Jednou z najbežnejších charakterových čŕt japonského vnútorného trhu je zápas veľkých korporácií o trhový podiel. Na rozdiel od západného konkurenčného boja, v ktorom sa spoločnosti snažia o maximalizáciu zisku a tým čo možno najvyššie finančné uspokojenie svojich akcionárov prostredníctvom dividend, sa japonské firmy sústreďujú na dokazovanie schopností svojich manažmentov a kvality svojich výrobkov ovládnutím čo najväčšej časti určitého trhového segmentu. Aby túto „harmóniu súťaživosti” nenarúšali zahraniční konkurenti, japonské subjekty sa za výdatnej pomoci vlády, často neférovej zomknú, vytlačia votrelca z trhu (napr. dumpingovými cenami) a až následne sa sústredia na vlastný konkurenčný zápas.
Mnoho historikov, politických ekonómov a sociológov vysvetľuje tento jav transformovaným pokračovaním samurajského boja, ktorý prebiehal medzi jednotlivými daimjóami v minulosti. Keďže Japonsko podľa vlastnej ústavy nesmie disponovať armádou a nemá ani prostriedky na vedenie vojny, sú domáca hospodárska súťaž a zahraničný obchod akousi kompenzáciou za tento vývoj.

Medzinárodné prostredie – rozšírený zápas o domácu prestíž
Medzinárodné hospodárske prostredie predstavuje pre japonské spoločnosti zápasnícku arénu s voľnými pravidlami, ktorá rozširuje obmedzený priestor domáceho boja o zahraničné spoločnosti. Ak sú napríklad Toyota alebo Honda frustrované z výsledkov predaja na domácom trhu, obrátia svoju pozornosť na vývoz, aby dosiahli také výsledky, ktoré ich manažmenty považujú za nevyhnutné na prežitie spoločnosti. To isté platí pre Sony, Macušitu (Panasonic-National), Hitachi alebo iné veľké subjekty v každom odvetví. Keď tieto spoločnosti zvažujú umiestnenie svojich produktov na zahraničnom trhu, vyhodnocujú nielen miest ne spoločnosti alebo nadnárodné koncerny, ktoré sú na ňom už prítomné, ale čo je najdôležitejšie, snažia sa odhadnúť, ako na nový postup zareagujú ich japonskí rivali. V podnikaní japonských spoločností tak zahraničné trhy predstavujú akési meradlo kvality riadenia a schopnosti prežitia.

Najhoršou obavou japonského manažéra je náhle zistenie, že jeho úhlavný japonský konkurent prenikol na nový zahraničný trh. Zvyčajnou odpoveďou je nasledovanie takého príkladu a spustenie vlastných aktivít v danej krajine. Tragickou udalosťou pre lokálnych výrobcov je jav, keď sa do zápasu o najväčší trhový podiel pustí viacero japonských firiem, následkom čoho začnú ceny výrobkov klesať a miestny výrobca sa ocitne nepripravený, uväznený v kruhu súťažiacich Japoncov. Pre západné spoločnosti je japonský postup ťažko pochopiteľný, navyše veľmi často prichádza bez zdanlivo racionálnych dôvodov a prekvapujúco. Než si miestne subjekty uvedomia, čo sa stalo, je väčšinou neskoro. Na pochopenie správania je potrebné uvedomiť si, že pre japonské spoločnosti je smerodajný domáci vývoj – teda zápas o najväčšiu prestíž, túžba stať sa „iči-rjú kaiša”, spoločnosťou číslo jeden v Japonsku. Ak to znamená stať sa jednotkou aj vo svetovom meradle, o to lepšie.

Rozdiely v hospodárskej expanzii pred a po 2. svetovej vojne
Pred rozoberaním moderných stratégií, ktorá japonské korporácie používajú na expanziu v zahraničí je potrebné pozrieť sa na základy tzv. japonského hospodárskeho zázraku. Často sa totiž zabúda na fakt, že Japonsko nezačínalo po druhej svetovej vojne úplne z ničoho. Skutočné začiatky povojnového „zázraku” sa datujú do 20.-tych a 30.-tych rokov 20. storočia, čo bolo prvé obdobie prenikania japonských firiem na zahraničné trhy s úmyslom nakupovať nedostatkové suroviny (teda takmer všetko) a predávať vlastné výrobky. Zhodnotením nízkonákladovej práce malých rodinných subdodávateľov a tradičnému vysokému pracovnému nasadeniu sa veľkým vývozcom podarilo znížiť predajné ceny a ovládnuť významné segmenty svetového trhu. Napríklad v roku 1932 predstihlo Japonsko Veľkú Britániu v predaji textílií. Výrobky sa bežne kopírovali od najvýznamnejších svetových výrobcov (čím sa inšpiruje aj mnoho súčasných spoločností v Číne) a realizovali na zahraničných trhoch za ceny často nižšie ako nákladové, len aby Japonsko získalo voľne zameniteľné meny, ktoré boli obratom investované do nákupu a vývoja vojenských technológií. Slogan „Vyvážaj alebo zomri!” má svoje skutočné korene práve v 30.-tych rokoch 20. storočia, keď milióny mužov, žien i detí do úmoru dreli v katastrofálnych podmienkach malých a stredných firiem pre väčšiu slávu Japonska.

