V rozpätí od 10. februára až do 21. apríla 2005 sa v Saudskej Arábii uskutočnili voľby do 178 regionálnych zhromaždení. Aj keď išlo len o voľby komunálne a z rôznych dôvodov nedemokratické a nelegitímne (napr. polovica zhromaždenia je menovaná vládou, ženy nemohli voliť) ich dôležitosť je znásobená faktom, že v ultrakonzervatívnom kráľovstve sa volilo po prvýkrát za posledných vyše 30 rokov. A hoci ide už o vyše roka starú udalosť, v prípade Saudskej Arábie je to najaktuálnejším viditeľným demokratizačným momentom. Je však otázne, či tento čiastočný úspech dokáže v blízkej budúcnosti priniesť demokraciu do saudskej spoločnosti. Prekážok je totiž mnoho, niektoré sa dokonca zdajú byť neprekonateľné.

Saudská Arábia – moderný absolutizmus
Rodina Saudov vládne v saudskoarabskom kráľovstve od jeho vzniku v roku 1932, kedy sa zásluhou kráľa Abd Al-Aziza bin Abd al-Rahmana Al Sauda podarilo pripojiť kráľovstvo Hidžáz k Saudovmu kráľovstvu Nadžd. Saudská Arábia je absolutistickou monarchiou. V krajine sa nedodržuje Všeobecná deklarácia ľudských práv, pri ktorej schvaľovaní v roku 1948 sa Saudská Arábia kvôli údajnej nezlučiteľnosti niektorých článkov s islamom zdržala hlasovania. Politické a občianske práva sú veľkou neznámou – platí zákaz zhromažďovania, zákaz združovania sa v politických stranách, sloboda prejavu je neprípustná. Demonštrácie a otvorený nesúhlas s vládnou politikou sú klasifikované ako „ohrozenie jednoty kráľovstva” a trestá sa. Tiež diskriminácia na základe vierovyznania resp. pohlavia je na dennom poriadku. Ženy nemôžu šoférovať, zastávať dôležité pozície v štátnej či v súkromnej sfére. Sudcovia musia byť len sunniti – wahábbisti – šiíti nemajú možnosť obsadiť tento post, aj keď v niektorých oblastiach na východe krajiny majú z hľadiska vierovyznania dominantné postavenie. Samotná jurisdikcia tiež odporuje medzinárodným štandardom. Tresty smrti odťatím hlavy pred nadšeným publikom nie sú určite spôsob, ktorý by demokratický svet toleroval. Faktom je, že trestné právo Saudskej Arábie vychádza z islamského práva hadd, ktoré „delikty” ako napr. alkoholizmus trestá bičovaním.

Jedinečnosť Saudskej Arábie tak spočíva aj v tom, že jej systém vzťahu náboženstva a štátnej moci sa ako jediný v súčasnom svete charakterizuje ako sakralizované politické zriadenie, kde neexistujú hranice medzi sakrálnym a sekulárnym. Saudi hlásiaci sa k wahhabizmu, jednej – podľa niektorých orientalistov radikálnej – vetvy sunnitského islamu veria (a je to obsiahnuté aj v saudskej ústave), že suverenita pochádza od Allaha. A tak, právo je výlučne islamské. Dynastia tiež podporuje rôzne islamské nadácie a fundamentalistické hnutia v zahraničí napriek odporu jej politických spojencov, čím len potvrdzuje svoj seriózny vzťah k náboženstvu.

Dôvodov prečo sa v Saudskej Arábii nedarí nastoliť demokraciu je však viac. Môžeme ich rozdeliť na sociálne, ekonomické, kultúrne a politické. Ich kombinácia je doslova antidemokratická.

Sociálne a ekonomické podmienky
Veľa tranzitológov, ktorí skúmajú demokratizácie vo svete tvrdia, že čím je krajina bohatšia (meranie výškou HDP), tým má väčšie šance stať sa a udržať demokratickou. Podľa tohto názoru by mala byť demokratizácia v Saudskej Arábii na programe dňa už niekoľko desiatok rokov.

