V priebehu posledných mesiacov bolo medializované veľké množstvo prípadov hrozieb a útokov na predstaviteľov kresťanských komunít v Sýrii, ktorí sa stávajú čoraz častejším objektom násilia zo strany Západom podporovaných sunitských povstalcov. Podľa niektorých zdrojov by v súvislosti s aktuálnymi nepokojmi mohol klesnúť podiel kresťanského obyvateľstva v krajine z 10 na 8 % (1). V prípade víťazstva povstalcov by však bola pravdepodobne zlikvidovaná nielen účasť kresťanských predstaviteľov na moci (ktorá je v súčasnosti delená medzi  predstaviteľov rôznych konfesií), ale aj akákoľvek záruka ich fyzickej bezpečnosti. Európsky parlament už koncom roku 2011 vyjadril v súvislosti s bezpečnostnou situáciou týchto komunít hlboké znepokojenie a naliehavo vyzval súčasné a budúce sýrske orgány k poskytnutiu spoľahlivej a účinnej ochrany (2). Od toho času sa občianska vojna a sektárske násilie ešte prehĺbili a kresťanské komunity sa ocitajú priamo uprostred ohnísk ozbrojeného konfliktu. Jedným z najviac medializovaných prípadov násilia voči kresťanom bol pritom únos pravoslávneho metropolitu Boulosa Yaziji a sýrsko-jakobitského metropolitu Mor Gregoriosa Yohannu Ibrahima, ktorý vyvolal pozornosť a znepokojenie nielen na strane náboženských organizácií vrátane slovenských (3) (4), ale aj štátnych orgánov mnohých krajín (5) (6). Faktom pritom je, že by výpočet medializovaných prípadov násilia voči sýrskym kresťanom predstavoval enormne rozsiahly materiál. V našom texte prípady násilia spomenieme len zbežne a miesto podrobnejšieho výpočtu sa zameriame na analýzu príčin a predikciu ďalšieho vývoja v oblasti páchania násilia voči týmto komunitám.

Základná charakteristika kresťanských komunít v Sýrii

Kresťania tvoria 10% z 22, 5 mil. sýrskeho obyvateľstva (7), väčšinu ktorého (90 %) tvoria moslimovia (zväčša sunitskí, predstavujúci 74% populácie). História kresťanstva v Sýrii sa viaže na pôsobenie apoštolov Pavla a Petra. Kresťanská časť spoločnosti nie je konfesne homogénna, ale tvoria ju členovia rôznych denominácií. Značná časť z nich vznikla v dôsledku historických udalostí datovaných dávno pred vznikom islamu či pred christianizáciou prevažnej časti Európy, v ktorej v danom čase prebiehalo veľké sťahovanie národov. Genéza vzniku súčasných cirkví sa viaže na dávne christologické spory, ktoré s cieľom dotvorenia mozaiky aktuálnych hrozieb stručne popíšeme v prílohe tohto textu. Základné členenie najpočetnejších vierovyznaní a cirkví je takéto:

– pravoslávie: Antiochijská pravoslávna cirkev
– nechalcedónske orientálne cirkvi: Sýrsko-jakobitská pravoslávna a Arménska apoštolská cirkev
– nestoriánstvo: Asýrska cirkev Východu
– katolicizmus východného obradu: Sýrska katolícka cirkev, Melchitská gréckokatolícka cirkev,  Arménska katolícka cirkev, Maronitská cirkev, Chaldejská katolícka cirkev
– iné denominácie vrátane protestantských

Sýrski kresťania majú vlastné občianske súdy a množstvo ďalších práv, ktoré predstavujú v arabskom svete skôr výnimku, ako bežný či z pohľadu ich veľkej časti obyvateľstva akceptovateľný stav, a zastávajú mnohé kľúčové posty v štátnej moci vrátane bezpečnostných zložiek. Popri moslimských sviatkoch majú charakter štátneho sviatku aj Pascha (Veľká noc) a Vianoce (8). Kresťania majú v porovnaní s moslimami menej početné rodiny, dosahujú vyššie vzdelanie, čo súčasne platí aj o kresťanských ženách (9). V porovnaní s moslimami sú vysoko urbanizovaní, mnohí z nich žijú v Damasku (v ktorom sa nachádzajú kresťanské štvrte Bab Tuma, Kassaa, Gassani (10) či v prevažne kresťanských mestách Aleppo, Homs či Lataki (11).

