Potenciál výhod, ktoré môžu pre Slovenskú republiku z budúceho vývoja vzťahov dvoch ázijských ekonomických gigantov – Japonska a Číny plynúť, má zatiaľ nedostatočne identifikované a preskúmané možnosti a rozsah. Osobitne po začlenení Slovenskej republiky do Európskej únie, teda do jednotného trhu s perspektívne viac ako pol miliardou spotrebiteľov s vysokou kúpyschopnosťou, disponujúc vysoko kvalifikovanou a relatívne lacnou pracovnou silou sa Slovensko stalo mimoriadne príťažlivým nielen pre výrobcov z bývalej európskej pätnástky či z Ameriky (tak Severnej, ako i Latinskej), ale aj pre ázijských investorov. Príklad kórejských subjektov, ktoré tieto výhody identifikovali najskôr, je toho dostatočným dôkazom.

Dlhodobým a veľmi vážnym nedostatkom slovenskej zahraničnej služby a hospodárskej diplomacie nie je len nesystémovosť, ale aj neschopnosť rozpoznať perspektívne trhy, a teda investovať do budovania vzťahov s možnými kľúčovými hospodárskymi partnermi.

Slovensko od svojho vzniku zlyháva práve v tom, v čom sú Japonsko a Čína silné, t. j. v identifikácií strategických trhov, v nadväzovaní a budovaní kontaktov (ktoré v Číne nazývajú guanxi a v Japonsku ningen kankei) s predstaviteľmi tamojších spoločenských, politických a hospodárskych kruhov a v ich následnej kapitalizácii. Veľkou slabinou zahranično-obchodnej politiky Slovenskej republiky je nevymedzenie kompetencií jednotlivých subjektov zahraničnej služby (v súčasnosti SARIO, MZV a MH), diskontinuita v ich riadení (vo volebnom období 2002–2006 sa vymenili traja ministri hospodárstva a de facto aj traja riaditelia štátnej agentúry SARIO) , chýbajúca koncepcia činnosti a diletantstvo, zvýraznené neskúsenosťou ich predstaviteľov: dvaja z posledných troch ministrov hospodárstva SR neboli odborníci, dokonca nemali ani minimálne ekonomické vzdelanie, v SARIO je pomaly pravidlom buď primladý a neskúsený, alebo nedostatočne profilovaný a jazykovo vybavený riaditeľ, prípadne oboje. To isté sa, žiaľ, týka aj zastupovania slovenských záujmov v Japonsku a Číne, ktoré nielen že sú neoficiálne chápané ako krajiny druhého sledu, ale naviac v nich často pôsobia predstavitelia Slovenska, ktorí nie sú dostatočne vzdelávaní a pripravovaní na celkom odlišné kultúrne, jazykové a spoločenské prostredie.

Ospravedlňovať uvedené nedostatky mladosťou slovenskej diplomacie je po takmer štrnástich rokoch budovania štátu neprijateľné a navyše pre Slovenskú republiku aj mimoriadne nákladné.

Aké možnosti spolupráce alebo zlepšenia hospodársko-politickej pozície SR teda poskytuje spolupráca s Čínou a Japonskom?

Vzhľadom na to, že tak Čínska ľudová republika, ako aj Slovensko sa v súčasnosti nachádzajú v transformácii svojich hospodárstiev a zdieľajú historickú skúsenosť s vládnym režimom neprajúcim pluralite názorov, je vhodnejšie začať s identifikáciou styčných bodov medzi nimi.

Spolupráca s Japonskom, aj s ohľadom na to, že ide o ekonomicky a priemyselne rozvinutú krajinu, je o čosi menej obojstranná, v prípade Slovenska pôjde v budúcnosti zrejme len o unilaterálne lákanie a prijímanie japonských investícií, preto je v tejto práci slovensko-japonská kooperácia rozoberaná na druhom mieste.

Podmienky pre zahraničné subjekty – lákanie investícií
Už spomenuté členstvo SR v EÚ, spolu s výhodami vzdelanej, usilovnej, tvorivej a cenovo dostupnej pracovnej sily a priaznivého daňového systému, ktorý pre zahraničných investorov ponúka jeden z najvyšších transferov zisku na svete, výrazne zvýšilo príťažlivosť Slovenska pre zahraničné investície. Legislatívne prostredie, vymožiteľnosť práva a nižšia miera korupcie ako v Číne sú takisto dobrým dôvodom na vstup čínskych podnikateľských subjektov na slovenský trh.

V súčasnosti na Slovensku pôsobí alebo má zastúpenie niekoľko významných čínskych spoločností, napríklad Huawei – dodávateľ telekomunikačných zariadení, Haier – výrobca LCD monitorov a bielej techniky, firma Lenovo prostredníctvom IBM, ktorú prevzala v roku 2005 a ďalšie. Ak by sa za čínske investície považovali aj tie, pochádzajúce z Tchaj-wanu, bol by zoznam dlhší.

Hoci objem čínskych investícií v Európe nie je veľký, dá sa s určitosťou predpokladať, že pri opätovne zavádzaných ochranných opatreniach oboch najbohatších zoskupení – EÚ a NAFTA, budú Číňania v snahe obchádzať dovozné kvóty a clá v čoraz väčšej miere investovať do výroby na území členských štátov, pochopiteľne najmä tých s najnižšími nákladmi.

Podmienky v rastúcom slovenskom hospodárstve a s tým súvisiaci rozvoj miest a dopravných uzlov ponúkajú čínskym, ale i tchajwanským a japonským firmám jedinečnú príležitosť otvárať okrem výrobných a montážnych závodov aj zastupiteľské kancelárie, reprezentácie bánk a finančných inštitúcií na území SR.

Najmä hlavné mesto Bratislava, ktoré je významným cestným, železničným, riečnym, leteckým ale i poštovým uzlom, naviac disponujúcim vynikajúcou polohou na priesečníku európskych dopravných koridorov, ponúka alternatívu 60 kilometrov vzdialenej Viedne. Napriek skutočnosti, že hlavné mesto Rakúska je sídlom viacerých kľúčových medzinárodných organizácií (OSN, OBSE, OPEC atď.), jeho rastový potenciál je obmedzený nielen z geografických a administratívnych dôvodov, ale i z dôvodov finančných (vysoké ceny nájmu kancelárií a bytov, potravín, služieb, letiskových poplatkov a pod.) a daňových.

Po dobudovaní diaľnice, pripájajúcej Bratislavu a letisko v Ivánke pri Dunaji na diaľnicu medzi Viedňou a Budapešťou sa dá očakávať, že množstvo zahraničných spoločností so sídlom vo Viedni zváži presťahovanie sa o 60 km na severovýchod. Prednosti Bratislavy a jej okolia by však mali byť ázijským investorom osobitne zdôrazňované už pri predstavovaní slovenského investičného prostredia na ich pôde a nie čakať, kým a či vôbec sa niektoré samostatne rozhodnú podniknúť takýto významný krok.

Cestovný ruch
Osobitným sektorom slovenského hospodárstva, ktorý je permanentne vládnymi predstaviteľmi ignorovaný a spĺňa identické, v negatívnom zmysle, parametre zahranično-obchodnej služby SR, je cestovný ruch. Potenciál spolupráce Slovenska s Čínou a Japonskom je v tomto smere obrovský, a to tak v aktívnom, ako i pasívnom cestovnom ruchu. Najmä 1,3 miliardy Číňanov predstavuje v tomto globálnom priemysle absolútne neprebádaný trh. Odhaduje sa, že do roku 2025 bude pravidelne do Európy cestovať vyše 10% Číňanov, ktorí už dnes míňajú na ubytovanie, stravu a nákup suvenírov v priemere o 20% viac ako napríklad návštevníci z USA. Výsledky aktívneho cestovného ruchu Slovenska nedovoľujú opomínať takúto masu zatiaľ menej náročných turistov. Ani počty cestujúcich z Japonska nie sú pre žiadnu európsku krajinu zanedbateľné, keďže ide nielen o početnú, ale aj o veľmi solventnú klientelu. Intenzívnejší záujem o návštevníkov Slovenska z Japonska a Číny a podstatne lepšia propagácia by preto mala byť prioritou inštitúcií, ktoré za ňu zodpovedajú, teda opäť Ministerstvo hospodárstva SR a jemu podriadená agentúra SACR.

S cestovným ruchom úzko súvisia aj dopravné spojenia medzi Čínou, Japonskom a Európou. Viedenské letisko Schwechat je v súčasnosti nielen jedno z najrýchlejšie rastúcich, ale i najdrahších letísk v Európe. Jeho stratégiou je sprostredkovanie leteckých spojení medzi Východom a Západom, čo dokumentujú pravidelné, denné linky do rozličných ázijských destinácií, ako napríklad Tokio, Ósaka, Taipei, Peking, Šanghaj apod. S rastúcim počtom cestujúcich z východnej a juhovýchodnej Ázie sa Viedenské medzinárodné letisko (Vienna International Airport) vyrovnáva rozširovaním kapacít a nákladnou rekonštrukciou, ktorá by mala byť ukončená v roku 2008, keď sa v Pekingu uskutočnia letné Olympijské hry, na ktoré pocestuje mnoho turistov z krajín, pre ktoré je viedenské letisko z hľadiska dostupnosti najvhodnejšie.

V súvislosti s aktuálnym nedostatkom jeho kapacít by mohlo na scénu nastúpiť bratislavské medzinárodné letisko M. R. Štefánika v Ivanke pri Dunaji, ktoré by mohlo rýchlo rastúcim čínskym, tchajwanským, japonským, ale i malajským, thajským a ďalším leteckým spoločnostiam z Ázie ponúknuť cenovo výhodnejšiu alternatívu, naviac s lepšími klimatickými podmienkami a prípojmi do najvýznamnejších európskych miest.

Spolupráca v oblasti vzdelávania, vedy a výskumu
Na podporu vzájomnej, slovensko-čínskej a slovensko-japonskej spolupráce a prehĺbenia vzájomných poznatkov o kultúre, spoločnosti, politickom systéme a hospodárstve by poslúžili aj výrazne zintenzívnené kontakty v oblasti vzdelávania, vedy a výskumu.

Prostredníctvom vládnych štipendií by slovenská vláda mohla stimulovať talenty, vynikajúcich študentov a odborníkov nielen z Číny, ale i z Japonska, ktoré by mohli byť financované nielen z fondov EÚ, ale aj z grantov japonskej a čínskej vlády. V súčasnosti prebieha táto výmena skôr jednostranne – ročne odíde za výskumom alebo štúdiom do Japonska a Číny niekoľko slovenských vysokoškolákov a vedcov, opačným smerom však len málokto.

V súčasnom období sú Japonsko i Čína, pod ktorou môžeme z kultúrno-etnického hľadiska chápať aj Tchaj-wan, významnými svetovými strediskami vývoja špičkových technológií. Úroveň vzdelávania a technického vybavenia ich vysokých škôl, vedeckých inštitútov a výskumných pracovísk je takisto na vynikajúcej úrovni, naviac sa veda v týchto krajinách teší ďaleko väčšej priazni vlád, a teda disponuje neporovnateľne objemnejšími prostriedkami, ako slovenské školstvo a veda.

Je potrebné si uvedomiť, že náklady, spojené s vládnymi štipendiami pre cudzích študentov sa v budúcnosti mnohonásobne vrátia nielen v podobe konkrétnych výsledkov výskumu a vývoja, ale i v rozšírených znalostiach slovenského jazyka, poznatkoch o našej kultúre, histórii, zvykoch a obyvateľoch, ktoré budú či už študentmi, alebo akademikmi a výskumníkmi šírené v ich materských krajinách. Naviac spolupráca vo vzdelávacej a vedeckej oblasti nepriamo podporuje aj cestovný ruch.

Slovenská pomoc Číne v ekologickej a infraštruktúrnej oblasti
V súčasnosti sa v odbornej literatúre a tlači pomerne pravidelne analyzujú niektoré priority čínskej vlády, súvisiace s rýchlym rozvojom hospodárstva ČĽR, ktorý má nielen pozitívne, ale i mnohé negatívne aspekty.

Medzi ne patrí najmä devastácia životného prostredia v prudko industrializovaných oblastiach, zapríčinená zástavbou pôvodne ornej pôdy výrobnými alebo energetickými závodmi, rozširovaním púštnych oblastí zo západu Číny smerom k morskému pobrežiu, znečistením vodstiev a vzduchu, následným padaním kyslých dažďov, výstavba gigantických vodných nádrží bez dôsledného prieskumu dosahov na životné prostredie a mnohé iné.

Takisto výstavba cestnej, železničnej, telekomunikačnej infraštruktúry, vodární, kanalizácií a energetických podnikov spaľujúcich ekologicky prijateľnejšie palivo ako uhlie a ropa zostávajú prioritami nielen čínskej ústrednej vlády, ale i miestnej správy.

V uvedených oblastiach má Slovensko mimoriadne bohaté skúsenosti a zamestnáva veľké množstvo odborníkov. Ojedinelé úspechy niektorých slovenských subjektov, ktoré sa podieľajú na zalesňovacích projektoch v rámci vládneho programu „Zelená Čína”, či rekonštrukcie starších elektrární by však mali byť len začiatkom oveľa širšej a finančne zaujímavejšej spolupráce.

Slovensko môže Číne ponúknuť odborníkov a kapacity v oblasti výstavby napríklad jadrových elektrární (povedzme prostredníctvom Výskumného ústavu jadrovej energetiky v Trnave), kde patrí medzi svetovú špičku a naše skúsenosti so spájaním sovietskych a západných technológií, ako napríklad v prípade jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach môžu byť pre čínsku stranu veľkým prínosom. Vzhľadom na to, že zásobovanie najmä „čistou” a lacnou energiou je už v súčasnosti strategicky dôležité na udržanie čínskeho hospodárskeho rastu, slovenskí vodohospodári by sa mohli výraznou mierou podieľať na projektoch regulácie čínskych vodstiev, výstavby priehrad a vodných elektrární.

Rovnako finančne zaujímavou oblasťou je výstavba cestných komunikácií, predovšetkým diaľnic vrátane tunelov, o ktorých majú slovenskí odborníci rozsiahle poznatky a k dispozícii aj dostatočné kapacity. To sa týka aj baníctva, ktoré je Achillovou pätou Číny. Slovenská expertíza a technológie v baníctve a ťažbe by mohli ČĽR pomôcť pri transformácii a zvýšení bezpečnosti práce v tomto odvetví.

Samozrejme, nadviazanie a úspešné realizovanie spolupráce s čínskymi podnikmi, ústrednou a lokálnou vládou si vyžaduje určité finančné a časové investície. Rozbehnutie konkrétnych projektov sa musí opierať o peňažnú asistenciu slovenskej vlády, ktorá by podobne ako podporuje svojich exportérov japonská vláda, mohla pomôcť prostredníctvom zahraničnej a rozvojovej pomoci, alebo väčším objemom úverov Exportno-importnej banky SR. Zisky, plynúce z takejto spolupráce, ale i získané kontakty môžu byť v budúcnosti neoceniteľné.

Poradenstvo v sociálnej oblasti
V predchádzajúcich častiach bola rozoberaná sociálna politika a špecifiká pracovného trhu tak v Japonsku, ako i Číne. Oba ázijské štáty charakterizuje relatívne zlý sociálny systém, predovšetkým v oblasti starobných dôchodkov. V prípade Japonska je najväčším problémom, podobne ako v Európe, starnutie obyvateľstva a s tým súvisiace odčerpávanie prostriedkov z penzijných fondov. Okrem toho sa väčšina zamestnancov v japonskej súkromnej i štátnej sfére spolieha na to, že pri odchode do dôchodku získajú od zamestnávateľa pomerne štedré „odchodné”, ktoré bude kompenzovať nízku úroveň penzií. Takisto podpora v nezamestnanosti je v Japonsku neadekvátna miestnej cenovej úrovni.

V prípade Číny síce zatiaľ nie je problémom nedostatok pracovne aktívneho obyvateľstva, ktoré by prispievalo v tzv. priebežnom dôchodkovom systéme na penzionovaných spoluobčanov, ale skôr absencia akéhokoľvek sociálneho a dôchodkového poistenia v súkromnej sfére, teda u väčšiny zamestnancov v čínskom hospodárstve.

Slovenská republika, ktorá nedávno spustila reformu dôchodkového systému a jeho zmenu na tzv. kapitálový, získava ako jedna z prvých európskych krajín cenné skúsenosti s takouto dramatickou zmenou. Samozrejme, v súčasnom období je ešte stále predčasné hodnotiť výsledky nového systému, no dá sa predpokladať, že v horizonte desiatich rokov by Slovensko malo mať dostatočné množstvo poznatkov, ktoré by mohlo odovzdať ďalej, najprv Japonsku a neskôr i Číne. V tomto období, aj vzhľadom na malú populáciu SR, by mohli na vládnej úrovni spolupracovať expertné skupiny, ktoré by priebežne vyhodnocovali systémové štatistiky.

Nadväzujúc na takúto kooperáciu, v prípade implementácie slovenského dôchodkového modelu by mohli napríklad slovenské dôchodkové správcovské spoločnosti získať licencie na pôsobenie na čínskom a japonskom trhu. Čínu zaväzujú pravidlá vstupu do WTO k plnému otvoreniu finančného trhu od polovice roku 2006 a Japonsko je v tejto oblasti relatívne otvorené investíciám a pôsobeniu zahraničných finančných domov.

