Ekonomická kríza otriasla základmi bieloruského ekonomického systému, ktorý bol v priebehu niekoľkých rokov považovaný za jeden z najstabilnejších v rámci bývalého ZSSR a vyvolávala prekvapenie politických protivníkov na západe. Napriek tomu sa v podmienkach krízy bieloruský ekonomický model ukázal ako neefektívny, prebyrokratizovaný a príliš ťažkopádny na to, aby bol schopný prijímať rýchle a efektívne rozhodnutia.

Napriek tomu sa však na rozdiel od ekonomického modelu politický systém ukázal ako stabilnejší a elastickejší. Ukázalo sa, že bieloruský režim je schopný prijímať neočakávané rozhodnutia, cieľom ktorého je predísť nežiaducim dôsledkom ekonomickej krízy v politickom a sociálnom priestore Bieloruska. V priebehu prvého mesiaca roku 2009 bieloruská moc pristúpila k vytvoreniu troch spoločensko-politických štruktúr, do činnosti ktorých boli pozvaní predstavitelia bieloruskej opozície:

–  Medzirezortná komisia pre vypracovanie marketingu krajiny: Do tejto komisie boli pozvaní riaditeľ nezávislého ekonomického centra Strategija Jaroslav Romančuk a riaditeľ nezávislého centra pre sociálne výskumy „Novak” Andrej Vardomackij.
–  Koordinačná rada pre médiá: Členstvo v tomto orgáne bolo spomedzi predstaviteľov nezávislých štruktúr ponúknuté predsedníčke mimovládnej organizácie Bieloruská asociácia novinárov Žanne Litvine a redaktorovi nezávislých novín Narodnaja voľa Josifovi Seredičovi.
–  Spoločenská rada pri Administratíve prezidenta Bieloruskej republiky. Jej členmi sa môžu stať predstavitelia opozičných strán, medzi oslovenými bol aj líder hnutia Za slobodu Aleksandr Milinkievič.

Takýto evidentne ústretový krok voči opozícii zo strany moci sa stretol s rozličnými reakciami v prostredí bieloruskej demokratickej komunity. Celý rad politických aktivistov, najmä spomedzi predstaviteľov Zjednotenej občianskej strany a hnutia Za slobodu to považujú za začiatok dialógu medzi mocou a opozíciou a víťazstvo „demokratických síl.” Druhá časť opozície, vrátane niektorých bieloruských analytikov, tieto kroky považujú za politický manéver moci, ktorý sa môže stať „pascou pre opozíciu.” (1)

Ešte skôr, ako pristúpime k analýze vzniknutej situácie a jej možným dôsledkom pre opozíciu, musíme povedať, že bola, rovnako ako vždy, absolútne nepripravená na takýto zvrat udalostí. Návrhy zo strany moci sa stali senzáciou, ktorá v radoch bieloruskej opozície spôsobila šok a rozpaky. Ako vždy vyvstala vážna otázka: „Čo robiť?” Spolupracovať alebo nie? Čo to znamená? Pritom to znamená, že ak si opozícia kladie túto otázku iba teraz, v tom prípade nie je pripravená na spoluprácu podobného druhu. Nedisponuje ani balíkom návrhov alebo požiadaviek, ani stratégiou, ako postupovať v nových podmienkach, ale ani rámcovú predstavu, čo sa bude diať v najbližšom čase. Všetky predchádzajúce výzvy k moci zo strany opozičných lídrov na dialóg neboli výsledkom premyslenej stratégie. Opozícia totiž bola presvedčená, že moc k dialógu nepristúpi, preto tieto výzvy využívala iba v rámci propagačnej kampane opozičných lídrov a pre ich dialóg so Západom. V súčasnej hre, ktorú režíruje vládnuci režim, opozícia opätovne nepredstavuje aktívneho účastníka, zostáva iba objektom, ktorý bude bez akýchkoľvek pochybností, využitý mocou na dosiahnutie jej vlastných cieľov.

Bieloruský politický režim opätovne preukázal svoju schopnosť prispôsobovať sa zložitým a neštandardným podmienkam a situáciám a využiť pri tom svojich nepriateľov. Nepochybne, politická kríza a devalvácia rubľa sa nemohli neprejaviť na dôvere obyvateľstva k moci a na miere podpory Lukašenka. Na druhej strane to viedlo k rastu síce skrytej, ale predsa len nespokojnosti v bieloruskej spoločnosti. Hoci výskumy Nezávislého inštitútu pre sociálno-politický a ekonomický výskum potvrdzujú, že 72 percent obyvateľov sa neplánovalo zúčastniť akýchkoľvek pouličných protestov v súvislosti s vývojom hospodárskej situácie, (1)  vedenie krajiny bolo rozhodnuté poistiť sa pred občianskymi nepokojmi a možnou aktivizáciou opozície.

V podmienkach krízy a rastu nespokojnosti automaticky narastá podpora opozície. To znamená, že v najbližšom čase by sa jej vplyv na spoločnosť mohol zvýšiť. Politické štruktúry by zosilneli a získali by možnosť vyvíjať tlak na štátnu moc prostredníctvom masovej mobilizácie obyvateľstva. Samozrejme, celková slabosť, neorganizovanosť a roztrieštenosť opozície ako takej umožňujú vysloviť pochybnosti o jej organizačných schopnostiach a pripravenosti viesť akékoľvek protesty. Napriek tomu v podmienkach zhoršujúcej sa sociálno-ekonomickej situácie a úpadku legitimity režimu by mohla vzniknúť úplne nepredvídateľná revolučná situácia, ktorej je jednoduchšie predísť, ako neskôr kontrolovať a potláčať.

Nepochybne, prirodzeným a logickým krokom zo strany štátnej moci by sa v tomto prípade malo stať posilnenie represií voči príslušníkom demokratickej komunity a opozície s cieľom zabrániť radikalizácii situácie. V podmienkach zlepšujúcich sa vzťahov so Západom a nutnosti nadviazať ekonomickú a politickú spoluprácu s EÚ by to však viedlo k ďalšiemu konfliktu, ktorého dôsledky by pre režim mohli byť katastrofálne. Ostáva teda jediné východisko – čo nie je možné zničiť, treba využiť. V tomto prípade sa práve opozícia stáva tým objektom, ktorý je potrebné využiť, čo v konečnom dôsledku prinesie väčšie dividendy režimu, než samotnej opozícii. A navyše, podľa môjho názoru, vedenie krajiny je úplne presvedčené, že opozícia v akomkoľvek stave nepredstavuje pre režim nijaké nebezpečenstvo.

Pozitívne výsledky politiky integrovania opozície do štruktúr, blízkych moci, sú z hľadiska režimu evidentné, rovnako ako zrejmé riziká tejto spolupráce pre opozíciu:

1. Režim sa snaží získať čas na zvládnutie krízovej situácie a jej dôsledkov a zároveň nestratiť kontrolu nad politickými a sociálnymi procesmi, čo by mohla využiť opozícia.
2. Vytvorenie pozitívneho obrazu režimu v zahraničí a zlepšenie psychologickej atmosféry pre investorov s cieľom pritiahnuť do krajiny západný kapitál.
3. Kroky bieloruského režimu možno chápať aj ako politické posolstvo Rusku. V jeho duchu zvyšujúci sa ruský tlak na Minsk môže viesť k nástupu opozície k moci, čo by znamenalo, že Rusko príde o posledného spojenca. V uvedenej situácii je však ťažké predvídať, aká bude reakcia Moskvy. Môže byť úplne opačná, ako očakáva bieloruský režim.
4. Posilnenie legitimity režimu v očiach verejnosti, predovšetkým v jej demokraticky orientovanej časti. Obsahom politického posolstva režimu tejto časti spoločnosti je fakt, že aj opozícia spolupracuje s mocou, t. j. oficiálne štruktúry postupujú správne a nemá zmysel protestovať.
5. Zníženie potenciálnych radikálnych nálad, jednak medzi obyvateľstvom, jednak v prostredí opozície, ktorá je presvedčená, že získala nové možnosti ovplyvňovania politického režimu. Pôsobením v uvedených troch komisiách opozícia do istej miery stráca možnosť kritizovať moc. Ťažko totiž možno kritizovať moc a konať proti nej, pokiaľ opoziční lídri s ňou spolupracujú a pôsobia v jej štruktúrach. Takáto kritika jednoducho stráca zmysel a prestáva byť zrozumiteľnou dokonca aj pre tých, ktorí podporujú opozíciu.
6. Delegitimizácia opozície v očiach kriticky naladenej časti obyvateľstva. Účasť v opozičných štruktúrach stráca zmysel, keďže opozícia, ktorá vyzývala na zvrhnutie režimu, je pripravená s ním spolupracovať. Možno očakávať prehĺbenie vnútorných konfliktov a sklamania v radoch stúpencov opozície, keďže aj predtým bol značne rozšírený názor, že je ovládaná štátnou mocou.
7. Rozkol a oslabenie opozičných štruktúr. Opozícia sa rozdelí na tých, ktorí sú na spoluprácu pripravení a na tých, ktorí zásadne podobnú spoluprácu odmietajú. Okrem toho bude nasledovať aj konflikt medzi tými, ktorí boli k spolupráci prizvaní a tými, na ktorých sa „zabudlo.” Je samozrejmé, že posledne menovaní budú predstavovať najostrejších odporcov režimu. Ak by napr. Stanislava Šuškieviča pozvali do „Spoločenskej rady” pri Administratíve prezidenta, sotva by tak ostro vystupoval proti pozvaniu prezidenta Lukašenka na summit EÚ v Prahe.

Moc teda získava dodatočné výhody, ktoré jej umožňujú lavírovať v komplikovanej situácii. Na druhej strane predstavitelia a štruktúry opozície, ktoré pristúpia na spoluprácu s ňou, budú mať uvedené možnosti značne ohraničené. Okrem toho, budú všetci diskreditovaní, ak v krátkodobej časovej perspektíve bude náhle táto spolupráca ukončená, čo je pravdepodobné.

Ak niektorí predstavitelia opozície očakávajú, že vďaka spolupráci s mocou získajú možnosť ovplyvňovať spoločnosť, mýlia sa. Problém spočíva najmä v tom, že činnosť orgánov, vytvorených štátnou mocou, bude neverejná a informácia o ich existencii sa na verejnosti prakticky nešíri, nehovoriac už o tom, kto v nich pracuje. Ba čo viac, samotný fakt existencie týchto orgánov okrem populistických a propagandistických cieľov neznamená. Príkladom, ako v autoritatívnych režimoch podobné štruktúry fungujú, môže byť Rusko, kde od roku 2006 pôsobí „Spoločenská komora Ruskej federácie.” Jej úlohou je „realizovať spoluprácu občanov s orgánmi štátnej moci a miestnej samosprávy s cieľom zohľadňovať potreby a záujmy občanov, ochranu ich práv a slobôd pri formovaní a realizácii štátnej politiky, ako aj s cieľom realizácie verejnej kontroly činnosti orgánov moci.” (1) Napriek tomu je však zrejmá situácia s demokraciou a ľudskými právami v Rusku, rovnako ako aj s verejnou kontrolou moci. „Komora” je dodatočným nástrojom realizácie „riadenej demokracie.” Je pravdepodobné, že aj v Bielorusku vznikne podobná štruktúra na „zabezpečenie dialógu medzi vládou a občanmi,” ktorá však v konečnom dôsledku posilní samotnú moc, nie však občiansku spoločnosť a demokraciu. Preto je spolupráca moci s opozíciou za uvedených podmienok chybným krokom.

Navyše formovanie komisií a rád sa deje z iniciatívy štátnej moci, nie v dôsledku tlaku zo strany opozície, pričom je predstavitelia boli do nich z vôle moci iba prizvaní. To opätovne zdôrazňuje skutočnosť, že kontrola všetkých politických procesov leží v rukách štátnej moci a opozícia na ne nemá nijaký vplyv. V prípade nevyhnutnosti moc môže rovnako rýchlo uvedené projekty zastaviť, ak prestanú byť pre ňu výhodné. V tomto prípade opozícia nebude schopná ani udržať sa v týchto projektoch, ani udržať ich samotnú existenciu. Okrem toho existencia komisií a rád nemení ani charakter režimu, ani mechanizmy a metódy jeho pôsobenia, ktoré zostávajú autoritatívne rovnako ako predtým. Nie je vylúčené, že moc bude pokračovať v tlaku na najaktívnejších predstaviteľov radikálnej opozície, predovšetkým vo vzťahu k mládeži, čo sa koniec-koncov deje už v súčasnosti. Ide napr. o „opozičnom povolaní” lídrov mládežníckych organizácií F. Viačorku, D. Chvedoruka a I. Šilu na výkon základnej vojenskej služby. Preto „víťazstvo,” o ktorom hovoria viacerí predstavitelia opozície, možno považovať za „iluzórne.” Navyše, môže sa ukázať ako Pyrrhovo. Ba čo viac, v podmienkach pokračovania represálií a tlaku na predstaviteľov opozície takéto víťazstvo pôsobí viac než dvojzmyselne. Podobnými krokmi, hoci aj formálnymi, jedna časť opozície legitimizuje represie proti jej druhej časti.

Jediné, čo možno povedať v prospech bieloruskej opozície, je, že situácia, v ktorej sa ocitla, spôsobuje, že akákoľvek voľba bude mať vopred negatívny výsledok. Príčinou nie je ani tak slabosť opozície, ako jej nekonsolidovanosť a nemožnosť prijímať spoločné riešenia v rámci celého demokratického hnutia. Niet pochýb, že ak by predstavitelia opozície reagovali na ponuku moci odmietavo, umožnili by bieloruskej štátnej propagande po celom svete šíriť správy, že opozícia nemá záujem využívať možnosti, poskytované štátom a podieľať sa na riešení konkrétnych úloh v prospech obyvateľstva. Opozícia by nemusela vyznieť najlepšie jednak v očiach domácej verejnosti, jednak na Západe. Obavy však nepramenia z propagandy, ale z toho, že roztrieštenosť opozície a absencia koordinácie by viedli k tomu, že nejaká jej časť by tak či tak na návrh vlády reagovala pozitívne.

Príkladov hľadania osobných a dočasných výhod je veľmi veľa jednak vo vnútri opozície, tak aj mimo nej. Jedným z nich sú bieloruskí podnikatelia, ktorí nehľadiac na svoje spoločné záujmy a na to, že predstavujú jednu z organizovaných skupín bieloruskej spoločnosti, sledujú predovšetkým svoje individuálne záujmy.

Neraz sa opakovala tá istá banálna situácia, keď časť podnikateľov vyhlasovala štrajky a neobchodovala, demonštrovala v uliciach bieloruských miest, aby tak protestovala proti ďalším dekrétom a zákonom, ktorými im moc sťažovala pracovné podmienky, kým ich druhá časť pokračovala v práci. Filozofia bieloruských občanov v podobných prípadoch je veľmi jednoduchá. Usilujú sa o získanie výhod pre seba za akýchkoľvek podmienok. Výhoda je v podobných prípadoch trojnásobná:
1. Počas takýchto „štrajkov” sa spravidla oslabuje konkurencia a zvyšujú sa príjmy tých, ktorí pokračujú v práci.
2. Po účasti v protestných akciách majú ich účastníci problémy s kontrolnými orgánmi, čo nezriedka vedie k ich bankrotu, čím sa znova oslabuje konkurencia.
3. V zriedkavých prípadoch víťazstva, ktoré sa prakticky neobjavujú, je zlý zákon zrušený. Rovnaké výhody získavajú tí, čo štrajkovali, ako aj tí, ktorí sa na štrajkoch nepodieľali.

Inak povedané, získanie individuálnych výhod na úkor spoločných záujmov pri vynaložení najmenšieho rizika predstavuje základný svetonázor bieloruskej spoločnosti. Absencia solidarity a organizovanej činnosti spôsobujú, že akékoľvek akcie nemajú zmysel a sú neefektívne. Dokonca aj aktívni ľudia strácajú presvedčenie, že spoločné záujmy budú obhajovať všetci, strácajú vieru v existenciu spoločných záujmov a v to, že má zmysel ich obhajovať.

Presne rovnaká situácia panuje v bieloruskej opozícii, kde absentuje spoločný záujem a spoločné ciele. Ani v mimoriadnych situáciách, počas volebných kampaní, keď spoločný postup a konsolidácia sú jednoducho nevyhnutné, vznikalo a pôsobilo viacero opozičných centier, ktoré boli vo vzájomnom konflikte a ktoré si navzájom konkurovali. To sa dialo aj počas prezidentských volieb v roku 2006.

V takejto situácii by sa objavil veľký počet záujemcov o „spoluprácu” s mocou. Ak by nejaká časť opozície zaujala principiálny postoj a odmietla tento postup, tak či tak by sa našla strana alebo hnutie, resp. organizácia, pripravená „v mene celej opozície a záujmov ľudu” reagovať v ústrety režimu a následne prirodzene z toho profitovať.

Možno pochybovať o tom, že kvôli otázke spolupráce s mocou opozícia usporiadala spoločnú konferenciu a vypracovala jednotnú stratégiu. Rozhodnutie o vstupe do novovytvorených orgánov patrilo jednotlivcom alebo jednotlivým organizáciám bez zohľadnenia spoločných záujmov a možných dôsledkov, hoci boli sprevádzané heslami o „spolupráci s mocou v mene blaha ľudu a krajiny.”

Spoločná a konsolidovaná pozícia celého demokratického spoločenstva v otázke „spolupráce s mocou” by mohla dostať panujúci režim do ťažkej situácie a donútiť ho k spolupráci s opozíciou nie na základe pravidiel, ktoré si určuje moc, ale podľa pravidiel, stanovených opozíciou.