Mocenské procesy v pozadí bezpečnostnej situácie kresťanov

Dva milióny kresťanov majú v Sýrii pomerne vyšší podiel na moci, ako by zodpovedalo ich početnosti. Zastávajú mnohé kľúčové posty v štátnej moci; napríklad štátny minister Joseph Sweid do dnešného dňa zastáva rad významných štátnych funkcií. Zastávajú kľúčové posty aj v oblasti štátnej bezpečnosti a v prezidentskej garde, ktorá je pod vedením prezidentovho brata Mahera al-Assada. Guvernér sýrskej národnej banky Adib Mayaleh je kresťan (12) rovnako ako bývalý minister obrany Dawoud Rajha (13), švagor prezidenta Asada, ktorý umrel v dôsledku teroristického útoku v júli minulého roka (14). Pri rovnakom incidente prišiel o život aj námestník ministra obrany Assef Shawkat, ktorý bol tiež Asadovým švagrom (15). V súčasnom sýrskom vládnom kabinete zastávajú väčšinu funkcií alaviti, ktorých podiel na celkovej sýrskej populácií sa pohybuje okolo 12 percent (16); kresťania a iné menšiny, ako napríklad Drúzi, obsadzujú kľúčové posty vo vplyvných byrokratických a parlamentných štruktúrach, v prezidentskej garde a v rozviedke popri alavitskej väčšine. Ich účasť v silových a bezpečnostných štruktúrach resp. osobná prepojenosť niektorých významných kresťanov s Asadom môže byť rozhodujúcim faktorom pri ospravedlňovaní ich eradikácie v post-asadovskej ére. Spojenectvo medzi alavitmi a kresťanmi sa zdá byť prirodzeným, pretože ide o liberálnu odnož šítskeho islamu (napríklad ich charakteristickou črtou je to, že preferujú modlenie sa v domovoch a nie v mešitách), ktorej príslušníci sú sunitmi nazývaní heretikmi a apostatmi (už samotných šítov suniti považujú za heretikov) (17).

Prezident Asad sa teší podpore najvyšších sýrskych kresťanských duchovných lídrov naprieč všetkými denomináciami. Dôvodom je skutočnosť, že je jeho režim sekulárny a jeho pád by pre kresťanov znamenal ohrozenie sekulárnej povahy štátu a neistotu ďalšieho vývoja v krajine (18). Možno teda povedať, že ide o stabilný režim z hľadiska religióznej predikcie (19). Sekulárny režim v Sýrii, pre ktorý je príznačné delenie moci s minoritnými skupinami ako sú kresťania, Drúzi a Ismailovia v krajine s prevahou sunitského islamu (20), vytvoril Hafez al-Assad, otec súčastného prezidenta. Podľa medializovaných informácií Asad niekoľko dní po prepuknutí občianskej vojny pozval na stretnutie do prezidentského paláca lídrov kresťanských frakcií v krajine. Stretnutia sa zúčastnili predstavitelia dvanástich kresťanských cirkví (21) (22). O dobrých vzťahoch režimu s kresťanskými cirkvami svedčí aj audiencia nového pravoslávneho Patriarchu Antiochie a celého Východu Jána X. (Yazigi) u prezidenta Asada, ktorá sa uskutočnila vo februári tohto roka pri príležitosti intronizácie patriarchu. Na predmetnom stretnutí prezident zagratuloval patriarchovi k tomu, že zohral kľúčovú úlohu pri zachovávaní národnej jednoty (23). Nebohý pravoslávny antiochijský patriarcha Ignatius IV. Hazim sa o Asadovi vyjadril nasledovne: „Vždy vnímam doktora Bašara al-Asada pozitívnym spôsobom… a viem, že je hlavou rodiny a čestný muž, ktorý pracuje na reformách.” V apríli 2011 uviedol, že videl pozitívnu a energickú túžbu vlády v Sýrii v podpore štátu. Asad pritom pokračoval v rodinnej tradícií pozývania patriarchu na vianočnú kresťanskú bohoslužbu, ktorá sa každoročne koná v Damasku (24).  Sýrsko-jakobitský arcibiskup Yohana Ibrahim sa ešte v júli roku 2011 pri príležitosti návštevy Libanonu vyjadril nasledovne: „Nechceme, aby sa to čo sa stalo v Iraku, stalo aj v Sýrii. Nechceme, aby sa krajina rozdelila. Nechceme,  aby kresťania opustili Sýriu” (25). Po roku americkej invázii do Iraku z roku 2003 pritom opustil Irak veľký počet kresťanov, pričom veľká časť z nich našla útočisko v sekulárnej Sýrii). Obavy zo zopakovania irackého scenára v Sýrii sú pritom časté. Podľa názoru sýrsko-katolíckeho arcibiskupa Damasku Gregoriosa Eliasa Tabé je Asad veľmi kultivovaný muž, médiá klamú demonštranti sú teroristi. Arcibiskup  uviedol, že chce, aby sýrske kresťanské zbory, ktoré paria medzi najstaršie na svete (pozri aj prílohu k tomuto textu), ešte mnoho rokov naďalej existovali; čo je podľa jeho vyjadrenia dôvod, prečo stojí na strane Asada (26) V zásade pozitívne sa o Asadovi vyjadrujú aj duchovní predstavitelia ďalších východných katolíckych cirkví. Bshara el Rai, maronický patriarcha Libanonu vyhlásil, že je Asad úbohým mužom, ktorý nemôže robiť zázraky; uviedol tiež, že v rámci arabského sveta má práve jeho režim najbližšie k demokracii (27). Na druhej strane upozornil, že kresťania v Sýrii nepodporujú jeho režim, avšak obávajú sa prechodu, ktorý môže nasledovať (28). Patriarcha sa v médiách vyjadruje o Asadovi relatívne pozitívne (29). Na druhej strane sú si však  predstavitelia niektorých kresťanských cirkví vedomí nevýhod plynúcich zo spojenectva s Asadom, ktoré môžu nastať po zvrhnutí režimu – napríklad patriarcha Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi Gregor III. Laham  upozornil, že miestni patriarchovia nesú zodpovednosť za vlnu revanšizmu, ktorá sa počas občianskej vojny šíri krajinou v dôsledku ich spojenectva s Asadom (30). Vatikánsky nuncius v Sýrii tvrdí, že kresťania nie sú zo strany povstalcov diskriminovaní a zdôraznil, že zdieľajú rovnaký osud, ako ostatní obyvatelia krajiny (31). Zaujímavé sú postoje príslušníkov arménskych cirkví (Arménskej apoštolskej cirkvi, Arménskej katolíckej cirkvi a Arménskej evanjelickej cirkvi), predstavitelia ktorých vo vzťahu k občianskej vojne spoločne vyhlásili pozitívnu neutralitu. V praxi to znamená odmietnutie ich účasti na bojových operáciách, na páchaní násilia v krajine a aktívnu snahu na dosiahnutí a ochrane mieru prostredníctvom podpory dialógu. Napriek tomu však členovia týchto cirkví prejavujú určité sympatie voči súčasnému režimu z dôvodu jeho už spomínanej religióznej umiernenosti a predpovedateľnosti a priateľskej politike vo vzťahu k národnostným a náboženským menšinám vrátane arménskej (32). Na základe týchto okolností v ranej etape sýrskej krízy organizovali predstavitelia arménskych komunít demonštrácie na podporu Asadovho režimu (33).

Členovia kresťanských cirkví v Sýrii sa podľa všetkého viac obávajú konca občianskej vojny v krajine, ako občianskej vojny samotnej. Príkladov represií voči kresťanom je mnoho, pričom môžeme spomenúť len niektoré: na severovýchode od hlavného mesta Damasku sa nachádza starodávne kresťanské mesto Ma’loula – známe ako jedno z posledných miest na svete, na ktorom sa používa západná aramejčina, jazyk blízko príbuzný tomu, ktorý podľa tradície používal Christos. Tu došlo k niekoľkým pokusom o únos bohatších príslušníkov kresťanskej komunity (34). Médiá sú plné správ o uskutočnených únosoch a pokusoch o únos kresťanov v Sýrii (35), pričom hierarchovia kresťanských cirkví nie sú výnimkou. Ako sme uviedli v rámci základnej charakteristiky kresťanských komunít, sýrski kresťania sú v porovnaní s moslimami vo všeobecnosti vzdelanejší, s menej početnými rodinami, urbanizovanejší a ich životný štandard je často vyšší (36). Chaldejsko-katolícky biskup Aleppa Antoine Audo sa v apríli roku 2013 vyjadril, že nie náboženstvo je hybnou silou únosov v Sýrii, ale práve peniaze (37), čo potvrdzuje prípad kňaza Hasana, ktorý bol prepustený na slobodu po 11 dňoch za 100 tisíc USD (38). Mediálne známou skutočnosťou je to, že bol koncom apríla tohto roka spolu s pravoslávnym metropolitom Boulosom Yaziji unesený sýrsko-jakobitský metropolita Mor Gregorios Yohanna Ibrahim, ktorý poslednú dobu pomerne intenzívne vyjadruje pre médiá, čo môže zvýšiť jeho výkupnú cenu (39). Pre sýrskych rebelov sa z únosov stala výnosná hospodárska aktivita, z ktorej financujú svoju činnosť (40). Na druhej strane je to pre kriminálne bandy vhodná príležitosť, ako nadobudnúť peniaze pri absencii zložiek donútenia (41). Z konca decembra minulého roka pochádza správa, podľa ktorej islamskí extrémisti neďaleko hraníc s Tureckom zoťali hlavu kresťanovi a jeho pozostatkami nakŕmili psov (42).

Ako ukazujú medializované informácie, vraždenie kresťanov ozbrojenými extrémistickými bandami je v Sýrii dennodennou realitou (43). Začiatkom apríla 2013 sa v médiách objavila informácia, že salafistický šejk Yasir al-Ajlawni vydal fatvu, podľa ktorej je rebelom dovolené znásilňovať nesunické ženy (najmä alavitské a kresťanské – pozn. autora) (44), a tak sa znásilnenie v občianskej vojne v Sýrii stáva regulárnou zbraňou (45). Čelní predstavitelia kresťanských komunít sa obávajú prípadného politického vplyvu salafistov, ktorý môže viesť k úplnej likvidácii kresťanstva v Sýrii (46). Žiaľ, nešlo o prvý prípad legalizujúci (z hľadiska islamského práva) znásilnenia. V januári tohto roka wahábistický klerik Muhammed al-Arifi zo Saudskej Arábie vydal fatvu, ktorá dovoľuje mudžahedínom vedúcim džihád v Sýrii, „ktorí neboli so ženou po viac ako dva roky, uzatvoriť manželstvo za účelom vykonania pohlavného styku, ktoré bude trvať iba niekoľko hodín, a tak umožniť každému bojovníkovi, aby sa na neho dostal rad (47). Egyptský islamský teológ Yusuf al-Qaradawi vyhlásil fatvu, podľa ktorej je možné zabiť akéhokoľvek civilistu, vojaka alebo klerika, ktorý podporuje alebo pracuje pre súčasný sýrsky režim (48). Dosah vyššie uvedených a im podobných fatiev závisí od popularity a autority klerikov. Po vyhlásení fatvy bol pri samovražednom útoku v Damasku zavraždený prominentný učenec šejk Mohammed Saeed Ramadan al-Bouti, ktorý bol známy svojou podporou a dobrými vzťahmi s Asadom – súvis týchto udalostí, pravdaže, nemožno dokázať, no netreba zabúdať, že bol známym kritikom už spomenutého Yusufa al-Qaradawiho (49).

Väčšina protestného hnutia v Sýrii je tvorená príslušníkmi sunitského islamu, ktorí zameriavajú svoj odpor voči alavitom a kresťanom (a tiež iným menšinám) s cieľom znovuzískania moci v krajine (50). Bezpečnostná situácia kresťanov v Sýrii je v porovnaní s alavitmi kritická, pretože nie sú koncentrovaní na jednom geograficky určenom území, ale rozmiestnení po celej krajine (51). Kresťania sú z dnešného vývoja v Sýrii, pochopiteľne, výrazne znepokojení, pretože skúsenosť ukázala, že režimy, ktoré sa dostali k moci po revolúciách v médiách označovaných ako „arabská jar”, sú charakteristické prenasledovaním kresťanských komunít a tendenciami k vytváraniu islamských štátov; o čom svedčí vývoj v Egypte (52), v Líbyi (53) alebo v Tunisku (54). Kresťanské komunity zo strany Asadovho režimu nečelia perzekúciám, ba naopak – sýrska armáda im na ňou kontrolovaných územiach poskytuje ochranu (55). To malo za následok, že v marci minulého roka islamisti v niektorých nimi kontrolovaných štvrtiach mesta Homs vyvraždili viac ako 200 kresťanov (56) (57) a niektoré kresťanské rodiny boli vytlačené z mesta ozbrojenými skupinami wahhábistov a salafistov (58). Správy o kresťanoch, utekajúcich pred sýrskymi rebelmi, nie sú zriedkavé (59). V minulosti sa objavili prípady, keď sa kresťania pod vonkajším tlakom museli zúčastňovať na protivládnych demonštráciách (60). Niektoré zdroje (61) (62) (63) (64) uvádzajú, že sa kresťania aktívne alebo pasívne zúčastňujú odboja proti režimu, hoci vo väčšine prípadov ide o rozhnevanú sunitskú mládež (65). Podobných správ nie je veľa nejde o javy hromadného charakteru, ale skôr o výnimky, ku ktorým dochádza napriek tomu, že proti ich komunitám sýrski rebeli páchajú násilie a demolujú kresťanské kostoly, kláštory a cirkevné objekty (66) (67) (68).

Záver

Na základe vyššie uvedených skutočností možno usúdiť, že násilnosti, ktorých objektmi sú sýrski kresťania, nie sú motivovane výlučne nábožensky, ale majú majetkový a mocensko-politický podtext. Táto okolnosť však nemení tendencie, ktoré smerujú k bezprostrednej hrozbe etnických čistiek v radoch kresťanských komunít. Tie sa obávajú nejasnej budúcnosti, ktorej prognózu ovplyvňujú viaceré faktory. Ide najmä o existenciu hrozby uchopenia moci radikálnymi extrémistami: skúsenosti z arabského sveta ukázali, že sa po zvrhnutí sekulárnych režimov začali vytvárať mocensko-politické štruktúry zložené prevažne z prívržencov radikálneho islamu, ktorí majú nepriateľské postoje voči príslušníkom kresťanských komunít; čo bude v konečnom dôsledku viesť k zmene povahy konfliktu z politického na náboženský. V záujme ochrany spomínaných komunít, ku ktorej pred časom vyzýval Európsky parlament v uznesení, citovanom v úvode tohto textu (69), by bol aspoň zdržanlivý postoj Európskeho parlamentu vo vzťahu k podpore antiasadovských síl (oproti aktívnej podpore zo strany  USA, Kataru, Turecka alebo Saudskej Arábie). V opačnom prípade reálne hrozí zopakovanie osudu irackých kresťanov po americkej invázii v Iraku v roku 2003, keď sa dôsledku etnických čistiek a následného exodu irackí kresťania z krajiny takmer vytratili. Skutočnosť, že Európsky parlament na jednej strane vyzýva Asadov režim, aby sa okamžite vzdal moci, na druhej strane však vyjadruje znepokojenie a vyzýva k poskytnutiu spoľahlivej a účinnej ochrany sýrskym kresťanom (70), možno pripísať heterogénnemu zloženiu Európskeho parlamentu, v ktorom sú zastúpené rôznorodé politické a mocenské záujmy. Faktom však zostáva, že sú spomínané dva ciele vzájomne nezlučiteľné a že sa v prípade víťazstva sýrskych povstalcov naplnia existenčné hrozby, ktorým sú kresťanské komunity v súčasnosti vystavené.

Príloha: Stručný prehľad starších dejín kresťanstva v Sýrii a jeho aktuálneho členenia

Kresťanstvo má v Sýrii starobylý pôvod, viažuci sa na pôsobenie apoštolov. Založenie cirkevného zboru v Antiochii (dnešné Turecko neďaleko od hraníc so Sýriou, historická Sýrska Antiochia) apoštolom Pavlom, jedného z prvých kresťanských zborov, o ktorých sa hovorí v Skutkoch apoštolov (71)  (72)  (73), sa tradične datuje rokom 37 n. l.. V Antiochii, s ktorou je bezprostredne spätý vznik sebapomenovania kresťanov, tiež prebehol spor apoštolov Pavla a Petra o nutnosti zachovávať obriezku nežidovskými kresťanmi (74). O starobylosti sýrskeho kresťanského prostredia svedčí i to, že sa v Sýrii nachádzajú unikátne dediny, v ktorých sa dodnes používa takmer vymretá aramejčina (v jej súčasnej západno-aramejskej nárečovej podobe), ktorou podľa tradície hovoril sám Christos. Ide o vyše tisíc obyvateľov miest Ma’loula, Bakh’a a Jubba’din, pričom Maalula je mesto z prevažne kresťanským obyvateľstvom (75).

Väčšinu sýrskych kresťanov dnes predstavujú pravoslávni veriaci (Antiochijská pravoslávna cirkev), ďalej členovia orientálnych nechalcedónskych cirkví (Sýrsko-jakobitskej pravoslávnej a Arménskej apoštolskej cirkvi), východní katolíci (predovšetkým členovia Sýrskej katolíckej a Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi). V menšom počte sú zastúpené ďalšie denominácie vrátane protestantských. Vznik a súčasnosť súčasných sýrsko-kresťanských denominácií, ktoré predstavujú akési zrkadlo hlbokej minulosti a reziduum dávnych christologických sporov, je z veľkej časti viazaný na obdobie, ktoré zodpovedá epoche veľkého sťahovania národov. V rámci spomínaných sporov majú svoj reflex v súčasných náboženských komunitách nasledujúce christologické názory:

Nestoriánstvo je náuka šírená od roku 428, ktorá bola odsúdená na Efezskom koncile v roku 431. Spočíva v presvedčení, že je v Christovi jedna božská a jedna ľudská osoba, pričom z Panny Márie bola počatá a splodená a na kríži umrela výhradne ľudská osoba (Panne Márii sa tým zároveň upiera atribút Bohorodičky). Nestoriánstvo teda spočíva v oddeľovaní božskej a ľudskej podstaty Christa s tým, že sa každej z nich priraďuje kvalita samostatnej osoby. Z tohto dôvodu sa zvykne nazývať aj diofyzitizmom (v inom zmysle používajú tento termín nechalcedónske cirkvi, ktoré diofyzitskými nazývajú aj pravoslávnu či katolícku náuku o dvoch oddelených podstatách Christa). Monofyzitismus je názor, ktorý sa sformoval na pozadí polemík k nestoriánstvom. Spočíva v presvedčení, že má Christos výhradne úplne božskú podstatu, ktorou bola niekdajšia ľudská podstata úplne pohltená, rozplynula sa v nej a stratila svoje bytie (76). Toto presvedčenie viedlo k záveru, že nemožno odlíšiť Boha Syna, ktorý umrel na kríži, od Boha Otca. Pravoslávny a katolícky názor reprezentujú závery Chalcedónskeho snemu z roku 451 a II. konštantinopolského snemu z roku 553. Učenie, prijaté na spomínaných snemoch, hlása dve podstaty Christa, a to božskú a ľudskú, ktoré sú v osobe (hypostáze) Christa spojené, ale rozlíšené a nezmiešané. Miafyzitismus je názor, ktorý hlása jen jednu zmiešanú podstatu Christa (z tohto pohľadu ide o variant monofyzitizmu; pozri význam prefixu mono-). Jeho božskosť a ľudskosť nie sú podľa tohto názoru v rámci jednej hypostázy len spojené, ale sú v tejto hypostáze, majúcej jednu podstatu, zjednotené, a to bez akéhokoľvek oddelenia, rozlíšenia, zámeny či striedania sa (77). Z hľadiska porušiteľnosti Christovho tela (ktoré sa musí zákonite vyznačovať božskými vlastnosťami), rozoznávame v rámci miafyzitizmu starobylé prúdy seviriánstva  (učenia, že sa Christovo telo stalo neporušiteľným až po zmŕtvychvstaní) a juliánstva (učenia, že jeho telo bolo neporušiteľné vždy).  Ako odnož juliánstva sa vyčleňuje ktistolatrizmus (v zmysle ktorého bolo Christovo telo stvorené) a aktistizmus (v zmysle ktorého bolo nielenže od počatia neporušiteľným, ale aj nestvoreným (78)).  Monoteletismus je názor, ktorý uznáva dvojakú podstatu Christa, ale len jednu vôľu. Tento názor, odsúdený na Lateránskej synode roku 649 a na III. konštantínopolskom sneme v rokoch 680 – 681, mal slúžiť ako nástroj, ktorý by viedol k zmiereniu zástancov chalcedónskych a nechalcedónskych názorových platforiem.  Pravoslávny a katolícky názor v danom smere reprezentuje dioteletizmus, učenie o dvoch podstatách a dvoch vôľach Christa, spojených v jednej hypostáze (osobe), pričom ľudská vôľa je plne podriadená božskej. Miateletizmus reprezentujú nechalcedónske prúdy, podľa ktorých má Christos jednu bohočlovečenskú vôľu. Až na výnimky nachádzajú  všetky základné spomínané christologické prúdy, bezprostredne späté so štiepením cirkvi v 5. –  7. storočí, svoj priamy odraz v štruktúre dnešných sýrskych kresťanských cirkví.

Pravoslávnu vierouku v úplnosti zachováva starobylá Antiochijská (grécka) pravoslávna cirkev, ktorá bola podľa tradície založená apoštolmi Petrom, Pavlom či Barnabášom. Zastáva tretie miesto v diptychoch autokefálnych pravoslávnych cirkví, a to po konštantinopolskej a alexandrijskej (79). Z radov tejto cirkvi pochádzajú viacerí slávni svätci, medzi ktorých patrí aj Ján Zlatoústy (†407 n. l.), či Ján Damaský († okolo 780). Štatút patriarchátu má od roku 451 n. l. Jej kanonické územie pokrýva Sýria, Libanon, Irak a Kuvajt, rezidencia patriarchu sa nachádza v Damasku (80). Počet veriacich v súčasnosti tvorí 2 mil. osôb, z ktorých milión žije v Sýrii (5 % obyvateľstva), 400 tis. v Libanone (10 % obyvateľstva) a stovky tisíc v USA  (81).

Miafyzitizmus reprezentujú nechalcedónske orientálne cirkvi, ktoré sú niekedy (z pravoslávneho a katolíckeho pohľadu) nazývané monofyzitskými. Toto označenie sa opiera o skutočnosť, že  vyznávajú jedinú podstatu Christa, ktorá i keď nie je čisto božskou, predsa len sa v nej v neoodelenej podobe miešajú Christova božskosť i ľudskosť. Samotné tieto cirkvi spomínané označenie odmietajú a zdôrazňujú, že monofyzitizmus (v jeho základnom zmysle) z ich strany podlieha anatéme (cirkevnej kliatbe) a nie je súčasťou ich vierouky (82) (83). Spomínané cirkvi uznávajú prvé tri všeobecné snemy, nezúčastnili sa však nasledujúcich snemov (z ktorých prvý bol chalcedónsky a druhý II. konštantínopolský) a nepovažujú ich za ortodoxné. Medzi spomínané cirkvi patrí Arménska apoštolská cirkev, a tiež koptská, sýrsko-jakobitská, etiópska, eritrejská a  malabarská cirkev.  Z nich na území Sýrie pôsobí Sýrsko-jakobitská a Arménska apoštolská cirkev. V určitom období patrila k týmto miafyzitským cirkviam väčšina sýrskeho, predovšetkým negréckeho vidieckeho obyvateľstva (84). Obe cirkvi sa v súčasnosti zaraďujú k seviriánskej vetvi miafyzitizmu (k seviránskemu christologickému učeniu pozri stručnú charakteristiku vyššie) (85), aj keď s Arménskou apoštolskou cirkvou je situácia o niečo zložitejšia (pozri nižšie).

Sýrsko-jakobitská pravoslávna cirkev, ktorá je druhou najpočetnejšou cirkvou v Sýrii, vznikla v dôsledku štiepenia Antiochijskej pravoslávnej cirkvi. Odsúdenie monofyzitizmu na chalcedónskom sneme viedlo k rozdeleniu cirkvi na pravoslávnu (chalcedónsku) časti (tzv. melchitov) a miafyzitskú (tzv. jakobitov). Pravoslávie prevládalo v helenizovaných pobrežných mestách a miafyziti na vo vnútrozemských častiach Sýrie a na vidieku (86). Kontrola nad patriarchátom prechádzala postupne od pravoslávnych k jakobitom a naopak, až kým sa antiochijská cirkev v roku 550 oficiálne nerozdelila na dve časti, z ktorých obe dodnes používajú atribút „pravoslávna”. Sýrsko-jakobitská cirkev je cirkev seviriánska (samotný Sevir Antiochijský stál v rokoch 512 – 518 na čele ešte nerozdelenej antiochijskej cirkvi (87). V súčasnosti má cirkev okolo 2 250 000 členov, vrátane 1 200 00 členov v Indii (jej indická súčasť požíva autonómiu), 50 tis. v Libanone, 5 tis. v Turecku, 100 tis. vo Švédsku, 80 tis. v USA, 50 tis. v Nemecku a 15 tis. v Holandsku (88). V Sýrii žije jej 680 tis. členov (89).

Arménska apoštolská cirkev  je jednou z najstarších cirkví sveta. Podľa tradície ju založili apoštoli Bartolomej a Tadeáš (obaja boli jednými z dvanástich apoštolov). Spolu s ďalšími nechalcedónskymi cirkvami sa nezúčastnila na Chalcedónskom sneme, neprijala jeho závery a samotný snem uvrhla do kliatby. V rokoch 555 – 633 pod neformálnym vedením sýrskym biskupom Abdom Išo zastávala pozície (neskôr v roku 726 podrobené cirkevnej kliatbe) julianizmu, konkrétne aktistizmu (pozri vyššie), čo ju dostalo do izolácie v rámci nechalcedónskeho cirkevného sveta. Spomínaná izolácia viedla k odlivu veriacich smerom k seviriánskej sýrsko-jakobitskej cirkvi a k pravoslávnemu antiochijskému patriarchátu (90). V roku 1965 podpísala dokument o vieroučnej jednote s ostatnými nechalcedónskymi cirkvami, pričom však zo svojej oficiálnej dogmatiky nevylúčila svoje aktistické dokumenty zo VI a VII storočia a cirkevnú kliatbu uvalenú na Sevira Antiochijského (91); posledné skutočnosti však možno vnímať skôr ako isté relikty dávnej minulosti, než ako vieroučnú odlišnosť dnes fakticky seviriánskej Arménskej apoštolskej cirkvi. Patrí k nej 7 – 9 mil. veriacich (92), žijúcich predovšetkým v Arménsku, v neuznanom Náhornom Karabachu a v arménskych diasporách po celom svete. Administratívne sa člení na dva katolikosáty (ečmiadzinský a cilicijský) a dva patriarcháty (jeruzalemský a konštantinopolský), ktoré sú podriadené  katolikovi všetkých Arménov so sídlom v Ečmiadzine (93). Územie Sýrie spadá pod cilicijský katolikosát, ktorý sídli v meste Antelias pri Bejrute v Libanone a do jurisdikcie ktorého spadajú eparchie v Libanone, Sýrii, na Cypre a vikariát v Kuvajte (94). Podľa oficiálnych údajov v Sýrii žilo do začiatku sýrskej krízy 100 tis., podľa neoficiálnych 60 – 70 tis. členov arménskej občiny (95), pričom vzhľadom na dávny charakter jej formovania a na geografickú blízkosť k Arménsku je považovaná za hlavnú arménsku diasporu. Väčšina jej členov patrí k Arménskej apoštolskej cirkvi.

Christologické pozície s nestoriánskym základom (napr. čo do odmietania termínu Bohorodička (96)) zastáva Asýrska cirkev Východu. Vo svojej prvotnej podobe vznikla v prostredí aramejskojazyčného obyvateľstva Mezopotámie v prvom storočí a jej vznik sa tradične spája s pôsobením apoštolov Petra, Tomáša a Tadeáša (jedného zo sedemdesiatich). V raných obdobiach kresťanských dejín prijala výsledky výhradne prvých dvoch všeobecných snemov, nie však Efezského snemu z roku 431, na ktorom bolo odsúdené nestoriánstvo. V priebehu svojej neskoršej histórie prekonala viacero oslabujúcich schiziem. V dôsledku nich veľká časť jej veriacich cirkvi prešla ku chalcedónskym cirkvám (takto v 16. storočí vznikla Chaldejská katolícka cirkev; istá časť veriacich sa však neskôr pripojila aj k pravoslávnej cirkvi (97), časť zostala v tejto cirkvi a časť v roku 1964 vytvorila tradicionalistickú Starobylú cirkev Východu. Asýrsku cirkev Východu v súčasnosti ju reprezentujú komunity v Iraku, Iráne, Libanone, Sýrii, USA, V Malabare a Indii s celkovou početnosťou do 400 000 členov, pričom v Sýrii žije zhruba jej 20 000 členov (98). Jej sídlo je v americkom Chicagu. Starobylú cirkev Východu so sídlom v Bagdade reprezentujú komunity zhruba v tých istých štátoch, pričom sa celková početnosť jej členov pohybuje na úrovni okolo 55 tis. veriacich (99).

Východné katolícke cirkvi sú katolíckymi cirkvami s vlastným cirkevným právom, tradíciou a liturgikou, ktoré sú však v jurisdikcii rímskeho pápeža (prostredníctvom Kongregácie pre východné cirkvi) a vyznávajú katolícku vierouku. Ich vznik sa spravidla viaže na uzatvorenie únie so Svätou stolicou. Sýrske katolícke cirkvi možno rozdeliť do viacerých skupín podľa ich pôvodu a tradície. Z Asýrskej cirkvi Východu sa oddelila Chaldejská katolícka cirkev, ktorá vstúpila do únie so Svätou stolicou v polovici 16. storočia. Nechalcedónsky pôvod majú aj dve ďalšie východné katolícke cirkvi: z  Arménskej apoštolskej cirkvi sa na konci 12. storočia oddelila Arménska katolícka cirkev a zo Sýrsko-jakobitskej cirkvi sa v 17. storočí odštiepila Sýrska katolícka cirkev. Z Antiochijskej pravoslávnej cirkvi sa oddelila Melchitská gréckokatolícka cirkev, ktorá uzatvorila úniu so Svätou stolicou v prvej polovici 18. storočia. Na rozdiel od predchádzajúcich katolíckych cirkví, Maronitská cirkev má vlastnú tradíciu, ktorú nemožno odvodiť žiadnej z vyššie uvedených cirkví. Za jej zakladateľa sa považuje svätý Maron († 410 n. l.). V priebehu svojej histórie stála v opozícii k nestoriánskym, chalcedónskym i miafyzitským prúdom, pričom v určitú etapu svojho vývoja zastávala monoteletistické postoje (100) (101). Od roku 1182 je však v plnom spojení so Svätou stolicou a vyznáva katolícku vierouku. Má status patriarchátu (so sídlom v Libanone), jej veriaci sú zastúpení najmä v Libanone, v Sýrii a na Cypre, v prostredí emigrantov tiež v Argentíne, Brazílii, USA, Kanade, Austrálii a i. (102).

Zvyšné denominácie sú menej početné a nemajú v Sýrii taký starobylý pôvod, ako tie, ktoré sú uvedené vyššie. Množstvo kresťanov sa do Sýrie dostalo po napadnutí Iraku v roku 2003, po ktorom sa množstvo kresťanských utečencov usídlilo v sekulárnej a v danom období nábožensky tolerantnej Sýrii.