Prológ:
Pred viac ako 6 rokmi (19.1.2006) došlo pri obci Hejce na maďarskom území k najväčšej leteckej tragédii Ozbrojených síl SR, pri ktorej zahynulo 42 slovenských vojakov.

Bez ohľadu na výsledok šetrenia príčin tejto leteckej havárie je najpodstatnejšie to, že už dozrel čas pre zabezpečenie (nákup) nových moderných, stratégii použitia ozbrojených síl v rámci NATO a EÚ zodpovedajúcich a čo najbezpečnejších leteckých dopravných strojov.

Medzi obeťami neboli žiadni priami rodinní príslušníci tých, čo exekutívne a zákonodarne rozhodujú o financovaní takýchto nákupov.

Epilóg:
V súčasnosti, zrejme nikto nespochybňuje, že sú vo svete, a dotýka sa to aj bezprostredne Slovenskej republiky, viditeľné a reálne negatívne dopady ekonomickej krízy, ktoré sme začali pociťovať už od roku 2008.

Niet pochýb, že je nanajvýš potrebné šetriť, efektívne hospodáriť a vynakladať disponibilné finančné prostriedky na prioritné veci vrátane obrany a bezpečnosti.

Na druhej strane mince, bezpečnostné a obranné problémy sveta sa nezmenili ani nezmenšili. Práve hospodárske otrasy a finančné krízy zvyknú byť onou rozbuškou, ktorá má potenciál dramaticky zhoršiť medzinárodné bezpečnostné prostredie.

Hoci sa v čase relatívneho mieru v Európe investície do modernizácie a obnovy techniky a vybavenia javia ako nadmerný luxus. Väčšinou sa uvažuje, že ak naše staré zbraňové systémy vydržali doteraz, tak snáď niečo ešte vydržia v tomto desaťročí. Žiaľ, tento prístup už trvá od vzniku SR a jej armády.

Nie je pravdou, že členstvo v NATO nám často krát slúži ako alibi pre falošný pocit bezpečia – veď načo by sme investovali do obrany, keď v prípade útoku nás zachránia spojenci?

V určitom konkrétnom stave je možné konštatovať, že bezpečnosť je produkt. Napr. dnes si môžeme pomerne lacno kúpiť nejaký tovar z opačného konca sveta, ale to aj preto, že niekto bdie nad voľnou priechodnosťou námorných ciest.

Napriek zdaniu pomerne pokojnej medzinárodnej situácie sú investície do obrany nevyhnutnou voľbou. Pre nás platí, že otázkou nie je, či veľký medzinárodný konflikt vypukne, ale kedy a či naň naša vlasť bude pripravená.

Lenže armáda je tu pre prípad núdze, nie pre medzinárodné slnečné počasie.

V kontexte uvedeného je potrebné pripomenúť, že členské krajiny NATO a EÚ prijali rozhodnutia, že ich ozbrojené sily musia a budú pôsobiť na teritóriách, ktoré sú čoraz viac vzdialené od národných, dokonca mimo teritória členských krajín NATO a EÚ.

V rámci expedičného vedenia ozbrojených akcií a mierových misií je nevyhnutnosťou rýchle premiestňovanie a prípadne aj vysadzovanie síl do rôzne vzdialených teritórií, najmä proti asymetrickému nepriateľovi v meste a horách.

Prebiehajúca transformácia NATO na čele s USA zabezpečí, aby boli budúce ozbrojené sily schopné pôsobiť vo všetkých druhoch konfliktov. Tieto jednotky musia byť strategicky pružné, ľahko zasaditeľné, účinné s vysokou schopnosťou prežitia.

Úspešnosť budúcich bojových síl (systému) bude závisieť na ich globálnej mobilite k a na bojisku. Preto budú podstatným spôsobom závislé na schopnosti rýchleho premiestňovania vzduchom.