Saudská Arábia sa síce výškou HDP na obyvateľa (11 800 USD podľa CIA World Factbook) skutočne radí medzi najbohatšie krajiny sveta, je to však dôsledok výlučne nerastného bohatstva tejto krajiny, nie kombináciou pozitívnych ekonomických ukazovateľov. A preto nie je možné vysvetľovať možnosť demokratizácie len zjednodušene na základe výšky HDP. Podobne uvažuje aj známy politológ Huntington, ktorý dokonca vyčlenil hranice, kedy sú už krajiny príliš bohaté na to, aby boli demokratizované (tzv. ekonomická tranzitná zóna). Presné hranice tejto zóny Huntington nešpecifikoval, ale Saudská Arábia sa podľa neho v ekonomickej tranzitnej zóne nenachádza.

Problém je však ešte komplexnejší. Existuje totiž korelácia medzi bohatstvom štátu a výberom daní. Podľa Marcusa Nolanda táto korelácia v praxi znamená, že čím viac je štát bohatý, tým menej vyberá peniaze od daňových poplatníkov. To vedie k situácii, ktorú Ross nazval „efekt zodpovednosti”. Ak štát nevyberá dane, necíti voči občanom žiadnu zodpovednosť, a naopak, občania necítia právo ovplyvňovať fungovanie štátu. To je závažný argument prečo dynastia Saudov prostredníctvom ropného bohatstva naďalej hatí cestu demokratizácii a teda participácie občanov na politickej moci.

Ďalším nedostatkom veľkého bohatstva štátu pre demokratizáciu v Saudskej Arábii je finančná podpora pre vyvolené záujmové skupiny, ktorými štát ochromuje fungovanie nezávislých a demokratických skupín resp. občianskej spoločnosti. Nakoniec, bohaté saudské kráľovstvo môže veľmi efektívne rozvíjať vnútornú bezpečnosť takým spôsobom, že akékoľvek snahy o demokratizáciu sú už v zárodkoch likvidované, čoho dôkazom sú aj nevyskytujúce sa demonštrácie v tomto kráľovstve, či relatívna neschopnosť islamistických a iných opozičných skupín vyvolať protivládne nepokoje. Rovnako „úspešne” sa vláda vysporiadava s 2-miliónovou šiítskou minoritou na východe krajiny.

Mohli by sme však argumentovať, že s ekonomickým rastom aj napriek spomínaným nedostatkom rastie aj vzdelanosť a stredné triedy, čo sa všeobecne považuje za priaznivé faktory pre demokratizáciu (napr. Huntington, Fukuyama). Avšak, saudská spoločnosť trpí ekonomickou nerovnosťou, nediverzifikovanou ekonomikou, chudobou, vysokou mierou nezamestnanosti či privysokým populačným rastom. A tieto okolnosti napriek spomínanému bohatstvu demokratizáciu značne komplikujú.

Ekonomická nerovnosť kopíruje nerovnosti sociálne. Dynastia Saudov a jej spriaznené kmene sa tešia bohatstvu, ktoré prostredníctvom podielov v ropných firmách, zostáva v rukách vládnucej elity. Radoví občania nemajú možnosť podieľať sa na tomto bohatstve a dokonca vzrastá aj počet ľudí žijúcich pod hranicou chudoby, čo nie je pre demokratizáciu priaznivý ukazovateľ. Z toho dôvodu nemôžeme očakávať, že s ekonomickým rastom bude rásť aj stredná trieda, ktorá je podľa Huntingtona v neskorších fázach prechodu potrebná, keďže nie je pre demokraciu vhodné ak malá bohatá skupina spravuje chudobné masy. Rovnako argumentuje aj Fukuyama, ktorý pridáva, že stredná trieda má záujem na ochrane svojho majetku a tak participuje na politickom systéme.

Rovnako problematický pre zlepšenie celkových ekonomických podmienok a tak naštartovanie demokratizačných snáh je aj populačný boom, ktorý prebieha už od 80. rokov 20. storočia. Odvtedy do dnešných dní sa zvýšil počet obyvateľov v Saudskej Arábii o 14 miliónov – zo 7 na 21 miliónov. Vyprodukovalo to až 50 percent ľudí mladších ako 15 rokov, čo je neproduktívne obyvateľstvo, neschopné podieľať sa na tvorbe HDP ekonomickou činnosťou (a tak diverzifikovať ekonomiku).

Ani prílev investícií, zahraničných robotníkov či financovanie tretieho sektora zo Západu nezaručilo postupnú liberalizáciu spoločnosti. A to je v Saudskej Arábii dokonca podľa Iana Bremmera až 6 miliónov zahraničných pracovníkov. Ale tí západní sú poväčšine izolovaní vo svojich štvrtiach a s domácim obyvateľstvom sú v styku minimálne. Navyše, vláda sa v dôsledku viac ako 25 % nezamestnanosti rozhodla vymeniť viac ako 350 000 vzdelaných (prevažne západných) zahraničných pracovníkov občanmi Saudskej Arábie (program saudizácie).

Napriek tomu však nedochádza k rastu vzdelanosti a tak sa stále neformuje vrstva schopná vykonávať aj kvalifikovanejšiu prácu, ktorú doteraz robili západní pracovníci, čím protekcionistická politika vlády v oblasti zamestnanosti spôsobí skôr ekonomické straty ako pozitívny efekt. Ako ukazujú posledné analýzy, suadské školstvo je vo veľa prípadoch ovplyvnené fundamentalistickým wahhábizmom a neučí žiakov nič praktické a už vôbec neposkytuje možnosť formovať medzi mladými Arabmi slobodné a demokratické myslenie. Rovnako vyššie školstvo je výrazne zamerané na štúdium islamu a veľa študentov vychádza s diplomom Islamské štúdiá. Najhrozivejšie pôsobí údaj, že až 30 % mužov a 50 % žien je plne negramotných. A keďže gramotnosť je jeden z priaznivých faktorov vplývajúcich na demokratizáciu, situácia v Saudskej Arábii skutočne nie je tomuto procesu naklonená.

Kultúrne podmienky
Kultúrne prekážky demokratizácie sú veľmi často spomínané v populárnej literatúre či v médiách práve v súvislosti s arabskými krajinami a islamom ako náboženstvom. Bohužiaľ, často krát ide iba o akési účelové zjednodušenie resp. čierno-biele videnie, ktoré je potrebné analyzovať viac do hĺbky. Rovnako je to aj v prípade Saudskej Arábie.

Nepochybne, faktor kultúry významne ovplyvňuje skutočnosť, že vo väčšine arabských a moslimských krajinách (aj v Saudskej Arábii) nie je možné nastoliť demokraciu. Avšak otázka znie či za to môže výlučne náboženstvo, ktoré je tak často v tejto súvislosti spomínané. Ako tvrdí Samuel Huntington (podporený aj štatistickými štúdiami Barra a Fisha), islam je nepriaznivo naklonený demokracii. Hovorí síce, že aj toto tvrdenie má svoje limity, avšak vo všeobecnosti platí.

Graham E Fuller má iný názor – tvrdí, že nejde o to, čo hovorí islam ale o to, čo chcú moslimovia. A dodáva, že aj v Európe došlo postupne k demokratizácii napriek tomu, že významné slovo v spoločnosti aj medzi vládnucou elitou mali „nedemokratické” náboženstvá. Ako upozornili Inglehart s Norrisom, výskumy ukázali, že moslimovia chcú rovnako demokraciu ako aj ľudia zo Západu, líšia sa len v postojoch k potratom, rozvodom, či v otázke rovnosti pohlavia. Rovnako kriticky sa k postoju Huntingtona stavajú aj výskumníci podieľajúci sa na skúmaní faktorov vplývajúcich na demokratizáciu na Blízkom východe. Konkrétne výskum Pew Global Attitudes Project 2003 ukázal, že moslimovia nie sú vo všeobecnosti nepriateľskí voči demokracii. Empirické dôkazy rovnako potvrdzujú omyl Huntingtona. Určitým stupňom demokracie totiž disponuje Turecko, kde až 99 % obyvateľov tvoria moslimovia. Rovnako, najpočetnejší moslimský štát – Indonézia – je krajina, v ktorej väčšinoví moslimovia dodržiavajú demokratické princípy. Podľa prieskumov až 40-60 % všetkých moslimov žije v prevažne demokratických krajinách.

Podľa niektorých analytikov (napr. Zogby) je však prvoradá etnicita a až potom náboženstvo. Inak povedané, nie primárne islam môže za to, že Saudská Arábia nie je demokratická krajina, ale môže za to skutočnosť, že je to arabská krajina resp. krajina s vlastnými tradíciami.

Môžeme sa preto domnievať, že skutočnosť, že ženy v Saudskej Arábii nevolia je práve dôsledkom tradičnosti saudskej spoločnosti (a možno ani nie tak arabskej) viac ako náboženstva, keďže v iných moslimských krajinách ženy voliť môžu (Katar, Bahrajn, Maroko, Turecko atď.).

Náboženstvo však zostáva dôležitým faktorom. A v Saudskej Arábii dvojnásobne. Či už kvôli tomu, že na jej území sa nachádzajú dve z troch najsvätejších miest (Mekka a Medina) alebo kvôli tomu, že dynastia Saudov sa hlási k radikálnej vetve sunnitského islamu – wahhabizmu. Svoju suverenitu odvodzujú od Boha (Allaha) a nie od ľudu ako je to v demokraciách. To je podľa viacerých teoretikov základný problém prečo islam a demokracia nikdy nemôžu byť v symbióze. Ako však tvrdí Hudec, v niektorých moslimských krajinách suverenita pochádza od ľudu, nedeje sa to len prevažne na Arabskom polostrove. To len potvrdzuje fakt, že Saudská Arábia čerpá legitimitu z náboženskej konštrukcie. Podľa názoru niektorých znalcov islamu tak nesúhlas s vládcom môžu ľudia vyjadriť iba ak vládcovia porušujú islamské zákony a priečia sa tak islamu. Nemôže tak dochádzať k demokratickému striedaniu moci či k pravidelným voľbám.

Aj keď spomínaný model je určite dôsledkom vzťahu saudskej dynastie k náboženstvu (ktorý nie je v súlade s demokratickými hodnotami), veľkú úlohu tu zohrávajú aj právne tradície moslimskej rodiny. Kultúra ako prekážka demokratizácie je tak aj dôsledkom právneho a hodnotového rámca vládnucej elity aj spoločnosti. Tá vychádza z najprísnejšej hanbalskej islamskej školy (mazhab), ktorej predstaviteľom bol aj zakladateľ už spomínaného smeru sunnitského islamu – Muhammad Ibn Abd Al- Wahhab. Tá hlása prísny návrat k islamu a líši sa od liberálnejších škôl, ktoré sú typické pre iné moslimské štáty.

Poslednou podmienkou, ktorá ovplyvňuje demokratizáciu v Saudskej Arábii je chýbajúca resp. naštrbená národná jednota, ktorú by sme mohli pretransformovať aj na mier medzi rôznymi etnickými a náboženskými skupinami.

Chýbajúca národná jednota môže akýkoľvek demokratizačný proces zastaviť už v počiatkoch, keďže je pravdepodobné, že po zmiernení autoritatívneho vládnutia by dochádzalo k bojom medzi jednotlivými klanmi, pre ktorých sú klanové záujmy nadradené záujmu štátu. Tento argument potvrdzuje aj fakt, že hranice tejto krajiny boli umelo vytýčené a štát nevznikol ako snaha národných síl o vytvorenie svojho národného štátu. (hranice so susednými krajinami sa dokonca upravovali ešte v 21. storočí). Ako konštatuje Hudec, beduíni fungovali na Arabskom polostrove bez hraníc, ktoré nepotrebovali. Preto je odvážne hovoriť o nejakej národnej identite alebo jednote Saudov. Navyše, rovnako ako v susednom Iraku, aj v Saudskej Arábii žije početná šiítska menšina (2 milióny), ktorá by v prípade naštartovanej demokratizácie tiež sledovala skôr svoje ciele ako snahu o zachovanie jednotnej Saudskej Arábie, ktorej politický systém je neoddeliteľne spojený práve so sunnitským islamom.

Politické podmienky
Politické prekážky demokratizácie hrajú v prípade Saudskej Arábie snáď najvýznamnejšiu úlohu, čo je však pozitívna skutočnosť, keďže práve politické podmienky sa dajú najjednoduchšie meniť. Hneď na začiatku je potrebné zdôrazniť, že v prípade Saudskej Arábie je veľmi dôležité správanie politických elít. V Saudskej Arábii vládne už spomínaná dynastia Saudov, ktorej súdržnosť je na prvý pohľad diskutabilná. Avšak, ako povedal nemenovaný princ: „nikdy nedebatovali smer, ale len hľadiská, rýchlosť, štýl, dôraz a farby”. Inak povedané, politické elity si uvedomujú, že je pre nich dominantné zotrvanie pri moci a podriaďujú tomu svoje správanie. Saudské elity už prežili útoky západného imperializmu, arabského nacionalizmu aj socializmu, a v neposlednom rade sa im darí bojovať aj s islamským extrémizmom. Vysoký vek súčasnej vládnucej elity (priemerne 80 rokov) tak môže mať aj pozitívne dôsledky v podobe skúsenosti s riadením štátu a zaručenia politickej stability. Preto nemôžeme očakávať, že k zmene režimu dôjde z „rodinných dôvodov” alebo v dôsledku nejakej politickej krízy.

Navyše, v minulom roku sa po dlhovládnucom Fahdovi k moci dostal jeho nevlastný brat Abdullah. Je hodnotovo menej naklonený demokracii – je konzervatívnejší, viac nábožensky založený, väčší stratég a citlivo vníma nálady spoločnosti, čoho dôkazom je napríklad postoj vlády počas vojny v Iraku, kedy Abdullah do určitej miery akceptoval aj názory más. Čo je však najdôležitejšie, má lepšie vzťahy k islamistickej opozícii, ktorá je jedinou reálnou opozíciou.

Práve slabý vplyv opozície je ďalšou politickou prekážkou pre demokratizáciu Saudskej Arábie. Jedným z dôvodov je zákaz politických strán, nesloboda prejavu v kráľovstve či prenasledovanie vodcov opozície a ich nútené pôsobisko v zahraničí. Ďalším dôvodom je tiež konzervatívnosť obyvateľstva Saudskej Arábie, ktoré nemá prioritný záujem o liberálne hodnoty západného typu (napr. odluka štátu od náboženskej autority) a tak volanie po zmene nie je až tak hlasné. Dôvodom je tiež fakt, že vládnuca elita je reprezentovaná oficiálnym duchovenstvom, čím režimu dodáva potrebnú legitimitu a zmierňuje odpor protivníkov. Nakoniec, prekážkou posilnenia opozície je aj jej nejednotnosť – zhoda medzi demokratickou a islamistickou opozíciou je nemožná. Demokratická opozícia, reprezentovaná najmä Saudským inštitútom pre demokraciu (vedúcou osobnosťou je Ali Al Ahmad), či Národnou alianciou pre demokraciu v Saudskej Arábii, je v rámci opozície v menšine.

Vplyvnejšou opozíciou (hlavne kvôli už spomínanej konzervatívnosti obyvateľov) je islamistická opozícia, ktorá je charakteristická najmä odporom spojenectva Saudov a USA (ktoré podľa nich prieči islamu) ako aj bojom proti korupcii, ekonomickej nerovnosti, či závislosti duchovenstva na vládnucej elite. Časť opozície má však tiež určité demokratické ciele (napr. nezávislosť súdnictva, zaručenie politických slobôd, demokratické voľby). To naznačuje, že aj v rámci islamistickej opozície dochádza k nezhodám – opozícia je tak do určitej miery roztrieštená – buď na základe ideového prúdu islamu (šiíti, „mainstreamoví” sunniti či ortodoxní wahhabisti) alebo na základe cieľov a foriem boja proti vládnucej elite, kedy môžeme islamskú opozíciu rozdeliť na reformistickú (chce postupné zmeny vo vhodnom čase) alebo radikálnu, ktorá volá po džiháde proti dynastii. Je vhodné pripomenúť, že medzi saudskú radikálnu islamistickú opozíciu niektorí analytici radia aj Al-Kaidu. Medzi známejšiu opozičnú skupinu patrí tiež exilové Islamistické hnutie pre reformy, ktorého najvyšším predstaviteľom je Dr. Saad al-Faqih, obviňovaný Spojenými štátmi z finančnej podpory práve Al Kaidy.

Dominantná islamistická opozícia priamo v Saudskej Arábii (neexilová) si však uvedomuje svoju malú silu a snaží sa meniť pomery v kráľovstve (najmä korupciu a klientelizmus) radšej formou dohody s vládnucou elitou ako nejakým otvoreným politickým bojom.

V prípade saudského kráľovstva je však kľúčový aj externý faktor a to najmä vzťah Saudskej Arábie so susedmi a Spojenými štátmi americkými. Demokratický proces totiž postupne prebieha takmer na celom Arabskom polostrove. V Bahrajne, Kuvajte, Jordánsku či naposledy v Iraku badať určitý, aj keď často len zdanlivý, posun v demokratizácii spoločnosti. Tlak okolitého prostredia na Saudskú Arábiu je teda veľký.

Saudská Arábia si však dáva pozor na svoje hranice. Po páde Saddama Huseijna sa vylepšujú vzťahy s Irakom, hoci dynastia je znepokojená silou šiítskej menšiny v tejto okupovanej krajine. Ohrozenie stability zo strany šiítskeho Iránu tiež už nepredstavuje reálnu hrozbu, keďže vládnuce elity oboch krajín zlepšujú svoje vzťahy. Preto tlak zo strany „nepriateľských” susedov nemožno očakávať, a naopak, súčasná situácia režimu vyhovuje.

Vzťahy s USA sú pre prípadnú demokratizáciu ešte dôležitejšie, keďže okrem obchodnej spolupráce medzi týmito krajinami má USA so saudskou vládnucou elitou spoločné bezpečnostné záujmy (najmä boj proti teororizmu resp. islamským radikálom). Vplyv amerického spojenca na politiku Saudskej Arábie je tak veľký. Efekt politiky USA je však dvojaký. Americká vláda síce priateľsky tlačí na Saudskú Arábiu aby demokratizovala, avšak úprimnosť dlhodobého tlaku USA na Saudskú Arábiu je spochybňovaná intelektuálmi aj opozičnými aktivistami. Niektorí doslova hovoria, že tlakom na Saudskú Arábiu chcú len umlčať ľudí, ktorí kritizujú dvojaký meter USA pri vymáhaní dodržiavania ľudských práv a demokracie. Podľa Aliho Al-Ahmeda zo Saudského inštitútu, Spojeným štátom až do septembrových útokov na dvojičky vyhovovalo, keď boli pri moci ultrakonzervatívni osemdesiatnici z rodu Saudov. Zmena aktérov by totiž mohla ohroziť ich záujmy v krajine. Až po útokoch sa americkí vládni predstavitelia priklonili k potrebným reformám v saudskej spoločnosti kvôli zachovaniu jednoty Saudskej Arábie. Dokonca ani vodca saudskoarabskej islamistickej opozície žijúci v Londýne, Dr. Saad al-Faqih, nedôveruje Spojeným štátom v otázke politických reforiem v Saudskej Arábii a tvrdí, že tlak na Saudov je len iluzórny. Podľa jeho názoru Američanom vyhovuje diktatúra v Saudskej Arábii, pretože v prípade demokratických volieb by sa záujmy Saudov a Američanov s pribúdajúcim patriotizmom Arabov vzďaľovali.

USA tak dodnes toleruje každodenné porušovanie ľudských práv, nedemokratickú vládu, či podporu islamistických skupín na Blízkom východe na výmenu za spojenectvo s geopoliticky dôležitým štátom na Arabskom polostrove. A práve priateľské vzťahy a vzájomná výhodnosť týchto dvoch štátov vylučuje tlak zo zahraničia ako faktor pre demokratizáciu.

Záver
Z predošlých argumentov vyplýva, že ekonomický rast nevedie v prípade Saudskej Arábie k želanému výsledku – k demokracii. Príčin je viacero. Ako jedna z najvážnejších ekonomických prekážok demokratizácie sa javí nerastné bohatstvo krajiny, ktoré tvorí až 75 % príjmov štátneho rozpočtu. To znižuje politickú participáciu občanov, ktorí do neho neprispievajú. Bohatstvo štátu tiež zväčšuje byrokraciu a posiľňuje bezpečnostné zložky, slúžiace na kontrolu opozície. Medzi iné ekonomické resp. sociálne faktory patrí nerovnosť v spoločnosti ako aj v ekonomickej oblasti, čo v konečnom dôsledku vytvára chudobu a nepriaznivé podmienky pre vznik stredných tried, ktoré sú priaznivým faktorom pre demokraciu. Sociálnym aj ekonomickým problémom sa stáva nezamestnanosť a populačný rast, rovnako ako neefektívny školský systém. Tieto faktory sa stávajú prekážkou rastu životnej úrovne, ktorá je vo veľa prípadoch pre demokratizáciu potrebná.

V prípade Saudskej Arábie tiež platí, že kultúrne podmienky nepomáhajú k demokratickému prechodu. Wahhábizmus, radikálna vetva sunnitského islamu a hanbalská právna škola sú veľmi dôležitým faktorom, ktorý neumožňuje demokratizáciu v tejto krajine. Ďalšími nepriaznivými kultúrnymi faktormi je neskúsenosť Saudskej Arábie s demokraciou (ani virtuálne), etnická a náboženská heterogenita resp. chýbajúca národná jednota.

Poslednou – hoci podľa môjho názoru najdôležitejšou – skupinou nepriaznivých faktorov sú politické podmienky. Tézy tranzitológov o priaznivých externých faktoroch neplatia. Naopak na demokratizáciu v Saudskej Arábii susedské štáty ako aj najvýznamnejší globálny aktér USA pôsobia skôr nepriaznivo, keďže svojou politikou režim buď prehliadajú alebo ho dokonca podporujú. Rovnako nepriaznivo pôsobí fragmentovaná opozícia, stabilná a politicky i takticky zdatná vládnuca elita, či príliš autoritatívny a zbyrokratizovaný režim.

Keďže krok smerom k demokracii je najjednoduchší zmenou politických podmienok (na rozdiel od štruktúrnych – ekonomických a kultúrnych – faktorov), vyhliadky do budúcna nie sú optimistické.

Súčasný najvyšší muž krajiny, Abdullah, je totiž ešte konzervatívnejší a protidemokraticky naladený ako jeho predchodcovia. Režim tiež rôznymi spôsobmi naďalej nedovoľuje saudskej opozícii získať priestor, ktorý by mohla využiť na zmenu pomerov v krajine. Rovnako sa nepredpokladá, že zosilnie tlak zo strany USA, ktoré v stále nepokojnejšom regióne Blízkeho východu potrebujú silného spojenca v podobe dnešnej vládnucej elity aj za cenu porušovania ľudských práv. Jedinou možnosťou je tak podľa môjho názoru výmena politických elít v rámci saudskej dynastie, kedy by sa na čelo dostali mladší a liberálnejší predstavitelia, ktorí by naštartovali potrebné reformy, vrátane tých demokratických. Aj tento optimistický scenár však sľubuje zložitý a dlhodobý proces demokratizácie autoritatívneho režimu Saudskej Arábie.