Vzťahy medzi Latinskou Amerikou a Ruskom sa rozvíjali veľmi dynamicky v priebehu celého 20. storočia, takmer až do krachu sovietskeho impéria. V 90. rokoch Latinská Amerika zostala na periférii záujmov Ruska, ktoré stratilo možnosť vyvíjať akýkoľvek geopolitický vplyv na tento kontinent v dôsledku vlastnej slabosti. Dominantnou silou v regióne, s ktorou súperil ZSSR a v súčasnosti aj Rusko, boli a zostali USA. Bez zohľadnenia pozícií Spojených štátov v regióne je ťažké hodnotiť perspektívy ďalšieho rozvoja vzťahov medzi Ruskom a krajinami Latinskej Ameriky.
V ére konfrontácie medzi ZSSR a USA politické udalosti v Latinskej Amerike, rovnako aj v iných regiónoch sveta, predovšetkým v Ázii a na Blízkom Východe, svojím spôsobom reflektovali tento globálny medzinárodný konflikt.
Na začiatku nového tisícročia sa Rusko začína meniť a rovnako sa mení aj jeho geopolitická doktrína a záujmy, v ktorých Latinská Amerika nadobúda nemalý politický a ekonomický význam. Pre pochopenie súčasného stavu a perspektív vzťahov medzi Ruskom a štátmi Latinskej Ameriky je potrebné venovať pozornosť aj ich histórii.
ZSSR a štáty Latinskej Ameriky
Nehľadiac na to, že väčšina štátov Latinskej Ameriky si za základ svojho ústavného systému zvolila americkú politickú tradíciu a na dôležitosť vplyvu USA v regióne, v polovici 20. storočia mali ďaleko od demokratickej formy vlády. Revolúcie, prevraty, vnútorné politické konflikty, diktatúry, ktoré sa striedali jedna za druhou, boli prirodzenou súčasťou existencie týchto krajín. V zásade aj v súčasnosti mnohé z nich zostávajú v rovnakej pozícii.
Slabosť politických systémov a sociálne konflikty vytvárali výhodné podmienky pre rozvoj a rast socialistických nálad, čo na druhej strane umožňovalo Sovietskemu zväzu ovplyvňovať politické procesy v uvedených štátoch.
K počiatočnému zblíženiu so Sovietskym zväzom prispelo aj to, že mnohé štáty Latinskej Ameriky neboli spokojné s neustálym zasahovaním USA do politických procesov v regióne. Po roku 1823, keď bola schválená tzv. Monroeva doktrína, sa Latinská Amerika zmenila na ústredný objekt geopolitických záujmov USA, ktoré sa usilovali o to, aby maximálne obmedzili vplyv iných štátov na tento región.
„Americké kontinenty, ktoré dosiahli slobodu a nezávislosť a chránia si ich, od súčasnosti nemajú byť vnímané ako objekt budúcej kolonizácie zo strany akéhokoľvek európskeho štátu… Nemôžeme vnímať akékoľvek zasahovanie európskeho štátu s cieľom utláčať tieto štáty (Latinskej Ameriky – pozn. aut.) alebo nastolenia akejkoľvek kontroly nad nimi inak ako nepriateľský prejav vo vzťahu k Spojeným štátom.” (1)
Latinská Amerika sa v podstate zmenila na kolóniu USA, ktoré sa za každú cenu usilovali zachovať svoju prítomnosť a dominanciu na kontinente. V záujme tohto cieľa využívali rozličné metódy a spôsoby ovplyvňovania vlád štátov Južnej a Strednej Ameriky, počnúc ekonomickým tlakom a končiac bezprostrednou okupáciou ich území. Preto aj samotná politika USA vo vzťahu k týmto štátom bola definovaná rozlične. Menila sa z politiky „veľkej palice” (2) na politiku „dobrého susedstva.” (3) Základom „politiky dobrého susedstva” bola na jednej strane politická a ekonomická podpora lojálnych režimov, na strane druhej nátlak na nelojálne vlády. USA siahali po tvrdých opatreniach, pričom nezriedka sa princípy a hodnoty demokracie ocitali na vedľajšej koľaji v dôsledku podpory krvavých diktátorov. Tí, bez ohľadu na svoju odióznosť a antidemokratickosť, zostávali v očiach USA „našimi darebákmi.” (4)
V období studenej vojny USA tento princíp využívali v značnom rozsahu. Jedným z príkladov bol Pinochetov režim v Chile. Keď náhle nejaký diktátor prestal vyhovovať záujmom USA, čakal ho smutný osud, ako napr. v prípade panamského diktátora Manuela Noriegu.
