Ukrajina si 22. novembra 2008 pripomenula 75. výročie hladomoru, ktorý v rokoch 1932 – 1933 umelo vyvolala sovietska moc násilnou konfiškáciou obilia a potravín roľníkom, vrátane zrna, určeného na osev. Cieľom takýchto brutálnych represií bolo urýchlenie postupu tzv. kolektivizácie poľnohospodárstva, v dôsledku ktorého sa roľníci v celom vtedajšom Sovietskom zväze dostali do priamej závislosti od štátu a až po Stalinovej smrti získali najzákladnejšie ľudské práva, t. j. preukaz totožnosti a právo opustiť dedinu. Kolektivizácia a umelo vyvolaný hladomor si vyžiadali niekoľko miliónov obetí na životoch a mimoriadne postihli najmä Ukrajinu a Kazachstan. O dôsledkoch „holodomoru” na ukrajinskú spoločnosť DespiteBorders hovorí s mimoriadnou a splnomocnenou veľvyslankyňou Ukrajiny Innou Ohnivets.

Čo pre ukrajinskú spoločnosť znamenal hladomor?

Hladomor v rokoch 1932 – 1933 je najväčšou historickou katastrofou Ukrajiny 20. storočia. Hlad, ktorý zasiahol značnú časť roľníckej Ukrajiny, nebol náhodným javom prírodného alebo sociálneho pôvodu, ale dôsledkom cieľavedomého totalitnou mocou uplatneného teroru hladom, čiže genocídou. Masová fyzická likvidácia ukrajinských roľníkov umelým hladom bola úmyselným teroristickým aktom politického systému proti pokojným ľuďom, v dôsledku čoho zmizla nielen početná vrstva zámožných a od štátu nezávislých roľníkov – podnikateľov, ale aj celé pokolenia roľníckeho obyvateľstva. Boli podkopané sociálne základy národa, jeho tradície, duchovná kultúra a svojbytnosť. Analýza obsahu uznesení najvyšších straníckych a sovietskych orgánov na Ukrajine, uverejnených v rokoch 1929 – 1933, potvrdzuje fakt úmyselného vytvorenia takých životných podmienok pre vidiecke obyvateľstvo, ktorého dve tretiny tvorili etnickí Ukrajinci, ktoré viedli k ich otvorenej fyzickej likvidácii. Hladomor v rokoch 1932 – 1933 bol cieľavedome spôsobený akt. Taktiež treba poznamenať, že hladomor prebiehal paralelne s masovou likvidáciou ukrajinskej inteligencie.
 
Koľko obetí zaznamenal?

Historici a demografi sa dodnes sporia o počet obetí hladomoru. Podľa ich výpočtov straty na obyvateľstve tvorili na území Ukrajiny od 3,2 – 10 miliónov osôb. Táto tragédia prekvapuje nielen počtom obetí, najmä medzi deťmi (keďže v tom období zomierali prevažne deti a mládež, priemerná dĺžka života Ukrajincov v roku 1933 bola od 7 – 10 rokov, v dôsledku hladomoru sa na Ukrajine nenarodilo milión detí. Za celú históriu ľudstva podobné ukazovatele neboli zaznamenané nikde. Aj v dôsledku dlhodobého zamlčiavania a ideologických postojov neboli zavraždení ukrajinskí roľníci uznaní ako  obete politického teroru, hoci historický fakt existencie hladomoru – genocídy dokázali ukrajinskí i zahraniční historici na základe archívnych dokumentov. Hladné zlé časy, ktoré zachvátili územie s viac než 40 mil. obyvateľov a trvali takmer dva roky, neboli javom živelným, ale plne dielom ľudských rúk. Humanitárne dôsledky hladomoru sa nedajú porovnať s ničím, dokonca s vojnami, ktorých bolo v minulom storočí tak veľa.

Ukrajinsky parlament označili hladomor za genocídu. Dá sa dokázať, že jeho organizátorom išlo o likvidáciu ukrajinského národa, keďže len v tomto prípade spĺňa kritériá, definované Dohovorom o zabránení a trestaní zločinu genocídy z roku 1948?

