„Politika flirtovania”, ktorú vo vzťahu k Západu dlhý čas realizoval bieloruský režim, začala podľa všetkého prinášať pozitívne výsledky. Nesúvisí to s tým, že by sa v Bielorusku začalo obdobie demokratizácie alebo liberalizácie, pričom by moc odrazu plnila politické požiadavky smerom k zlepšeniu situácie v oblasti ľudských práv. S najväčšou pravdepodobnosťou sa o demokratizácii v krajine počas najbližších rokov nebude dať hovoriť vôbec. Vzhľadom na súčasný stav vo vzťahoch medzi Lukašenkovým režimom a západnými štátmi je Západ pripravený začať dialóg s režimom v jeho súčasnej podobe. Nemá to politické príčiny, ale geopolitické. Dôvodom sú nedávne udalosti v Južnom Osetsku a v Abcházsku. Konflikt na Kaukaze a uznanie nezávislosti Južného Osetska a Abcházska zo strany Ruska vyhrotili napätie medzi Západom a Východom, medzi Ruskom na jednej strane a USA a EÚ na strane druhej.

Tieto udalosti sa bezprostredne dotkli aj Bieloruska a vládnuci režim postavili pred ťažkú geopolitickú voľbu. Bielorusko buď muselo nasledovať Rusko, alebo sa mohlo pokúsiť o samostatnú hru a vyťažiť z toho maximum výhod. Všetko, čo sa od Bieloruska požadovalo, bolo podporiť respektíve nepodporiť aktivity Ruska v Gruzínsku, uznať alebo neuznať nezávislosť Abcházska a Južného Osetska. Od toho, akú opciu by si zvolilo Bielorusko, by závisela budúcnosť režimu a krajiny ako celku.

Za posledných desať rokov to bola a pre Bielorusko naďalej zostáva ťažká skúška. Voľba, zoči-voči ktorej sa ocitlo Bielorusko, je veľmi zložitá a  pre politické vedenie nie je príjemná. Rusko predstavuje pre režim jediného strategického spojenca, pričom sa Minsk na Moskvu zároveň pozerá s obavami, že „starší brat” pohltí „mladšieho”. Preto sa aj napriek všetkej „láske” medzi krajinami usiluje bieloruská vládnuca elita uchovať si odstup.

V súvislosti s udalosťami na Kaukaze čelilo Bielorusko na jednej strane úlohe nepokaziť si vzťahy s Ruskom, a pritom si od neho zachovať dištanc. Druhou najdôležitejšou úlohou pre režim bola nevyhnutnosť regulácie vzťahov so západnými štátmi, čo záviselo aj od bieloruskej voľby v tomto konflikte.

Vládnuca elita potrebovala čas na vyhodnotenie situácie a zváženie riešenia. To vysvetľuje dlhé mlčanie hlavy štátu v súvislosti s bojovými akciami na území Južného Osetska. Podobné správanie prekvapilo tak Rusko, ako aj Západ. Ak však Lukašenkovo mlčanie v tej či inej miere uspokojovalo Západ, Rusko neuspokojovalo vôbec. Pre Západ a predovšetkým pre USA predstavuje neutrálna pozícia Bieloruska významný politický tromf, ktorý umožňuje ešte raz zdôrazniť, že kroky Ruska na Kaukaze boli nesprávne. Pre Rusko to zase znamená, že zostalo bez akejkoľvek diplomatickej podpory v medzinárodnej aréne.

Reakcia Moskvy nasledovala okamžite. Veľvyslanec Ruska v Minsku Aleksandr Surikov 12. augusta 2008 požadoval od bieloruských úradov definovať ich pozíciu vo vzťahu k udalostiam na Kaukaze. „Je veľmi nepochopiteľné, že štátni predstavitelia Bieloruska udržiavajú skromné mlčanie… Je potrebné výraznejšie sa vyjadrovať k uvedeným otázkam, tým skôr v prípade spojencov” (1). V tejto situácii mlčanie hrozilo pre bieloruskú stranu novou krízou vo vzťahoch s Ruskom, čo vonkoncom nebolo výhodné vzhľadom na ceny plynu a nový finančný úver pre Bielorusko. Na ďalší deň Lukašenko vyjadril sústrasť obetiam konfliktu a v nasledujúci večer smerovalo do Vladikaukazu 63 ton humanitárnej pomoci z Bieloruska (2). Svoju pozíciu Lukašenko potvrdil aj počas stretnutia s prezidentom Ruskej federácie (RF) Dmitrijom Medvedevom v Soči, keď kroky Ruska v Gruzínska označil za „pokojné, rozumné a elegantné” (3).