Práve z uvedených dôvodov sa so Sovietskym zväzom spájali v krajinách Južnej a Strednej Ameriky nádeje na získanie úplnej nezávislosti od USA. Niektoré z nich uznali ZSSR a nadviazali s ním diplomatické styky skôr, ako to spravili USA, ktoré Sovietsky zväz uznali až v roku 1933. Týmto krokom chceli demonštrovať svoju nezávislosť od USA.
Prvým latinskoamerickým štátom, ktorý začal rozvíjať obchodné styky so Sovietskym Ruskom, sa stala Argentína v roku 1921. V roku 1923 sa začali rokovania o nadviazaní diplomatických stykov medzi ZSSR a Mexikom. V Mexiku boli rozšírené marxistické a boľševické idey jednak v leninskej, jednak v trockistickej interpretácii. V roku 1924 boli ustanovené diplomatické styky medzi oboma krajinami. O dva roky neskôr diplomatické styky so ZSSR nadviazal Uruguaj (5).
Čoskoro sa však ukázalo, že hlavným cieľom Sovietskeho zväzu nebolo ani tak oslabenie vplyvov USA, ako rozšírenie proletárskej revolúcie na celom kontinente a nastolenie komunistického režimu. Realizoval to rovnako prostredníctvom zasahovania do vnútorných záležitostí tamojších štátov. Keď sa ukázalo, že politika ZSSR nepredstavuje alternatívu voči USA, zhoršili sa jeho vzťahy dokonca aj s priateľsky naklonenými štátmi regiónu. „Tie alebo iné formy sovietskeho zasahovania do záležitostí latinskoamerických štátov boli dôvodom prerušenia diplomatických stykov medzi Moskvou a Mexikom v roku 1940. Stalo sa tak po zavraždení Leva D. Trockého, ktorý žil v mexickom exile, sovietskym agentom. V roku 1935 takisto z dôvodov sovietskeho zasahovania prerušil s Moskvou styky Uruguaj.” (6)
Nová etapa vo vývoji vzťahov medzi ZSSR a štátmi Latinskej Ameriky sa začala po skončení druhej svetovej vojny, keď sa Sovietsky zväz stal nespochybniteľnou geopolitickou silou na medzinárodnej scéne. Latinská Amerika predstavovala dôležitý objekt zahraničnej politiky ZSSR, ktorého význam sa zvýšil v súvislosti so začiatkom globálnej konfrontácie medzi ZSSR a USA počas studenej vojny. Studená vojna rozhodla o politickom osude mnohých štátov Južnej a Strednej Ameriky, kde v pozadí vnútropolitických udalostí neraz stáli sily zo zahraničia. Radikálna politika ZSSR v štátoch regiónu sa takmer stala príčinou jadrového konfliktu medzi oboma superveľmocami. Sovietsky zväz všemožne podporoval politické režimy na Kube a v Nikarague z dôvodov ideologickej blízkosti. Pre ZSSR Latinská Amerika predstavovala objekt záujmu nie z hľadiska ekonomickej spolupráce, ale ako strategická základňa. Výmenou za politické spojenectvo ZSSR poskytoval rozsiahlu hospodársku pomoc svojim partnerom.
Rusko a Latinská Amerika
Kolaps ZSSR viedol aj k hlbokej ekonomickej kríze práve v štátoch, ktoré sa orientovali na ZSSR. Vo vzťahoch medzi Ruskom a latinskoamerickými štátmi nastala dlhotrvajúca a hlboká kríza. Ruské vedenie sa usilovalo o nadviazanie dialógu so štátmi Južnej Amerike ešte v čase, keď prezidentom Ruska bol Boris Jeľcin. V roku 1997 sa konala prvá návšteva premiéra Ruskej federácie (RF) Jevgenija Primakova. Počas svojho vystúpenia v Argentíne poznamenal, že „odteraz latinskoamerický smer sa stáva pre Rusko jedným z prioritných.” (7) Reálnu náplň tieto slová nadobudli až po nástupe Vladimira Putina, po celkovom zvrate vo vnútornej a zahraničnej politike.
V súčasnosti Rusko udržiava diplomatické styky so všetkými 33 štátmi regiónu. V rokoch 2002 – 2004 boli obnovené vzťahy s Grenadou. Rusko nadviazalo styky so Svätým Vincentom a Grenadinami, Sv. Krištofom a Nevisom, Bahamami a Svätou Luciou (8). Základné strategické priority v tomto prípade sledujú ekonomické a vojensko-strategické ciele. Vzájomné vzťahy medzi RF a štátmi Latinskej Ameriky možno rozdeliť na tri úrovne, v závislosti od politických špecifík daného štátu.
