Hoci je už takmer isté, že poľský Sejm sa posledný raz zíde 7. septembra, aby umožnil konanie predčasných volieb v októbri, perspektívy povolebného vývoja v Poľsku zostávajú zahmlené. Isté je len to, že projekt IV. republiky v tej podobe, ako ho poľská pravica avizovala pred voľbami 2005, zlyhal. Politické škandály, odhaľujúce širšie súvislosti režimu „politického kapitalizmu” v postkomunistických štátoch, však zatláčajú do úzadia diskusiu o zásadných otázkach politického a ekonomického smerovania Poľska.

Projekt IV. republiky bol sformulovaný v prostredí poľskej liberálnej a konzervatívnej pravice ako reakcia na škandály odhalenia klientelistických prepojení politických a podnikateľských štruktúr, ktoré sa utvorili po roku 1989 a naplno sa prejavili počas vládnutia postkomunistického Zväzu demokratickej ľavice (SLD). Projekt mal reagovať na niekoľko zásadných výziev, pred ktorými sa ocitlo nielen Poľsko, ale aj ďalšie niekdajšie komunistické štáty, ktoré sa po roku 2004 stali členmi EÚ: prekonať rastúce sociálne rozdiely, ktoré vedú k narušeniu sociálnej kohézie spoločnosti; nanovo sformulovať národnú a štátnu identitu krajiny v podmienkach jej integrácie do EÚ a nevyhnutného oslabovania úlohy národného štátu a jeho mocenských špičiek, ako aj obnoviť autoritu štátu s cieľom zvýšiť vymáhateľnosť práva po dlhom období ekonomickej transformácie a deregulácie. Národno-konzervatívna vetva poľskej pravice, predstavovaná súčasnou vládnou stranou Právo a Spravodlivosť (PiS), presadzovala model centralistického štátu, v ktorej by nástrojom politickej konsolidácie spoločnosti bolo okrem silnej štátnej moci, zasahujúcej aj do oblasti ekonomiky a súkromného života jednotlivca, aj posilnenie vplyvu katolíckej cirkvi a patriotická indoktrinácia spoločnosti, posilnená konfrontačným štýlom na medzinárodnej scéne, vrátane EÚ.

Naopak, liberálno-konzervatívna Občianska platforma (PO) presadzovala koncepciu minimálneho a hodnotovo neutrálneho štátu, ktorý by obmedzil svoju zodpovednosť za ekonomický vývoj a sociálne postavenie občanov, čím by sa podľa jej tvorcov obmedzil priestor na vytváranie korupčného prostredia. Obe zoskupenia však spájal zámer rozbiť klientelistické zoskupenia, ktoré mali blízko k SLD, respektíve sa s postkomunistickým táborom po roku 2001 z pragmatických dôvodov identifikovali.

Zlyhania IV. republiky

Neúspech projektu pravicovej koalície, spôsobený nielen programovými rozdielmi medzi oboma hlavnými zoskupeniami, ale aj ich navzájom nezlučiteľnými mocenskými ambíciami, si vynútil prvú korekciu v podobe jej realizátorov. „Morálnu revolúciu” uskutočňoval PiS s populistickými zoskupeniami, pričom Sebaobrana sa neraz opierala o ľudí s pochybnou minulosťou, kým vyholení mladíci z mládežníckej organizácie Ligy poľských rodín (LPR) neváhali používať proti svojim protivníkom násilie.

Ak malo byť jedným z cieľov projektu IV. republiky rozbitie klientelistických štruktúr a depolitizácia štátnej správy, v skutočnosti len kádrových nominantov SLD v štátnej správe či v štátnych podnikoch nahradili nominanti koaličných strán. Namiesto dialógu s najrozličnejšími segmentmi občianskej spoločnosti sa nová koalícia snažila o ich ovládnutie a o vynucovanie absolútnej poslušnosti. Tak sa v priebehu poldruha roka dostala do konfliktu nielen s opozíciou, ale aj so značnou časťou sudcov, učiteľov, právnikov, nehovoriac už o novinároch a študentskej mládeže. Konfliktný štýl charakterizoval pôsobenie koalície aj smerom do vnútra.