Hladomor v rokoch 1932 – 1933 zodpovedá znakom genocídy podľa článku 2 Dohovoru  OSN o zabránení a trestaní zločinu genocídy z 9. decembra 1948, ktorá definuje genocídu ako  „akékoľvek činy, ktoré sa robia so zámerom zničiť úplne alebo čiastočnej akúkoľvek národnú, etnickú, rasovú či náboženskú skupinu.” Okrem zabitia člena skupiny, spôsobenia ťažkého ublíženia na tele a na duši členom skupiny sa za genocídu považuje v zmysle konvencie aj „úmyselné vytvorenie takých životných podmienok pre akúkoľvek skupinu, s ktorými sa počíta pri jej úplnej alebo čiastočnej fyzickej likvidácii.” Hladomor bol spôsobený úmyselnými činmi totalitného sovietskeho režimu. Ich podstata spočívala v krutom potlačení snáh ukrajinského národa  mať nezávislý štát, ako aj v masovom „rozkulačovaní” roľníkov a násilnou kolektivizáciou poľnohospodárstva. Navyše jednotlivé roľnícke hospodárstva a okresy Ukrajiny boli zaťažované nadmernými plánmi dodávok obilia štátu. Tým boli zničené existujúce štruktúry vidieckeho hospodárstva. Celé územia obkolesili ozbrojené jednotky trestných orgánov ZSSR a roľníci, zbavení práva mať pas občana ZSSR, boli trestaní za svojvoľné vycestovanie z dedín.

Možno hovoriť o úmyselných krokoch sovietskych štruktúr, namierených proti obyvateľom Ukrajiny, resp. etnickým Ukrajincom, alebo išlo iba o „nadprácu” miestnych orgánov moci?
´
Počas „holodomoru” bol zavedený tzv. režim čiernych tabúľ, ktorý spočíval v odvoze všetkého tovaru a prostriedkov na živobytie, ktoré sa nachádzali v skladoch a v obchodoch z celých území. Násilne boli zabavené všetky zásoby potravín, ba dokonca aj oblečenie roľníkov. Zakázaný bol obchod s potravinami i poskytovanie akýchkoľvek úverov. Tie, ktoré roľníci v minulosti získali, štát vymáhal násilím.

O tom, že išlo o iniciatívu zhora, svedčí viacero dokumentov. Tak napríklad, 22. januára 1933 Stalin vlastnoručne (podpis sa zachoval) napísal direktívny list ÚV VKS(b) a SĽV ZSSR (podpis predsedu vlády Molotova sa objavil vo vytlačenom exemplári): „ÚV VKP a SĽK dostali informáciu, že na Kubáni a Ukrajine roľníci začali hromadne vycestúvať „za chlebom” do Centrálnej čiernozemnej oblasti, na Volgu, do Moskovskej oblasti, Západnej oblasti, Bieloruska”. V liste sa vyžadovalo neodkladne zablokovať Ukrajinu a Kubáň. Podľa tejto direktívy predaj cestovných lístkov na železnici a na vodných cestách roľníkom sa zastavil. Na poľných cestách za hranicami osád sa objavili oddiely čekistov, milície a miestnych aktivistov, ktoré bránili roľníkom v úteku. Takýmto spôsobom Kremeľ odrezal hladujúcu ukrajinskú dedinu od Ruska, Bieloruska a miest na samotnej Ukrajine s celkom zrejmým cieľom: prinútiť zomierať tých roľníkov, ktorí už nemohli pracovať v družstve, u seba doma, a nie pred ľuďmi.

Pritom sovietska moc sa snažila existenciu „holodomoru” a jeho dôsledkov na ukrajinské obyvateľstvo utajiť. Dokonca v prísne tajnej administratíve výborov komunistickej strany tému hladu si dovolili otvoriť len v „osobitných zložkách” s osobitným režimom depozície. Robilo sa to, celkom pochopiteľne, nie s cieľom utajiť informácie, ale preto, aby sa vylúčila možnosť pomôcť tým, ktorých moc odsúdila na pomalú smrť. Strašný hladomor v rokoch 1932 – 1933 bol dôsledkom uvedených vopred naplánovaných krokov.

Je tvrdenie o genocíde oprávnené aj vzhľadom na skutočnosť, že medzi obeťami hladomoru sa nachádza aj množstvo obyvateľov ZSSR inej národnosti, ako ukrajinskej? Hladomor v tomto období postihol aj iné regióny vtedajšieho ZSSR. Veľmi drasticky postihol aj obyvateľov Kazachstanu a Ruska.