Najväčší rozdiel v obchodnej expanzii Japonska z 30.-tych a 70.-tych až 80.-tych rokov minulého storočia predstavuje zmena v postoji ku kvalite vyvážaných produktov a dôraz na presadenie vlastných japonských značiek vo svete. V minulosti bola kvalita japonských výrobkov hodnotená ako najnižšia spomedzi industrializovaných krajín a pirátske kopírovanie cudzích značiek bolo bežnou praxou, zatiaľ čo dnes sa „Made in Japan” stotožňuje s výrobkami najvyššej svetovej kvality. Ďalším rozdielom medzi minulosťou a súčasnosťou bola úzka previazanosť vývozu s kolonizačnou politikou Japonska v okupovaných štátoch Ázie, t. j. výmena tovarov za suroviny, dovážané z podmanených území, ktorá samozrejme nemala nič spoločné s voľným trhom.

Jeden z hlavných dôvodov však zostáva pre obe obdobia spoločný – vysoké pracovné nasadenie a absolútna oddanosť japonského robotníka svojej práci, kvalite jej výsledku a lojálnosť voči zamestnávateľovi.

Mechanizmy, ovplyvňujúce obchodnú stratégiu Japonska
Keďže sa Japonsko musí sústavne obávať o nerušený prísun strategických surovín, je vitálnou súčasťou jeho obchodnej stratégie ovládať zdroje tých materiálov, ktoré potrebuje jeho priemysel na prežitie. Japonské hospodárstvo funguje vďaka spracovaniu týchto surovín, predaju výrobkov z nich s pridanou hodnotou, ktorú používa na nákup materiálov, potrebných na uspokojenie domáceho dopytu. Ak by došlo k rozsiahlej prírodnej katastrofe alebo k politickým nepokojom, ovplyvňujúcim tok surovín, kolobeh by bol prerušený a japonská ekonomika by skolabovala. Krehkosť systému majú japonskí štátnici a podnikatelia sústavne na pamäti a v podstate bola hlavným motívom vojenskej expanzie Japonska a vojny v Pacifiku.

Hoci sa japonská snaha o ovládnutie surovinových zdrojov v súčasnosti opakuje, militaristické prostriedky boli našťastie nahradené ekonomickými. Ďalším logickým krokom pre ostrovnú krajinu je po zaručení plynulých dodávok surovín je budovanie a kontrola námorných liniek, čo bol hlavný dôvod expanzie japonských lodiarskych firiem v povojnovom období. A bol to práve prudký nárast svetových cien surovín, najmä ropy v roku 1973 a následne ocele, ktorý predražil japonskú lodiarsku výrobu a Japoncov zosadil z prvej priečky, čím sa len potvrdila závislosť krajiny od svetového prostredia.

Zložky japonskej obchodnej stratégie
Veľmi významným faktorom úspešného prenikania a etablovania sa japonských producentov na zahraničných trhoch je budovanie a udržiavanie informačných sietí a prísun vynikajúcich informácií v obchodnom styku. Japonské spoločnosti tradične veľmi dobre spolupracujú so svojimi vládnymi inštitúciami, pokiaľ ide o spravodajstvo a získavanie informácií o krajinách, v ktorých pôsobia alebo majú zastúpenie. Veľké korporácie často disponujú vlastnými spravodajskými sieťami, ktoré dodávajú centrálam a analytickým strediskám čerstvé, detailné a špičkové informácie, čo je dedičstvo vynikajúceho japonského spravodajstva počas 2. svetovej vojny.

Ďalší strategický element, napomáhajúci japonským firmám v zahraničnom podnikaní je podporný systém, ktorý im poskytuje vláda. Napríklad oficiálna zahraničná pomoc rozvojovým krajinám (Official Development Aid) je podmienená odoberaním japonských výrobkov a využívaním služieb japonských spoločností alebo bánk. Takýmto spôsobom získavajú japonské subjekty trhový podiel v daných krajinách s predstihom pred európskou a americkou konkurenciou, navyše so zníženými nákladmi na prieskum trhu a formuláciu obchodnej stratégie.

