 2006.
2. Obavám z destabilizácie politickej reality Azerbajdžanu a z následného zvýšenia vplyvu RF v regióne spojeným s príchodom politických elít s odlišnými zahranično-politickými postojmi. Turecko sa už obávalo v súvislosti so zrušením autonómie Karabachu v roku 1992.
Obavy Ankary sa čiastočne naplnili po návrate Hejdara Alijeva, ktorý presmeroval vektory zahraničnej politiky na RF. Dúfajúc v podporu Moskvy pri riešení karabašského problému vstúpil Azerbajdžan do SNŠ a stal sa signatárom taškentskej Dohody o kolektívnej bezpečnosti. Na oplátku RF vedome zhoršovala vzťahy s Jerevanom v prospech Baku. Chronologicky vysunutým (po ďalšej zmene smerovania azerbajdžanskej politiky) sa javí ruský krok na lisabonskom zasadnutí Minskej skupiny OBSE v roku 1996, keď Moskva podporila azerbajdžanský návrh riešenia otázky Šuši a Lačinu a tým ešte viac zvýšila disparitu politiky uskutočňovanej Ministerstvom zahraničných vecí RF a Ministerstvom obrany RF, ktoré podporovalo arménske jednotky ilegálnymi dodávkami zbraní (3).
Čo sa týka zahraničnopolitickej stratégie RF vo vzťahu k arménsko-azerbajdžanskému konfliktu, zjavná analógia roly RF pri riešení problému Náhorného Karabachu a gruzínskych separatistických republík umožňuje rekonštrukciu jej priorít.
Istá miera úspešnosti politiky založenej na princípe zahraničnopolitického driftu umožnila RF, aby vzhľadom na izoláciu Arménska uskutočnila kroky, odporujúce jeho záujmom. Dodávkami zbraní si predtým Moskva zaistila podporu v Arménsku a v Náhornom Karabachu, čo jej dalo silnú pozíciu, v rámci ktorej mohla obrátiť pozornosť na získanie priazne druhej krajine konfliktu.

Vzhľadom na to, že RF kvôli strachu z hroziaceho amerického politického (predovšetkým v rámci Minskej skupiny, dovtedy prostredníctvom iných západných krajín), ekonomického (kaspické náleziská ropy a plynu) a bezpečnostného (možné aktivity NATO) vplyvu na región potrebovala v Minskej skupine OBSE ustáť postavenie nástupcu ZSSR, ktorý je schopný na „svojom teritóriu” vyriešiť problémy sám, bola Moskva ochotná uskutočniť kompromis a podporiť Azerbajdžan v otázke Šuši a Lačinu. Tým de facto prekročila rámec predchádzajúcich tureckých aktivít, ktoré spočívali napr. v ponuke nadviazať diplomatické styky s Arménskom pod podmienkou, že sa Šuši a Lačin podrobia azerbajdžanskej jurisdikcii. Porovnanie s Gruzínskom nám umožňuje konštatovať, že predchádzajúca zmena politiky Moskvy smerom k Azerbajdžanu a Arménsku v roku 1993 mala zaistiť vstup Azerbajdžanu do SNŠ a ratifikáciu Dohody o kolektívnej bezpečnosti. Mierová zmluva, podpísaná na pôde SNŠ v roku 1994, mala viesť k rozmiestneniu ruských mierotvorných síl, čo by RF zaručilo možnosť z neohroziteľnej pozície zasahovať do politicko-bezpečnostných procesov v regióne.
Táto iniciatíva Moskvy však na rozdiel od Gruzínska nebola úspešná; jednak kvôli odporu samotného Azerbajdžanu s Moskvou dosadeným Hejdarom Alijevom na čele, jednak kvôli odporu členov Minskej skupiny s predsedajúcim Švédskom, reprezentujúcim predovšetkým záujmy Spojených štátov amerických, ktoré v danom čase ešte neboli spolupredsedajúcou krajinou Minskej skupiny. Viedla naopak k zmene politického smerovania Azerbajdžanu, čím sa po Ankare už po druhýkrát naplnili obavy subjektu, ktoré si Baku v rámci princípu zahraničnopolitického driftu zvolilo ako reprezentanta svojich záujmov.
Podpora azerbajdžanského návrhu Moskvou bola teda prejavom pokračujúcej snahy odvrátiť zmenu smerovania Baku a mala byť prostriedkom realizácie pôvodných strategických úloh v regióne.