Hlad bol aj na území Kazachstanu, Ruska i v ďalších regiónoch bývalého ZSSR. Medzi obeťami hladomoru na území Ukrajiny boli aj príslušníci iných národností, ktoré žili na územiach zasiahnutých hladom, no ostrie teroru hladom bolo zamerané najmä proti Ukrajincom. Práve v prípade obyvateľov Ukrajiny riadiace sovietske a stranícke orgány schválili uznesenie, ktoré zaviedlo nielen rekviráciu obilia, ale všetkých zásob potravín bez výnimky. Práve preto hlad zasiahol celé územie vtedajšej USSR, ale nedotkol sa susedných oblastí Ruska i Bieloruska.

Zároveň keď na Ukrajine hynuli milióny ľudí, ZSSR masovo exportoval obilie a ďalšie potraviny za hranice. Dôkazov toho je nespočetné množstvo v zahraničí, v otvorenej burzovej a vládnej štatistike.

Napriek tomu však možno hovoriť o etnickom aspekte hladomoru?

Hladomor prebiehal paralelne s masovou likvidáciou ukrajinskej inteligencie. Таk z troch stoviek ukrajinských spisovateľov zostalo nažive iba tridsaťšesť. Z Kubáne boli presídlené na Sibír celé stanice, osídlené prevažne Ukrajincami. Presídlenie stanice Poltavská bolo prvým prípadom uplatnenia genocídnej praxe masového presídlenia v ZSSR. Namiesto Ukrajincov, ktorí zomreli počas hladomoru, aktívne zvážali obyvateľstvo iných etník z ostatných regiónov ZSSR. Hrozných dôsledkov hladu na Ukrajine sa týkali výzvy predsedu emigračného úradu Ukrajinskej národnej rady v Paríži profesora Oleksandra Šuľhina, adresované Spoločnosti národov, medzinárodnému Červenému krížu a medzinárodným obchodným organizáciám. Politické a podnikateľské kruhy iných krajín však tragédiu mlčky pozorovali alebo si ju vôbec nevšímali pod vplyvom manipulácie stalinskej propagandy. Navyše hlad na Ukrajine po prvej svetovej vojne a hlad v Povolží sovietska oficiálna propaganda vždy uznávala. Je dobre známa medzinárodná pomoc hladujúcim Povolžia. Nič také sa v prípade hladu na Ukrajine v rokoch 1932 – 1933 nedialo, hoci hlad na Ukrajine bol oveľa krutejší. Ten, kto by v časoch ZSSR aj po uplynutí niekoľkých desaťročí hovoril o hladomore na Ukrajine, určite by sa dostal do väzenia, hoci si naň pamätalo celé dospelé obyvateľstvo Ukrajiny. Práve to je skutočná pravda, potvrdená tisíckami faktov. Preto sa hladomor môže považovať za genocídu, čiže masovú vraždu na etnickom základe.

Prečo Ukrajine tak veľmi záleží na tom, aby medzinárodné spoločenstvo uznalo hladomor ako genocídu?
V dokumentoch o hladomore, ktoré naša krajina predkladá na posúdenie medzinárodným inštitúciám, Ukrajina, sleduje jediný cieľ – uctiť si pamiatku všetkých zomrelých od hladomoru v rokoch 1932 – 1933, vrátane zomrelých od hladu na území všetkých častí bývalého Sovietskeho zväzu. Potvrdzuje to o. i. text rezolúcie, navrhnutý Ukrajinou na posúdenie tejto otázky Valným zhromaždením OSN. Snaha Ukrajiny nie je zameraná proti žiadnemu národu či štátu. Zdieľame bolesť všetkých trpiacich národov – Rusov, Bielorusov, Kazachov aj desiatok ďalších národov. Ako povedal prezident Ukrajiny Viktor Juščenko, ide nám o „uctenie každej národnej tragédie a nepripustenie ďalších pokusov o heroizovanie Stalinovej diktatúry a jeho režimu… Usilujeme sa, aby pamiatka na obete hladomoru a iných zločinov totalitných režimov ochránila svet pred opakovaním prežitých katastrof.”