Článok predstavuje čiastkový teoretický vstup do kvantitatívneho výskumu vývinu miery substantívnej pádovej homonymie v slovenčine a vo východoslovanských jazykoch (na pozadí praslovanského východiska). Jeho cieľom je vymedzenie pojmu pádovej homonymie vo vzťahu k iným pojmom (najmä pojmu nejednoznačnosti, homonymie, osobitne homonymie morfologickej a tvarovej, morfologického synkretizmu a syntaktickej homonymie) tak, ako sú známe z lingvistickej (slavistickej) literatúry, a tiež načrtnutie vzťahu problematiky pádovej homonymie k problémom, ktoré s uvedenými pojmami bezprostredne súvisia. V rámci nasledujúcich aktualizácií časopisu DespiteBorders.com budeme sprístupňovať ďalšie časti výskumu.

Homonymá sa zvyčajne charakterizujú ako výrazy s totožným znením a s rozličným významom. Odlišnosť homonymie od polysémie pritom spočíva v tom, že v jej prípade ide o čisto vonkajškovú (náhodnú) totožnosť znenia dvoch alebo viacerých výrazov, vo význame ktorých nie sú žiadne (netriviálne) zhody, majú odlišnú gramatickú charakteristiku (a prípadne nemajú zhodný pôvod); v opačnom prípade ide o jedno polysémické slovo. Otázka stanovenia kritérií odlíšenia homonymie od polysémie sa pritom ukazuje ako tradične najspornejšia (1), sporné je o. i. kritérium genetického pôvodu: zatiaľ čo jedna skupina autorov slová s rovnakým pôvodom slov (pri zhode gramatických kategórií) považuje za dostatočný dôvod pre interpretáciu zhody znenia v intenciách polysémie a homonymiu vymedzuje pre rovnozvučné výrazy s rozdielnym významom a pôvodom (2), iná skupina lingvistov rozlišuje prípady, „kdy homonyma vznikla obměňováním významu jednoho slova(…) od případú, kdy homonyma vznikla hláskovým splynutím slov původně znějících různě“ (3). Druhá skupina vedcov uvažuje o rozpade polysémie, vedúcom k homonymii, a to najmä v prípadoch, že vedie k strate synchronickej významovej súvislosti, k rozdielnosti gramatických kategórii či k asymetrii súborov vyjadrovaných gramatických významov (v jednom prípade úplná, v druhom neúplná paradigma (4). Podobne napr. Š. Peciar na diachronickej úrovni rozlišuje historickú čiže homogénnu homonymiu od heterogénnej (5), myšlienku homonymie ako výsledku sémantického rozštiepenia istých slov rozvíja na synchronickej úrovni J. Dolník (6). Ďalším problémom delimitácie homonymie a polysémie sa vzhľadom na zameranie článku na špecifickú problematiku pádovej homonymie nebudeme bližšie zaoberať (7).

Zatiaľ čo v logickej sémantike sa za homonymiu považuje každý stav vyjadrený definíciou „Nech E je jednoduchý výraz; E je homonymné, ak reprezentuje viac ako jeden koncept“ (8), fenomén polysémie sa zahŕňa pod strešný pojem homonymie a medzi týmito dvomi fenoménmi sa spravidla nerozlišuje, v rámci lingvistickej  teórie fenomén nejednoznačnosti resp. ambiguity zahŕňa polysémiu aj homonymiu, ktoré sa považujú za rozdielne javy (9). Iným termínom, zavedenie ktorého odráža potrebu spoločného pojmového zachytenia lingvistickej homonymie aj polysémie, je viacznačnosť, ktorá sa vzťahuje na stav, keď má jeden výrazový prostriedok priradených viacero významov (10). Podobne v logickej literatúre nájdeme prípady, keď sa homonymia považuje za pojem podradený pojmu mnohoznačnosti: „príkladom mnohoznačnosti slov sú napr. rozličné druhy homonymií (textových, zvukových; základných tvarov, tvarov pri ohýbaní a pod.)“ (11). Potreba spoločne pojmovo zachytiť lingvistickú polysémiu a homonymiu plynie zo skutočnosti, že vo vzťahu k obom javom potom možno uplatniť totožné myšlienkové postupy; v oboch prípadoch totiž ide o vzťah označujúceho a označovaného vedúci k nediskrétnym faktom jazyka, keď jednému označujúcemu zodpovedá viacero označovaných, k existencii synkretických foriem znakov (12).