Zahraničnopolitický drift v zmysle orientácie na západ po podpísaní mierovej dohody na pôde SNŠ sa začal návštevou Hejdara Alijeva vo Veľkej Británii, kde oznámil pripravenosť Azerbajdžanu uzavrieť tzv. kontrakt storočia o ťažbe a transporte kaspickej ropy so spoločnosťou British Petroleum (4).
Kaspické náleziská ropy a plynu sa tak stali hlavným nástrojom Baku pre získanie náklonnosti USA, ktoré v roku 1997 získalo štatút spolupredsedajúcej krajiny Minskej skupiny. Zároveň sa stali hlavnou zbraňou proti Arménsku v rámci politiky zahraničnopolitického driftu. Kým politika jeľcinovskej Moskvy bola založená takmer výlučne na politicko-bezpečnostných krokoch, politika USA a západu sa zakladala predovšetkým na ekonomickom vplyve. Washington prostredníctvom hospodárskeho tlaku vytláčal RF z Azerbajdžanu. Pritom v dôsledku geopolitických faktorov izolované Arménsko žiadalo Kremeľ zvyšovať obrátky hospodárskych stykov, čo sa čiastočne stalo realitou po nástupe Vladimíra Putina (5). O tom, že putinovská politika sa postupne stávala úspešnou, svedčí to, že koncom decembra 2006 azerbajdžanský prezident Ilcham Alijev kritizoval vzťahy RF a Arménska a nedostatočné uváženie predností Azerbajdžanu slovami „s RF susedí Azerbajdžan, nie Arménsko” (6). RF pribrala k svojim pákam v regióne aj ekonomické procesy.
Čo sa týka vzťahov RF a Azerbajdžanu, napriek všetkým problémom sa tzv. azerbajdžanský model dáva za príklad napr. gruzínsko-ruským vzťahom, pričom ide o to, že sa problém separatistických území dostáva do úzadia, a na jeho úkor sa začínajú presadzovať iné, praktické problémy v bilaterálnych vzťahoch. Na rozdiel od Gruzínska sa Azerbajdžan snaží viesť s Moskvou konštruktívne vzťahy, pričom je tu zreteľná tendencia „byť doma aj vo Washingtone, aj v Moskve”, čo necháva otvorené dvere politickému driftu. Azerbajdžan napr. ruskú vojenskú prítomnosť (Gabalinská rádiolokačná stanica, projekt Kasfor) nepovažuje za narušenie svojej suverenity (7).

Podobný model mal slúžiť aj normalizácii arménsko-azerbajdžanských vzťahov po tom, ako sa USA v roku 1997 stalo spolupredsedajúcou krajinou Minskej skupiny. Spomenutá americká koncepcia spočívala v tom, že Arménsko a Azerbajdžan najprv obnovia hospodárske styky, a až potom budú riešiť problém Náhorného Karabachu. S ponúknutou koncepciou súhlasil Jerevan aj Stepanakert, Baku ju však odmietlo, keďže v jeho politike dominoval princíp driftu s cieľom politickej, bezpečnostnej a hospodárskej izolácie Arménska.