Prvú úroveň predstavujú štáty, ktoré boli tradičnými politickými spojencami a s ktorými sa Rusko snaží dosiahnuť predchádzajúcu úroveň kontaktov, oslabených v dôsledku politických transformácií na začiatku 90. rokov. Týka sa to predovšetkým Kuby, ale možno na túto úroveň zaradiť aj ďalší štát Latinskej Ameriky, ktorým je Nikaragua.
Druhú úroveň predstavujú vzťahy so štátmi, ktoré majú, podobne ako Rusko, nedemokratický režim a v Rusku vidia nielen geopolitickú protiváhu USA, ale aj medzinárodnú podporu pre nastolenie „suverénnej demokracie.” Do tejto skupiny štátov patria Venezuela a Bolívia.
Tretiu úroveň tvoria štáty, s ktorými Rusko dlhodobo nevytváralo žiadne politické alebo ideologické spojenectvá, ale ktoré pre Rusko počas posledného desaťročia nadobudli značný geopolitický a ekonomický význam. Do tejto skupiny môžeme zaradiť Brazíliu alebo Argentínu.
Skôr, ako prikročíme k analýze každej z uvedených úrovní, je dôležité podčiarknuť, že pre Rusko sú v Latinskej Amerike prioritné ani nie tak ekonomické, ako politické a geopolitické vzťahy. O periférnej role ekonomického faktora svedčí fakt, že v roku 2006 obrat zahraničného obchodu RF so štátmi regiónu predstavoval iba 7 mld. USD (9). Pritom politicko-strategické vzťahy sa rozvíjajú veľmi úspešne a dynamicky. Rusko tak získava možnosť posilniť svoje medzinárodné postavenie a stáva sa tak jednou z vedúcich síl multipolárneho sveta, ktorý predstavuje hlavný geopolitický cieľ Ruska.
Koncepcia multipolarity v geopolitike, ktorú presadzuje Rusko v medzinárodných vzťahoch, spôsobila, že sa stáva atraktívnym a, čo je najdôležitejšie, na rozdiel od ZSSR neagresívnym politickým partnerom pre štáty Latinskej Ameriky. Na jednej strane tieto štáty sa naďalej usilujú o oslabenie ekonomického a politického vplyvu USA, na strane druhej Rusko nevnucuje uvedeným krajinám žiadnu cudziu ideológiu. Naopak, obhajuje právo každého štátu na zachovanie existujúceho režimu a to aj v prípade, keď nie je demokratický. Práve „princíp suverénnej demokracie” je tou skrytou ideológiou, ktorú hlása Rusko a navrhuje ako alternatívu „americkej demokracii a liberalizácii.” Zároveň však uvedenú alternatívu štátom nevnucuje, ale je vnímaná ako prirodzená politická voľba. Preto štáty, ktoré stoja na protiamerických pozíciách, vrátane mnohých štátov Latinskej Ameriky, sa automaticky stávajú strategickými spojencami Ruska a robia z neho novú geopolitickú alternatívu. Rusko sa tak stáva zjednocovateľom a obrancom svetových autoritatívnych režimov.
Rozvoj kontaktov medzi Ruskom a USA podporujú aj vnútropolitické procesy v štátoch regiónu. To súvisí predovšetkým s nástupom lídrov s jednoznačnou socialistickou orientáciou, ktorá ešte zvýrazňuje kritický postoj voči politike USA. Ľavicovo-protiamerické sily v poslednom čase zvíťazili aj v tradične konzervatívnych a pravicových štátoch, akými sú napr. Argentína, Brazília, Mexiko, Bolívia alebo Nikaragua.
Faktom je teda to, že Rusko intenzívne posilňuje svoje pozície v Latinskej Amerike a vytvára tak politickú konkurenciu USA. Niektorí ruskí analytici, zveličujúci význam ohrozenia záujmov USA, tvrdia, že USA preto inšpirovali vojnu v Gruzínsku, aby zastavili prenikanie Ruska do Latinskej Ameriky (10). Hoci podobné vyhlásenia sú iba prejavom zjednodušeného chápania geopolitických procesov, nesporné je to, že Rusko postupne obnovuje svoje geopolitické pozície v Latinskej Amerike. Túto tézu potvrdzuje aj pozornosť, akú Rusko venuje uvedenému vektoru v zahraničnej politike.
Tak napr. Vladimir Putin počas svojho pôsobenia vo funkcii prezidenta uskutočnil oficiálnu návštevu Kuby, Čile, Brazílie a Mexika. V roku 2008 nový prezident Ruska Dmitrij Medvedev navštívil Peru, Brazíliu, Venezuelu a Kubu. Recipročné návštevy Ruska podnikli Raúl Castro, Hugo Chávez a Evo Morales. Okrem politického vplyvu sa Rusko usiluje o zabezpečenie svojej vojenskej prítomnosti v regióne. Svedčí o tom príchod vojnových lodí Vojnového námorníctva RF (MVF RF) do prístavov na Kube, vo Venezuele, v Nikarague a v Paname koncom roku 2008, prílet strategických bombardérov do Venezuely a realizácia spoločných vojenských cvičení.