Za homonymá sa považujú slová zodpovedajúce vyššie uvedenej charakteristike:
1. bez ohľadu na grafické stvárnenie (13)
2. bez ohľadu na grafické stvárnenie alebo slová s rovnakým grafickým stvárnením bez ohľadu na ich znenie (14)
3. a zároveň zhodné v spôsobe grafickej reprezentácie (15)
4. ktoré majú rôzny spôsob grafického zápisu (16) (17)

Podľa M. J. Maslova sa homonymá v závislosti od spôsobu grafickej reprezentácie delia na homografické a nehomografické, pričom homografické homonymá majú zhodné nielen znenie, ale aj spôsob zápisu, a nehomografické homonymá výhradne znenie (ako napr. кампания v zmysle kampaň a компания v zmysle spoločnosť) (18). Názory na nutnosť zhody znenia (resp. grafickej podoby) slova vo všetkých jeho tvaroch sa líšia. Napr. Vinogradov (19) považuje takúto zhodu za záväznú pre všetky typy homonymie. V rámci inej koncepcie sa za homonymá považujú oba typy prípadov, pričom sa v závislosti od zhody znenia jednotlivých slovných tvarov alebo celej paradigmyhomonymá delia na úplné alebo čiastočné (20)

Podľa koncepcie P. Ondrusa rozoznávame trojaké druhy homoným: lexikálne (vlastné homonymá), morfologické (homomorfy) a fonetické (homofóny) (21). A. I. Golovňa delí homonymá na lexikálne (горн ako hudobný nástroj a горн v kováčskej vyhni; жать s 1. os. sg. prez. жму) a жать s 1. os. sg. prez. жну) a gramatické (березы – zhodné tvary G. sg., N. pl. A A. pl.), tvar нас v G. pl, A. pl. a L. pl.); lexikálno-gramatické, deliace sa na také, ktoré spadajú do totožného slovného druhu, napr. (граф – G. pl. slova графа a граф – N. sg.) a také, ktoré patria k rozličným slovným druhom (napr. дам – futurálny slovesný tvar 1. os. sg. a дам – G. pl. substantíva дама) (22). Pri opise javu homonymie sa používajú termíny homofón a homograf, pričom homofóny aj homografy sa niekedy považujú za typy homoným alebo za jednotky blízkehomonymám. Za homofóny sa pritom považujú buď slová s rôznym významom aj spôsobom zápisu a s rovnakým znením (23), alebo ako jav značne širší ako homonymia, ktorý zahrňuje všetky typy rovnakozvučnosti na všetkých rovinách jazyka (24).

M. Šimková v rámci korpusového výskumu slovenčiny identifikuje homonymiu:
1. významovú (vlastné lexikálne homonymá): varujúci ‘opatrujúci’ – ‘upozorňujúci’; vážiaci  ‘váži niekoho, niečo’ – ‘má istú hmotnosť’;
2. morfologickú: a) slovnodruhovú: správne, veselšie (prídavné meno – príslovka); premiérov, valónsku (podstatné meno – prídavné meno); b) tvarovú (homoformy, synkretizmus pádov): výlučne pády: plánovacej (G – D); pády a rody: premiéra (G/A m. – N ž.); pády a čísla: početným, majstrom (L sg. – D pl.), požičovne (G sg. – N pl.)
Osobitným prípadom je podľa nej medzijazyková homonymia, v rámci ktorej ide o rovnakú formálnu podobu rôznoznačných slov v rôznych jazykoch (25).

Podľa M. J. Maslova (26) sa napr. slová бop1, бор2 и бор3 považujú za čisto lexikálne homonymá, keďže medzi nimi niet lexikálno-sémantickej spojitosti. Oproti tomu sa slová течь1 и течь2 považujú za homonymá, keďže patria k rozličným slovným druhom. Takýto typ homonymie sa označuje termínom gramatická homonymia. Ďalej vymedzuje prechodný typ lexikálno-gramatickej homonymie, v rámci ktorej ide o slová bez lexikálno-sémantickej spojitosti, patriace k rôznym slovným druhom, napr. slová простой1 v zmysle jednoduchý a простой2 v zmysle prestoj. Podľa stupňa úplnosti Maslov vyčleňuje úplnú homonymiu (zhodné znenie vo všetkých tvaroch, napr. ключ1 v zmysle kľúča a ключ2 v zmysle prameňa, žriedla). Čiastočná homonymia predpokladá zhodné znenie v časti slovných tvarov a existenciu tvarov s odlišným znením, ako je to v prípade slovesa жать1 (1. os. sg. prez. жму) a жать2 (1. os. sg. prez. жму) v tvare infinitívu. Zvláštny, asymetrický typ homonymie identifikuje M. J. Maslov v prípade viac než dvoch rovnako znejúcich slov, z ktorých aspoň jedno má neúplnú paradigmu: napr. slovo бор1 (chemický prvok) a бор2 (stomatologický nástroj) majú totožné všetky formy jednotného čísla, pričom však бор2 má na rozdiel od бор1 aj tvary plurálu. Preto je бор3 (typ lesového porastu) úplným homonymom vo vzťahu k бор2 a čiastočným vo vzťahu k бор1. Analogický vzťah identifikuje medzi substantívom ученый a adjektívom obmieňateľným z hľadiska menného rodu ученый, –ая. –ое či medzi príslovkou утром a substantívom утро v I. sg (27).

Morfologická, tvarová a pádová homonymia

Termínom gramatická homonymia sa v lingvistických prácach označujú nasledujúce javy:
1. homonymia gramatických tvarov totožného slova,
2. homonymia morfém a pomocných slov a
3. homonymia slov, odlišných výhradne gramatických významom (28).

Podľa zdroja apertium.org (rule-based platforma pre strojový preklad) existujú dva základné typy morfologickej homonymie, a to homonymia medzi slovnými druhmi (napr. rovnaké znenie substantíva a slovesa) a homonymia v rámci jedného slovného druhu (napr. zhodné znenie substantíva v rôznych pádoch) (29). Vo vzťahu k problému reprezentácie tvaru rovnakou morfémou sa používa termín morfologická homonymia tvarov (30) či jednoducho tvarová homonymia (31). V prípade, že ide o tvary pádové, používa sa termín pádová homonymia.

Pádovej homonymii je protikladná pádová homosémia, t. j. taký vzťah medzi gramatickými morfémami, keď vyjadrujú rovnaký súbor gramatických významov, zároveň však vzájomne nezameniteľných (substituovateľnosť ako kritérium synonymie je definovaná v rámci Leibnizovho princípu salva veritate (32)), t. j. vzájomne sa vylučujúcich v používaní vzhľadom na tvarotvorný základ, ku ktorému sa pridávajú (33)

Pojem synkretizmu v morfológii

V zmysle blízkom k pádovej homonymii sa často používa termín „pádový synkretizmus“, ktorý možno opísať ako súčasné vyjadrovanie významov А, В, …, Х totožným morfologickým tvarom Ф (34). Podľa M. A. Šeľakina je (napr. pádový) synkretizmus zjednotením niekoľkých označovaných v jednom gramatickom tvare, pričom označované v iných prípadoch mali alebo majú rôzne označujúce (35). V morfológii sa synkretizmus chápe ako zvláštnosť štruktúry paradigmy, spočívajúca v homonymii označujúcich vzťahujúcich sa na rôzne gramémy; napr. pádový synkretizmus predstavuje zhodu tvarov N. a A. v ruských slovách стол, море, мышь na rozdiel od substantív iných ohýbacích typov (мама, отец) (36)

Vo Veľkej sovietskej encyklopédii (heslo синкретизм) sa synkretizmus sa chápe ako splynutie predtým formálne odlíšených gramatických kategórií (významov) v jednom tvare, ktorý sa stáva viacznačným (viacfunkčným) (37). Napr. v latinčine viedol synkretizmus k splynutiu inštrumentálu a lokálu v ablatíve. Synkretizmus sa prejavuje nielen v morfológii, ale aj v syntaxi. Pojem synkretizmu je podľa nej pojem paradigmatický, čím sa odlišuje sa od syntaktického pojmu neutralizácie opozícií (38). Synkretizmus sa pritom chápe ako nezvratný systémový posun v procese vývinu jazyka, zatiaľ čo neutralizácia je živý proces, sprevádzajúci používanie jazykových jednotiek v reči (pozri tiež nižšie).

Zložitosť výstavby lexikálnych systémov sa podľa M. J. Maslova prejavuje v tom, že sú v jednotlivých ich zložkách určité príznaky trvalo neutralizované (nevyjadrené), pričom v takýchto prípadoch podľa jeho mienky hovoríme o synkretizme, ktorým je trvalé zjednotenie niekoľkých významov alebo komponentov v jednom tvare, pričom spomínané významy (komponenty) sú v súvzťažných prípadoch rozdelené alebo nimi boli v minulosti. Synkretizmus je prítomný v samotnom systéme a v jeho jednotkách, zatiaľ čo o neutralizácii hovoríme v súvislosti s ich fungovaním v reči (39). Podľa N. V. Gutovej sa prístupy k synkretizmu líšia aj z hľadiska jeho zaradenia do rozsahu pojmu gramatickej homonymie či pojmu polysémia (polyfunkčnosti) (40). Niektorí výskumníci (41) dávajú synkretizmus do súvisu s nezvratnými systémovými pohybmi v jazykovom vývine (takýto synkretizmus sa nazýva neriešiteľným), odlišujúc ho od kontaminácie resp. difúznosti, ktorá predstavuje „riešiteľný“ synkretizmus, odstrániteľný pri analýze.

