Niet pochýb o tom, že USA sú najviac potenciálne a do budúcnosti ohrozenou krajinou sveta zo strany niektorých nie príliš priateľských krajín. USA samotné označili niektoré krajiny ako „os zla”, resp. „darebácke” štáty. Zaradili medzi ne konkrétne Irán, Severnú Kóreu, ale aj Sýriu. USA pri šírení myšlienok i praxe slobody a demokracie vo svete neraz používajú oheň a meč, pričom sa tak deje neraz bez súhlasu OSN či medzinárodného práva. Väčšinou je výsledkom viac mŕtvych obyčajných nevinných ľudí, detí a žien ako teroristov a to aj pri použití „inteligentných” zbraní.

Keby nezahynuli tisíce Američanov, v súvislosti s protiraketovou obranou by bolo možné povedať, že USA nedokázali napr. 11. septembra 2001 ochrániť ani vlastný vzdušný priestor, ale napriek tomu ponúkajú zatiaľ nedokonalú ochranu pre časť Európy a sveta.

Takisto niet pochybností o tom, že každá krajina, ktorá sa cíti byť ohrozená, má nespochybniteľné právo prijať adekvátne opatrenia pre zaistenie svojej bezpečnosti. Dnes však už nemožno nahromadené problémy sveta riešiť primárne vojnou, jedinou cestou je diplomacia a dialóg. Veď hádam preto vznikli OSN, EÚ, OBSE a ďalšie organizácie. To je civilizované, ale aj moderné a perspektívne, samozrejme pri obrovskej miere trpezlivosti s niektorými krajinami sveta.

Skutočne nejde o jeden či viac radarov na teritóriu Európy, ale o presadzovanie svojej vôle prostredníctvom komplexného systému protiraketovej obrany (PRO) importovanej výlučne z USA. A tento protiraketový systém USA je prejavom snahy jedinej hyperveľmoci o totálnu vojenskú prevahu, predovšetkým nukleárnu, v rámci tzv. celospektrálnej prevahy. A tú v súčasnosti USA majú, takže sa môžu rozhodovať aj bez súhlasu NATO, EÚ a OSN, hoci v tejto záležitosti sa to Európy a NATO priamo dotýka. Ale prečo práve teraz Poľsko a Česko?

Sú tieto dve krajiny najslabším alebo najsilnejším článkom Európskej únie a NATO? Ide tu aj o ideu rozbitia európskej integrácie? Nie je to oslabenie bezpečnostnej architektúry Európy? Nie je prekážkou postupne sa zjednocujúca Európa, ktorá svojou vyváženou kontinentálnou politikou blokuje súčasnú americkú exploatáciu Blízkeho a Stredného Východu, rovnako ako izoláciu Ruska?

Aj keď sa uvádza, že plánované predsunutie radaru a antirakiet je len bilaterálnou záležitosťou medzi USA a Poľskom, resp. Českom, podľa záverov amerických špecialistov aj pri úspešnom zachytení medzikontinentálnej rakety antiraketou sa síce dosiahne čiastočné odvrátenie úderu na plánované ciele, ale trosky a nezničené bojové subhlavice dopadnú na obývané časti Európy. Spôsobia tak vážne a rozsiahle zamorenie či toxicitu (urán a plutónium) a straty na ľudských životoch.

Preto sa tu natíska otázka. Prečo by mali byť občania Európy, vrátane Slovenska rukojemníkmi situácie, keď rozhodnutie smerujúce k vyprovokovaniu konfliktu, urobí niekto iný než sme my a jeho zničujúce dôsledky, ďaleko od Ameriky, v akejkoľvek podobe dopadnú na naše územie či hlavy?

Tento prístup medzi týmito krajinami (USA, Česko a Poľsko) však môže vyvolať a už vyvoláva otázky a nesúhlas najmä zo strany západných členov NATO, ale aj EÚ. Stav, pri ktorom dve členské krajiny NATO a EÚ môžu bez kooperácie a súhlasu s ostatnými členmi rozhodovať o záležitosti, ktorá má celoeurópsky a celoaliančný význam či dopad, môže vyvolať krízu a poukazuje to na absenciu efektívneho mechanizmu na riešenie tejto situácie vo vnútri aliancie i EÚ.

Ak treba budovať protiraketovú obranu, tak sa to musí realizovať v rámci systému kolektívnej obrany v rámci EÚ, NATO, Ruska, ale aj ďalších kooperujúcich krajín.