Arménsko ako krajina v danej situácii s krajne nevýhodnou polohou (vzťahy s Azerbajdžanom a Tureckom na bode mrazu, spojené s neexistujúcim dopravným spojením, podmieňovaným vyriešením problému Náhorného Karabachu; neexistencia hraníc s RF; absencia nálezísk energetických zdrojov) zvolilo pre zahraničnú politiku princíp komplementarity, založený na pragmatických politických vzťahoch so všetkými mocnosťami, v ekonomických vzťahoch na báze slobodných pravidiel trhu, a v bezpečnostných vzťahoch na báze spolupráce so SNŠ (Organizáciou dohody o kolektívnej bezpečnosti) na jednej strane, s NATO prostredníctvom individuálneho plánu spolupráce na strane druhej.
Princíp komplementarity má vo svojej podstate blízko k princípu ekvidištancie, deklarovanému azerbajdžanskými elitami. S jeho realizáciou začal už predchádzajúci arménsky prezident Levon Ter-Petrosian, pokračovanie našiel v politike súčasného prezidenta Roberta Kočariana. Zmena v prezidentskej politike spočíva predovšetkým v postoji k budúcemu štatútu Karabachu; kým Ter-Petrosian bol naklonený vzdať sa Karabachu a ostatných území pod jeho kontrolou, bývalý karabašský prezident Kočarian nesúhlasil s koncepciou azerbajdžanský Karabach de iure, nezávislý de facto. Karabach je pritom od jeho obsadenia Arménmi de facto od Azerbajdžanu nezávislý (jurisdikcia, menová politika…).
Kým v čase Ter-Petrosiana sa v otázke Karabachu v politických procesoch objavovali dve tendencie, t. j. Ter-Petrosianova koncepcia uznania teritoriálnej celistvosti Azerbajdžanu a koncepcia založená na práve národa na sebaurčenie, v súčasnosti dominuje Kočarianova politika založená na národnom sebaurčení. Z arménskych politických strán, predovšetkým z opozičnej Demokratickej strany Arménska (DSA), sa ozývajú hlasy, že by sa v rokovaniach o štatúte Karabachu mal zúčastňovať aj Karabach ako samostatný subjekt rokovaní (8). V decembri 2006 osobitný vyslanec EÚ na južnom Kavkaze Peter Semnebi na rokovaní s prezidentom Náhorného Karabachu Arkadijom Gusianom vyjadril presvedčenie, že EÚ bude priamo pracovať s Náhorným Karabachom v záujme vyriešenia konfliktu (9). Kým tieto postoje sú značne podobné (účasť karabašských elít na regulácii konfliktu a tým aj istá miera ich legitimácie), ich motivácia je rôzna.

Rozdiel tkvie v tom, že k regiónu existujú v medzinárodnom spoločenstve minimálne dva postoje: súčasná stabilita a zachovanie statusu quo neuspokojuje Gruzínsko, Azerbajdžan, USA a EÚ, v jeho zachovaní je zainteresované Arménsko, Rusko, Irán a Turecko (10). Kým DSA sa snaží o uznanie legitimity Karabachu a tým posilnenia statusu quo de facto a posunutia situácie vpred de iure, EÚ by sa v prípade spomenutej spolupráce pravdepodobne snažila miernym spôsobom posunúť stav ďalej riešením komplikovanej vyjednávacej pozície, keď separatistickú republiku v rokovaniach s „materskou krajinou” zastupuje tretí, suverénny štát. Takýto krok by bol motivovaný snahou len mierne „rozmrazovať” konflikt, keďže z destabilizácie regiónu, obnovenia konfliktov a ich rozšírenia sa boja všetci zainteresovaní; USA, EÚ, Turecko, Irán, Gruzínsko. Abstrahujúc od realizácie vlastných záujmov, úlohou mocností je zabrániť možnému obnoveniu vojenského konfliktu, pričom sprostredkovateľská misia je jedinou príčinou súčasného mierového stavu. Pritom preferencia medzinárodného spoločenstva Azerbajdžanu pre hospodársko-energetické záujmy nie je jednoznačná. USA, ktoré sa zúčastňujú na procesoch spojených s Náhorným Karabachom, doplnili historickú rivalitu Turecka, Iránu a Ruska, pričom tento proces viedol k značnému oslabeniu pozície prvých dvoch spomenutých krajín. Washington síce priviera oči nad napr. stavom demokracie v Azerbajdžane, obetujúc túto tému energetickým záujmom (11), na druhej strane z krajín regiónu len Gruzínsko mierne prekračuje objem americkej finančnej pomoci Arménsku (12). Arménsko tiež intenzívne rozvíja spoluprácu s NATO.

Preferencie RF rovnako nie sú jednoznačné, Azerbajdžan je síce otvorene členom proatlantického zoskupenia GUAM (Organizácie pre demokraciu a ekonomický rozvoj) a do istej miery aj konkurentom RF v oblasti energetiky, Moskva sa však snaží udržať svoj vplyv na túto krajinu a retardovať tak procesy nasmerované na USA.
Ani pozície regionálnych mocností nie sú jednoznačné. Gruzínsko, napriek tomu, že je rovnako ako Azerbajdžan členským štátom GUAM (Organizácie pre demokraciu a ekonomický rozvoj), a napriek energetickému spojenectvu (pripomíname, že nebyť karabašského konfliktu by azerbajdžanské energetické zdroje tiekli po kratšej a ekonomickejšej trase, t. j. cez Arménsko) a akcentu na princíp teritoriálnej celistvosti, zachováva v otázke Náhorného Karabachu neutralitu. Irán sa orientuje na Arménsko predovšetkým v dôsledku nezlučiteľnosti politík USA a Iránu. Rozvíja ekonomickú spoluprácu s Arménskom založenú na Dohode o partnerstve a spolupráci z roku 1992, zároveň však podporuje šiítske autority v Azerbajdžane (13). Spolupráca s Arménskom zároveň vychádza z neúspešnej mierotvornej misie Iránu v roku 1992 a s následným vytláčaním iránskeho politického vplyvu napr. prostredníctvom zákazu pôsobenia proiránskej Islamskej strany na území Azerbajdžanu. Z druhej strany je ústup Iránu zo svojich pozícií v Azerbajdžane nepochybne spojený aj s tým, že exponenciálny rast vplyvu ideí islamskej revolúcie koncom osemdesiatych rokov minulého storočia (spomeňme transparenty s portrétom Ejatolláha Chomeiního na demonštráciách „za záchranu Náhorného Karabachu”) sa prejavil v masovom ničení zátarás na azerbajdžansko-iránskej hranici v dĺžke približne 700 km tisícmi azerbajdžanských Azerov, čo na strane Iránu vyvolalo strach z vyvíjania tlaku na separatistické tendencie, nie však oficiálnym Baku, ale samotným azerským obyvateľstvom (14). Ako nečlen OBSE je Irán vylúčený z rokovaní o štatúte Karabachu na pôde Minskej skupiny. Turecko, kultúrne, historicky, nábožensky a jazykovo blízke Azerom, je brzdené najmä snahami o zblíženie s EÚ, ktoré implikujú normalizáciu vzťahov s Arménskom. Posledné udalosti spojené s touto otázkou ukazujú, že postupný proces otepľovania vzťahov sa javí ako reálny (15). EÚ, ktorej predstavitelia v Minskej skupine opakovane presadzovali záujmy blízke USA, pristupuje k obom krajinám približne rovnako; obe kritizuje za nedostatky v stave demokracie (16) (pričom ako osobitný problém vystupuje do popredia falšovanie volieb v Azerbajdžane), slobodu prejavu (17) (18) a problémy s transformáciou ekonomiky. EÚ v prípade oboch krajín ratifikovala Akčný plán Európskej susedskej politiky 13. 11. 2006, ktorý krajiny prijali o deň neskôr (19). Vo vzťahoch Arménska a EÚ možno zároveň pozorovať isté zbližovanie, vyplývajúce z pozícií k problematike genocídy Arménov na začiatku minulého storočia. Na druhej strane Rada Európy v roku 2004 uznala princíp teritoriálnej celistvosti Azerbajdžanu.