Pojem synkretizmu rozvinuli predovšetkým R. O. Jakobson a L. Hjelmslev. R. O. Jakobson ho chápe ako zhodu pádov, pri ktorej sa rušia rozdiely medzi pádovými flexiami, čím sa neutralizujú opozície v rámci jednej paradigmy (42). L. Hjelmslev (43) stotožňuje podstatu tohto javu s javom neutralizácie, ako ho poznáme z fonológie (splynutie invariantu; pražskí lingvisti v danej súvislosti hovoria o archifonéme (44). Ako podotýka J. S. Stepanov, v rámci Hjelmslevovej koncepcie sa ponecháva priestor pre dva odlišné výklady synkretizmu, a to pre 1. synkretizmus v paradigmatike (ako výsledok odstránenia komutácie, napr. v ruštine zhoda A. a G. životných maskulín 2. synkretizmus v syntagmatike ako výsledok odstránenia permutácie, napr. v ruštine zhoda pádových významov pri použití slovného spojenia приглашение писателя = 1) spisovateľ pozval 2) pozvali spisovateľa (45). Hjelmslev pri vymedzovaní synkretizmu tieto dva javy nerozlišuje, v rámci nasledujúceho výkladu ich však oddeľuje, pričom pri neutralizácii predpokladá vylúčenie jedného formálneho variantu v istom syntagmatickom kontexte, ktoré za odlišných syntagmatických podmienok nenastáva (46). V tomto duchu uzatvára svoju analýzu odlišnosti synkretizmu od neutralizácie aj A. Martinet, a to v tom zmysle, že tvarový synkretizmus plne plynie z morfológie, zatiaľ čo neutralizácia plne spadá do syntaxe jazyka (47).

Čo sa týka nami sledovaného pádového synkretizmu spätého s homonymiou slovných tvarov, podstatný je rozdiel medzi synkretizmom rozložiteľným a nerozložiteľným (48), ktorý možno vysvetliť na základe gramaticko-významovej diferenciácie resp. jemnosti (granularity) gramaticko-významového aparátu. Napr. v prípade rozložiteľného synkretizmu dokážeme u neutra mesto rozlíšiť nominatív od akuzatívu pomocou analógie a schopnosti iných jednotiek rovnakej morfosyntaktickej triedy (t. j. substantív) tieto dva pády rozlíšiť: pán verzus pána. Oproti tomu v prípade genitívu mesta, pánov nie sme schopní rozložiť genitív na genitív a ablatív. V poslednom prípade ide o synkretizmus nerozložiteľný (49). Nerozložiteľný synkretizmus sa dá zachytiť pomocou diachronického a porovnávacieho štúdia gramatiky, pričom v jazykovom systéme sa takýto typ realizuje medzi významovou resp. vetnočlenskou rovinou a rovinou morfematickou, čo znamená, že do kategoriálnej paradigmy akejkoľvek lexikálnej jednotky z totožnej morfosyntaktickej triedy vstupujú tieto funkcie vždy ako jedna jediná, spoločná položka (napr. genitív = genitív + ablatív resp. + partitív…) a nerozložiteľná pádová jednotka je synkreticky polyfunkčná (50). Na druhej strane sa synkretizmus vysvetľuje ako homonymia pri spoluvýskyte gramatických významov medzi rovinou morfematickou a morfonologickou, čiže medzi kategoriálnou a formálnou paradigmou substantívnej lexikálnej jednotky. Fenogramatický paradigmatický protiklad podmetu a predmetu sa zobrazuje v kategoriálnej paradigme substantíva ako vzťah nominatívu a akuzatívu. Tento morfematicky stále zachytiteľný protiklad však v jazykovom systéme slovenčiny v prípade neutier nie je možné morfologicky vyjadriť a dané rozložiteľné pádové funkcie (nominatív a akuzatív neutra) budú syntakticky homomorfné (51).

Podľa G. Müllera vykazuje ruská menná flexia mnoho príkladov synkretizmu, pričom existujú dva jeho základné typy:
1. vnútroparadigmatický synkretizmus, t. j. homonymia flektívnych markerov pre dva alebo viac pádov vnútri jednej flektívnej triedy
2. medziparadigmatický synkretizmus, t. j. homonymia flektívnych markerov naprieč flektívnymi triedami (52).