Napriek tomu Lukašenkove vyhlásenia ešte neznamenali definitíve sformovanie geopolitických priorít Bieloruska a nezatvárali mu cestu k dialógu so Západom. To si neželali ani samotné politické elity krajiny. Popri pozitívnych hodnoteniach krokov Moskvy podnikal Lukašenko zároveň ústretové kroky voči Západu. Posledný politický väzeň, kandidát na post prezidenta Aleksandr Kozulin, ktorý bol v roku 2006 odsúdený na päť a pol roka straty slobody, bol prepustený 16. augusta 2008. Lukašenko tak dal najavo štátom EÚ a USA, že sa nebráni budovaniu vzťahov s nimi. Navyše, slová bieloruských predstaviteľov nemohli mať vážne politické následky pre republiku z jednoduchého dôvodu. Boli to iba slová, tým skôr, že niektoré členské štáty EÚ začali prehodnocovať kroky Gruzínska v Južnom Osetsku. Režim tak získal oddychový čas a ďalšiu možnosť lavírovať medzi dvoma politickými pólmi.

Napriek tomu sa situácia v Bielorusku skomplikovala po tom, ako RF uznala nezávislosť Abcházska a Južného Osetska, čo vyvolalo jednoznačne negatívnu reakciu všetkých západných štátov. Rusko, bez ohľadu na tvrdosť svojich zámerov, potrebovalo spojencov do ďalšieho diplomatického zápasenia. Takýmto spojencom sa prirodzene malo stať Bielorusko. Na druhej strane, bieloruský režim takáto situácia vonkoncom nenadchýnala. Uznanie „neuznaných” republík by definitívne zamedzilo budovanie vzťahov so Západom. Navyše, viedlo by k zostreniu politického a ekonomického tlaku zo strany EÚ a USA. Okrem toho by Bielorusko stratilo možnosť inej geopolitickej perspektívy, čo by z neho urobilo plne závislý subjekt. Následne by sa tak vytvorili podmienky na obmedzenie štátnej suverenity Bieloruska prostredníctvom intenzifikácie integračných procesov.

Nemenej problematické pre Bielorusko sa mohli stať dôsledky prípadného odmietnutia rokovaní s Ruskom o otázke uznania Abcházska a Južného Osetska. Nepochybne, takáto pozícia by zhoršila vzťahy s Ruskom, ktoré beztak nasadilo bieloruskej ekonomike „energetické škrtidlo”. Okrem toho, bieloruský autoritatívny režim mohol stratiť aj politickú podporu Moskvy, pričom podobná zákruta bieloruskej geopolitiky by vôbec neznamenala, že by Západ následne zmenil svoj vzťah k Lukašenkovi a uznal jeho režim.

Napriek tomu, neuznanie Abcházska a Južného Osetska by postavilo Bielorusko do úplne iného svetla a vytvorilo by nové pozitívne podmienky na dialóg so Západom. Takéto kroky Lukašenka v danej geopolitickej realite by s najväčšou pravdepodobnosťou umožnili západným štátom zatvoriť oči pred nedemokratickými procesmi vo vnútri krajiny a podniknúť pokusy o zatiahnutie Bieloruska do sféry svojich záujmov. O tom svedčia posledné udalosti.

Ideálnym variantom pre bieloruský režim bola a zostáva možnosť zachovať si priateľské vzťahy s Ruskom a zlepšiť vzťahy so Západom. Jedinou cestou k realizácii tejto úlohy je zachovanie statusu quo v otázka uznania Južného Osetska a Abcházska. V princípe sa to zatiaľ režimu aj darí. Na očakávania Moskvy, že Minsk povie „áno” v otázke uznania republík, reagoval Lukašenko slovami o nevyhnutnosti vypracovania jednotnej pozície na stretnutí hláv štátov Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti (CSTO). Tento prefíkaný ťah dovolil Bielorusku o. i. získať čas a navyše umožnil
a)    neuraziť Rusko. Lukašenko nepovedal „nie”, ale prejavil ochotu rokovať o tejto otázke;
b)    nedráždiť Západ. Ešte 29. augusta 2008 oficiálny predstaviteľ Štátneho departmentu USA Robert Bud vyhlásil, že USA „nebudú pozitívne prijímať” prípadné uznanie nezávislosti Južného Osetska a Abcházska zo strany Bieloruska (4);
c)    zbaviť sa individuálnej zodpovednosti v prípade, ak by CSTO uznala republiky. Pre Bielorusko by takéto spoločné uznanie respektíve neuznanie nemalo závažné politické dôsledky, pretože rozhodnutie sa prijalo kolektívne.

Na stretnutí štátov CSTO sa 5. septembra 2008 prijalo všeobecné uznesenie, v ktorom sa nehovorilo o uznaní oboch republík a v súlade so záujmami Bieloruska umožnilo Minsku zachovať si pôvodné postoje.

V poslednom čase takúto politiku Minska potvrdzujú aj Lukašenkove slová. Bieloruský prezident 8. septembra 2008 vyhlásil: „Nastane čas a my, určite takisto ako v Rusku, budeme diskutovať o otázke uznania Južného Osetska. Teraz budeme mať parlamentné voľby, vytvorí sa parlament a ten sa vyjadrí k otázke Južného Osetska a Abcházska. Nemôžeme to prejsť mlčaním” (5). Nie je pre nikoho tajomstvom, že bieloruský parlament v krajine nemá nijakú politickú váhu a zásadné rozhodnutia, predovšetkým v niektorých otázkach, prijíma Lukašenko osobne. Preto uznanie alebo neuznanie republík závisí výlučne od vôle a želania prezidenta a nie od parlamentu. Podobné vyhlásenia sú teda iba pokusom o naťahovanie času a oddialenie prijatia rozhodnutia, nevýhodného pre Lukašenka, na časovo neobmedzenú perspektívu.

Diplomatická hra Lukašenka sa však stretla s pozitívnou odozvou zo strany Západu, čo sa prejavilo v podobe konkrétnych politických a ekonomických krokov. Tak napríklad Európska únia vyhlásila, že je pripravená zrušiť celý rad ekonomických sankcií uvalených na Bielorusko v roku 2006. Komisárka EÚ pre vonkajšie vzťahy a politiku susedstva Benita Ferrero-Waldnerová zdôraznila, že sa uvažovalo o oficiálnom pozvaní ministra zahraničných vecí Sergeja Martynova na stretnutie ministrov zahraničných vecí EÚ 15. septembra 2008 (6). Dňa 5. septembra sa objavila správa, podľa ktorej USA rušia sankcie proti dvom bieloruským podnikom Lakokraski a Steklovolokno.

Formálnym dôvodom ukončenia ekonomických a politických sankcií sa stalo prepustenie politických väzňov. Hlavnou pohnútkou bola však práve geopolitická pozícia Bieloruska, keďže podstata režimu sa absolútne nezmenila a meniť sa nebude. Je možné, že v blízkej budúcnosti sa bieloruský režim môže stať vlastným „darebákom” Západu. USA a EÚ sa v novom geopolitickom usporiadaní budú usilovať odtrhnúť Bielorusko od Ruska, a to aj prostredníctvom flirtovania s Lukašenkovým autoritatívnym režimom.

Oteplenie vo vzťahoch medzi Bieloruskom a Západom v súčasnosti vážne znepokojilo bieloruskú opozíciu, ktorá vníma túto politiku Západu negatívne. Napríklad jeden z najvýznamnejších opozičných politických aktivistov Andrej Sannikov uviedol, že uznanie režimu v jeho existujúcej podobe iba zhorší situáciu v Bielorusku: „Na nás (opozíciu) sa vyvíja tlak, aby sme sa zúčastnili volebnej frašky, aby Európa a USA mali možnosť uznať Lukašenka” (7). Prejavy nespokojnosti bieloruskej opozície s postupom Západu sú úplne naivné. Každému rozmýšľajúcemu človeku je jasné, že geopolitické záujmy sú dôležitejšie ako demokracia a ľudské práva. Samozrejme, pre opozíciu by bolo výhodnejšie keby Lukašenko uznal nezávislosť Abcházska a Južného Osetska. Vtedy by kričala o aliancii autoritatívnych režimov a rozširovaní globálneho zla. Napriek tomu, jej posledné vyhlásenia len potvrdzujú vážnosť zámerov Západu vo vzťahu k Lukašenkovmu režimu. To, na druhej strane, otvára pre Bielorusko nové geopolitické horizonty. Nie je vylúčené, že takáto situácia vyvolá odpoveď Moskvy, ktorá sa bude s novou intenzitou domáhať od Minska, aby uznal nezávislosť kaukazských republík.

Poznámky: