Nedávno v Podgorici komisár EÚ pre rozšírenie Olli Rehn a čiernohorský premiér Željko Šturanovič parafovali Stabilizačnú a asociačnú dohodu medzi Čiernou Horou a EÚ. Oficiálna Podgorica tak získala perspektívu členstva, ktorej realizácia, samozrejme, závisí iba od jej vlastnej schopnosti implementovať obsah schváleného dokumentu. Rokovania o dohode trvali viac než poldruha roka, t. j. ešte v čase, keď Čierna Hora bola v spoločnom štáte so Srbskom. Dohady o tom, či najmenší balkánsky štát (700 000 obyvateľov) so slabou ekonómiou a častými spormi s prosrbskou opozíciou prekoná túto úlohu, trvali až do konca prvého polroka 2006, keď Čierna Hora vyhlásila nezávislosť. Obnovením samostatného štátu sa Čierna Hora fakticky zbavila najväčšieho problému – kontroly Belehradu a jeho „hry” s medzinárodným spoločenstvom, so súdnym tribunálom v holandskom Haagu a s generálom Ratkom Mladičom, ale zároveň aj problému Kosova. Toto všetko spomaľovalo proces pokračovania rokovaní bývalej federácie Srbska a Čiernej Hory s EÚ, čo je však v súčasnosti už iba problémom nezávislého Srbska. Ukončil sa tak takmer desaťročný spor medzi Srbskom a Čiernou Horou, ktorý vypukol v roku 1997, keď čiernohorský premiér Milo Djukanovič odmietol ďalej poslúchať juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča. Tento spor pokračoval počas pôsobenia Vojislava Koštunicu na poste prezidenta Srbska, kým sa dopracoval k svojmu epilógu, ktorý si Čierna Hora dlho želala. Srbsko už teda nie je brzdou samostatnej cesty Čiernej Hory, ale ani Belehrad už nemôže byť permanentne obviňovaný zo všetkých neúspechov Podgorice.

Priestor na eufóriu tu však nie je, pretože bez ohľadu na parafovanú dohodu, ktorá svedčí o tom, že Čierna Hora už kráča dobrou cestou, čas, keď Podgorica zaklope na dvere Európy, ešte nie je známy. Skutočná práca sa začína práve teraz a až pri plnení ustanovení dohody sa ukáže, či Čierna Hora dokáže splniť podmienky členstva v EÚ. Z Bruselu jej už jasne odporúčali, aby čo najskôr zefektívnila svoj administratívny aparát, zosilnila boj s kriminalitou a korupciou a opätovne preskúmala sporné prípady privatizácie.

Na druhej strane je však dôležité, že podľa novej ústavy už nový úradný jazyk nebude srbčina, ale čiernohorčina. Srbčina a  bývalá srbochorvátčina ako keby pre Podgoricu už neexistovali. Podľa Belehradu je však čiernohorčina iba umelo vykonštruovaným jazykom, ktorý z historického hľadiska vôbec neexistuje. Nedávno to oznámil významný srbský spisovateľ a akademik Dragoslav Mihailovič v Srbskej akádemii vied a umení. Zároveň uviedol, že za vytvorením „nejestvujúceho” čiernohorského jazyka, ktorý sa vytvára bez súhlasu čiernohorských Srbov, sa skrýva úsilie „rasisticky orientovaných Čiernohorcov” vniesť do srbského jazyka „čiernohorský variant”, resp. „srbsko-čiernohorskú” jazykovú revíziu. V každom prípade sa súčasná čiernohorčina už bude písať latinkou na rozdiel od modernej srbčiny, v ktorej sa paralelne používa cyrilika a latinka.

Tzv. „srbochorvátsky jazyk”, ktorý ešte stále má svojich verných podporovateľov v najvyšších inštituciách Srbska a ktorý v minulosti urobil zo srbčiny „dialekt”, spôsobil, že súčasná srbčina sa ocitla až v druhom slede záujmu lingvistov. „Nesmieme v žiadnom prípade zabudnúť na to, že v 20. storočí, v najväčšom neštastí Srbsko viedli spolu s Chorvátom Josipom Brozom Titom kryptočiernohorci Aleksandar Karadjordjevič a Slobodan Miloševič”, zdôrazňuje Mihailovič. Aleksandar Karadjordjevič, „vychovaný u dedka kráľa Nikolu v Čiernej Hore, odstránil staršieho brata z kresla následníka trónu a prevzal jeho dedičný titul.” Tak sa podľa neho začali nové dejiny Srbska, v ktorých sa „v priebehu posledných sto rokov nerobilo nič iné, iba sa bojovalo”. Vedci Jovan Cvijič a Aleksandar Belič sa pochlebovaním kráľovi Aleksandrovi „usilovali o to, aby umiestnili základy štátu, ktorý chcel vybudovať, v jeho geografickom centre – blízko Čiernej Hory.” Preto Cvijič umiestňoval jadro srbskej kultúry do oblastí mimo Srbska, hoci si toto hodnotenie nezaslúžili. Kolískou literárneho jazyka sa tak nestal Belehrad ani Novi Sad, ani najväčšia časť dnešného Srbska, ale práve „geografické centrum” štátu, ktorý projektoval Aleksandar Karadjordjevič. Táto veda nepracovala pre Srbsko, ale pre iných. Podľa akademika Mihailoviča aj v súčasnosti z podobných pozícií vedie „tajomnú vojnu proti Srbsku” Oddelenie jazyka a literatúry Srbskej akadémie vied (Matija Ivič, Predrag Palavestra i Nikša Stipčevič). Jeho dvaja členovia (Matija Bečkovič a Predrag Palavestra) pôsobia v Dvorskej rade dynastie Karadjordjevičovcov.

„Nereálne je očakávať, že Srbsko v otázke jazyka alebo v iných sférach bude milovať Čiernu Horu viac ako samo seba. Srbská veda, riadená Akadémiou vied a umení, musí konať predovšetkým pre Srbsko, nie pre niekoho iného. Ostatní, bez ohľadu na svoju dôležitosť, by mali prísť na rad až po Srbsku, pretože iba v Srbsku žije národ, ktorý je nevyhnutný pre existenciu všetkých Srbov a ten sa preto nemôže zameniť so žiadným iným, ako by si to želali Čiernohorci.” Tieto názory Mihailoviča, bez ohľadu na ich čiastočnú relativizáciu zo strany belehradských filológov, svedčia o reverzibilnom procese, počas ktorého sa premiestňujú mocenské centrá v neprospech prevládajúcich koncepcií, vychádzajúcich z čiernohorských mýtov, podľa ktorých „čiernohorskí velikáni všetky svoje sily venovali pretrvaniu srbského rodu”. Srbský národ si zachoval „srbský ľudový tanec”, kým „kryptočiernohorci a poradcovia ako Aleksandar Belič a Jovan Cvijič, ako aj ich prechodca Djuro Daničič, slúžili cudzej politike”. Viedenská (1850) a Novosadská zmluva (1954), ktoré definovali jednotný a spoločný jazyk pre Srbov, Chorvátov a Čiernohorcov, boli „pre srbskú stranu absolútne škodlivým a nepotrebným aktami: Týmito zmluvami je jediný (srbský) jazyk prakticky rozdelený na srbskú a chorvátsku časť, resp. na ijekavské a ekavské narečie. Matica Chorvátska sa v roku 1972 vzdala zmluvy a to, čo bolo považované za záhrebský variant srbochorvátskeho jazyka, vyhlásila za chorvátsky jazyk. Na druhej strane poprední srbskí lingvisti Milke Ivič a Pavle Ivič tvrdili niekoľko desaťročí, že srbochorvátčina má dve varianty – belehradskú a záhrebskú, východnú a západnú, srbskú a chorvátsku”, tvrdí belehradský jazykovedec Peter Milosavljevič. V súčasnosti neexistujú ani teoretické šance, že by sa podarilo uzavrieť srbsko-čiernohorskú jazykovú dohodu a vytvoriť spoločný srbsko-čiernohorský pravopis. V rozvoji „srbistiky”, ktorá v Belehrade potlačila „srbochorvatistiku”, prevláda značná animozita aj voči viedenskej a novosadskej zmluve, ako aj voči akejkoľvek novej jazykovej zmluve. Existuje viacero koncepcií srbistiky. Pre jednu skupinu filológov patria medzi zakladateľov súčasného srbského jazyka Vuk Karadžič, Stojan Novakovič a Ljubomir Stojanovič, ktorí za základ spisovnej srbčiny určili štokavský dialekt, podľa druhej skupiny „základ, na ktorom sa náš jazyk rozvíja, už nie je dedinský jazyk Vuka Karadžiča, ale jazyk belehradskej mládeže, ktorý teraz určuje budúci vývin všetkých uvedených jazykov – od chorvátčiny a bosančiny až po ten najnovší – čiernohorčiny” (Milka Ivič – lingvistka a Milorad Ekmečič – historik). Ani v „dedinskom Vukovom jazyku, ani v jazyku belehradskej mládeže sa dnešná Čierna Hora nemôže jazykovo identifikovať a preto je proces „čiernohorizovania” jazyka belehradskej mládeže alebo srbského jazyka to isté, ako návrat srbochorvátčiny, ktorá je v podstate chorvátčinou”, tvrdí belehradský lingvista Miloš Kovačevič. V konečnom dôsledku možno povedať, že to, čo sa deje v súčasnosti v Srbsku v oblasti diskusií o jazyku, je signálom, že srbská spoločnosť si uvedomuje fakt, že rozpad Juhoslávie je nezvratný a stotožňuje sa s ním.