Ten kto má globálne záujmy desaťtisíce kilometrov od svojho teritória, musí rozmiestňovať sily a prostriedky na územiach, ktoré mu potom dovolia kontrolovať a operatívne zasahovať v jednotlivých priestoroch sveta. Jedným z najdôležitejších systémov, okrem bojových, je systém rôznych typov a druhov rádiolokátorov s predurčením pokryť de facto celý svet.

Radar je len jeden zo senzorov (pozemných, vzdušných, kozmických, námorných a podmorských), hoci dôležitých, v rámci systému PRO (senzory, zbraňové systémy a systémy velenia, riadenia a spojenia). Z mikropohľadu, z taktickej úrovne, tento senzor (uši a oči) dokáže vyhľadať, zachytiť, sledovať a odovzdať informácie do centra velenia, riadenia a spojenia protiraketových systémov. Zároveň dokáže od severu k juhu na vzdialenosť až 6 700 km rozlíšiť objekty menšie ako 15 centimetrov. Skutočnosťou sa stane fakt, že ak doteraz mohli USA zabezpečiť zachytenie rakiet iba z ázijskej časti Ruska, tak po realizácii predsunutej protiraketovej základne v Európe ich môžu zachytiť už aj z Povolžia a Priuralskej časti Ruska.

Ďalšia „maličkosť” je pulzný výkon radarov a potrebný zdroj energie pre zaistenie ich prevádzky. Tento výkon môže byť napr. od 40 – 1000 MW, alebo viac a zdroj energie 1- 5 MW? Bude k tomu treba nezávislý podzemný atómový reaktor, alebo mobilná kontajnerová jadrová elektráreň ako v Grónsku? A čo prípadné dôsledky na zdravie ľudí, prírodu a ostatnú elektroniku, vrátane lietadiel? Veď ani ruský radar na základni v Gabalinskaja, na južných svahoch západného Kaukazu, nie je v zásade iný. Jeho činnosť má tiež negatívny vplyv na životné prostredie a ľudí, ale to aj Rusi popierajú.

Keby USA a Rusko vzájomne spojili svoje „radarové možnosti”, mohli by spoločne poskytnúť rádiolokačný servis aj pre EÚ, NATO, Áziu a ďalšie časti sveta a tak ich zaštítiť pred potenciálnymi a budúcimi raketovými ohrozeniami z teritória Blízkeho a Stredného východu. Stalo by sa tak bez vyhrocovania súčasných nedorozumení medzi sebou.

Čo sa týka 10 lapačov rakiet, plánovaných v Poľsku, faktom je, ani spolu s radarom Česku a Poľsku a ani Európe obranu nezabezpečia.

Ak balistická raketa vstúpi do hornej vrstvy atmosféry, sú proti nej antirakety nepoužiteľné. Antiraketa by už nemohla vypustiť prostriedok EKV (exoatmospheric kill vehicle). Ak by nezhorel, tak v atmosfére by nefungoval, lebo riadiace motory by boli neúčinné a senzory oslepené.

Momentálne USA dokončujú zámer rozmiestniť 40 antirakiet na Aljaške, 20 v Kalifornii, rokuje sa o desiatich v Poľsku. Podľa finálnej konfigurácie majú mať v roku 2011 na Aljaške 125 antirakiet na Aljaške a 125 v severnej Dakote, t. j. celkovo 250 antirakiet s neuvedeným počtom subhlavíc, ktoré môžu obsahovať aj jadrový náklad. Takže o čo vlastne ide?

Plánované priblíženie americkej PRO v Európe vyplýva z relatívne malého času tzv. časového a priestorového okna, v ktorom musí byť nepriateľská bojová hlavica zasiahnutá. Preto je dobrý každý kilometer, o ktorý môže byť protiraketová základňa bližšie k predpokladanej dráhe balistickej rakety.

