Názov publikácie: Politická moc verzus náboženská autorita v Ázii
Zostavovatelia: Martin Slobodník, Attila Kovács
Vydavateľ: Chronos
Rok vydania: 2006
Počet strán: 303
ISBN: 80-89027-18-0

Spoločným predmetom skúmania autorov všetkých 15 prípadových štúdií, z ktorých pozostáva zborník českých a slovenských odborníkov z oblasti politológie, orientalistiky, resp. religionistiky, je vzťah politiky a náboženstva v krajinách Ázie. Problematika vzťahu náboženskej autority a politickej moci je v súčasnosti nielen vedeckou a odbornou otázkou, ale dostáva sa aj na stránky populárnej literatúry, či na titulky novín, čím táto publikácia reaguje aj na tento trend. Spopulárnenie tejto témy je dôsledok tak geopolitickej situácie vo svete, kde náboženstvo výrazne ovplyvňuje politické rozhodovanie jednotlivých vlád (napr. v Iráne či Izraeli resp. v Palestíne), ako aj na pnutia v rámci spoločnosti jednotlivých štátov, kde v dôsledku globalizácie a liberalizácie dochádza k oslabovaniu vplyvu náboženských autorít (napr. cirkvi), resp. k zmene náboženských preferencií obyvateľstva, čo vyvoláva aj tlak na politickú reprezentáciu. Do popredia sa dostáva otázka odluky cirkvi od štátu, ktorá sa do určitej miery stala aktuálnou aj na Slovensku. Modelov ako oddeliť cirkev od štátu resp. ako upraviť vzťahy medzi týmito etnitami je viac a spomínáné sú aj v tejto publikácii. Vo Francúzsku napríklad platí zásada laicizmu, čo v praxi tiež znamená, že verejné inštitúcie sú chránené pred náboženskými prejavmi, čo sa ukázalo aj v zákaze nosenia šatiek – symbolizujúce príslušnosť žien k islamu – v školách. Medhurst označuje tento model ako „nábožensky neutrálne politické zriadenie”, v ktorom nie je žiadne náboženstvo preferované (Slobodník&Kovács,2006:15).
Existujú však štáty, ktoré uznávajú pozitívny vplyv náboženstva na politický a spoločenský život v krajine formou rôznych (napr. daňových) výhod. Avšak nepreferujú konkrétne náboženstvo na úkor iných a zachovávajú tak náboženskú neutralitu (napr. India). V niektorých islamských krajinách, ale dokonca aj v Európe (Veľká Británia, Švédsko) sa zasa môžeme stretnúť s modelom vzťahu štátu a cirkvi, v ktorom je konkrétne náboženstvo zároveň štátnym náboženstvom, avšak náboženská sloboda je garantovaná a fungovanie cirkvi a štátu je navzájom autonómne. Mitra tento model označuje ako hegemónny model (Slobodník&Kovács,2006:15).

Na opačnom póle k predchádzajúcim modelom je teokracia, ktorej základným rysom je, že náboženské autority v podstate rozhodujú v mene vlády a všetky vládne kroky sú ovplyvnené práve náboženskými dogmami. Oddelenie náboženských autorít a politickej moci tak neexistuje. Príkladom je Vatikán, či Afganistan za vlády Talibanu.

Predmet skúmania autorov je geograficky ohraničený na oblasť Ázie, čím však autori podľa spolueditora Martina Slobodníka nechceli túto problematiku zovšeobecniť na akýsi „ázijský model”, keďže je to región nábožensky, etnicky aj kultúrne mimoriadne heterogénny. Je otázne, nakoľko by bolo vhodnejšie skúmaný región ešte užšie ohraničiť, trebárs na región Strednej Ázie alebo Blízkeho východu. Tiež by do úvahy pripadalo skúmať danú problematiku, spôsobom, že spoločným znakom by bolo napr. rovnaké náboženstvo.

Editormi zvolený prístup však pridáva dielu rozmanitosť a objasňuje odlišné prístupy k riešeniu problematiky vzťahu štátu a náboženstva. Výhodou je tiež možnosť komparácie medzi nábožensky rôznymi krajinami, čo nám umožňuje vnímať okrem samotného vzťahu náboženských autorít a politickej moci aj jednotlivé náboženstvá.