Tak sa stáva jasným že Rusko nie je iba pripravené stať sa protiváhou USA na kontinente, ale aj vziať pod svoju politickú a ekonomickú ochranu niektoré režimy. Okrem toho, takúto vojensko-politickú aktivitu Ruska v regióne možno hodnotiť ako geopolitickú odpoveď USA zo strany RF za posilnenie amerického vplyvu vo sfére geostrategických záujmov Ruska, konkrétne v štátoch bývalého ZSSR. Vďaka tomu Rusko je pripravené vyvažovať svoje geopolitické postavenie a kompenzuje územné straty v súčasnosti i v budúcnosti.
Prvá úroveň – strategické spojenectvo
Ako sme už uviedli, špecifickým prípadom vo vzťahoch medzi Ruskom a Latinskou Amerikou je Kuba, ktorá bola dlhodobo verným politickým, ideologickým a strategickým partnerom Sovietskeho zväzu, ktorý sa však pre zmenu ukázal ako nie príliš verný „priateľ.” Existujú aj predpoklady, že v období rokov 1987 – 1989 po návšteve generálneho tajomníka KSSZ Michaila Gorbačova na Kube a jeho konflikte s Fidélom Castrom KGB realizoval na Kube operáciu pod krytím sovietskej tlačovej agentúry APN (Agentstvo Pečati „Novosti”). Cieľom operácie bola práca s nespokojencami v kubánskej armáde a príprava na zvrhnutie Castra a na prechod k perestrojke (11). Prevrat sa však nepodaril. Jeden z predpokladaných účastníkov sprisahania a možných kandidátov na vedúci post, generál Arnaldo Ochoa, bol obvinený z korupcie a obchodu s narkotikami a v roku 1989 bol popravený zastrelením (12).
Do roku 1990 sa pomoc a podpora Kuby zo strany ZSSR prejavovala v podobe nákupu kubánskeho cukru v obrovských množstvách a za zvýšené ceny výmenou za dodávky 13 mil. ton ruskej ropy ročne. Z tohto objemu bolo iba 9 mil. ton určených pre vnútornú spotrebu, zvyšok Havana exportovala za výhodnú cenu. Ruské odmietnutie ďalej podporovať Castrov režim spôsobilo, že Kuba sa dostala na pokraj hospodárskej a politickej katastrofy. Bez ohľadu na to sa však režim udržal. Posledná veľká rezignácia Ruska na svoje pozície na Kube sa uskutočnila v roku 2003, keď bol úplne zlikvidovaný objekt rádiovovýzvednej základne v Lourdes, v ktorom v predchádzajúcich rokoch pôsobilo približne 1 000 príslušníkov ruských ozbrojených síl. Za prenájom tejto základne Rusko platilo 200 mil. USD ročne. Reálna príčina tohto kroku je dodnes neznáma. Oficiálne sa vysvetľoval tým, že zachovanie takejto základne nie je rentabilné, podobne ako v prípade iných vojensko-strategických objektov v zahraničí (13).
Mnohí vojenskí analytici takýto krok zo strany Ruska vnímajú ako vážny ústupok USA a strategickú chybu v geopolitickom súperení s USA. V roku 2004 jeden z iniciátorov a stúpencov uzatvorenia základne, náčelník generálneho štábu pozemných vojsk gen. Anatolij Kvašin (14), bol z funkcie odvolaný.
Už o dva roky, v roku 2006, keď sa začína jasnejšie črtať geopolitická koncepcia Ruska, ruskí predstavitelia podnikli rad krokov s cieľom dosiahnuť normalizáciu situácie s Kubou. Vtedy sa dosiahla regulácia zadlženosti Kuby voči Rusku v hodnote 166 mil. USD (15) a Rusko okamžite poskytlo kubánskej strane úver vo výške 355 mil. USD na nákup automobilovej techniky a na financovanie rozvoja energetickej infraštruktúry. V roku 2009 bol Kube poskytnutý ďalší úver v hodnote 20 mil. USD. Na druhej strane sa Havana zaviazala kúpiť od Ruska tri lietadlá Il-96-300 a tri lietadlá Tu-204 (16). Symbolickým medzníkom v bilaterálnych rusko-kubánskych vzťahoch sa stala návšteva prezidenta Kuby Raúla Castra v Moskve. Bola to prvá návšteva na najvyššej úrovni od roku 1985.