Tento aspekt pádového synkretizmu spočíva v tom, že sa môžu tvarotvorné formanty v rámci jednotlivých súborov slovných tvarov zhodovať, čo môže viesť k homonymii celých tvarov (napr. tvarotvorný formant –a v tvaroch chlap-a (G. sg. a A. sg.; vnútroparadigmatický synkretizmus) alebo sa homonymia obmedzuje výhradne na tvarotvorný formant (napr. gramatická morféma –a v tvaroch N. sg. žen-a a G. sg. chlap-a; medziparadigmatický synkretizmus). Tento prístup predpokladá priraďovanie gramatických významov nie celým tvarom, ale určitým ich segmentom (flektívnym markerom) a otvára priestor pre hľadanie styčných plôch medzi synkretizmom a pojmom morfologickej analógie, ktorá má ale v morfologickej teórii oveľa širšie uplatnenie; na jednej strane sa chápe ako vzťah resp. pomer, na ktorom sa zakladá pravidelnosť flektívnych sústav (53), na druhej strane ako napodobňujúce uplatnenie istej štruktúry v tom zmysle resp. duchu, ako v prípade štruktúry odlišnej (54). Platí však, že je vnútroparadigmatický a medziparadigmatický synkretizmus jedným z výsledkov analógie ako základnej zákonitosti dynamiky a vývinu jazyka, spočívajúcej v smerovaní k tvarovej pravidelnosti (55).

Oproti pádovému synkretizmu, pri ktorom dochádza k logicky disjunktívnemu vyjadrovaniu gramatických významov, používa sa pojem synkretizmu aj vo vzťahu k prípadom, keď toto vyjadrovanie nie je disjunktivne, ale konjunktívne (56). Podľa P. Sgalla napr. „slovní tvar hrad může obsahovat – podle kontextu – buď nominativ, nebo akuzativ, tedy dvě sémata pádová; takové spojení dvou sémat téže kategorie je však jiného druhu než spojení sémat různých kategorií (např. nominativ a singulár v daném příkladu): sémata nominativu a akuzativu nejsou přítomna zároveň v každém užití takového slovního tvaru, nýbrž obvykle se tu uplatňuje jen jedno z nich – jde tedy o logickou disjunkci“ (57). Oproti tomu „z hlediska logiky můžeme gramatickou formu považovat za konjunkci sémat různých kategorií, např. slovní tvar ženami zahrnuje ve své gramatické formě i plurál i instrumentál i femininum“ (58).

Podnetnú interpretačnú bázu konjunktívneho vyjadrovania gramatických významov (tvarovej polyfunkčnosti) poskytuje univerzalistická koncepcia prirodzenej morfológie, ktorej nosnou myšlienkou je, že „sa prirodzenosť rovná ikonickej jednoduchosti“, pričom „istá flektívna forma je tým jednoduchšia, prirodzenejšia, čím vyšší stupeň ikonickosti sa v nej odráža“ (59). Hlavným kritériom spomínanej koncepcie „je konštrukčný ikonizmus, ktorým sa rozumie zobrazenie preferenčnej asymetrie obsahových prvkov ako konštrukčnej symbolizačnej asymetrie (Mayerthaler 1981)“(60). Stupeň prirodzenosti (príznakovosti) kódovania (teda symbolizácie obsahových prvkov) sa zhoduje so stupňom ikonickosti“, pričom „najprirodzenejšie sú teda tie prípady, pri ktorých sa potvrdzuje intuícia, podľa ktorej to, čo je sémanticky „viac”, má byť aj konštrukčne „viac”“. Vo vzťahu ku štruktúrnej podobnosti formy a významu sa zavádza termín konštrukčného ikonizmu, o ktorom sa uvádza, že „existuje, ak je asymetria medzi dvomi kategóriami so zreteľom na sémantickú príznakovosť (…) zobrazená smerom k asymetrii na úrovni symbolizácie“ (61). Uvedený princíp „sa prejavuje tak, že v prirodzených jazykoch sú sémanticky menej príznakové kategórie preferovane kódované výraznejším spôsobom než základné kategórie: čo je sémanticky ,viac’, malo by byť aj konštrukčne „viac“ (62). Zdôrazňuje sa pritom „myšlienka, že to, čo je percepčné ľahšie prístupné, je prirodzenejšie“, pričom „popri konštrukčnom ikonizme sa ako ďalšie kritériá optimálneho kódovania berú do úvahy uniformná symbolizácia (jedna funkcia — jedna forma) a transparentnosť paradigmy (mnohofunkčnosť), t. j . prítomnosť, resp. neprítomnosť homo a polymorfie“. Zároveň tvrdí, že „podľa týchto kritérií optimálnym kódovaním sa vyznačujú morfológie, v ktorých dominuje maximálna ikonickosť, uniformná symbolizácia a transparentné paradigmy“, čo značí, že „aglutinačné jazyky sú prirodzenejšie ako flektívne“ (63).