Ak nie je problémom „čiernohorský idióm”, ale spornou je „čiernohorizácia” srbského idiómu, Čierna Hora nemá na výber medzi srbským alebo čiernohorským jazykom, ale medzi čiernohorským jazykom alebo čiernohorským dialektom. Dialektový štatút čiernohorčiny je pre Čiernohorcov degradujúci, na druhej strane pre Čiernohorcov, ktorí veria, že im vystačí Čierna Hora s európskymi ašpiráciami, je neprijateľný, lebo názov ich reči, ktorý sa nenachádza v štandarde srbského jazyka, by určoval ich nečiernohorskú identitu. Označenie úradného jazyka ako srbského v čiernohorskej ústave by nevyhovoval ani jednej, ani druhej strane. Čierna Hora neašpiruje na akékoľvek prerušenie „rozvoja srbčiny” a srbský úradný jazyk by Čiernu Horu od Srbska viac vzďaľoval ako približoval. Aj v prípade, že by v Republike Srbskej v Bosne prijali odmietnutý návrh na zavedenie spomínaného ekavského variantu alebo nárečia „jednotného jazyka”, jazyk používaný čiernohorskými Srbmi nie je belehradský, ale nie je ani záhrebský či sarajevský. V Podgoroci nemožno zastaviť proces, ktorým prešli Belehrad, Záhreb a  Sarajevo bez toho, aby sa Podgorica nestala oázou lingvistického a tým pravdepodobne aj sociálneho anachronizmu.

Základom viedenskej zmluvy bola juhoslovanská idea, kým základom novosadskej dohody bola juhoslovanská federácia. Avšak aj počas trvania federácie bola akceptovaná osobitosť Bosny a Hercegoviny a lokálneho pravopisu. Ešte v 50. rokoch 20. storočia celá Bosna a Hercegovina používala pravopis, ktorý vypracoval Jovo Vukovič. Je však pravdou aj to, že žiaden národ, ktorý používa anglický, francúzsky alebo španielsky jazyk, v ňom nerobí zmeny a podobné zmeny nepozná ani jeden dokument Organizácie spojených národov, UNESCO alebo OBSE. Pravdou je ale aj to, že ani jeden dokument neuznáva teóriu, podľa ktorej jediné slovo, ktoré je ekvivalentom slovenského zámena „čo” (što, kaj, ča – „čo” v jednotlivých dialektoch bývalého srbochorvátskeho jazyka, t. j. na území Srbska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a Čiernej Hory) určuje názov jazyka a pomocou ktorého by sa mala aj determinovať národná identita duchovného priestoru a jeho obyvateľov. V prípade, že názov jazyka určuje aj nacionálnu príslušnosť, Srbi, Chorváti, Bosniaci ani Čiernohorci nemali na výber. Zmenili názov jazyka, ale nie národnostnú príslušnosť. Dedičná chyba „srbčiny” spočíva v neuznávaní faktu, že v európskej histórii sa aj v minulosti stávalo, že sa jeden jazyk rozšíril do viacerých nových jazykov. „Srbistika” pokračuje v boji o skrachovanú doktrínu jazykovej jednoty. Vychádza pritom skôr z lingvistického faktora, menej z politickej geografie. Jednotlivci, ale aj skupiny si môžu svoju reč pomenovať voľne, ale to neplatí pre štát. Štát nemôže vyhlásením srbského jazyka za oficiálny premenovať Čiernohorcov na Srbov, ale ani prostredníctvom jazyka spochybniť právo Čiernohorcov na svoju identitu. Vo vzťahu k ostatným čiernohorským občanom – Srbom, Chorvátom, Bosniakom a Albáncom, ktorí majú právo na národný jazyk a národnú identitu, je to akt diskriminácie Čiernohorcov. Táto diskriminácia je jednoznačne neudržateľná. „Štátotvorný národ”, ako sami seba nazývajú Srbi pochádzajúci z Čiernej Hory, sa nevzdáva seba, ale otáča sa k sebe, v prípade, ak sa prekoná rozpor medzi názvom a charakterom jeho jazyka.