Pre Rusko má rozvoj vzťahov s Kubou a s ďalšími štátmi Latinskej Ameriky predovšetkým strategický a politický význam, nie však ekonomický. Objem vzájomného obchodu medzi oboma krajinami predstavuje iba 285 mil. USD (17). Hoci je pravda, že Rusko počíta s možnosťou ťažby ropy v Karibskom mori, čo sa môže stať dôležitým prvkom vzájomných vzťahov. Ako politický partner však Kuba má pre Rusko veľký význam. Platí to najmä pre oblasť vojensko-technickej spolupráce, ktorá postupne nadobúda na intenzite (18). Rusko sa takisto zasadzuje za zrušenie ekonomického embarga, uvaleného na Kubu, čo sa pozitívne prejavuje na jeho medzinárodnom imidži. Rusko sa tak stáva obranca štátov, „utláčaných” USA a posilňujú sa tak aj pozície RF v celom regióne. Čím dlhšie budú USA otáľať so zrušením sankcií proti Kube, tým viac sa pozície Ruska v Latinskej Amerike budú upevňovať. Zlepšenie vzťahov s Kubou má aj veľký symbolický význam. Rusko tak zdôrazňuje, že obnovuje svoj stratený vplyv a už nie je ideologickým partnerom USA. Je to aj čitateľný signál bývalým spojencom ZSSR, ktorí boli „zradení” vedením KSSZ v 90. rokoch, že Rusko plánuje napraviť chyby minulosti.
Potvrdením tejto tézy môže byť obnovenie vzťahov s Nikaraguou, ktoré sa ocitli v ešte horšom stave po tom, ako ZSSR zastavil pomoc tamojšej socialistickej vláde. Počas pôsobenia Sandinovského frontu národného oslobodenia (FSLN) pri moci v rokoch 1979 – 1990 sa Nikaragua stala po Kube druhým najdôležitejším strategickým partnerom ZSSR v Latinskej Amerike. Získala od Sovietskeho zväzu rozsiahlu ekonomickú a vojenskú pomoc a morálno-politickú podporu. Podľa niektorých odhadov počas občianskej vojny medzi sandinovcami a „contras”, podporovanými a financovanými USA, ZSSR poskytol krajine zbrane v hodnote 3 mld. USD (19). Po rozpade ZSSR sa vzťahy s Nikaraguou oslabili a ostali zmrazené až do začiatku nového storočia. V priebehu rokov 2001 – 2004 sa udialo viacero krokov s cieľom zlepšiť vzájomné vzťahy. Ich obsahom nebolo iba nadväzovanie dvojstranných vzťahov, ale aj konkrétna hospodárska pomoc zo strany Ruska. Rusko odpustilo Nikarague dlh vo výške 3 mld. USD a odkúpilo aj značnú časť nikaragujských dlhov voči tretím štátom vo výške 5 mld. USD (20).
Ešte dynamickejšie sa vzťahy medzi oboma krajinami začali rozvíjať po víťazstve lídra FSLN Daniela Ortegu v prezidentských voľbách 2006, ktorý bol na čele štátu aj v rokoch 1985 – 1990. Bolo uzavretých viacero dôležitých strategických zmlúv, na základe ktorých Rusko získalo možnosť v Nikarague ťažiť ropu a zemný plyn, dodávať na trh krajiny spotrebný tovar, techniku a zbrane. V roku 2008 Rusko odovzdala Nikarague policajnú a vojenskú výstroj v hodnote približne 200 mil. USD (21).
Medzi ambiciózne spoločné projekty patrí vyhlásenie o spoločne výstavbe kanála, ktorý by predstavoval alternatívu Panamskému prieplavu, cez nikaragujské územie. Ako uviedol prezident Medvedev, „táto idea prispeje ku garantovaniu bezpečnosti v karibskej oblasti, v Latinskej Amerike a vo svete.” (22) Nehľadiac na nejasné perspektívy výstavby prieplavu, Rusko už v súčasnosti čerpá značné politické dividendy. Nikaragua sa totiž stala jediným štátom, ktorý oficiálne uznal nezávislosť Abcházska a Južného Osetska, ktoré sa odštiepili počas vojny v auguste 2008 od Gruzínska.
Spolupráca s Kubou a Nikaraguou sa v súčasnosti javí pre Rusko ako najvýhodnejšia, keďže ich ekonomická slabosť, ako aj sociálno-politický systém oboch štátov spôsobuje ich plnú závislosť od pomoci a podpory zo strany Ruska.
Druhá úroveň – spojenectvo záujmov
Druhú úroveň rusko-latinskoamerických vzťahov predstavujú vzťahy so štátmi, v ktorých v priebehu posledného desaťročia boli nastolené radikálne „protiamerické” režimy. Odlišnosť od prvej úrovne spočíva iba v tom, že súčasné vzťahy s týmito štátmi nemali dlhodobú historickú a politickú tradíciu spolupráce. Medzi takéto štáty patrí Venezuela, Bolívia a Paraguaj. Spolupráca s uvedenými štátmi sa takisto realizuje vo všetkých rovinách, počnúc ekonomickou a končiac vojensko-politickou. Najaktívnejším partnerom, hľadajúcim oporu v Rusku, je Venezuela pod vedením Huga Cháveza. Venezuela je pritom iniciátorom a inšpirátorom vytvorenia samostatného geopolitického bloku ALBA, čo v preklade znamená Bolívarská alternatíva pre Ameriky. V súčasnosti sú jej členmi Kuba, Bolívia, Dominika a v roku 2008 do nej vstúpil Honduras. Hlavným cieľom tohto politického bloku je „alternatíva hegemónii impéria (USA), ktorá umožňuje progresívnym vládam vydať sa na cestu sociálnej spravodlivosti a zlepšiť život národov Latinskej Ameriky.” (23)
Preto spolupráca s Ruskom ako s jedným globálnych protiamerických geopolitických centier, sa javí aktuálnou a perspektívnou nielen pre uvedené štáty, ale aj pre iných členov zoskupenia ALBA. V spolupráci s Ruskom Venezuela kladie dôraz nielen na rozvoj ekonomických vzťahov, ale predovšetkým na vojensko-strategické kontakty, čo v plnom rozsahu zodpovedá záujmom Ruska. Za posledné roky bolo medzi Moskvou a Caracasom podpísaných 12 dohôd, týkajúcich sa dodávok zbraní v celkovej hodnote 4,4 mld. USD. Venezuela už od Ruska získala 100 tis. útočných pušiek AK-47 (tzv. Automatov Kalašnikova). Vo Venezuele sú vo výstavbe dva podniky, ktorých účelom bude ich licenčná montáž a výroba nábojov do nich. V realizácii je zmluva o predaji 24 multifunkčných stíhačiek Su-30MK2 a 50 dopravných a bojových vrtuľníkov (24).
Okrem dodávok zbraní Rusko spolu s Venezuelou v decembri 2008 uskutočnili spoločné námorné cvičenia v Karibskom mori. Boli to prvé vojenské cvičenia v blízkosti amerického pobrežia od skončenia studenej vojny. Ešte predtým na základňu vojenského letectva Venezuely Libertador prileteli dva ruské strategické bombardéry Tu-160, ktorí obleteli Karibské more (25).
Takéto kroky Ruska predstavujú konkrétny politický signál pre všetky štáty sveta a predovšetkým pre USA, že svoj cieľ stať sa novým geopolitickým pólom Rusko a obhajovať svoje záujmy v ktorejkoľvek časti sveta myslí vážne. Bez ohľadu na opatrnosť vyhlásení Ruska, ktoré nemá záujem eskalovať napätie vo vzťahoch s USA, možno hovoriť o začiatku nového geopolitického súperenia medzi oboma štátmi.
Čo sa týka ekonomickej stránky vzťahov medzi Ruskom a Venezuelou, aj tu Caracas zaujíma dôležitú pozíciu. Počas návštevy prezidenta Ruska Dmitrija Medvedeva vo Venezuele bola podpísaná dohoda o spolupráci v oblasti jadrovej energetiky. Na jej základe Rusko bude poskytovať pomoc Venezuele pri výstavbe vlastnej jadrovej elektrárne a pri príprave odborníkov ako aj pri spoločnom využití tamojších zdrojov uránu. Ruské spoločnosti Gazprom a Lukoil získali právo ťažiť ropu a zemný plyn na území Venezuely. V podmienkach, keď je ropný a plynárenský priemysel v krajine zoštátnený, budú mať ruské spoločnosti ako firmy spriatelenej krajiny ideálne podmienky, keďže sa budú tešiť podpore venezuelskej vlády, budú mať ideálne podmienky pre svoju činnosť.
Víťazstvo Huga Cháveza v referende z 15. februára 2009, ktoré rozhodlo o zmene ústavy krajiny, umožňuje súčasnému prezidentovi kandidovať na post hlavy štátu na neobmedzený čas. To umožní stabilitu a pokračovanie strategickej spolupráce s Ruskom.