Úvodná kapitola Martina Slobodníka, ktorá tvorí teroetickú a metodologickú časť zborníka, objasňuje rôzne prístupy k chápaniu vzťahu štátu a náboženstva v Ázii. Autor sa opiera o teoretické prístupy K. Medhursta alebo S.K. Mitra, ktorí vytvorili typológie resp. modely vzťahu náboženstva a štátu. Ohľadne ázijského regiónu pripomína, že poznanie mimoeurópskeho historického vývoja, kultúrneho a náboženského kontextu sa v procese globalizácie stáva nevyhnutným.

Druhá kapitola egyptológa Jozefa Hudeca sa venuje charakteristike režimov v jednotlivých krajinách Blízkeho východu so zameraním na vzťah náboženstva a politickej moci. Ponúka historický exkurz do oblasti Blízkeho východu a pre potrebu určenia roly islamu v jednotlivých štátoch približuje vývoj islamu od jeho vzniku v roku 622 až do roku 1924, kedy zanikol posledný kalifát v podobe Osmanskej ríše.

Na túto problematiku nadväzuje turkológ a arabista Gabriel Pirický, keď v nasledujúcej kapitole rozoberá problematiku turecko-islamskej syntézy. Inak povedané, predmetom skúmania je vzťah medzi tureckými nacionalistami a islamistami v rámci Turecka a ich vplyv na politickú moc. V Turecku napriek proklamovanému sekularizmu štát inštitucionálne aj materiálne podporuje moslimských duchovných ako aj náboženské vzdelávanie. Avšak okrem toho štát využíva aj kontrolné mechanizmy (napr. kontroluje obsah piatkových kázní), čím dáva náboženstvu len taký priestor, aký mu vyhovuje.

V rámci skúmania sa autor tiež venuje kemalizmu, tureckým médiám či objasneniu učenia niektorých tureckých učencov ako napríklad Yusuf Akcuru alebo Ziya Gökalpa.

Jeden z editorov, islamológ a religionista Attila Kovács patrí medzi špičku vo svojom odbore. Vo svojom príspevku sa podrobne venuje hlavne vývoju vzťahu islamistov s jordánskou politickou elitou. Hášimovci, ktorí tvoria túto elitu a islamistická organizácia Moslimské bratstvo, v ktorej sa zasa združujú najvplyvnejší islamisti v Jordánsku, sú hlavní aktéri nábožensko-politických vzťahov v tejto krajine. Autor hovorí o lojálnej opozícii Moslimského bratstva voči hášimovskému režimu – o vzťahu, ktorý je ovplyvnený či už medzinárodnými udalosťami ale aj rôznymi vnútornými záležitosťami (napr. radikalizácia hnutia).

Piatou kapitolou českého odborníka na ruské a východoeurópske štúdie – Slavomíra Horáka – sa presúvame do oblasti Strednej Ázie, kde je dominantným náboženstvom islam. Skúmanie vzťahov medzi islamom a politickou mocou je o to zaujímavejšie, že ide o región, ktorý bol až do rozpadu Sovietskeho zväzu pod sovietskou politickou aj ideologickou nadvládou, čo tieto vzťahy do značnej miery ovplyvnilo. Autor sa podrobne venuje krajinám regiónu, čím vzniká priestor pre ich vzájomnú komparáciu.

Viktor Krupa z Ústavu orientalistiky SAV sa vo svojom odbornom článku (6. kapitola) venuje postaveniu náboženstva v Indonézii a Malajzii. Indonézia je podľa autora sekularizovanou krajinou s prevahou moslimov, naopak, štátnym náboženstvom Malajzie je islam, hoci ústava garantuje náboženskú slobodu. Autor v príspevku identifikuje konflikty medzi kresťanmi a moslimami v Indonézii (napr. aj známe útoky v Bali) ako aj rast islamistického radikalizmu v Malajzii. Za jednu z príčin Krupa označil aj konflikty v Iraku či Afganistane.

India sa považuje za jeden z mála multináboženských štátov, čo je žiaľ často dokumentované aj násilnými konfliktmi medzi jednotlivými náboženskými komunitami. Predmetom skúmania siedmej kapitoly Dušana Deáka je premena štátu a náboženstva v tejto krajine. Autor tvrdí, že vzťahy medzi náboženstvom a štátom môžeme chápať v troch rovinách. Ako formáciu monolitických náboženských blokov, socio-náboženskú hierarchiu kastovníckeho vzťahu a ako Hindo-moslimský antagonizmus. Autor v článku ozrejmuje konflikt medzi týmito dvoma skupinami a snaží sa nájsť dôvody tohto konfliktu.

Ôsma kapitola patrí religionistovi Zděnkovi Trávničkovi a budhistickým mníchom na Srí Lanke. Táto kapitola sa od predchádzajúcich líši tým, že si tak podrobne nevšíma konkrétne vzťahy medzi politickou elitou a náboženskými autoritami, ale skôr poníma skúmanú problematiku z pohľadu budhizmu či budhistických mníchov. Autor pripomína, že budhizmus nemôžeme oddeliť od sociálneho a ekonomického kontextu. Aj mnísi v kláštoroch potrebujú určité materiálne zázemie, ktoré im vládca poskytuje. Závislosť mníchov a vládcu je obojstranná. Práve objasnenie tejto závislosti ako aj pozitívny vplyv podpory pre mníchov je predmetom tejto kapitoly.

Rovnako v deviatej kapitole hrá primárnu úlohu budhizmus. Autorom príspevku je religionista Miloš Hubina z Univerzity Komenského. Krajinou záujmu je Thajsko, ktorého štátnym náboženstvom je práve budhizmus. Autor sa venuje vývoju budhizmu v Siame (od roku 1939 Thajsko), jeho úlohe v štáte ako aj reformám v oblasti vzťahov náboženstva a politickej moci. Napríklad, priestor dáva reforme kráľa Mongkuta, ktorej cieľom bola aj reorganizácia sanghy (budhistická mníšska obec) a ktorú Hubina považuje za úspešnú.

Nasledujúce dve kapitoly sa venujú taktiež budhizmu, ale skúmanou krajinou je Čína resp. Tibet, v prípade že tieto dva politické celky odlišujeme.

Sinologička Jana Benická skúma cisársku Čínu v 6-13 storočí, hlavne však postavenie budhizmu v nej. Ako na záver tvrdí autorka, budhizmus musel v Číne bojovať s tým, že je to náboženstvo, ktoré prišlo zo západných zemí a teda nemá čínsky pôvod. Rovnako tvrdí, že hoci sa budhizmus významnou mierou sinizoval, ovplyvnil čínsku kultúru, cisárske dvory či ľudové vrstvy, politickú kultúru čínskej civilizácie výrazne neovplyvnil.

Martin Slobodník sa zasa zaoberá náboženskou politikou voči tibetskému budhizmu od konca 70. rokov 20. storočia, najmä počas obdobia ekonomických reforiem. Skúmané obdobie rozdelil na 80. a 90. roky, v ktorých sa náboženská politika navzájom líšila. Slobodník skúma inštitucionálne či praktické kroky komunistického režimu voči Tibeťanom a skúma ich vplyv na budhistickú mníšsku komunitu. Pripomína, že niektoré kroky vlády viedli k protičínskym nepokojom v Lhase (1978-1989), či k väčšej kontrole náboženského života aj v tomto regióne.

Dvanásta kapitola patrí tiež Číne, tiež jej náboženskej politike, ale Pavel Šindelář venuje pozornosť konkrétne náboženskému hnutiu Fa-Lung-Kung. Toto hnutie je známe tým, že musí čeliť tlaku aj teroru čínskej vlády, ktorá sa ním cíti byť ohrozená. Autor hľadá vo vzťahu politických elít a hnutia historickú analógiu a tvrdí, že postoj čínskej vlády voči – pre okolitý svet nepodstatnému – nepolitickému združeniu je dôsledok skúsenosti z čínskej histórie.

V trinástej kapitole na prvý pohľad nezvyčajnú kombináciu budhizmu a Ruska ozrejmuje religionista Luboš Bělka. V podstate ide o tibetský druh budhizmu – burjatský – ktorý je predmetom skúmania autora. Svoju pozornosť Bělka upriamuje na inštitucionálne zázemie tohto náboženstva v Rusku, čím má na mysli najmä sanghy (bandido chambolama) či inštitúcia „rozpoznateľných znovuzrodencov” (chubilgán).

Predposledná kapitola zborníka patrí Martine Buckovej a regiónu Polynézie. Autorka skúma vplyv koloniálnych úradov a misií na tradičné náboženstvá v tejto oblasti. Prichádza k záveru, že počas koloniálnej vlády koncom 19. storočia boli polynézske komunity – vplyvom misionárov ako aj západného tovaru a zbraní – pod vplyvom kresťanstva, čím sa tradičné náboženstvá vytrácali. Na záver príspevku sa venujú tým vedcom, čo sa týmto tradičným náboženstvám venujú a zachovávajú tak odkaz pre ďalšie generácie.

Poslednou kapitolou – pätnástou – Beáta Čierniková završuje skúmanie vzťahu náboženských autorít a politickej moci v Ázii arménskym príkladom. Arménsko je podľa autorky najstarším kresťanským štátom sveta a arménska cirkev bola snáď jediná inštitúcia, ktorá pomáhala pretrvávaniu národnej identity.

Náboženstvo bolo takisto nápomocné pri obrane krajiny pred asimiláciou zo strany Rimanov, Seldžukov, Osmanov či Sovietov. Podľa Čiernikovej má kresťanstvo aj v súčasnosti v živote (aj politickom) Arméncov významné miesto.

Spomínané prípadové štúdie sú spracované na odbornej úrovni. Ich kvalitu dokumentuje vysoká odbornosť prispievateľov ako aj použitý poznámkový aparát. Autori spomínaných štúdií sa v nich zaoberali tematikou, ktorej sa venujú vo svojej vedeckej a akademickej činnosti niekoľko rokov. Publikácia je tak určená nielen pre čitateľov, ktorí majú záujem sa niečo dozvedieť o skúmaných oblastiach, ale aj pre študentov vysokých škôl, či predstaviteľov odbornej a akademickej obce. Niektoré príspevky si navyše vyžadujú základné vedomosti o danej problematike, k čomu však pomáha podrobný poznámkový aparát autorov.

Význam publikácie vidím aj v tom, že odbúrava mýty, ktoré šíria niektorí politici, žurnalisti a dokonca aj politickí vedci o iných – mimoeurópskych – civilizáciách. Spomenúť by sme mohli najmä žurnalistické opisovanie islamu ako náboženstva teroristov, či odborne kvalitnejšiu koncepciu stretu civilizácií, v ktorej Huntington charakterizuje moslimskú civilizáciu kvalitatívne na nižšej úrovni ako našu. Rovnako autori často označujú islam ako protidemokratické náboženstvo, ktoré nie je schopné oddeliť spoločenskú časť života od politickej. Sám Huntington tvrdí, že islam – tak ako aj ďalšie ázijské náboženstvo konfucianizmus – predstavujú prekážku demokratizácie. Tým, že autormi príspevkov sú experti na konkrétne oblasti, publikácia nám poskytuje poznatky, ktoré nie sú výsledkom zjednodušujúcich a zovšeobecňujúcich tvrdení a niektoré nepresné tvrdenia nepriamo odmietajú a vysvetľujú. Napríklad, v časti o Turecku môžeme pozorovať, že aj v krajine, kde žije 99 % moslimov do určitej miery funguje sekularizmus (aj keď chápaný inak ako európsky) a islamisti dlho neboli dominantnou silou v politickom živote spoločnosti. Rovnako Attila Kovács vysvetľuje aktivity islamistov v Jordánsku, resp. ich prepojenie s politickou mocou, ktoré nie je také samozrejmé ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale skôr závisí na vôli Hášimovskej dynastie.

Z hľadiska formy je možné publikácii vyčítať asi iba fakt, že neponúka vecný register alebo menný register, čo by pomohlo k lepšej orientácii knihou. Obsahuje však anglické zhrnutie na konci každej kapitoly, čím sa tiež publikácia radí k zborníkom vysokej kvality.