Azerbajdžan pokračuje v realizácii princípu zahraničnopolitického driftu a snaží sa obrátiť mocnosti smerom k izolácii Arménska. Faktom je, že samotná povaha spomenutého princípu sa zmenila: to, že sa Azerbajdžan pod vedením Ilchama Alijeva na jeseň 2003 snaží „byť doma aj v Moskve, aj vo Washingtone”, nechávajúc otvorené dvere politickému driftu, je dôsledkom vzrastajúcej súčinnosti princípu driftu s pôvodne deklarovaným princípom ekvidištancie. Orientácia Azerbajdžanu na USA a Turecko je známa už dlhší čas, ale práve počas roka 2004 môžeme hovoriť aj o tom, že sa výrazne zlepšili jeho vzťahy s Ruskom (20).
Arménsko sa snaží vyvíjať lobby v USA, EÚ a v RF a hľadať partnerov v rámci geopoltických možností cestou komplementárnej politiky. Zbližovanie ich pozícií v otázke Náhorného Karabachu je v súčasnosti v nedohľadne. Počas svojej existencie predložila Minská skupina štyri návrhy na riešenie tohto problému, ktoré však boli pre odpor jednej či druhej strany odmietnuté. Posledné stretnutie prezidentov oboch štátov vo februári 2006 vo Francúzsku, predpripravené ministrami zahraničných vecí v januári 2006 (21), údajne priniesli malý pokrok (22).

Začiatkom marca však Ilcham Alijev v náväznosti na spomenuté rokovania prehlásil, že neprinášajú žiadne výsledky, pričom Azerbajdžan je poškodená strana, čo mu dáva právo vyriešiť problém ľubovoľným spôsobom (23). Možnosť vojenského konfliktu, ktorému sa snažia predísť ostatné zúčastnené krajiny, zostáva otvorená. Azerbajdžan, ktorý v čase vojnového konfliktu a kontinuálne až po prvé roky nášho storočia disponoval pomerne slabou armádou, doháňa svoj dištanc. Ešte marci 2002, keď sa náklady prechodu azerbajdžanskej armády na štandardy NATO odhadovali na 5000 až 7000 dolárov na obyvateľa ročne, predstavovala suma 5OO dolárov na hlavu kritickú hranicu možnosti sociálnej funkcie štátu (24). V novembri 2002 bol katastrofálny stav armády spojený s hromadnými dezerciami natoľko markantný, že prezident Hejdar Alijev navrhol riešiť situáciu v ozbrojených silách zriadením charitatívneho fondu (25). Rast azerbajdžanskej ekonomiky však umožnil zvyšovať absolútne výdavky na armádu bez rapídneho nárastu relatívnych. Viktor Kovaľov (26) uvádza, že v roku 2005 tvoril štátny rozpočet Arménska okolo 400 mil. dolárov a vojenské výdavky – 91 mil. dolárov alebo okolo 23 % štátneho rozpočtu. Azerbajdžanský rozpočet tvoril 2 mld. dolárov, a vojenský rozpočet 240 mil. dolárov alebo 12 % štátneho rozpočtu. Trend posledných rokov podľa neho ukazuje, že pri pomerne neveľkej časti vojenských výdavkov Azerbajdžanu v štátnom rozpočte krajiny, jej absolútny rozmer rastie vysokým tempom (o 33 % v roku 2005 v porovnaní s rokom 2004). Arménsko zvyšujúc výšku vojenských výdavkov v štátnom rozpočte skoro na jeho štvrtinu čoraz viac zaostáva za Azerbajdžanom v absolútnych hodnotách vojenských výdavkov. Napríklad v roku 2004 vojenský rozpočet Arménska tvoril 83 mil. dolárov, kým vojenský rozpočet Azerbajdžanu tvoril 180 mil. dolárov – rozdiel teda činil 97 mil. dolárov. V roku 2005 bol rozdiel až 149 mil. dolárov.

Všetko nasvedčuje tomu, že proces stanovenia štatútu Náhorného Karabachu bude dlhodobý. Rýchle riešenie totiž nesie so sebou riziko obnovenia násilia, ktoré sa vzhľadom na vzrastajúce výdavky Arménska a Azerbajdžanu na zbrojenie javí ako príliš reálne. Regulácia zamrznutého konfliktu záleží na vnútropolitickom vývoji v Arménsku (prezidentské voľby v roku 2007) a v Azerbajdžane (konkrétne od dátumu konca dynastie Alijevovcov a od charakteru novej vládnucej elity), na pohyboch v usporiadaní mocenského vplyvu vonkajších štátov (predovšetkým USA a RF, ale aj Turecko a Irán), na zmenách ich južno-kaukazskej politiky, a tiež na precedentnom riešení separatistických problémov v iných oblastiach.