Okrem Venezuely, Nikaraguy a Kuby Rusko môže pri budovaní protiamerickej aliancie využiť aj Bolíviu. Víťazstvo Eva Moralesa, ideologického súputnika Huga Cháveza s ostrou protiamerickou orientáciou, zmenila trajektóriu zahraničnej politiky tejto krajiny smerom k Rusku. Hoci vzťahy medzi oboma krajinami sa iba začínajú rysovať, ich perspektíva a výhodnosť pre Rusko sú očividné. Symbolickým sa javí byť nedávna Moralesova návšteva v Rusku 15. februára 2009. Bola to prvá návšteva na najvyššej úrovni počas celej histórie rusko-bolívijských vzťahov. Agenda týchto vzťahov je viac než jasná – plyn, bezpečnosť, zbrane. Počas návštevy Moskvy boli podpísané dohody, umožňujúce ruskej spoločnosti Gazprom ťažbu plynu na území Bolívie. Snaha Eva Moralesa o zoštátnenie plynárenského a ropného priemyslu spôsobí, že Rusko získa v ťažbe uvedených surovín prakticky monopolné postavenie. Na druhej strane Rusko podnikne všetky kroky, aby sa Evo Morales udržal pri moci.
V blízkej budúcnosti Rusko môže v plnom rozsahu počítať aj s posilnením svojich pozícií v Paraguaji, kde sa na jar 2008 stal hlavou štátu „červený kňaz”, kandidát zjednotených ľavicových síl a bývalý katolícky biskup Fernando Lugo, ktorý vystúpil z kňazského stavu, aby sa mohol stať prezidentom. Je jednoznačný stúpenec podobnej zahraničnej politiky, akú presadzujú prezidenti Bolívie a Venezuely. Preto jeho kroky smerom k zlepšeniu vzťahov s Ruskom, od ktorého Lugo očakáva podporu, majú logický charakter. Potvrdzuje to aj nadviazanie diplomatických stykov medzi oboma krajinami na jeseň 2008.
Takýmto spôsobom sa teda rysuje nové geopolitické rozloženie síl v Latinskej Amerike, v rámci ktorého bude hrať prím Rusko. Bude to platiť tým skôr, ak sa „červený pás,” ktorého súčasťou sú už teraz Kuba, Venezuela, Nikaragua, Bolívia a Paraguaj, bude rozširovať.
Tretia úroveň – pragmatické partnerstvo
Tretia úroveň rusko-latinskoamerických vzťahov sa formuje zo štátov, ktoré sa síce usilujú rozvíjať s Ruskom priateľské vzťahy, ale nepatria medzi radikálnych odporcov USA. Do tejto skupiny patria štáty ako Brazília, Argentína alebo Čile.
Brazília je významným obchodným partnerom Ruskej federácie. V roku 2007 vzájomný obchodný obrat dosahoval sumu 5 mld. USD, čo predstavuje prakticky celý obchodný obrat RF s Latinskou Amerikou. Vo vzťahoch s Brazíliou sa Rusko sústreďuje najmä na ekonomické aspekty, pričom vychádza z komplikovaných vzťahov v období studenej vojny. Preto obe krajiny podpísali bilaterálnu zmluvu o spolupráci až v roku 1997. Predstavitelia RF Brazílii neponúkajú také dohody alebo partnerstvá, ktoré by mohli dostať túto krajinu do dvojznačnej pozície. Napriek tomu však už od roku 2002, keď sa prezidentom krajiny stal predseda socialistickej Strany pracujúcich Luis Ignácio “Lula” da Silva, sa vzťahy s Brazíliou začali uberať smerom, ktorý je pre Rusko výhodný. Za posledných šesť rokov Brazília a Rusko podpísali rad dôležitých strategických zmlúv. Medzi nim bola rusko-brazílska zmluva o dodávkach vojenských technológií (rusko-brazílske strategické spojenectvo). Hoci Brazília realizuje opatrnú a vyváženú politiku vo vzťahu k USA, pričom sa snaží nedráždiť severného suseda, napriek tomu jej prezident čoraz častejšie hovorí o nevyhnutnosti vybudovania multipolárneho sveta.
Záver
Podobne vyzerajú vzťahy aj s niektorými ďalšími štátmi Latinskej Ameriky, napr. s Argentínou, Čile a Uruguajom. Bolo by však naivné predpokladať, že Rusko bude na úkor týchto štátov rozširovať sféru svojho geopolitického vplyvu. Väčšina štátov Južnej a Strednej Ameriky s výnimkou štátov, ktoré sú súčasťou „červeného pásu”, sa neusiluje o konfrontáciu s USA. Ich hlavným cieľom je realizácia samostatnej zahraničnej a vnútornej politiky. Preto ani Brazília, ani Čile a až na výnimky ani iné štáty nemajú záujem stať sa súčasťou niečej sféry geopolitického vplyvu, či už v prípade Ruska, alebo v prípade Číny.
Celkovo však možno konštatovať, že Rusko je pri rozvíjaní strategických vzťahov na kontinente viac než úspešné. Rusko našlo nielen verných geostrategických spojencov, ale aj nové odbytiská pre svoje tovary a zbrane. Navyše získalo možnosti rozširovať svoje energetické impérium, čo sa v poslednom čase stáva podstatne účinnejšou zbraňou, ako rakety.