Vo vzťahu k sledovanému problému sa javí ako zaujímavý vzťah aglutinačných a flektívnych morfológií. „Ve všech starých i nových ide. jazycích (pokud mají deklinaci) se pádové gramémy kombinují s gramémy čísla: pádové sufixy označují zároveň pád a číslo, ale nejsou rozložitelné na dva morfy“ (64). „V jazycích aglutinuících odpovídají tyto vztahy zpravidla vzorci 1 : 1: každému gramému odpovídá zvláštní morfém, ten je pak reprezentován jediným morfonem. V jazycích flexívních může naproti tomu odpovídat dvěma gramémům jediný morfém (např. gramémům pádu a čísla v indoevropských jazycích), u morfonemických reprezentací morfému se pak setkáváme s jevy synonymie a homonymie (65). O kvalitatívnom vzťahu medzi formou a významom sa uvádza, že „diagramová ikonickosť je štruktúrna podobnosť, podobnosť medzi štruktúrou významu a formy“ (66). Tá spočíva v tom, že sa „štruktúra sémantických komponentov zobrazuje v štruktúre formových komponentov“, pričom napr. pri tvare gyerek – ek –nek s významom dieťa + „viac ako 1“ + datív „je vyššia miera štruktúrnej podobnosti, lebo „obraz“ štruktúry sémantických komponentov … v štruktúre formy je úplnejší“. Transparentnejšie sú teda tie jazyky, v ktorých je v menšej miere prítomný tvarový synkretizmus v zmysle polyfunkčnosti (t. j. aglutinačné jazyky) než tie, kde je prítomný vo väčšej miere (v našom prípade flektívne jazyky). Zároveň platí, že flektívne jazyky vyjadrujú morfologické významy rovnako dobre, ako aglutinačné, spôsob vyjadrovania je však menej priezračný a v zmysle teórie jazykovej prirodzenosti príznakový. Pri týchto jazykoch tiež možno očakávať vyššiu mieru nutnosti opory o kontext pri riešení tvarovej homonymie.

Tvarová homonymia vo vetnom kontexte

Otázka úlohy kontextu v utváraní významu slov a ich tvarov

Kontext je vo vzťahu k tvarovej homonymii zaujímavý predovšetkým v dvoch súvislostiach, a to 1. vo vzťahu k identifikácii gramatickej formy, ktorá je slovným tvarom reprezentovaná a 2. vo vzťahu k identifikácii syntaktickej štruktúry, na signalizácii ktorej sa tvar podieľa. Vo všeobecnosti platí, že sa homonymia a polysémia riešia v slovných spojeniach, v kontexte alebo v situácii, ktoré v daných prípadoch vystupujú ako znakové špecifikátory („уточнители“) (67). Keď zoberieme do úvahy typológiu kontextov (rozlišuje sa jazykový, empirický a pragmatický kontext (68), možno konštatovať, že sa ambiguita rieši v rámci kontextu, v ktorom sa výraz vyskytuje: „homonymii, když už různými cestami vznikla, dokáže v textu odstranit až dostatečný kontext“ (69). Prístupy k úlohe kontextu vo významotvorbe pritom možno zhrnúť pod dva typy: sémanticky kontextualistický a sémanticky minimalistický (70); prvý predpokladá existenciu funkcie z kontextu do významu (závislosť významu výrazu od kontextu, v ktorom sa výraz vyskytuje), druhý existenciu takejto funkcie popiera. Prvý pohľad reprezentuje D. Kaplan (71), ktorý stotožňuje význam vety s tzv. charakterom, ktorým je funkcia, ktorá priraďuje kontextom intenzie. V lingvistike sa tento pohľad premieta do pojmu potenciálneho významu (72), ktorý sa aktualizuje v kontexte. Zatiaľ čo nespornou výhodou sémanticky kontextualistického prístupu je fakt, že zodpovedá pragmatickej intuícii, že sa významy „rodia“ v kontexte, výhodou minimalistického prístupu je, že úspešne predchádza bludnému kruhu vznikajúcemu pri predpoklade existencie funkcie z kontextu do významu (idem per idem: význam zloženého výrazu je definovaný na základe významu jednotlivých jeho zložiek, význam jeho zložiek sa však zároveň definuje na základe významu zloženého výrazu). Kým prvý prístup sa plodnejšie rozvíja v lingvistike, druhý našiel svoje uplatnenie skôr v nepragmatickej logike,a v súčasnej lingvistike je, až na výnimky, skôr ojedinelý. V rámci sémantického minimalizmu sa, ako by sa mohlo zdať, nepopiera očividná spätosť kontextu a identifikácie významu, popiera sa však, že je kontext v ontologickom zmysle slova určujúci pre význam výrazu. Naoko zanedbateľný rozdiel možno demonštrovať na analógii s identitou osoby: totožnosť človeka XY nezávisí od toho, cez aké okuliare sa naňho pozeráme, napriek tomu, že sú možno (napr. v prípade zlého zraku) pomôckou, ktorú na túto identifikáciu nevyhnutne potrebujeme. Toto stanovisko je, pravda, neorealistické, a predpokladá nezávislosť identity vecí na vzťahoch, do ktorých vstupujú, konkrétne ontologickú nezávislosť obsahu poznania na (73). Riešenie problému intuitívne chápaného vplyvu kontextu na význam sa rieši buď prenesením problému z oblasti úzko ponímanej sémantiky na pole pragmatiky (74) alebo tým, že sa význam nepriraďuje výrazu, ale jeho výskytu (75), pričom sa zohľadňuje, že odlišnému výskytu výrazu zodpovedá odlišná sémantická evaluácia. Nespornou výhodou sémantického minimalizmu je, že nevedie k problému bludného kruhu, keď „zmysel jednoduchého výrazu závisí od kontextu, a teda od celkového zmyslu zloženého výrazu; na druhej strane však zmysel zloženého výrazu závisí od zmyslov všetkých jednotlivých podvýrazov, a teda od zmyslu daného jednoduchého výrazu“ (76); ak je význam výrazu v zmysle princípu kompozicionality (skladobnosti) daný iba významom jeho zložiek (podvýrazov) a spôsobom ich složenia do jedného celku, „nemůže záviset navíc na kontextu, ve kterém je výraz použit“ (77). Sémantický kontextualizmus preto podľa zástancov sémantického minimalizmu „upadá do nekonečného regresu“ (78) a „kolabuje na sémantický minimalizmus“ (79).

Tvarová a syntaktická homonymia

Vo vzťahu k dôsledkom tvarovej homonymie sa konštatuje, že veta môže homonymný prostriedok obsahovať, ale sama nemusí byť viacznačnou: „ve větě Chlapci mi to řekli včas je obsažne morfologicky homonymní tvar chlapci, ale věta homonymní není, zatím co věta Chlapci přinesli dárek homonymní je, nejsou v ní obsaženy kontextové podmínky pri řešení (odstranění) morfologické homonymie tvaru chlapci“ (80). Podľa toho, k akej jazykovej rovine patria prostriedky, vnášajúce do vety homonymiu, rozlišujeme: „(i) homonymii (povrchově) syntaktickou (…). (ii) homonymii morfematickou (…). (iii) homonymii fonologickou“ (81).

Podľa J. D. Apresiana dávajú predstavu o syntaktickej nejednoznačnosti resp. homonymii frázy typu наблюдения над языком маленьких детей, разбиение такого типа, Мужу изменять нельзя a pod., ktoré pripúšťajú dve rozličné interpretácie nie v dôsledku mnohoznačnosti slov, z ktorých pozostávajú, ale preto, že im možno pripísať dve rôzne syntaktické štruktúry. Napr. slovnému spojeniu разбиение такого типа zodpovedajú štruktúry s objektovou a atributívnou spojitosťou medzi substantívami (82). K otázke syntaktickej homonymie M. Maslov uvádza, že jazyk niekedy pripúšťa rôznu interpretáciu jedného zloženého výrazu, ako napr. Д знал его еще ребенком, čo môže znamenať …keď som bol ešte dieťa aj …keď bol ešte dieťa; приглашение писателя môže znamenať, že spisovateľ niekoho pozval aj to, že niekto pozval spisovateľa a pod. (83) (84).

Zaujímavý je vzťah tvarovej a syntaktickej homonymie v zmysle možnej syntaktickej homonymie vety v dôsledku výskytu nejednoznačného tvaru. Podľa M. Bázlika (85) ambiguitu (v zmysle syntaktickej homonymie) možno (v dôsledku homonymie akuzatívu s nominatívom) ilustrovať vetou Medvede napadli včely, v ktorej bez širšieho kotextu nie je jasné, či činiteľom boli medvede a zásahom včely, alebo naopak. Takáto ambiguita je podľa neho zriedkavá, lebo ju spravidla rušia ďalšie morfologické a syntaktické prostriedky. Okrem nich jestvujú aj sémantické prostriedky, ktoré, ako to ukazuje skúmaný materiál, sú popri gramatických zväčša iba sprievodné (86). Tento typ homonymie sa podľa neho rieši nasledujúcimi gramatickými prostriedkami: a) sloveso sa zhoduje so subjektom (nie s objektom) v čísle, príp. aj v rode: Deti videli dievča. Dievča videlo deti; b) sloveso je v prvej alebo druhej osobe: Posielame tam dievčatá; c) tvar akuzatívu je jednoznačne vyjadrený v premodifikátore alebo determinátore: Labuť zbadala plachú laň; d) subjekt (alebo jeho premodifikátor, determinátor) je v jednoznačnom tvare nominatívu: Chlapci zbili spolužiačky. Tá laň zbadala labuť; e) pri neurčitých slovesných tvaroch nemôže stáť nominatív, takže nominálna skupina musí byť v akuzatíve: Z vedľajšej izby počuť deti. To by znamenalo poslať dieťa do nebezpečenstva; f ) elipsa subjektu je možná, objekt spravidla nemožno elidovať: Deti našli po hodine hľadania; g) zámeno svoj sa s nominatívom vo funkcii subjektu nepoužíva, jeho funkcia je odkazovať na subjekt: Opatrenia si vynútili aj svoje obete. Svoje opatrenia si vynútili aj obete. Riešenie homonymie akuzatívu s nominatívom podľa neho umožňujú aj sémantické prostriedky (napr. niektoré slovesá môžu mať iba životný subjekt, neživotný objekt atď.) (87).

V prípadoch, keď je morfologická signalizácia v dôsledku tvarovej homonymie nominatívu a akuzatívu nedostatočná, podľa J. Vaňka „agentno-paciensnú identifikáciu napomáhajú faktory, ktorých pôvod možno hľadať v antropocentrickom založení jazyka, orientujúcom výrazový potenciál na vyjadrenie ľudských aktivít, porov. Chlap spílil strom. – Strom spílil chlap“ (88). Prípady typu Buk prerástol dub. – Nákladné auto ťahá traktor. – Bytie určuje vedomie. možno podľa neho v slovenčine pokladať za okrajové, no ako uvádza, „v ostatnom čase (keď sa lexika slovenčiny rozširuje o slová s netypickým zakončením, spôsobujúcim homonymiu pádových morfém v nominatíve a akuzatíve, a slovesá v pozícii prísudku transponujú svoje sémantické príznaky z personálnej sféry na sféru nepersonálnu, resp. neživotnú) najmä v publicistike a v reklame zaznamenávame prípady, keď morfologická signalizácia agentno-paciensnej pozície je nulová a sémantickú stavbu vety pomáhajú identifikovať mimojazykové faktory (tzv. „znalosť sveta“ alebo „encyklopedické vedomosti“), porov. Basketbalistky Dobrí anjeli Košice podporujú: US Steel Košice, Chemkostav Michalovce, staviame na pevných základoch, Pharm service, súkromné medicínske centrum, hotel Yasmin Košice a Teko, tepláreň Košice. (Rozhlasová a televízna reklama). – Endeavour ohrozuje počasie. (Titulok na TA3) – Ostrov zachránil internet. (Sme) (tamže, s. 45). Pasivizácia podobných konštrukcií, ktorou by sa tvarovo jednoznačne odlíšil agens od paciensa, by sa pritom podľa jeho mienky „v slovenčine pociťovala ako štylisticky nenáležitá, porov. Basketbalistky Dobrí anjeli Košice sú podporované US Steelom Košice, Chemkostavom Michalovce, staviame na pevných základoch, Pharm servicom… – Ostrov bol zachránený internetom. – Alkohol je s radosťou ničený vitamínom B1“ (89).

K dôsledkom tvarovej homonymie pri identifikácii vetnej štruktúry sa uvádza, že „slovenčinu charakterizuje základná konštrukcia S(ubjekt) – V(erbum) – O(bjekt), ide však skôr o teoretickú schému, ktorá v praxi nadobúda rozličné formy v dôsledku voľného slovosledu. Jednoznačnému určeniu S a O napomáhajú pády (S je v N, O je zvyčajne v A alebo G, D, zriedkavejšie v ostatných pádoch), homonymia tvarov však môže spôsobiť neistotu v obsadení funkcie subjektu a objektu (najmä pri cudzích vlastných menách, ale aj v školskej praxi a v počítačovej analýze vo viacerých ďalších prípadoch)“ (90).

Čiastkový záver

Pádová homonymia je typom homonymie, pri ktorom dochádza k nediskrétnemu priradeniu viacerých gramatických foriem (súborov gramatických sém) obsahujúcich ako svoj prvok pádový údaj totožnému mennému tvaru. Pojem pádovej homonymie pritom zachytáva uvedený fenomén po jeho paradigmatickej stránke. V prípade tohto typu homonymie ide o špecifický druh ambiguity (nejednoznačnosti), ktorý má potenciálny dopad na kognitívnu zložitosť interpretácie slovných tvarov a na úspešnosť interpretácie viet, ktoré homonymný pádový tvar obsahujú. Tieto dva problémy budú spolu s otázkou, či princípy vývinu jazyka súvisia s odstraňovaním homonymie, predmetom ďalších prác zverejňovaných v našom časopise.