Výmena skúseností z menšinovej a regionálnej politiky
Jednou z významných oblastí, v ktorej majú Slovensko a Čína mnoho spoločného, je nerovnomerný hospodársky a následne i spoločenský vývoj v regiónoch. Priepastným rozdielom v ekonomickej výkonnosti čínskych regiónov už bol venovaný pomerne veľký priestor v mnohých publikáciách a vzhľadom na podobnosť problému so Slovenskom nie je potrebné ho detailne opisovať. Tak v Číne, ako aj na Slovensku existujú oblasti, ktoré zaostávajú za najvýkonnejšími regiónmi dva- až štvornásobne.

Na vyrovnávanie výkonnosti zaostalejších regiónov predovšetkým so západnou časťou Slovenska predstavila vláda SR systém lákania zahraničných investícií, ktorý zvýhodňuje a uľahčuje vstup tým investorom, ktorí spúšťajú novú výrobu alebo zvyšujú zamestnanosť v chudobnejších regiónoch. Naopak, od príchodu do rozvinutých častí sú investori odrádzaní.

V prípade ČĽR sú najzaostalejšími odľahlé časti na severozápade a juhozápade krajiny, ktorým sa čínska vláda snaží pomôcť napríklad daňovými úľavami, motivovaním investorov, ale napríklad aj vybudovaním najvyššie položenej železničnej trate na svete, ktorej skúšobná prevádzka sa plánuje na júl 2006. Trať bude viesť cez známy nehostinný priesmyk Tanggula v západnej Číne (s priemernou ročnou teplotou pod bodom mrazu) a má spojiť hlavné mesto Tibetu Lhasu s mestom Golmund v provincii Qinghai. Zhruba polovica z 1100 km dlhej železnice vedie cez oblasť s večne zamrznutou pôdou. Trať Qinghai – Tibet je úvodným projektom plánu na sprístupnenie rozsiahlych a značne chudobných provincií západnej Číny.

Najzaostalejšie oblasti Číny sú zároveň domovom čínskych menšín, ako napríklad Ujguri, z ktorých niektoré vyznávajú moslimské náboženstvo. Ich dlhodobé zanedbávanie a potláčanie ich práv často vyvoláva v medzinárodnej komunite nevôľu, hoci čínska vláda argumentuje tým, že v administratívnom členení sa územiam menšín priznáva štatút autonómie.

Slovenská republika, ako člen Európskej únie i Rady Európy, ktoré vyžadujú vysoký štandard ochrany menšinových práv, aj ako signatár zmlúv o mierovom spolunažívaní a spolupráci so svojimi susedmi má mimoriadne skúsenosti v tejto oblasti a svojim programom ochrany identít národnostných menšín patrí medzi európsku i svetovú špičku.

Odovzdávanie týchto skúseností i priama pomoc čínskym regionálnym vládam a autonómnym správam by sa perspektívne mohla stať nielen priestorom príkladnej spolupráce, ale najmä začiatkom veľmi silných väzieb medzi Slovenskom a Čínou aj v budúcnosti. Vo vzťahu k európskym krajinám, ale i svetovému spoločenstvu by Slovensko mohlo vystupovať ako „uvádzač” Číny do komunity krajín, rešpektujúcich ľudské a menšinové práva, rozvíjajúcich identitu a kultúru národnostných menšín. Tak Čína, ako aj Slovensko by mohli svetu ukázať svoju vyspelosť i veľkosť ducha.

Potenciál spolupráce Slovenska s Japonskom
Ako už bolo uvedené v úvode tejto kapitoly, vzhľadom na odlišnú hospodársku úroveň i historický vývoj je Slovensko vo vzťahu k Japonsku často pasívnou stranou – prijímateľom japonských investícií, transferu technológií, expertízy alebo zahraničnej pomoci. Kvôli už pomenovaným nedostatkom a zlyhaniam na poli obchodnej diplomacie je objem japonských investícií na Slovensku oveľa nižší, ako by mohol a mal byť.

S výnimkou niekoľkých výrobných závodov firmy Matsushita (Panasonic/National a Technics v Krompachoch a Nižnej), producenta televíznych prijímačov Sony, či stavebnej korporácie Taisei, ktorá je spoludodávateľom diaľničného tunela Sitina v obchvate Bratislavy je na Slovensku objem zrealizovaných japonských investícií omnoho nižší, ako napríklad kórejských (Kia v Žiline, Samsung v Galante, atď.).

Pritom história kontaktov Slovenskej republiky s Kórejskou republikou je omnoho mladšia ako s Japonskom.

Okrem dobrého investičného a podnikateľského prostredia pre japonské výrobné podniky však Slovensko môže ponúknuť už spomínanú strategickú polohu, ktorá je zaujímavá aj pre finančné a bankové inštitúcie z Japonska. Veľkou prekážkou, najmä pre japonské banky, je ich domáci finančný trh, ktorý sa ešte stále spamätáva z hospodárskej krízy, ktorá zasiahla Japonsko na začiatku 90-tych rokov 20. storočia.

Diskontná sadzba japonskej centrálnej banky (Bank of Japan), od ktorej sa odvíja aj úročenie bankových úverov, sa v roku 2005 pohybovala na úrovni okolo 0,1%. V domácom prostredí japonské banky takmer vôbec neposkytujú nové úvery, aj kvôli odpisovaniu obrovského objemu klasifikovaných úverov z minulosti a oklieštenej investičnej činnosti japonských podnikov.

Práve v tejto sfére sa naskytá Slovensku vynikajúca možnosť využiť dostupné a lacné úverové zdroje japonských bánk rovnakým spôsobom, ako to robí Čína, t. j. na výstavbu nákladných infraštruktúrnych projektov, napríklad diaľnic, letísk, železníc, vodovodov, ale aj vodohospodárskych a energetických projektov. Japonské úvery by mohli byť vhodnou alternatívou alebo doplnením prostriedkov, ktoré Slovensko získava zo štrukturálnych fondov Európskej únie.

Opäť je potrebné zdôrazniť, že nadviazanie kontaktov na takejto úrovni je pre individuálne podnikateľské subjekty zo Slovenska príliš nákladné alebo technicky nerealizovateľné. Navyše, pri odvádzaní daní, z ktorých sa financuje aj chod MH, SARIO a MZV by išlo o duplicitu. Zodpovedné slovenské rezorty a orgány musia byť preto prvými subjektami, ktoré takpovediac otvoria dvere ďalšej spolupráci.

Pokiaľ ide o oblasť infraštruktúry, okrem úverových liniek na jej rozvoj by mohlo Slovensko osloviť a zapojiť priamo veľké japonské korporácie s konkrétnymi projektmi. Na ilustráciu, v železničnej osobnej preprave patrí japonský systém expresných vlakových liniek Šinkansen (v preklade Trať Nová Strela) nielen k najrýchlejším, ale i najpresnejším, najbezpečnejším a najmodernejším systémom na svete. Rozvoj osobnej železničnej prepravy, ako ekologickej alternatívy cestnej doprave je predsa v záujme SR.

Vzhľadom na to, že slovenské výskumné, finančné a technické kapacity nepostačujú na vývin vlastného expresného systému, bolo by tak pre SR, ako aj pre Japonsko zaujímavé nadviazať v tejto oblasti spoluprácu a projekt financovať, ak by došlo k dohode, prostredníctvom off-setových programov, ktoré sa bežne využívajú pri dodávkach špeciálnej výroby pre armády jednotlivých štátov. Keďže prevádzkovateľom Šinkansenu je spoločnosť Japan Railways kontrolovaná japonským štátom, nenahraditeľnú úlohu by mala opäť zohrať slovenská vláda.

Okrem finančných ziskov môže Slovenská republika Japonsku ponúknuť ako kompenzáciu podobnú spoluprácu, ako v prípade Číny, t. j. odborníkov v oblasti jadrovej energetiky a vodného hospodárstva, expertízu a skúsenosti so zavádzaním dôchodkového systému a sociálneho systému, ale aj s ochranou národnostných menšín, keďže počet legálnych i nelegálnych prisťahovalcov v Japonsku z roka na rok rastie. Prínosom pre obe strany by mohla byť aj spolupráca a výmeny kapacít vo vysokoškolskom vzdelávaní, výskume a vývoji.

Na Slovensku existuje mnoho odvetví, ktoré majú ďaleko dlhšiu tradíciu ako v Japonsku a pri zohľadnení veľkosti slovenského trhu a teda schopnosti generovať prostriedky na vedu, výskum a vývoj nových technológií a pri odlišnostiach historického vývoja za ostatné polstoročie má Slovensko stále čo ponúknuť i takej vyspelej krajine, akou je v mnohých ohľadoch Japonsko.

Diapazón možností spolupráce s Čínou a Japonskom je zrejme oveľa širší, ale aj zopár uvedených príkladov poukazuje na to, že váhanie takej malej ekonomiky ako je slovenská, sa nemusí vyplatiť a je len na nás, ako a či vôbec ponúkané príležitosti využijeme.