Azda najvýznamnejšiu pomoc poskytuje japonským podnikom JETRO (Japan External Trade Organization), ekvivalent Slovenskej agentúry pre rozvoj investícií a obchodu (SARIO), žiaľ s ďaleko vyššou kvalitou a rozsahom údajov a služieb. JETRO oboznamuje japonské spoločnosti s trhovými podielmi, udáva im presná informácie a dáta o medzinárodnom obchode, intenzívne monitoruje a analyzuje európsku a americkú konkurenciu na všetkých rozhodujúcich trhoch sveta a vo všetkých produktových kategóriách. Hlavným poslaním agentúry je pomáhať rastu objemu japonského vývozu a spolupracovať s každou japonskou spoločnosťou, ktorá o pomoc požiada. Má 74 zastúpení v 56 krajinách, 38 kancelárií v Japonsku s dvoma centrálami – v Tokiu a Ósake a vyše 10 tisíc zamestnancov. Základné imanie JETRO je 104,4 mld. JPY (necelá miliarda USD) a rozpočet v roku 2004 predstavoval 42,1 mld. JPY, teda takmer 400 miliónov USD.

Jednou z mnohých aktivít JETRO je obhajovať hospodárske záujmy Japonska v politických centrách moci rozhodujúcich štátoch a zoskupeniach sveta – v Európskej únii, USA, ČĽR, Ruskej federácii a pod. Na sledovanie zákonodarstva si najíma najlepších právnych poradcov a finančne podporuje aj bývalých významných činiteľov štátov, aby od nich agentúra získavala informácie a využívala ich poradenstvo.

Dôležitý prostriedok, ktorý v súčasnosti veľa japonských firiem využíva na získavanie väčších trhových podielov je investícia do reklamy a propagácie vlastného mena a imidžu. Veľa z nich sa u svojich zákazníkov spolieha na vytvorenie asociácie ich značky s určitou športovou disciplínou. Keďže veľké množstvo z nich ponúka výrobky masovej spotreby, obľúbeným príjemcom reklamy sa stal futbal – napríklad počas majstrovstiev sveta, Európy alebo počas Ligy majstrov UEFA si možno všimnúť, odkiaľ pochádza väčšina propagovaných značiek v okolí hracej plochy. Prínos týchto investícií pochopili veľmi rýchlo aj juhokórejské značky a promptne nasledujú svojich japonských konkurentov.

Japonské firmy zvyčajne prenikajú na zahraničné trhy v slede jedna za druhou, využívajúc nízke ceny, vysokú kvalitu, masívnu reklamu a detailnú znalosť trhu, ktorú získajú ešte pred tým, ako padne rozhodnutie o založení pobočky v danom priestore. Ako prvú založia „spravodajskú bunku”, ktorú nazvú „zastupiteľská kancelária” alebo „obchodné predstaviteľstvo”. Kancelária obyčajne pozostáva z dvoch alebo troch zamestnancov, ktorých úlohou je informovať centrálu v Japonsku o miestnych obchodných zvyklostiach, právnom prostredí, investičnej podpore, infraštruktúre a životných podmienkach. Pokiaľ sú informácie uspokojujúce, dá sa v dohľadnej dobe očakávať rozšírenie aktivít.

Neoceniteľnú úlohu pri podpore prenikania japonských výrobkov na zahraničné trhy zohráva japonské Ministerstvo zahraničného obchodu a priemyslu (Ministry of International trade and Industry – MITI), ktoré nielen poskytuje firmám všemožnú podporu, ale predovšetkým vykonáva tzv. „industrial targeting”, priemyselné cielenie. Ide o sústavné skúmanie scény medzinárodného obchodu a snaha o odhadnutie, ktorý technologický alebo výrobný segment bude v budúcnosti predstavovať najväčšie možnosti rastu a expanzie. Vďaka tejto politike sa japonské firmy dokážu veľmi rýchlo zorientovať a zmeniť svoje výrobné zameranie skôr ako zahraničná konkurencia.

Záver
Hoci sa od skončenia 2. svetovej vojny z hľadiska zapojenia do medzinárodnej deľby práce a úspešnosti v zahraničnom obchode podarilo japonskému hospodárstvu urobiť obrovský pokrok a podpore svojho vývozu, či zahraničného podnikania môže slúžiť ostatným krajinám ako svetlý vzor, ostatné desaťročie potvrdzuje, že ani vysoké obchodné prebytky nemusia byť všeliekom hospodárskej recesie.

Okrem štrukturálnych problémov v japonskej ekonomike sa od 80.-tych rokov 20. storočia vynorilo vďaka politickým i spoločenským zmenám mnoho krajín, či hospodárskych zoskupení, ktoré ohrozujú výsledky japonského obchodu. Sú to predovšetkým Čína a Južná Kórea, ktoré sa poučili s japonských úspechov i omylov a využitím vlastných komparatívnych výhod skracujú náskok Japoncov v hospodárskej výkonnosti.

Ako sa čoraz jasnejšie ukazuje, aj samotní Japonci, uspokojení rýchlym postupom na čelné pozície svetovej ekonomiky si konzervativizmom a pomalým uskutočňovaním spoločenských a ekonomických reforiem komplikujú dosiahnutie udržateľného rastu. Navyše, pri už spomínanom nezávideniahodnom nedostatku prírodných zdrojov môže byť Japonsko tou krajinou, ktorá sa bude susedom pozerať na vzďaľujúcich sa chrbát.