Okrem iného, z pohľadu časových požiadavkou je potrebná schopnosť zasadiť bojové skupiny v sile brigády (FCS/Force Combat System, Unit of Action, brigade sized force) do 96 hodín, divízie do 120 hodín a zoskupenie 5 divízií do 30 dní. Aj veliace a ďalšie jednotky budú tiež prepravované vzduchom.

Slovenská republika je od roku 2004 členom elitného klubu NATO a EÚ. A ako všetky členské krajiny, aj SR sa zaviazala k určitým povinnostiam a spoločným vkladom. Tieto sa realizujú najmä postupným a reálnym dosahovaním dohodnutých vojenských spôsobilostí tak, aby sme aj my prispievali svojou mierou do spoločnej obrany.

V súčasnosti je už dostatočne a verejne známe, že naše záväzky a vojenské spôsobilosti sú plnené na veľmi nízkej úrovni a že sa nepodieľame na spoločnej obrane dostatočným spôsobom, zaostávame technologicky a aj v interoperabilite.

Napokon to vyjadrila aj návšteva expertného tímu NATO minulý rok na Slovensku s týmito hlavnými konštatovaniami:
–    každý spojenec musí prevziať a niesť zodpovednosť pri plnení schválených cieľov NATO (Ciele síl)
–    Slovensko si už od roku 2004 neplní prijatý záväzok vyčleňovať najmenej 2% z HDP na obranu
–    vojenské schopnosti OS SR sú z dlhodobého hľadiska neudržateľné
–   slovenská vláda sa musí sama seba veľmi vážne opýtať, dokedy je rozumné veriť, že OS sú schopné plniť schválené úlohy s tým množstvom peňazí, ktoré majú k dispozícii

Politici sa snažia tento hendikep, ktorý má svoj pôvod, paradoxne už od roku 2004 (od vstupu do NATO) „vyžehľovať” a pred členskými krajinami sa častokrát alibisticky vyhovárať. Napr. že aj niektoré iné členské krajiny nevynakladajú 2% z HDP na obranu. Len tu je potrebné dodať, že oni mali inú – lepšiu štartovaciu čiaru, nespali na vavrínoch a investovali do obrany aj v predchádzajúcich obdobiach a to za podstatne nižšie ceny ako my.

Jednoducho povedané, nešafárili s financiami tak, ako sme to dokázali my, čo má za následok to, že OS SR nemajú v potrebnom objeme zabezpečené či zmodernizované nič podstatné zo zbraňových systémov, zbraní a techniky a dokonca pre profesionálnych vojakov nie je možné zabezpečiť ani osobnú výbavu či výstroj v skladoch a základniach.

Dokonca aj na úrovni najvyššej exekutívy počuť vyjadrenia, že „tí vojaci stále niečo chcú”!

V kontexte uvedeného je ďalším paradoxom to, že ako štát (SR) musíme cestou OS SR, ale aj polície, pomáhať Afganistanu vybudovať bezpečnostné a ozbrojené sily, ako niečo dôležité pre ich štát. A u nás je to len „reprezentačný  podvesok”, politicky zneužívaný pri odosielaní a návrate jednotiek z misií.

V procese opätovného rozhodovania o obstaraní dopravných lietadiel, zazneli aj hlasy, že pre OS SR stačí prenajímať leteckého dopravcu a je to lacnejšie. Je to však veľmi zjednodušený, povrchný a nekomplexný názor.

Vôbec si neuvedomuje, že OS SR majú svoje medzinárodné a národné poslanie, svoju šírku a hĺbku pôsobenia a dosiahnutia vojenských spôsobilostí v rámci NATO a EÚ, ku ktorým patrí aj určitá autonómnosť pôsobenia. Tu je relevantné pripomenúť aj článok 3 Severoatlantickej zmluvy – „aby sa čo najefektívnejšie dosiahli ciele tejto zmluvy, budú strany konajúc jednotlivo a spoločne, nepretržitým a efektívnym spôsobom, rozvíjaním svojich vlastných prostriedkov a vzájomne si pomáhajúc, udržiavať a rozširovať svoje individuálne a kolektívne možnosti čeliť ozbrojenému útoku”.

Medzinárodný letecký prepravca môže z rôznych dôvodov obmedziť alebo zrušiť svoje kontrakty a najmä pri vzniku viac než regionálnej krízy sa bude, ľudovo povedané, každý starať sám o seba.

Je potrebné si pripomenúť, že súčasným dopravný lietadlám AN-24 končí životnosť v roku 2014. Možnou alternatívou je predĺženie ich technického života o 5, výnimočne o 10 rokov (do roku 2019 až 2024), ale pravdepodobne aj s určitou modernizáciou, čo však bude náročné na finančné zdroje.

Myslím, že rešpektujúc tento stav u dopravných lietadiel a súčasnú ekonomickú a dlhovú krízu je nevyhnutné už v najbližších dvoch rokoch začať plánovať ich zásadnú obmenu do piatich rokov, novými a modernými strojmi pre 21. storočie a zároveň plánovať finančné zdroje.

Zároveň je potrebné opätovne posúdiť a prípadne revidovať technicko-taktické parametre, ich multifunkčnosť, možnosti ich údržby, opráv a modernizácie v SR, ale aj cenové ponuky na nové dopravné lietadlá v zmysle najnovších a budúcich úloh pre strategickú leteckú prepravu expedičných jednotiek (transformácie bojových jednotiek NATO a USA pre nastávajúce a budúce obdobie). Tu je však potrebné pripomenúť, že by sme mali už konečne začať uplatňovať ofsetové operácie (priemyslovú kooperáciu), ako jeden z hlavných nástrojov pre podporu slovenského obranného priemyslu (na podporu leteckých podnikov, univerzálneho výskumu a pre získanie know-how). To by bolo určitou kompenzáciou za vynaložené prostriedky pre nákup dopravných lietadiel. Problémom však je to, že vláda Ivety Radičovej v januári 2011 zrušila Zásady vlády SR o realizácii ofsetových operácií (uznesenie vlády SR č. 1023/2007).

Záležitosťou súvisiacou s prípadným obstaraním lietadiel je aj opätovné zváženie zlúčenia letky MV a MO SR pod jedno velenie.

Nedovolím si momentálne označiť, kde sa presne v časoch krízy a nevyhnutných škrtov nachádza akási rozumná či primeraná rovnováha medzi potrebou štátu zaručovať svoju bezpečnosť prostredníctvom armády na jednej strane a civilnými nárokmi rozpočtu na druhej strane. Skôr než však ozbrojené sily svojej krajiny úplne a úspešne odpíšeme, mali by sme trochu pozrieť do dejín. Mier a sloboda sú výborné veci, no nikdy neprichádzali automaticky.

Pozn. Na základe výskumu verejnej mienky Komunikačného odboru Kancelárie MO SR z apríla 2009 (piate výročie nášho vstupu do NATO a EÚ) boli zistené tieto základné závery:
–    65% obyvateľov SR súhlasí, že SR je plnoprávnym členom NATO
–    55% obyvateľov SR súhlasí, že sa zvýšila naša bezpečnosť po vstupe do NATO
–    76% dospelej populácie si myslí, že NATO sa zasadzuje za správne veci
–    50% dospelej populácie súhlasí, že NATO jediné dokáže riešiť bezpečnostné problémy vo svete
–    60% dospelej populácie si myslí, že náklady na obranu sa zvýšili
–    47% dospelej populácie nesúhlasí, že členstvo v NATO robí obranu krajiny lacnejšou
–    viac ako 50% obyvateľov sa nezaujíma o zahraničnopolitické a bezpečnostné otázky

Autor je člen Klubu generálov SR, člen Zväzu vojakov SR, člen Spoločnosti M.R.Štefánika a bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR. V názve článku je použitý výrok ministra obrany Martina Glváča o nákupe dopravných lietadiel pre armádu.