Najpodstatnejší je však globálny a strategický pohľad na túto iniciatívu USA, prenášanú do Európy s uvažovanou realizáciou aj v Ázii (Kaukaz, Japonsko). Možno povedať, že vlastníctvo protiraketového systému v americkom poňatí posúva doterajšiu stabilizačnú rolu jadrových zbraní (odstrašovanie) do kvalitatívne inej roviny. Jadrové zbrane možno účinne a výhodne použiť iba vtedy, ak útočník, resp. obranca disponuje dostatočne účinným „obranným” systémom na ničenie medzikontinentálnych rakiet s jadrovými hlavicami protivníka. Ide teda o jedinečný systém, ktorý umožňuje potenciálne použitie jadrových zbraní s predpokladaným vysokým úspechom v prospech útočníka (obrancu). Kto zrealizuje takýto protiraketový systém sa stáva potenciálnym a monopolným jadrovým útočníkom a obrancom svetového formátu zároveň. K tomu však je potrebné dodať, že efektívne zvíťaziť v jadrovej vojne sa dá takým jednoduchým spôsobom, že potenciálny víťaz presunie či predsunie budúce bojisko takejto vojny (jadrovej) do takej vzdialenosti a ďaleko od svojho teritória a tam ho aj efektívne udrží! Pochopí to aj väčšina európskych politikov? A preto si treba vážiť tých európskych politikov, ktorí už upozornili na „zmysluplnosť” predsunutia americkej PRO do Európy, bez serióznej diskusie a dohody s krajinami EÚ, NATO, ale aj Ruska, Číny a ostatných.

Keby reálne existovali „darebácke” štáty a boli akútnym ohrozením Ameriky a sveta, tak prečo sa logicky americký protiraketový systém nerozmiestni v Stredomorskej oblasti? Zároveň by bolo logické, správne a efektívnejšie, aby USA svoj program PRO internacionalizovali a využili aj politickú, vedeckotechnickú spoluprácu, resp. zdroje priateľov a kooperujúcich štátov. Veď okrem USA potrebujú mať informácie o odpálených raketách aj Rusko, Čína, Japonsko, India, Pakistan, Turecko, Izrael a ďalší. Uzavrú USA zmluvu o poskytovaní týchto informácií aj s týmito a ďalšími krajinami sveta?

Nie je však chybou aj „oneskorené” budovanie systému PRO NATO (až od roku 2004) a Európska únia sa ani doposiaľ nerozhodla, či bude vôbec nejaký vlastný systém budovať. Je možné, že by NATO a EÚ doposiaľ neidentifikovali existujúci stav na Blízkom a Strednom Východe za zdroj bezpečnostných rizík? EÚ a NATO tak umožnili rozšírenie jednostrannej a diferencovanej iniciatívy USA aj na územie Európy.

Takisto sa možno spýtať USA, Ruska, ale aj Francúzska, Veľkej Británie a Číny, či nezaspali dobu, keď dovolili ďalším štátom, ako napr. India, Pakistan, Izrael, Severná Kórea dosiahnuť jadrovú samostatnosť a ako sa v skutočnosti realizuje Zmluva o nešírení jadrových zbraní.

Zároveň je možné, že predsunutím časti PRO do Európy sa USA podarí „zabiť dve muchy jednou ranou.” Nemožno vylúčiť, že oficiálne a možno aj reálne bude systém namierený proti Iránu a Severnej Kórei, ale zároveň „neúmyselne” aj proti Rusku a Číne.

V tomto kontexte treba pripomenúť, že v USA prebieha prehodnotenie tradičnej doktríny odstrašovania na preempciu. Pracuje sa s novou koncepciou, v ktorej sú nukleárne zbrane zahrnuté do konvenčných útočných plánov. Diskusie o tom prebiehajú v súvislosti s vývojom novej kategórie jadrových zbraní pre útok na podzemné ciele. Ako celok je tento posun na preempciu nekompatibilný s duchom Charty OSN a systémom kolektívnej bezpečnosti po druhej svetovej vojne.

Možno konštatovať, že jadrové zbrane už dávno nie sú iba odstrašujúcim prostriedkom, ale predovšetkým koncentrovanou celosvetovou jednotkou sily, resp. moci, ktorá v sebe zahŕňa všetky doterajšie znaky centrálneho postavenia v modernej civilizácii.

USA nezvolili racionálny, efektívny a kooperujúci postup pri plánovaní predsunutia svojej protiraketovej obrany do Európy. Dôsledkom bol celý rad negatívnych vyhlásení či reakcií a nielen zo strany Ruska, ale aj niektorých starých (západných) členov EÚ a NATO. Natíska sa otázka, prečo USA zvolili práve takýto postup?

(Autor je  generálmajor v zálohe, bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR)