Ani nie tak vyhlásenie nezávislosti Kosova 17. februára 2008 formou jednostranného aktu provinčného parlamentu ako reakcia medzinárodného spoločenstva podstatným spôsobom ovplyvní nielen politický vývoj v Srbsku, ale aj ďalší charakter systému medzinárodných vzťahov na európskej a globálnej úrovni.

Súčasné riešenie štatútu Kosova predstavuje v medzinárodnej politike po druhej svetovej vojne precedens, ktorý je v rozpore so základnými cieľmi Charty OSN, ku ktorým patrí „vytvoriť pomery, v ktorých možno zachovať spravodlivosť a úctu k záväzkom vyplývajúcim zo zmlúv a iných prameňov medzinárodného práva.” Charta OSN v článku 1 síce garantuje právo národov na sebaurčenie, zároveň však v článku 2 deklaruje rešpekt „zásade zvrchovanej rovnosti” členských štátov a odseku 4 toho istého článku výslovne odmieta „hrozbu silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi Organizácie Spojených národov” (OSN) (1).

Princíp suverénnej rovnosti, zahŕňajúcej právnu rovnosť účastníckych štátov, právo na teritoriálnu integritu ako aj zdržanie sa akýchkoľvek akcií, ktoré sú v rozpore so zásadami Charty OSN namierenými proti územnej integrite, politickej nezávislosti alebo jednoty ktoréhokoľvek účastníckeho štátu patria medzi kľúčové princípy Deklarácie zásad riadiacich vzťahy medzi účastníckymi štátmi Konferencie o bezpečnosti a spolupráce v Európe, tvoriacej súčasť Záverečného helsinského aktu z roku 1975 (2).

Hoci už samotný vojenský zásah NATO proti Juhoslávii v roku 1999, uskutočnený bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN a Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), možno považovať za narušenie medzinárodného práva, rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN) č. 1244 z 10. júna 1999, ktorá je zásadným a doposiaľ platným dokumentom, upravujúcim medzinárodné postavenie Kosova, rešpektuje teritoriálnu integritu Juhoslávie, ktorej nástupníckym štátom je Srbsko a hovorí výslovne o autonómii tohto regiónu v rámci Juhoslávie (3). Zásadu územnej integrity Juhoslávie, resp. Srbska, nespochybnil ani Ústavný rámec pre dočasnú samosprávu z roku 2001 (4). Ešte v roku 2002 definoval vtedajší osobitný predstaviteľ generálneho tajomníka OSN Michael Steiner osem kľúčových bodov, tzv. benchmarks, ktorých plnenie sa malo stať kľúčovou podmienkou začatia negociácií o budúcom štatúte provincie. Naplnenie demokratických štandardov, garantovanie multietnického charakteru regiónu ako aj normalizácia vzťahov s ústrednou vládou v Belehrade mali predchádzať definitívnemu riešeniu štatútu Kosova (5). Následne v decembri 2003 osobitný predstaviteľ generálneho tajomníka OSN Harry Holkeri a kosovský premiér Bajram Rexhepi uviedli tzv. Štandardy pre Kosovo (Standards for Kosovo), ktoré mali Kosovo priblížiť kritériám EÚ. Obsahovali okruhy, ako Fungovanie demokratických inštitúcií, Právny štát, Sloboda pohybu, Udržateľný návrat a práva komunít a ich členov, Vlastnícke práva, Ekonomika, Dialóg, Kosovský ochranný zbor (Kosovo Protection Corps) (6). Na rezolúciu BR OSN č. 1244 sa odvolávajú aj Základné zásady pre riešenie štatútu Kosova, prijaté členmi tzv. Kontaktnej skupiny v novembri 2005. Tento dokument o. i.  vyzýva zúčastnené strany, aby sa „zdržali akýchkoľvek unilaterálnych krokov” a hneď prvý bod zásad hovorí, že „riešenie kosovskej otázky musí byť plne kompatibilné s medzinárodnými štandardmi ľudských práv, demokracie a medzinárodného práva a prispievať k regionálnej bezpečnosti” (7).

V žiadnom z uvedených dokumentov sa nehovorí o vytvorení nezávislého štátu. Rozhodnutie USA a najsilnejších členských štátov EÚ teda znamená popretie celého doterajšieho právneho rámca, ktorým bolo regulované postavenie Kosova. Procedúra uznávania navyše prebehla nielen mimo rámca Bezpečnostnej rady OSN, ktorá územie Kosova doposiaľ spravuje, ale aj mimo rámca EÚ, keď Rada EÚ pre vonkajšie vzťahy 18. februára 2008 nebola schopná dospieť k spoločnému stanovisku a ponechala rozhodnutie o tak závažnej otázke na vôľu jednotlivých členských štátov (8). Spôsob, akým bolo nezávislé Kosovo uznané, však v prvom rade odporuje základným dokumentom, upravujúcim medzinárodné právo v Európe, predovšetkým Charte OSN a Záverečnému helsinskému aktu, čo je v európskej politke precedensom od skončenia druhej svetovej vojny.

Európa po Kosove

Aj napriek lokálnym prejavom násilia v severnej Mitrovici, resp. v Belehrade, zatiaľ možno hovoriť o relatívne zdržanlivej reakcii Srbska. Namiesto pôvodne avizovaného prerušenia diplomatických stykov so štátmi, ktoré Kosovo uznali, sa Srbsko v odvetných krokoch obmedzilo na stiahnutie svojich veľvyslancov z príslušných štátov (9). Demonštrácie v uliciach Belehradu a nálady v Republike Srbskej v Bosne a Hercegovine však potvrdili, že otázka Kosova predstavuje traumu v očiach značnej časti srbskej verejnosti.

Čiastočne sa napĺňajú aj pesimistické očakávania v súvislosti s územnou integritou Bosny a Hercegoviny. Hoci premiér Republiky srbskej Milorad Dodik sa od separatistických tendencií dištancoval. Národná skupština však pohrozila, že pokiaľ väčšina členských štátov EÚ uzná Kosovo ako samostatný štát, bude to znamenať vytvorenie nového medzinárodného princípu a praxe v uznávaním prioritného práva na „sebaurčenie až odtrhnutie” (10). Takisto varovala ústrednú vládu v Sarajeve, že v prípade uznania Kosova si parlament Republiky srbskej vyhradzuje právo na usporiadanie referenda o ďalších vzťahoch s Bosnou a Hercegovinou. Kým líder nezávislých sociálnych demokratov Dodik dáva najavo, že referendum bude využívať inštrumentálne a uvítal by jeho spojenie s parlamentnými voľbami, radikálny prúd, blízky opozičnej Srbskej demokratickej strane a mimovládnym organizáciám, združeným v Srbskom hnutí nezávislých organizácií (SPONA), tlačí na vyhlásenie nezávislosti bez konania referenda (11). Spôsob, akým parlament v Banja Luke sformuloval svoju rezolúciu, svedčí o tom, že Damoklov meč rozdelenia Bosny bude nad týmto štátnym útvarom visieť veľmi dlho a budúce usporiadanie Bosny a Hercegoviny sa môže kedykoľvek znova dostať na rokovací stôl.

Napriek tomu však zrejme v EÚ neočakávali taký výbuch nespokojnosti obyvateľstva, najmä po opätovnom zvolení Borisa Tadiča na post srbského prezidenta. Vývojom sa cítili zaskočení a zrejme aj preto napr. Chorvátsko a Maďarsko, ale aj Česko a Poľsko, s uznaním kosovskej nezávislosti otáľajú, hoci pôvodne deklarovali, že s týmto krokom nebudú otáľať (12).

V bezprostrednej blízkosti Slovenska však potenciálne riziko predstavuje oživovanie scenárov rusínskeho separatizmu v Zakarpatskej oblasti z prvej polovice 90. rokov. Tak napr. šéf Sojmu podkarpatských Rusínov protojerej Dimitrij Sidor informoval o deklarácii o sebaurčení, ktorú mal Sojm prijať 15. decembra 2007. Deklarácia s poukazovaním na údajnú diskrimináciu, ba priam až genocídu  rusínskeho národa obsahuje žiadosť o uznanie Zakarpatska ako samosprávneho územia pod kontrolou Ruska a EÚ (13). Na Ukrajine sa však začali objavovať ďalšie zdroje separatistických tendencií, napr. na Kryme. Hoci vo svojej väčšine Krymskí Tatári sú lojálni voči ukrajinskej štátnosti,  podpredseda neoficiálnej strešnej organizácie Medžilis krymsko-tatárskeho národa, reprezentujúcej príslušníkov tohto etnika Refat Čubarov uviedol, že „s vyhlásením nezávislosti Ksoova sa aktualizuje otázka sebaurčenia krymsko-tatárskeho národa” (14). Na druhej strane poslankyňa za Stranu regiónov Inna Bogoslovskaja varovala pred možnými separatistickými tendenciami v Černiveckej oblasti pri hraniciach s Rumunskom, kde má 70 percent dospelého obyvateľstva rumunský pas (15). Potenciálne riziko separatizmu južných a východných regiónov Ukrajiny predstavuje aj chystaný zjazd poslancov všetkých úrovní za Stranu regiónov v Severodonecku, zvolaný na 1.marca 2008, ktorý sa má venovať predovšetkým postaveniu ruského jazyka na Ukrajine. Dejisko konania zjazdu nebolo zvolené náhodne, keďže práve v Severodonecku sa na jeseň 2004 konalo analogické zhromaždenie, výsledkom ktorého bola neúspešná iniciatíva sformovania Juhovýchodnej ukrajinskej autonómnej republiky. Podobné lokálne zdroje potenciálneho separatizmu bývajú samozrejme neraz zveličované a najmä na Ukrajine bývajú inštrumentálne využívané v rámci vnútropolitického zápasu o moc na celoštátnej úrovni, v každom prípade však majú destabilizačný účinok a prispievajú k zvyšovaniu napätia v celom regióne strednej a východnej Európy.

Nezávislosť Kosova a separatistické tendencie na Kaukaze

Separatistické problémy v priestore bývalého ZSSR zasahujú aj územie Ruska (RF), kde sa problém vzťahuje predovšetkým územie Čečenska (sčasti aj Ingušska a Dagestanu) a Tatarstanu. Ďalej sú separatistické tendencie silné v moldavskom regióne Podnestersko, a v menšom rozsahu tiež v Gagaurskej republike v Moldavsku, osídlenej prevažne Turkami kresťanského vierovyznania (16). V Gruzínsku sú doteraz neusporiadané konflikty v Abcházsku a Južnom Osetsku, pričom v minulosti boli zreteľné separatistické úsilia v provincii Adžarsko. Na  území Azerbajdžanu sa zas nachádza neuznaná republika Náhorný Karabach, o územie ktorej bola vedená vojna s Arménskom.

Podľa vyjadrenia veľvyslanca Arménska Ašota Hovakimiana nie sú zrejmé dôvody, prečo by uznanie existencie Kosova ako subjektu medzinárodného práva nevytváral precedens pre iné oblasti sveta. Zároveň sa odvolal na právo národov na sebaurčenie, ktoré sa z pohľadu arménskej diplomacie realizuje pri rozhodovaní o statuse Kosova a Metohie. Túto pozíciu prezentoval 18. februára 2007 prezident Arménska Serge Sarkisian s dodatkom, že model uznania samostatnosti Kosova nie je potrebné aplikovať na Náhorný Karabach. Dôvodom je podľa Sarkisiana odlišné historické pozadie štátotvorného procesu – Karabach sa podľa jeho vyjadrenia stal samostatným na základe právnych predpisov platných na území ZSSR v čase vyhlásenia nezávislosti Náhorného Karabachu (17). Postoj zopakoval aj predseda arménskeho parlamentu Tigran Torosian, ktorý dodal, že Náhorný Karabach bude uznaný nezávisle od situácie v Kosove (18).  Vo všeobecnosti možno v prípade arménskych politických elít a diplomacie vravieť o hľadaní vlastného riešenia problému Náhorného Karabachu, ktorá sa prejavuje o. i. aj v solidarite so Srbskom v prípade využitia kosovského precedensu (19).

Podľa vyjadrenia veľvyslanca Azerbajdžanu Fuada Ismailova pre Despite Borders, Azerbajdžan odmieta spájanie otázok štatútu Kosova a Náhorného Karabachu. Pozícia Azerbajdžanu je však taká, že všetky existujúce konflikty majú byť usporiadané na základe medzinárodného práva, ktoré nezahŕňa možnosť jednostranného oddelenia územia na základe práva národa na sebaurčenie. Takáto možnosť podľa veľvyslancovho vyjadrenia predstavuje narušenie medzinárodného práva. Tento faktický precedens môže zapríčiniť destabilizáciu situácie na Južnom Kaukaze a v iných oblastiach v postsovietskom priestore. Preto je azerbajdžanský postoj k otázke štatútu Kosova taký, že má byť vyriešená na základe vzájomnej dohody kosovských a srbských predstaviteľov. Takýto postoj sa podľa vyjadrenia Ismailova zakladá na rešpektovaní princípov nenarušiteľnosti hraníc a územnej celistvosti štátov. Dodal, že separatistické sily a za nimi stojace bližšie skupiny plánujú využiť kosovský precedens pre dosiahnutie svojich cieľov.

Rovnako, ako Azerbajdžan, aj Gruzínsko v záujme zachovania územnej celistvosti opakuje, že Kosovo nevytvára precedens pre separatistické oblasti na svojom území. 13. februára 2008 však prezident Micheil Saakašvili vyhlásil, že v Tbilisi sa objavili znepokojujúce signály vo vzťahu k Albánsku a Južnému Osetsku, spomínané v kontexte nezávislosti Kosova (20).

Separatistické sily na Južnom Kaukaze a v Moldavsku sú špecifické integráciou na úrovni zoskupení nikým neuznaných štátov: Spoločenstva neuznaných štátov (tzv. SNŠ-2) a Organizácie za demokraciu a práva národov. Tri z nich, Južné Osetsko, Abcházsko a Podnestersko, fungujú v rámci oboch existujúcich zoskupení. Všetky štyri neuznané štáty koordinujú svoje kroky v rámci pracovných porád de facto ministrov zahraničných vecí.

Po uskutočnení takejto porady v júni 2007 de facto minister zahraničných vecí Južného Osetska Murat Džiojev vyhlásil, že prípad Kosova nie je precedensom v zmysle, že by na základe neho uplatňovali neuznané postsovietske republiky svoje právo na samostatnosť. Toto právo podľa jeho slov týmto republikám prináleží bez ohľadu na prípad Kosova a bez ohľadu na Kosovo budú naďalej požadovať uznanie nezávislosti. Iný problém je však podľa Džiojeva fakt, že ak samostatnosť Kosova uzná medzinárodné spoločenstvo, tak sa toto rozhodnutie automaticky stane precedensom vo vzťahu k uznaniu samostatnosti ďalších štátov, ktoré uznanie samostatnosti požadujú. Minister zahraničných vecí Abcházska Sergej Šamba po spomínanej porade vyhlásil, že v prípade Abcházska existuje viac dôvodov k uznaniu nezávislosti (21).

Takéto vyjadrenia boli podporené slovami prezidenta RF Vladimíra Putina, ktorý v júli 2007 vyhlásil, že sa problém Kosova v ničom neodlišuje od situácie v Abcházsku, Južnom Osetsku a v Podnestersku, v ktorých majú zvolené parlamenty, prezidentov a prijaté ústavy. Toto vyjadrenie bolo s nadšením prijaté u predstaviteľov separatistických republík združených v SNŠ-2 a opakovane interpretované v zmysle oprávnenosti nároku na uznanie samostatnosti zo strany iných štátov (22). Vzhľadom na to nie je podľa Putina pochopiteľné, prečo by mali byť v týchto otázkach uplatňované odlišné princípy. Ministrovi zahraničných vecí RF Sergejovi Lavrovovi dal už na začiatku roku 2006 prezident Putin pred verejnosťou úlohu vymôcť, aby platnosť rozhodnutia medzinárodného spoločenstva v otázke Kosova bola uznaná ako univerzálna, t.j. uplatniteľná aj na neuznané republiky v postsovietskom priestore (23).

Predstavitelia separatistických republík sa odvolávajú na vyvražďovanie zo strany svojich materských štátov, faktickú nezávislosť, existujúce inštitúcie, vysokú úroveň demokratických štandardov, uskutočnené referendá o samostatnosti, existenciu štátnych symbolov a i. Napr. 10. novembra 2006 na tlačovej konferencii prezident Južného Osetska Eduard Kokojtys odvolaním sa na referendum a na prezidentské voľby vyhlásil, že v prípade Južného Osetska existuje viac dôvodov pre uznanie nezávislosti,  ako v prípade Kosova. Generálny tajomník Rady Medziparlamentného zhromaždenia spoločenstva za demokraciu a práva národov Grigorij Marakuca už v apríli 2007 vyhlásil, že v prípade rozdrobenia Juhoslávie sa západné štáty odvolávajú na porušovanie ľudských práv a na etnické čistky, ale že také isté príčiny mali konflikty v Podnestersku, Abcházsku a v Južnom Osetsku. Tým pádom majú podľa neho právo na suverenitu (24).

Ďalej možno spomenúť vyjadrenia Murata Džiodžjeva z 21. júna 2007 a ministra zahraničných vecí Podnesterska Valerija Lickaja zo 16.6.2007. Vyjadrenia Valerija Lickaja nasledovali po spomínanom stretnutí ministrov Podnesterska, Abcházska, Južného Osetska a Náhorného Karabachu konanej 15. júna 2007 v Tiraspole. Lickaj po podpísaní spoločnej deklarácie vyhlásil, že v závislosti na vývoji rokovaniach o budúcom štatúte Kosova v BR OSN diplomacie Podnesterska, Abcházska, RJO a Náhorného Karabachu pripravia ďalšiu spoločnú deklaráciu, ktorú adresujú BR OSN.

Na zasadnutí rady medziparlamentného zhromaždenia Organizácie za demokraciu a práva národov v júni 2007 sa predseda Najvyššej Rady Podnesterska Jevgenij Ševčuk odvolal na budúcu možnosť získania samostatnosti vyplývajúcu zo zatiaľ neuskutočneného kosovského precedensu. De facto prezident Abcházska Sergej Bagapš vyhlásil, že sa krajiny dohodli na spoločnom postupe pri získavaní nezávislosti. V avizovaných krokoch pokračuje Abcházsko a Južné Osetsko – de facto prezident Abcházska Sergej Bagapš 17.2.2008 vyhlásil, že tieto dve separatistické republiky plánujú v najbližších dňoch požiadať RF, členské štáty SNŠ a OSN o uznanie nezávislosti. De facto prezident Južného Osetska Eduard Kokojty tieto slová potvrdil (25).

V prípade separatistických republík v postsovietskom priestore možno analogicky podľa modelu de facto a de iure samostatnosti hovoriť o de facto a de iure precedense: faktický precedens sa prejaví v podobe výraznej destabilizácie v oblastiach s enormným rizikom možnosti obnovenia ozbrojených konfliktov. Prejaví sa nezávisle od toho, že bude vo všetkých dokumentoch prijímaných v medzinárodných organizáciách zakotvené ustanovenie, vynímajúce prípad Kosova z rozsahu definície precedensu, čím sa v dôsledku precedens chápe ako možnosť uplatnenia analogického kroku podľa všetkých prípadov s výnimkou Kosova. Táto nezrovnalosť v ponímaní precedensu bola napádaná  v minulosti a bude napádaná aj v budúcnosti. Bez ohľadu na mieru korektnosti rôznych právnych interpretácií sa však vytvára reálny precedens pre uplatňovanie, a pravdepodobne aj splňovanie požiadaviek na uznanie samostatnosti rôznych separatistických oblastí.

Utlmený konflikt v Podnestersku

Na rozdiel od separatistických republík na Južnom Kaukaze, predovšetkým Južného Osetska a Abcházska, však v prípade ďalšieho „zamrznutého konfliktu” v Podnestersku zatiaľ vyhlásenie nezávislosti Kosova neprispelo k vyhroteniu situácie. V prvom rade je to však dôsledok zblíženia medzi prezidentmi Moldavska a Ruska Vladimirom Voroninom a Vladimirom Putinom, ktoré sa začalo prejavovať ešte v roku 2006, keď Moldavsko podpísalo pre seba nevýhodnú dohodu s Gazpromom. Toto zblíženie bolo jednak výsledkom ekonomického tlaku zo strany Ruska, ktoré využívalo svoje monopolné postavenie dodávateľa energetických surovín pre Moldavsko, ako aj neúspešným snahám prezidenta Voronina dosiahnuť pokrok v reintegrácii Podnesterska prostredníctvom spolupráce s EÚ a medzinárodnými organizáciami.

V apríli 2007 Rusko ponúklo Moldavsku nové koncepcie riešenia podnesterského konfliktu, ktoré predpokladali uznanie podnesterských úradov Moldavskom,  dobrovoľné rozpustenie moldavského a podnesterského parlamentu a vypísanie nových volieb v oboch častiach krajiny. Podnestersko by tak získalo 18, resp. 19 kresiel v moldavskom parlamente, čo by zodpovedalo podielu Podnesterska na počte obyvateľov krajiny, ako aj nárok na zastúpenie v centrálnej vláde prostredníctvom prvého vicepremiéra a štátneho tajomníka v každom ministerstve. Ruský plán však predpokladal zachovanie podnesterskej armády a bezpečnostných štruktúr, nachádzajúcich sa pod ruským vplyvom. Moldavsko by sa muselo zaviazať k permanentnej neutralite, pričom by muselo rešpektovať pobyt ruských vojsk na svojom území po dobu dvoch rokov s možnosťou jeho ďalšieho predĺženia (26). V apríli 2007 Rusko obmedzilo embargo na dovoz moldavských poľnohospodárskych produktov s výnimkou vína (27). Moldavské zblíženie s Ruskom potvrdila neúčasť prezidenta Voronina na summite GUAM  v azerbajdžanskom Baku 18. – 19. júna 2007 a následne návšteva ruského ministra obchodu a hospodárskeho rozvoja Germana Grefa 28. – 29. augusta 2007 v Kišiňove, ktorý s predstaviteľmi Moldavska rokoval o ruských investíciách v energetike, budovaní infraštruktúry, rozvoji informačných technológií a v poľnohospodárstve. Úzke kontakty medzi Putinom a Voroninom, ktorý chce vyriešiť problém reintegrácie Podnesterska ešte pred skončením svojho pôsobenia na poste prezidenta v roku 2009, potvrdilo aj ich stretnutie v Novo-Ogareve v predvečer neformálneho summitu Spoločenstva nezávislých štátov 21. februára 2008. Súčasťou jeho agendy bola aj problematika Podnesterska.

V prípade Podnesterska zrejme Rusko vsadilo na spoluprácu s vládou v Kišiňove. Opačný postup by pre ňu znamenal definitívnu stratu vplyvu v Moldavsku, ktoré pre Rusko môže byť výhodným partnerom z hľadiska investičných možností i z hľadiska kontaktov so štátmi EÚ. Preto Moskva zatiaľ nedáva priestor aktivitám predstaviteľov tohto separatistického regiónu. A tak hoci ministerstvo zahraničných vecí tzv. Podnesterskej moldavskej republiky v súvislosti so vznikom nezávislého Kosova vyhlásilo, že „kosovský model riešenia konfliktu musí byť využitý pri riešení všetkých konfliktov, majúcich analogické politické, právne a ekonomické príčiny” (28), ďalší predstavitelia tohto separatistického regiónu vystupujú zdržanlivejšie, ako napr. predseda Najvyššieho sovietu Podnesterskej moldavskej republiky Jevgenij Ševčuk, ktorý vznik nezávislého Kosova označil za „vážnu skúšku pre OSN” (29). Časť establishmentu si však uvedomuje, že vzhľadom na orientáciu Ukrajiny na členstvo v NATO by sa Podnestersko ocitlo v medzinárodnej izolácii. Tak napr. predseda výboru Najvyššieho sovietu pre otázky spoločenských organizácií, mládežníckej politiky, športu a médií Viačeslav Tobuch uviedol, že Podnestersko nemá pre prípadné vyhlásenie nezávislosti dostatok silných spojencov (30).

Separatistické tendencie sa však prejavujú aj v Gagauzsku, ktoré ako autonómny región Moldavska od začiatku 90. rokov inklinuje k úzkej spoluprá s Ruskom. Aktivisti separatistických síl pritom argumentujú „dvojitými štandardmi” a centralistickými zásahmi, ktorými Kišiňov obmedzuje gagauzskú autonómiu, ale aj vzrastom prorumunských nálad v moldavskej spoločnosti (31). Kým sa však Rusko spolieha na to, že kontrolu nad Moldavskom môže získať prostredníctvom kontaktov s oficiálnym Kišiňovom, snahy separatistov v Gagauzsku môžu slúžiť iba ako doplnkový prvok ruského nátlaku na Moldavsko.

Záver

Jednostranné uznanie nezávislosti Kosova prináša destabilizačné účinky jednak z krátkodobého hľadiska, ale aj z hľadiska dlhodobého. Dôsledkom je ďalšie oslabovanie úlohy medzinárodného práva a medzinárodných inštitúcií vo svetovej a európskej politike. Namiesto efektívneho multilateralizmu zvolili USA, ale aj podstatná časť členských štátov EÚ unilaterálny postup. V prípade Kosova bola tradičná európska kultúra negociácií fakticky nahradená politikou, presadzovanou z pozície sily. Z rozhodovacích procesov bola tak eliminovaná OSN, ale aj Európska únia. Rozhodnutie bolo prijaté bez súhlasu štátu, ktorého jurisdikcii Kosovo minimálne z formálneho hľadiska doposiaľ podlieha. A v neposlednom rade riešenie kosovskej otázky implikuje legalizáciu možnosti zmeny štátnych hraníc prostredníctvom násilia.

Z hľadiska strategických záujmov Slovenska podobné trendy predstavujú nebezpečenstvo, keďže ako malý štát sa príliš nemôže spoliehať na účinnosť bilaterálnych spojenectiev a už vôbec nie na samostatný postup, resp. na taktiku spojenectiev ad hoc. Aj preto nie je v záujme SR uznanie jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova, ktoré nemá oporu v rozhodnutí medzinárodných inštitúcií a navyše predstavuje variant Mníchovskej dohody z roku 1938. Rozdielom je iba to, že vtedajšie veľmoci dokázali po skončení rokovaní československú delegáciu o svojom rozhodnutí aspoň informovať. V záujme udržania mieru a stability vo svete je povinnosťou Slovenska nepodieľať sa na vytváraní viac než riskantných precedensov, vedúcich eskalácii napätia a destabilizácii situácie v štátoch, ku krorým sa SR hlási ako k svojim zahraničnopolitickým partnerom.

Riešenie štatútu Kosova potvrdilo, že v zásadných otázkach zahraničnej politiky zatiaľ EÚ nie je pripravená postupovať spoločne a aj napriek pokroku v inštitucionálnej reforme zostáva ťažisko rozhodovacích procesov v tejto oblasti v rukách národných štátov. Zlyhanie EÚ v prípade Kosova dáva za pravdu skeptikom, ktorí spochybňujú jej potenciál stať sa v strednodobom horizonte globálnym aktérom.

Jednostranné uznávanie nezávislého Kosova však otvára aj ďalšie otázky. Ako súčasné riešenie kosovského problému ovplyvní politický a inštitucionálny model riešenia postavenia národnostných menšín v Európe? Pokiaľ EÚ nebola schopná dospieť ku konsenzu v otázke budúceho štatútu regiónu, bude schopná aspoň presadiť svoje hodnoty pri realizácii kontrolovanej nezávislosti Kosova a zabezpečiť na jeho území rešpektovanie demokratických princípov, zásad právneho štátu a ochrany práv menšinového obyvateľstva? Do akej miery bude EÚ schopná reflektovať jednak razantný vstup Ruska do európskej a globálnej politiky, jednak stratu vlastnej prestíže a morálnej autority na Balkáne a v bývalom ZSSR?

V konečnom dôsledku teda spôsob, akým sa realizovalo uznanie nezávislosti Kosova, Európu rozdelil. Rozdelil Európsku úniu, ale zároveň prispel k rozdeleniu kontinentu na víťazov a porazených, na štáty, ktoré profitujú z diplomacie hotových faktov a na štáty, ktoré sa podobnými postupmi cítia ohrozené. Prípad Kosova vytvára v Európe nové deliace čiary a rozdeľuje ju na sféry vplyvov, keďže umožňuje aj ďalším štátom, najmä Rusku, využívať separatistické tendencie na posilnenie vlastného mocenského vplyvu. V konečnom dôsledku však na to dopláca Európska únia, od ktorej sa nevzďaľuje iba Srbsko, ale aj také štáty, ako Ukrajina, Moldavsko alebo Gruzínsko, ktoré sa aktívne hlásia k myšlienke európskej integrácie.