Poznámky:
(1) Monroeova doktrína. Zo siedmeho výročného posolstva prezidenta USA Jamesa Monroea Kongresu, 2. 12. 1823.
http://america-xix.org.ru/library/monroe-doctrine/
(2) Politika veľkej palice (angl. Big Stick Policy) – rozšírená interpetácia Monroeovej doktríny vo vzťahu k štátom Latinskej Ameriky prezidentom USA Theodore Rooseveltom. Bola deklarovaná v rokoch 1904 – 1905. Vychádzala z predpokladu, že ak v Latinskej Amerike vzniknú konflikty, USA budú zabezpečovať ich reguláciu, vrátane využitia vojenskej sily. Uvedený termín sa prvý raz objavil v prejave T. Roosevelta na veľtrhu v štáte Minnesota 2. septembra 1901. V tom čase ešte zastával post viceprezidenta, niekoľko dní pred smrťou prezidenta Wiliama McKinleyho.
http://dic.academic.ru/dic.nsf/ruwiki/249809
(3) V roku 1933 prezident Franklin D. Roosevelt avizoval koniec politiky „veľkej palice” a deklaroval novú politickú doktrínu – politiku dobrého susedstva, ktorá znamenala ukončenie vojenského zasahovania USA do vnútorných záležitostí latinskoamerických štátov.
(4) Uvedený „princíp” prvý raz deklaroval Franklin D. Roosevelt v súvislosti s prezidentom Nikaraguy Somozom.
(5) Krizis i vojna. Mezhdunarodnye otnoshenija v centre i na periferiji mirovoj sistemy v 30-40. godach. Moskva, MONF 1998. http://militera.lib.ru/research/bogaturov/index.html
(6) Tamtiež.
(7) Sejchas u Latinskoj Ameriki s Rossijej nailuchshij etap razvitija.
http://www.ecsocman.edu.ru/images/pubs/2005/02/21/0000204676/12.pdf
(8) „Rossija i strany Latinskoj Ameriki.” Oficiálna stránka Ministerstva zahraničných vecí RF.
http://www.ln.mid.ru/ns-vnpop.nsf
(9) Davydov, V. M.: Veter peremen v Latinskoj Amerike.
http://www.globalaffairs.ru/numbers/23/6677.html
(10) Rossija vernulas´ v Latinskuju Ameriku.
http://torontoplus.blogspot.com/
(11) „Periodista cubano dice KGB quiso derrocar a Castro”. Olance Nogueras, Publicado el sábado, 27 de junio de 1998 en El Nuevo Herald.
(12) Zhavoronkov, P.: Serebrjannye puli. Okhotias´ na „oborotnej v pogonakh,” kubinskij diktator ubil dvukh zajtsev.
http://www.ko.ru/document_for_print.php?id=7453
(13) Putin objavil o zakrytii dvukh rossijskikh voennykh objektov vo Vjetname i na Kube.
http://www.newsru.com/russia/17Oct2001/vyvod.html
(14) Generál Kvašin je známy ako jeden z generálov, ktorí sa zúčastnili prvej čečenskej vojny, počas ktorej federálne vojská utrpeli porážku a boli donútené opustiť separatistickú republiku. Známe sú fakty, podľa ktorých sa podieľal na fingovaných stratách výzbroje, ktoré sa pripisovali vojne, ale v skutočnosti boli predávané do zahraničia alebo samotným čečenským separatistom.
(15) Kuba – Rossija: novaja politika sblizhenija.
http://www.rian.ru/analytics/20080731/115321373.html
(16) Rossija vspominila o Kube.
http://www.apn.ru/news/article20474.htm
(17) Tamtiež.
(18) Zenichev, J.: RF i Kuba prodolzhat voenno-tekhnicheskoe sotrudnichestvo.
http://www.rian.ru/analytics/20080731/115321373.html
(19) Istorija otnoshenij mezhdu Rossijej i Nikaragua. Spravka.
http://www.rian.ru/politics/20080904/150968246.html
(20) Tamtiež.
(21) Rossija vooruzhaet Nikaragua.
http://news.liga.net/news/N0868326.html
(22) Balmasov, S.: Rossija i Nikaragua snova „drazniat” Zapad. Pravda.
http://www.pravda.ru/world/northamerica/caribbean-countries/296532-3/
(23) Honduras vstupil v obshchestvo „antiimperialisticheskikh” stran Ameriki.
http://www.rian.ru/world/20080826/150672051.html
(24) Rossija i Venesuela nachali izuchenija v Karibskom more.
http://news.bbc.co.uk/hi/russian/international/newsid_7759000/7759921.stm
(25) Tamtiež.