Reformy, realizované v rozličných oblastiach verejného života v Azerbajdžane po vyhlásení nezávislosti, žiaľ, nepriniesli očakávané výsledky a každodenná prax vyvoláva v očiach mnohých zahraničných pozorovateľov i občanov krajiny zmiešané pocity. Na jednej strane sa zdanlivo upevňuje demokracia. Máme však legislatívny systém, keď sú zákony nedôsledné a navzájom si protirečia. Inštitúcie všetkých troch vetví moci pôsobia neefektívne. V krajine navyše prekvitá korupcia. Hoci sa posilňujú inštitúcie občianskej spoločnosti, prejavy občianskej aktivity sú pomerne slabé, často majú spontánny a niekedy deštruktívny charakter. Bez ohľadu na to, že zákon garantuje slobodu tlače, táto sloboda nemá masový charakter.

Napriek všetkému vývoj akejkoľvek občianskej spoločnosti ukázal, že slobodná tlač je potenciálne i reálne silným nástrojom demokracie. Táto téza sa opätovne potvrdila aj v predvečer parlamentných volieb v Azerbajdžane, ktoré sa konali 6. novembra 2005. Súboja o 125 poslaneckých kresiel v Milli Medžilise (parlamente) sa zúčastnilo viac než dvetisíc kandidátov.

V súvislosti s prezidentskými voľbami na jeseň 2003 podľa názoru odborníkov zohrali voliči úlohu najmenej dôležitého faktora. V Azerbajdžane je volič, hlavný aktér demokratických volieb, buď vyradený z „hry” a presúva sa na tribúnu pre fanúšikov, alebo sa uspokojí s tým, že mu umožnia trénovať počas „zápasu” na kraji ihriska. Pritom pomerne často sa možno stretnúť s názormi, ktoré obhajujú podobné pravidlá hry: „Našu krajinu dlho riadil stranícky aparát, ešte nemáme skúsenosti s demokraciou, preto spoločnosť potrebuje čas, aby sa adaptovala na novú realitu a podmienky”.

Aká je úloha a miesto médií vo voľbách?
Prezidentské voľby sa v Azerbajdžane konali štyrikrát – v rokoch 1992, 1993, 1998 a v roku 2003. Po získaní nezávislosti v roku 1991 dvakrát prebehli parlamentné voľby – v roku 1995 a o päť rokov neskôr. Všetky tieto voľby boli upravené príslušnými normatívnymi aktmi a zákonmi. Bez ohľadu na prekážky a existenciu celého radu obmedzení sa tlačené a elektronické médiá dobre vyrovnávajú so svojimi úlohami, ktoré súvisia s prezentáciou volieb. Dôkazom môžu byť početné prípady tlaku zo strany úradníkov zodpovedných za organizáciu a uskutočnenie volieb na novinárov, ktorí sa usilujú informovať o reálnych udalostiach. Napríklad podľa zákona majú médiá najmenší vplyv na priebeh volieb priamo počas volebného dňa. Ale aj v ten deň si novinári musia plniť svoje pracovné povinnosti, bez ohľadu na komplikovanosť podmienok. V roku 1998 museli priamo počas informovania o priebehu hlasovania čeliť fyzickému násiliu piati novinári. V roku 1999 počas komunálnych volieb bolo napadnutých sedem novinárov, niektorým zhabali diktafóny, fotoaparáty a televízne kamery. Monitorovania všetkých podobných prípadov znamenajú úspech slobody tlače. Ako však konštatuje monitorovacia skupina Výboru na obranu novinárov Azerbajdžanu, v rokoch 1998 – 2001 nebol zaznamenaný ani jeden prípad, že by sa obmedzovaním práv novinárov získavať a rozširovať informácie o priebehu volieb, zaoberali orgány činné v trestnom konaní. Parlamentné voľby v novembri 2000 mali najdramatickejší priebeh za celé najnovšie dejiny Azerbajdžanu. Bezprostredne pred voľbami spoločnosť očakávala, že prezident Gejdar Alijev odovzdá moc svojmu synovi Ilchamovi. Podobné úvahy posilňovali periodicky sa opakujúce chýry o zhoršujúcom sa zdravotnom stave Gejdara Alijeva. Otázkou bolo, aká politická sila by bola schopná sformovať parlamentnú väčšinu. Spočiatku účasť vo voľbách avizovalo 14 strán, z ktorých iba štyri dokázali podľa názoru Ústrednej volebnej komisie prekročiť bariéru v podobe získania 50 tisíc podpisov voličov. U ostatných strán Ústredná volebná komisia konštatovala rozličné nedostatky, vrátane neoveriteľných a sfalšovaných podpisov. Dlhý čas médiá venovali hlavnú pozornosť predvolebnej agitácii a sporom medzi Ústrednou volebnou komisiou a stranami, ktoré sa ocitli mimo volebného zápasu. Iba mesiac pred konaním volieb prezident zrušil rozhodnutie volebnej komisie a umožnil volebnú účasť ešte deviatim ďalším stranám.

Ešte v polovici augusta 2000 sa udiali dve udalosti, ktoré podstatným spôsobom ovplyvnili správanie tlače v predvolebnom období. Na prvom mieste to bolo úmrtie predsedu Ľudového frontu Azerbajdžanu, bývalého prezidenta krajiny Abulfaza Elčibeja v Turecku a zatknutie šéfredaktora najväčšieho azerbajdžanského denníka Jeni Musavat Raufa Arifoglu. Proti novinárovi, ktorý bol zároveň podpredsedom opozičnej strany Musavat, bolo vznesené obvinenie z podielu na pokuse o únos lietadla, obvinenie z terorizmu, zo snáh o násilné zvrhnutie existujúceho systému atď.

Tieto dve udalosti prakticky donútili tlač na dlhý čas, aby zabudla na parlamentné voľby. Približne 40 periodík požadovalo okamžité prepustenie svojho kolegu, ktorý bol, ako ukázalo neskoršie vyšetrovanie, uväznený na základe vykonštruovaných obvinení, a vstúpilo do trojdňového štrajku. Vydali tri čísla „Spoločných novín”. Hoci začiatkom októbra bol R. Arifoglu prepustený z vyšetrovacej väzby Ministerstva národnej bezpečnosti na slobodu, vyhrotené napätie vo vzťahoch medzi mocou a tlačou pretrvalo do konca roku. Zároveň sa objavili aj kroky, nasmerované na vytvorenie umelých prekážok ekonomického charakteru. Bezprostredne pred voľbami Štátny colný výbor začal zadržiavať zásielky novinového papiera, dovážaného do krajiny. Zároveň tento papier nakupovali podnikatelia, ktorí mali blízko k vedeniu výboru a držali ho na sklade. Výsledkom bolo, že v priebehu dvoch mesiacov cena novinového papiera stúpla dvojnásobne a prekročila sumu 1000 USD za tonu.

Účasť novinárov vo voľbách
Voľby sú pre azerbajdžanských novinárov zaujímavé nielen ako udalosť, počas ktorej záujem všetkých vrstiev spoločnosti o médiá dosahuje maximum. Niektorí novinári, najmä šéfredaktori médií, sa volieb zúčastňujú priamo ako kandidáti na poslancov. Pritom treba zdôrazniť, že komunálna samospráva a post prezidenta sú pre nich málo atraktívne, prevažná väčšina novinárov, ktorí sa rozhodli profesionálne venovať politike, sa rozhoduje pre prácu v zákonodarnom orgáne. Z tohto hľadiska sú najatraktívnejšie tohtoročné parlamentné voľby. Kandiduje v nich 20 novinárov, zastupujúcich opozičné, štátne i nezávislé médiá. Do volebného zápasu vstúpili redaktori takých veľkých denníkov, ako Jeni Musavat, Azerbajdžan, Bizim Jol (Naša cesta), Šarg (Východ), Uč nogte (Tri bodky), 525-aja gazeta, Edalet (Spravodlivosť), Themida ako aj niekoľko vedúcich pracovníkov Azerbajdžanskej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti.

