Po augustovom gruzínsko-ruskom konflikte, počas ktorého sa verejná mienka v Gruzínsku zjednotila smerom k podpore Michaela Saakašviliho, začala sa značná časť gruzínskeho obyvateľstva zamýšľať nad mierou zodpovednosti Saakašviliho administratívy na vypuknutí konfliktu (1). Uvedený fakt sa v súčasnosti usiluje využiť viacero mocenských skupín, pričom časť z nich má zrejme napojenie na politické elity Ruskej federácie (RF) a druhá časť na politické elity Spojených štátov amerických (USA). Zatiaľ čo vývoj krízových udalostí z konca roku 2007 poukazoval na značnú mieru vplyvu RF, po augustovom konflikte je zrejmé, že aj USA budú v Gruzínsku vyvíjať aktivity vedúce k zmene politických elít, ktoré majú po auguste 2008 narušený image nielen v Gruzínsku, ale aj vo svete.

Nino Burdžanadze, ktorú si verejnosť v Európe pamätá ako Saakašviliho spolubojovníčku z čias „revolúcie ruží”, založila koncom novembra 2008 prozápadnú opozičnú stranu Demokratické hnutie – Jednotné Gruzínsko (2) a podľa informácií medializovaných jej manželom Badrim Bicadzem zvažuje kandidatúru na post prezidenta Gruzínska (3). Bicadze je bývalý náčelník pohraničnej polície gruzínskeho ministerstva vnútra. Po rezignácii na uvedenú funkciu opakovane vyslovil (4) na adresu prezidenta Saakašviliho obvinenia z rozpútania augustového gruzínsko-ruského konfliktu.

Korupčné obvinenia Bicadzeho a podnikateľská minulosť jej otca, prominenta Komunistickej strany ZSSR a exprezidenta Eduarda Ševarnadzeho (5), však výrazne znižujú šance Burdžanadze na volebný úspech a tým aj na podporu zo strany USA.

Ďalšou skupinou, ktorá sa usiluje o zmenu gruzínskej vlády, je skupina Levana Gačečiladze, aktéra krízových udalostí z konca roka 2007 a prezidentského kandidáta zjednotenej opozície vo voľbách v roku 2008. O výmenu vlády sa usiluje aj  Národné fórum Gruzínska, lídrom ktorého je Kachaber Šartava (6), bývalý zamestnanec gruzínskeho veľvyslanectva v Moskve, syn Žiuli Šartavu, bývalého predsedu abcházskej autonómnej vlády, zastreleného abcházskymi separatistami v roku 1993.

Tradičnými oponentmi Saakašviliho sú labouristi, pri ktorých kritika krokov gruzínskej vlády nie je prekvapivá. Ďalším, z hľadiska podpory obyvateľstva periférnym predstaviteľom obviňujúcim Saakašviliho administratívu zo začatia augustového konfliktu, je bývalý veľvyslanec Gruzínska v Moskve Erosi Kicmarišvili.

Najpravdepodobnejším nástupcom Saakašviliho sa javí Iraklij Alasanija. Podľa (7) sa narodil v roku 1973 v Batumi. Jeho otec, generál Mamia Alasanija, padol na začiatku deväťdesiatych rokov v gruzínsko-abcházskom konflikte. Absolvoval fakultu medzinárodného práva Tbilisskej štátnej univerzity a gruzínsku Akadémiu bezpečnosti. Neskôr pracoval ako operatívny spolupracovník a vedúci oddelenia gruzínskeho Ministerstva štátnej bezpečnosti. V rokoch 1998 – 2001 pracoval na gruzínskom ministerstve zahraničných vecí ako tretí tajomník správy bilaterálnych vzťahov oddelenia SNŠ, prvý tajomník politickej správy oddelenia RF a ako druhý tajomník veľvyslanectva v USA, Kanade a Mexiku. V rokoch 2001 – 2002 bol riaditeľom Služby pre otázky bezpečnosti gruzínskej Rady národnej bezpečnosti. V rokoch 2002 – 2004 bol prvým námestníkom ministra štátnej bezpečnosti. Po Saakašviliho nástupe do úradu prezidenta bol vymenovaný za námestníka gruzínskeho ministra obrany. Neskôr sa stal prvým námestníkom ministra obrany. Po vymenovaní Iraklija Okruašviliho, známeho ako aktéra krízových udalostí na konci roku 2007, do funkcie ministra orany, bol vymenovaný za námestníka tajomníka gruzínskej Rady bezpečnosti. V roku 2004 bol vymenovaný za predsedu vlády Gruzínskom podporovanej abcházskej autonómnej vlády. V roku 2005 bol vymenovaný za splnomocnenca gruzínskeho prezidenta počas gruzínsko-abcházskych rokovaní. V marci 2006 bol odvolaný z funkcie predsedu exilovej vlády a vymenovaný za poradcu prezidenta pre vysporiadanie konfliktov, zotrval však vo funkcii splnomocnenca prezidenta. V rokoch 2006 – 2008 pôsobil ako stály predstaviteľ Gruzínska pri OSN.

Od konca roka 2008 sa po odvolaní z funkcie profiluje ako opozičný politik. V decembri 2008 obvinil Saakašviliho zo zodpovednosti za rozpútanie vojnového konfliktu medzi RF a Gruzínskom. Disponuje popularitou v prostredí politických elít USA a ako jediný predstaviteľ Gruzínska má dôveru abcházskych nacionalistov (8). Vo februári 2009 vznikla pod jeho vedením koalícia Nových pravičiarov a Republikánov pod názvom Aliancia – za Gruzínsko, ktorá je pravicovým opozičným zoskupením subjektov s rozličným pohľadom na želané štátne zriadenie v Gruzínsku.

Príbuzným Alasaniju je podľa nepotvrdených informácií(9) Saakašviliho strýko Temur Alasanija, šedá eminencia gruzínskej vlády (10). Počas existencie ZSSR pôsobil ako starší radca Sekretariátu OSN v New-Yorku. V gruzínskej vláde nikdy nezastával žiadnu oficiálnu funkciu. Má silné zázemie na najvyšších miestach v USA a úzke obchodné vzťahy s bývalým poslancom Štátnej dumy RF za opozičný Zväz pravicových síl a majiteľom ruskej finančnej a priemyselnej spoločnosti Promyšlennye investory Sergejom Generalovom (11). Krízové udalosti v Gruzínsku na konci roku 2007 boli zrejme prejavom klanového boja medzi Temurom Alasanijom a zosnulým Badrim Patarkacišvilim. O príslušnosti Iraklija Alasaniju k skupine Temura Alasaniju vypovedajú aj jeho blízke vzťahy s elitami v USA a konfliktné vzťahy s bývalým ministrom obrany Okruašvilim.

Záver
USA budú vyvíjať aktivity smerom k výmene gruzínskych politických špičiek a k politickému víťazstvu Iraklija Alasaniju. Zvyšuje sa pravdepodobnosť konania predčasných prezidentských volieb, ktoré požadujú opozičné skupiny, a ktoré zatiaľ odmieta administratíva prezidenta Saakašviliho.