Účasť vedúcich pracovníkov provládnych médií nemali vplyv na spôsob, akým informovali o priebehu kampane. Dôsledne rešpektovali inštrukcie štátnej moci a propagovali jednotnú líniu vlády. Nevenovali dodatočné úsilie na podporu svojich šéfredaktorov. Na postojoch opozičných a nezávislých periodík sa to však prejavilo výrazne. Ich šéfredaktori, ktorí kandidovali vo voľbách, prejavovali značnú aktivitu. Vytvorili svoj blok Médiá-2005, cestovali po regiónoch, stretávali sa s čitateľmi a voličmi, viedli konzultácie s politickými stranami. Svojich kolegov presviedčali, že ich stála prítomnosť v parlamente umožní efektívnejšie obhajovať práva novinárov a zlepšiť kvalitu mediálnych zákonov. Títo kandidáti intenzívne využívali možnosti svojich populárnych titulov na agitáciu na podporu vlastnej kandidatúry.

Informovanie o volebných kampaniach
Podobne ako v ostatných štátoch regiónu, aj v Azerbajdžane sa médiá výrazne odlišujú z hľadiska svojej politickej orientácie a delia sa na vládne, opozičné a nezávislé.

Noviny vládnucej strany Jeni Azerbajdžan (Nový Azerbajdžan) a také štátne a provládne noviny, ako Azerbajdžan, Respublika, Chalg gazety (Ľudové noviny), Bakinskij rabočij (Bakuský robotník) či agentúra AzerTADŽ sa dôsledne držali oficiálnej línie. Podobnú pozíciu zastávali aj ďalšie tituly, ktoré majú viac alebo menej početné čitateľské publikum. Ich celkový počet je viac než tridsať.

Z hľadiska svojho štatútu nezávislé, ale politicky blízke k opozičným stranám, sú noviny Azadlyg (Sloboda), Jeni Musavat (Nový Musavat), Hurrijet (Štát), Muhalifet (Opozícia), Bizim Jol (Naša cesta) a i. Kvantitatívne je podobných titulov viac, než provládnych, sú populárnejšie a ich okruh čitateľov je teda širší. Obsahovo nezávislé noviny ako Giun seher (Ráno), Zerkalo (Zrkadlo), Ekspress, 525-dži gazet, agentúra Turan, majú svoju žurnalistickú líniu, ale často väčšina z nich musí rešpektovať politickú konjunktúru.

Čo sa týka televízneho vysielania, počas všetkých predchádzajúcich volieb bola v krajine iba jediná televízna spoločnosť, ktorá mala možnosť vysielať na celom území krajiny – Azgosteleradio (AzTV). Ostatné kanály, ktoré sú v Baku populárnejšie ako AzTV, uprednostňujú zábavné programy, ale v tohtoročných voľbách poskytovali, najmä ANS, vysielací čas politikom. V septembri 2005 začala vysielať verejnoprávna televízia. Hoci vysiela v plnom rozsahu, daný televízny kanál nie je medzi obyvateľmi populárny, azda preto, že väčšina technického a redakčného personálu doň jednoducho prešla zo štátnej AzTV. Všetky ostatné vplyvné televízne programy sa nachádzajú v určitom rozsahu pod priamou kontrolou členov prezidentovej rodiny.

Objektivita médií v predvolebnej kampani
Objektivitu médií sleduje informačné centrum EÚ v Baku a nadácia Nadžafa Nadžafova, ktoré sa venujú monitoringu materiálov novín a televízie. Monitorovacia skupina Združenia novinárov Jeni Nesil (Nová generácia) po analýze medializácie priebehu prezidentských volieb 1998 a parlamentných volieb 2000 poukázala na ešte jednu zvláštnosť v správaní médií. Vládne a opozičné periodiká, a ešte viac to platí v prípade televízie, neoddeľujú politickú reklamu od samotnej informácie. To vytvára ďalší priestor pre manipulovanie verejnej mienky a prispieva k dezorientácii čitateľa, resp. televízneho diváka. V záujme spravodlivosti treba poznamenať, že v omnoho menšej miere sa tento nedostatok prejavuje v nezávislých periodikách, ktoré sa snažia dodržiavať nielen zákonom stanovené pravidlá, ale aj normy profesionálnej etiky.

Samoregulácia a profesionálna etika
Počnúc rokom 1995 pred každými voľbami podpisujú mnohé nezávislé a opozičné periodiká charty, vypracované novinárskymi organizáciami. V nich sú definované základné princípy informovania o predvolebnej kampani a o samotných voľbách. Tieto princípy sa týkajú oddelenia politickej reklamy a samotného spravodajstva, faktov a názorov na ne, zabezpečenia rovnakého prístupu rozličným stranám a kandidátom do médií, využívania výsledkov verejnej mienky atď.

Výsledky monitoringov svedčia o tom, že faktografická stránka konkrétnej udalosti, napr. rozsiahlej predvolebnej akcie, často ani zďaleka nemá pre médiá rozhodujúcu úlohu. Niekedy je pri čítaní správy o stretnutí nejakého politického predstaviteľa s voličmi v troch novinách ťažké pochopiť, čo vlastne dotyčný politik povedal. Objektom pozornosti novinárov často býva nie to, čo kandidát povedal, ale jeho samotná osoba. Fakty sa dopĺňajú o názory novinára, mení sa obsah vystúpenia skracovaním textu, resp. citáty sa vytrhávajú z kontextu. Pozorovatelia to považujú za bezprostredný dôsledok politickej angažovanosti väčšiny médií. Osobitným problémom sú formy publikovania výsledkov rozličných prieskumov verejnej mienky. Noviny nezriedka „vynechávajú” meno objednávateľa, okruh respondentov či dátum realizácie prieskumu. V niektorých prípadoch sú výsledky prieskumu publikované opätovne a s neprípustne veľkým časovým odstupom. Tak napríklad od roku 1999 sa v provládnych periodikách objavujú prieskumy – dvojčatá, v ktorých rebríček kandidátov s rovnakými percentami hlasov vedie jeden a ten istý politik.

Žiaľ, Kódex profesionálnej etiky novinárov Azerbajdžanu, prijatý ešte v roku 2003 na zjazde novinárov, sa doposiaľ nestal záväzným dokumentom pre mnohých novinárov, vrátane tých, ktorých úlohou je informovať o voľbách.

V období rokov 1995 – 2005 sa za účasti Rady Európy, OBSE, Národného demokratického inštitútu (USA), IFES a ďalších medzinárodných organizácií v Azerbajdžane konalo viac než 25 veľkých konferencií a seminárov, venovaných pôsobeniu médií počas volieb. Zúčastnilo sa ich približne 500 novinárov z rozličných periodík a televíznych spoločností. Ich výsledkom je šesť kníh a celý rad brožúr, v ktorých sa hovorí o skúsenostiach s prácou médií v demokratických štátoch počas volieb.

Záver
Úloha volebného systému pri organizovaní legitímnych mocenských štruktúr je nespochybniteľná a už dávno nie je predmetom diskusií. Nezávislý Azerbajdžan, ktorého cieľom je integrácia do medzinárodných politických, ekonomických a ďalších štruktúr, potrebuje skutočne demokratické voľby. Potrebuje ich už len preto, aby vedel, ako sa orientuje obyvateľstvo, koho a akú politiku uprednostňuje.

(autor prednáša na Štátnej univerzite v Baku)