Ostré konflikty prebiehali jednak vo vnútri koaličných strán, kde sa ich lídri permanentne zbavovali politických oponentov a rivalov, ale predovšetkým medzi najsilnejšou vládnou stranou PiS a jeho slabšími partnermi. Premiér Jarosław Kaczyński sa na jednej strane uchádzal o získanie ich elektorátu, zároveň však preň boli v dôsledku svojich požiadaviek a kompromitujúcich vystúpení na domácej i medzinárodnej scéne príťažou.

Vládnutie sa tak postupne obmedzovalo iba na permanentný zápas o udržanie sa pri moci a negociovanie nových podmienok udržania koalície, ktorú PiS vnímal ako nutné zlo a netajil sa zámerom menších partnerov ovládnuť, respektíve integrovať do svojich radov. Navyše PiS boj proti klientelistickým väzbám inštrumentalizoval v prospech koncentrácie moci a pri legitimizovaní svojho úsilia o ovládnutie silových zložiek.

Do úzadia sa tak dostali nielen konceptuálne rozpracovanie programu budovania IV. republiky, respektíve tzv. solidárneho Poľska, ale aj realizáciu praktických cieľov, akým bola príprava na vstup do eurozóny, budovanie diaľničnej infraštruktúry, program „lacného štátu”, naštartovanie programu výstavby lacných bytov či v neposlednom rade prípravu na Majstrovstvá Európy vo futbale Euro 2012 v spolupráci s Ukrajinou, ktorých usporiadanie Poľsko vníma v prvom rade ako súčasť stratégie svojej „východnej” i „európskej” politiky. Neúspechy v tejto oblasti sa zdôvodňovali nevyhnutnosťou bojovať s “układem”, t.j. s tým, čo sa na Slovensku a v Česku zvyklo označovať ak „staré štruktúry,” ktorí boli obviňovaní z neúspechu III. republiky, vytvorenej po roku 1989.

Symbolom porážky III. republiky a rozbitia klientelistických väzieb, majúcich korene ešte v období spred roku 1989, malo byť rozpustenie Vojenských spravodajských služieb. Správa o ich činnosti, ktorú predložil Antoni Macierewicz, však nepotvrdila tézu, podľa ktorej tieto služby mali rozhodujúci vplyv na riadenie spoločnosti a stáli v pozadí najväčších korupčných káuz, ba naopak, skončila sa blamážou pre jej autorov a objednávateľov. Podobne zápas proti korupcii degradoval na „efektné” odhalenia prípadov lekárov, zatýkaných za prítomnosti televíznych kamier. Inokedy, napríklad v prípade bývalej poslankyne SLD Barbary Blidy, vyústil do tragédie, keď spáchala samovraždu počas domovej prehliadky vo svojom byte. Až dodatočne sa ukázalo, že vyšetrovacie orgány nemali voči nej žiadne konkrétne obvinenia a navyše akciu proti nej riadil osobne minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro, považovaný za jedného z najdôležitejších mužov PiS. Rovnako inštrumentálne režim pristupoval k problematike lustrácií, ktoré sa nestali prostriedkom vyrovnávania s minulosťou, ale nástrojom na likvidáciu politických protivníkov.

Letná politická kríza

Proces, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou zavŕši vypísaním predčasných parlamentných volieb, odštartoval júnový dodatok ku koaličnej dohode, ktorý stanovil nezlučiteľnosť výkonu verejnej funkcie s trestným stíhaním. V júli nasledovalo odvolanie vicepremiéra a ministra poľnohospodárstva Andrzeja Leppera a vylúčenie oboch koaličných partnerov, tzv. prístavkov, z vlády J. Kaczyńského. Zdalo sa, že oba predvídateľné varianty vývoja – vytvorenie menšinovej vlády alebo vypísanie predčasných volieb – vyhovujú zámerom premiéra, ktorý sa chcel zbaviť koaličných partnerov.

Zdá sa však, že odhalenie okolností, za akých mal Lepper sporné rozhodnutie o vyňatí pozemkov z poľnohospodárskeho pôdneho fondu podpísať na základe dokumentov, vyfabrikovaných Ústredným protikorupčným úradom (CBA), vopred zamýšľané nebolo. Po tom, ako opozičná ľavica spolu so Sebaobranou a LPR nastolili požiadavku na zriadenie špeciálnej komisie v Sejme na preskúmanie činnosti CBA, ktorý prirovnávali k politickej polícii, PiS zintenzívnil úsilie o predčasné voľby. Po rozpade koalície nasledovalo 9. augusta stretnutie prezidenta Lecha Kaczyńského s lídrom opozičnej PO Donaldom Tuskom, na ktorom sa obaja politici zhodli na nevyhnutnosti predčasných volieb.

To by však nebolo prekvapením, keďže podobný vývoj sa očakával už od rozpadu koalície. Omnoho závažnejšia však bola informácia prezidentského poradcu pre otázky mediálnej politiky Michała Kamińského, podľa ktorého je v záujme oboch strán, aby situácia v Sejme bola až do volieb „situáciou pokoja a vážnosti” a aby sa Sejm nestal „dejiskom aktivít, ktoré by mali alebo mohli kompromitovať či zosmiešňovať poľský parlamentarizmus a poľskú demokraciu.” (1)

V tomto duchu postupovala PO, keď odmietala návrh na vytvorenie komisie na prešetrenie činnosti CBA a okolností samovraždy exposlankyne SLD. Proti požiadavke na vytvorenie mimoriadnych komisií vystupoval najmä niekdajší kandidát PO na post premiéra, predstaviteľ konzervatívneho krídla tejto strany Jan Rokita. Podobne ako niektorí predstavitelia PiS argumentoval, že jej vytvorenie by oddialilo konanie predčasných volieb a navrhoval, aby ju ustanovil až nový parlament. Na druhej strane sa premiér Kaczyński zasadzoval, aby sa Rokita stal šéfom parlamentnej komisie pre novelu ústavy. K zmene postoja dotlačila Platformu až verejná mienka a tlak médií. Aj keby sa však opozícii podarilo presadiť zriadenie oboch mimoriadnych komisií, je v právomoci maršálka Sejmu Ludwika Dorna, niekedy označovaného za „tretieho brata” dvojčiat Kaczyńských, jej zriadenie odložiť až o polroka neskôr.

Odhalenia Janusza Kaczmarka

Premiér Kaczyński sa pri koncipovaní scenára výmeny koaličných partnerov spoliehal na lojalitu svojich ministrov a členov svojej strany. Pravdepodobne neočakával, že vicepremiér Lepper sa dozvie o chystanej provokácii v ministerstve poľnohospodárstva a dôveryhodne vyzerajúce dokumenty, vyfabrikované v CBA, nepodpíše. Z úniku informácií obvinil ministra vnútra Janusza Kaczmarka a okamžite presadil jeho odvolanie. Následne však A. Lepper vyhlásil, že o provokácii, ktorá mala viesť k jeho obvineniu z korupcie a k odvolaniu z funkcie, ho informoval minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro. Minister Kaczmarek zas praktiky súčasnej vlády prirovnal k pomerom v totalitnom štáte.

Groteskný pokus LPR a Sebaobrany o odvolanie premiéra a zostavenie novej vlády s účasťou opozície pod Kaczmarkovým vedením bol odsúdený na neúspech, pretože by to pre opozičné strany znamenalo kompromitáciu. Kaczmarkove vyjadrenia o tom, že akciu proti Blide pri absencii vecných dôkazov pripravoval osobne minister Ziobro, napriek tomu, že svoju účasť pôvodne popieral, ako aj fakt, že jej cieľom bolo získať kompromitujúce materiály proti bývalému premiérovi v rokoch 2001-2004 Leszkovi Millerovi (SLD), však znemožnili hladký priebeh rozpustenia Sejmu.

Po týchto výrokoch sa už ani koalícia, ani najsilnejšia opozičná strana nemohli tváriť, že sa nič neudialo. Vystúpenia už bývalého ministra vnútra pred parlamentným výborom pre kontrolu tajných služieb vyvolali doslova šok. Záznam z rokovania výboru na neverejnom zasadnutí Sejmu osobne čítal v noci z 24. na 25. augusta maršálek Sejmu Dorn a jeho vyjadrenia znechutili aj poslancov za vládny PiS (2). Podľa Kaczmarka totiž Generálna prokuratúra, priamo riadená ministerstvom spravodlivosti v spolupráci s tajnými službami, predovšetkým však s už spomínaným CBA a Agentúrou pre vnútornú bezpečnosť (ABW) sledovali a vyrábali kauzy nielen proti opozičným politikom, ale aj proti opozičným médiám, ba dokonca aj proti najbližšej rodine prezidenta Lecha Kaczyńského, ale aj proti synovi bývalého prezidenta Lecha Wałęsu Jarosławovi s cieľom skompromitovať zakladateľa Solidarity. Výbor pre kontrolu tajných služieb na začiatku Kaczmarkovho vystúpenia navrhoval iba odvolanie ministra pre kontrolu tajných služieb, po prečítaní prvej časti správy pred plénom Sejmu opozícia žiada už aj „hlavu” ministra Ziobra. Kým poslanci za PiS hovoria o klebetách a polopravdách, poslanec Paweł Graś (PO) vyhlásil, že sa cíti, ako keby „počúval o činnosti Stasi v NDR.” (3) Ziobro stál údajne aj v pozadí odvolania L. Dorna z postu ministra vnútra (4). Je vysoko pravdepodobné, že v danej situácii už nič nezabráni zostaveniu dvoch špeciálnych vyšetrovacích komisií, požadovaných poslancami za SLD.

Nepredvídateľný povolebný vývoj

Kaczmarkove vystúpenia nepochybne budú mať vplyv na povolebnú konšteláciu v Poľsku. Po stretnutí Tuska s prezidentom bolo evidentné, že predpokladaný víťaz volieb – Občianska platforma – si neželá úplnú kompromitáciu a oslabenie PiS, lebo by mu to obmedzilo manévrovací priestor. PO by sa tak stala odkázanou na koalíciu s blokom Ľavica a demokrati, v ktorom dominuje SLD, keďže preferencie ďalšieho potenciálneho partnera – agrárnej Poľskej ľudovej strany (PSL) sa pohybujú na hranici zvoliteľnosti. PO spájali s PiS aj ďalšie spoločné záujmy. Obe strany boli zainteresované na marginalizácii, respektíve vytlačení menších politických formácií, čo by im aj v prípade nevytvorenia koalície umožnilo pohodlne ovládať poľskú politickú scénu. Preto obe strany mali záujem na tom, aby rozpad koalície PiS – LPR – Sebaobrana mal riadený priebeh. Oživenie konceptu koalície PO-PiS si želal nielen prezident Lech Kaczyński, ale aj liberálne orientovaní predstavitelia PiS, napríklad bývalý premiér Kazmierz Marcinkiewicz (5) a časť médií, najmä noviny Dziennik a pravicový bulvár Fakt.

Aj v pravicovom prostredí však takáto alternatíva vyvolávala nevôľu. Tak napríklad šéfredaktor zaniknutého pravicového denníka życie Warszawy volal po prekonaní konfliktov, vyplývajúcich z odlišného vzťahu k minulosti a po vytvorení koalície PO s postkomunistickou ľavicou (6). Po Kaczmarkovom vystúpení však lídri PO svoje doposiaľ opatrné vyjadrenia na adresu PiS pritvrdili. Líder tejto strany a bývalý kandidát na prezidenta D. Tusk označil súčasnú vládu za patologickú, podľa jeho slov v záujme Poľska je jej odstavenie od moci (7). Posun v uvažovaní názorovo heterogénnej PO potvrdzujú aj slová šéfa poslaneckého klubu tejto strany Jacka Zdrojewského: „Bol som pokojným, umierneným stúpencom koalície PO-PiS, tej noci ma to prešlo.” (8)

Vedenie PO si však aj naďalej udržiava dištanc od SLD, keď ako hlavný cieľ definovalo víťazstvo vo voľbách a vytvorenie jednofarebnej vlády. Tusk aj po Kaczmarkových škandalóznych odhaleniach zaradil na jednu rovinu PiS, Sebaobranu a opozičných partnerov z SLD (9). Hoci prieskum agentúry TNS-OBOP zo začiatku augusta, t.j. ešte pred Kaczmarkovým vystúpením, potvrdzuje, že PO by mohla získať 32 percent hlasov, ale v 460-člennom Sejme až 230 mandátov (10), o povolebnej štruktúre Sejmu ani zďaleka nie je rozhodnuté. Dôvodom je nízka miera predvídateľnosti volebných výsledkov pri klesajúcej volebnej účasti, na čo, mimochodom, PO doplatila v predchádzajúcich parlamentných a prezidentských voľbách v roku 2005, keď napriek triumfálnej predvolebnej rétorike okúsila dvojnásobnú porážku. Navyše spomínaný prieskum je zatiaľ jediný, ktorý by PO oprávňoval k podobnému optimizmu a navyše bol realizovaný telefonicky, čo znižuje jeho spoľahlivosť. Preto nemožno vylúčiť, že otázka koaličného partnera bude znova aktuálna po voľbách.

Volebné preferencie podľa prieskumov verejnej mienky (v %)

* – v prípade spoločnej kandidátky by bol celkový zisk iba 10 percent; ** – spoločne s hlasmi pre LPR; *** – spoločne s LPR môže získať 5 %.

Nálady sa menia, záujmy zostávajú

Výroky, prednesené v emocionálne nabitej atmosfére začiatku predvolebnej kampane, ktorým bolo rokovanie celoštátneho vedenia PO v sobotu 25. augusta a po odznení prvej časti výpovedí J. Kaczmarka, rýchlo zapadajú prachom. Preto je nevyhnutné v záujme predikcie povolebného vývoja hlbšie analyzovať záujmy jednotlivých aktérov, t.j. politických strán, ale aj ich frakcií a predstaviteľov, ktoré sa vyznačujú dlhšou kontinuitou ako aktuálne nálady.

Právo a spravodlivosť je síce jedinou stranou, ktorej poslanecký klub sa po parlamentných voľbách 2005 rozšíril vďaka prebehlíkom od koaličných partnerov, jeho problémom je politická izolácia, ktorá sa po Kaczmarkovom vystúpení prehĺbila.
V minulosti sa zdala pozícia zakladateľa a hlavného stratéga strany premiéra J. Kaczyńského neotrasiteľná. Úspešne sa mu podarilo eliminovať potenciálnych rivalov, ako napríklad expremiéra Marcinkiewicza či bývalého predsedu zahraničného výboru Sejmu Pawla Zalewského. Prvou porážkou bolo hlasovanie o novele ústavy, kde maršálek Sejmu Marek Jurek podporil formuláciu ustanovení o ochrane života pred narodením, ktorú presadzovala LPR namiesto umiernenejšej verzie, podporovanej PiS. Hoci Jurek so skupinou svojich stúpencov opustili PiS a založili novú stranu Poľská pravica, tento rozkol neviedol k strate parlamentnej väčšiny. Vnútri strany však premiérovi vyrastá konkurencia v podobe ministra spravodlivosti Ziobra, ktorý si získal dôveru verejnosti vďaka razantným vyhláseniam o boji proti korupcii a svojmu mladému veku (35 rokov). Ako ukázali udalosti v Sejme, Ziobro je pre Kaczyńského nebezpečný aj vzhľadom na informácie, ktorými disponuje vďaka kontaktom s tajnými službami.
Pritom Ziobrove ambície siahajú vyššie ako je pozícia ministra. V minulosti nevylúčil svoju kandidatúru na prezidenta a v júli 2007 sa objavili špekulácie, že by jeho kandidatúru v roku 2010 mohlo podporiť ultrakatolícke Rádio Maryja, vďaka ktorému sa pred dvoma rokmi stal prezidentom premiérov brat Lech. PiS však má záujem o Lechovo znovuzvolenie, lebo jeho pôsobenie vo funkcii prezidenta vytvára šancu na úspech v nasledujúcich parlamentných voľbách. Preto Jarosław musí voľky-nevoľky podporovať Ziobra, aby nad jeho konaním nestratil kontrolu.
Oslabenie pozícií PiS sa premieta aj do jeho vnútornej stability. O vplyvy v regiónoch navzájom súperia viaceré mocenské skupiny, čo sa premieta i do politiky na vyššej úrovni ako napríklad v prípade Malopoľska. V tomto regióne vnútrostranícky konflikt medzi Ziobrom a ministrom pre koordináciu tajných služieb Zbigniewom Wassermanom vyústil do mediálnej kampane proti Wassermanovi. Rozhodnutie o predčasných voľbách vyvolalo doslova paniku medzi regionálnymi funkcionármi, obávajúcimi sa straty vplyvov po prechode do opozície, čo v konečnom dôsledku môže oslabiť ich doterajšiu takmer absolútnu oddanosť bratom Kaczyńským. Odvahu prípadných nespokojencov môžu posilniť politici, ktorí už museli pre nezhody s premiérom z funkcií i zo strany odísť. Tak napríklad bývalý minister obrany Radosław Sikorski, pôsobiaci ako nestraník v klube PiS,
Na pravici stratil PiS podporu klerikálno-nacionalistických síl, zoskupených okolo LPR a Radia Maryja, ktoré mu nemôžu odpustiť odmietnutie pokusov o sprísnenie interrupčného zákona. Súčasný prezident Lech Kaczyński teda už nemá šancu získať podporu Radia Maryja. Bratom Kaczyńským už nepomôže ani nedávne rozhodnutie vlády, podľa ktorého sa učebné výsledky z náboženstva od nového školského roku budú započítavať do študijného priemeru žiakov, prijaté aj napriek nesúhlasu nového ministra školstva Ryszarda Legutka a približne 60 percentám občanov Poľska (11).
Hoci Radio Maryja a s ním spojené zoskupenia sa v tohtoročných voľbách výraznejšie angažovať nebudú, nemožno vylúčiť vznik novej klerikálno-nacionalistickej formácie. Tá by perspektívne, napríklad už počas prezidentských volieb 2010, mohla osloviť okrem voličov LPR, ktorej preferencie sa pohybujú na hranici zvoliteľnosti, aj časť súčasných voličov PiS. Preto je v záujme PiS hľadať nových spojencov v centre politického spektra.

Občianska platforma má v súčasnosti najväčší koaličný potenciál. Doposiaľ sa držala zásady „rovnakého dištancu od PiS aj od SLD.” Podobne ako v roku 2005, aj v súčasnosti sa vidí v pozícii víťaza volieb. V názore na povolebný postup jej však aj napriek vysokým preferenciám hrozí dezintegrácia. Konflikty prebiehajú najmä medzi spoluzakladateľmi strany Tuskom a Rokitom. Kým Tusk predstavuje liberálne krídlo strany, konzervatívci, vedení Rokitom, ešte v novembri 2006 uvažovali o odchode zo strany. Perspektíva predčasných volieb teda stranu konsoliduje aj zvnútra. Rokita síce kritizuje politiku PiS, ale predovšetkým z pozície ekonomického liberála, v otázke zneužívania moci je zdržanlivejší. Potvrdil to aj v noci z 24. na 25. augusta, keď sa nezúčastnil mimoriadneho rokovania Sejmu, na ktorom maršálek Dorn prezentoval správu výboru pre kontrolu tajných služieb a jeho následné deklarácie, podľa ktorých PO bude po voľbách presadzovať posilnenie postavenia CBA.
Okrem Rokitu, ktorého manželka ešte v roku 2006 Platformu opustila, o odchode uvažovali aj ľudia z okruhu bývalého varšavského primátora a súčasného poslanca Európskeho parlamentu Pawla Piskorského. Ten podporuje zblíženie so SLD a vytvorenie poľskej obdoby talianskeho bloku ľavicovo-centristických síl Olivovník. V roku 2006 PO opustil bývalý minister zahraničných vecí Andrzej Olechowski, jeho odchod sa spája so zámerom vytvoriť nové zoskupenie v spolupráci s bývalým prezidentom Aleksandrom Kwaśniewským. Vznik zoskupenia bol plánovaný na september 2007, predčasné voľby však odchod ľavicového krídla PO minimálne odsunuli (12).
Okrem otázok, ktoré PO a PiS rozdeľujú, existuje teda aj viacero faktorov, ktoré obe strany spájajú. V prvom rade je to spoločná genéza oboch strán z antikomunistického hnutia Solidarita, pričom pre mnohých predstaviteľov PO je koaličná spolupráca s bývalými komunistami zo SLD neprijateľná. Po roku 2005 Platforma podporila viaceré politické iniciatívy PiS. Umožnila okrem iného rozšírenie lustračného zákona, ktoré sa týkalo niekoľko stotisíc občanov, ale aj likvidáciu vojenských spravodajských služieb a vytvorenie CBA. Predovšetkým J. Rokita zaujíma v názoroch na budúcnosť EÚ pozíciu veľmi blízku súčasnej vláde, nemožno zabudnúť na to, že práve on je autorom hesla „Nice alebo smrť”. Zachovanie systému hlasovania v inštitúciách v EÚ, tak ako bol prijatý na summite v Nice v roku 2000, bolo jednou z príčin negatívneho postoja Poľska k prijatiu Ústavnej zmluvy EÚ. Preto aj napriek súčasným Tuskovým ostrým vyhláseniam ešte nemožno úplne pochovávať plán vytvorenia koalície PO-PiS. Prípadnú koalíciu so SLD navyše komplikuje vnútorná nestabilita tejto najsilnejšej poľskej ľavicovej strany a jej vnútorný rozklad. Nemožno vylúčiť ani vznik tzv. malej koalície Platformy s PSL.

Ľavica a Demokrati (LiD). Koncentrácia moci v rukách PiS spôsobila čiastočnú konsolidáciu ľavicovo-centristických síl. Postkomunistickému SLD sa nielen podarilo prekonať odpor ostatných ľavicových partnerov zo Sociálnej demokracie Poľska a Únie práce, ale aj integrovať do spoločného bloku ľavicovo-liberálnu Demokratickú stranu, ktorá je dedičom niekdajšej Únie slobody a združuje značnú časť bývalých disidentov. Blok LiD svoje nádeje na návrat do centra politického diania spája predovšetkým s postavou A. Kwaśniewského, ktorý prijal ponuku stať sa jeho volebným lídrom. Toto zoskupenie fakticky nemá inú alternatívu, ako usilovať sa o vytvorenie koalície s PO (13), prípadne ešte s pribratím PSL.
Paradoxne, najväčším hendikepom bloku je jeho najsilnejšia zložka – SLD, ktorý je neprijateľný jednak pre svoju komunistickú minulosť, jednak pre rozsiahle korupčné aféry z obdobia rokov 2001 – 2004, keď bol premiérom niekdajší líder Zväzu Leszek Miller. Navyše, v SLD nie je dovŕšený proces vnútornej diferenciácie. Hoci lídrom strany je mladý politik Wojciech Olejniczak, ktorý nie je skompromitovaný pôsobením v štruktúrach komunistického režimu, bývalí funkcionári nomenklatúry spred roku 1989 si stále uchovávajú v strane značný vplyv, okrem iného prostredníctvom tzv. Socialistickej platformy. Jedným z jej hlavných programových postulátov je obhajoba dedičstva bývalého režimu. V tom má blízko aj k bývalému premiérovi Millerovi, ktorý však v ekonomickej a sociálnej oblasti presadzuje riešenia, blízke liberálnej pravici (14). Hoci veľká časť ľavice považuje Millera a jeho vládnutie za hlavnú príčinu debaklu SLD pred dvoma rokmi, expremiér má záujem kandidovať na listine LiD aj napriek nevôli Kwaśniewského (15). LiD si na jednej strane želá koniec vlády PiS, jeho politika však prispieva ku konsolidácii rozbitej ľavice, ale uvítal by odklad predčasných volieb o niekoľko mesiacov. Rozhodnutie Kwaśniewského o návrate do vysokej politiky prišlo pomerne neskoro, v čase, keď už o predčasných voľbách nepochyboval takmer nikto (16) a ľavica na volebnú kampaň nie je zatiaľ pripravená.

Sebaobrana a Liga poľských rodín: Počas necelých dvoch rokov pôsobenia vo vládnej koalícii sa PiS podarilo prevziať značnú časť elektorátu svojich bývalých koaličných partnerov, takže preferencie oboch strán sa v súčasnosti pohybujú na hranici zvoliteľnosti. Ohrozený je predovšetkým vstup LPR do parlamentu. Po odvolaní Leppera z vlády sa obe strany zjednotili do novej formácie Liga a Sebaobrana (LiS), ktorá však zatiaľ existuje iba na papieri. Obe strany si zachovávajú organizačnú samostatnosť, rozdeľujú ich aj programové rozdiely. Kým LPR sa ako klerikálno-nacionalistické zoskupenie hlási k tradíciám predvojnovej Národnej demokracie, Sebaobrana glorifikuje „gulášový komunizmus” Edwarda Gierka v 70. rokoch minulého storočia. Spája ich odmietanie západného liberalizmu, ale LPR deklaruje svoju príslušnosť k západnému civilizačnému okruhu, hoci za tradičného nepriateľa Poľska považuje Nemecko. Hlavnou agendou Sebaobrany bol v minulosti sociálny populizmus a Lepper ani v súčasnosti nechce venovať pozornosť kultúrnym a etickým aspektom, čo je prioritou lídra LPR Romana Giertycha. Ešte pred voľbami 2005 Giertych tvrdil, že programy oboch strán sú ako „oheň a voda” a spoluprácu so Sebaobranou vylučoval. Napriek tomu, že obe strany sa po roku 2005 značne zblížili a Lepper sa prihlásil k sociálnej náuke katolíckej cirkvi, spoločná kandidátka oboch euroskeptických strán zatiaľ nie je istá (17). Marginalizácia LiS je dôvodom, prečo sa obe strany snažia konaniu predčasných volieb zabrániť a pokúsili sa o vytvorenie novej vlády na čele s Kaczmarkom. Pre LiS je teda najvýhodnejším variantom obnovenie koalície s PiS, ale bez premiéra J. Kaczyńského. To by však nebolo akceptovateľné pre PiS.

Poľská ľudová strana: Hoci agrárnikom sa podarilo získať časť voličov Sebaobrany, dlhodobým problémom PSL je pozícia na hranici vstupu do parlamentu. Poľnohospodárska agenda sa aj v prípade Poľska ukazuje ako príliš úzka, takže strana stojí pred nevyhnutnosťou hľadania novej identity, čo sa v jej prípade spája s hľadaním politických partnerov. V rokoch 1993 – 1997 a 2001 – 2003 pôsobila v koalícii so SLD, pred rokom 2005 sa pokúšala o spoluprácu s PiS, v súčasnosti sa pokúša o vytvorenie predvolebného bloku s Poľskou pravicou.

Záver

Projekt IV. republiky, ktorý sa stal doménou PiS a bratov Kaczyńských, sa ako konceptuálna alternatíva neuplatnil. Príčinou jeho zlyhania boli jeho imanentné vlastnosti. Spoliehanie sa na autoritatívne riešenia nevyhnutne viedli k izolácii mocenských špičiek, ako aj k neprekonateľným vnútorným rozporom. Na druhej strane voľba z roku 2005 signalizovala nutnosť venovať výraznejšiu pozornosť sociálnym problémom. Úspech autoritatívneho populizmu v Poľsku a jeho vnútropolitické dôsledky by mali byť varovaním aj pre ostatných nových členov EÚ. Problémy, ktorým Poľsko čelilo pred rokom 2005, najmä narastajúcim a ťažko prekonateľným sociálnym rozdielom, ale aj vysokej korupcii, pretrvávaniu klientelistických väzieb a nízkej vymáhateľnosti práva zostali a budú naďalej zdrojom nespokojnosti občanov. Koncepcia radikálnych ekonomických reforiem, smerujúcich k oslabeniu sociálnej funkcie štátu, sa takisto zatiaľ nejaví ako prijateľná alternatíva a ani najsilnejšia opozičná strana Občianska platforma tento aspekt svojho programu v predvečer volieb nezdôrazňuje, hoci naň nerezignovala.

Predvolebná konštelácia politických síl potvrdzuje, že hoci od roku 2001 sa zostava politických strán, zastúpených v parlamente, nezmenila, poľský stranícky systém zatiaľ nie je možné jednoznačne považovať za konsolidovaný. Politické strany, ale aj bloky a koalície totiž vznikajú skôr na základe personálnych väzieb alebo historickej genézy straníckych elít ako na základe príbuznosti programov. Preto ani v budúcnosti nemožno vylúčiť pokračovanie dezintegračných procesov v existujúcich politických stranách a formovanie nových zoskupení.

Z hľadiska podoby budúcej vládnej koalície sa zdá, že zostavovanie vlády bude v rukách najsilnejšieho opozičného zoskupenia – Občianskej platformy. Hoci pre jej vedúcich predstaviteľov sa dlhodobo javila ako optimálny variant koalícia s PiS, voliči strany by začiatkom augusta 2007 uprednostnili skôr koalíciu PO s ľavicovým blokom (57 percent), v prospech koalície s PiS sa vyslovovalo iba 35 percent voličov Platformy. Podobne sa situácia začína meniť aj v celej poľskej spoločnosti, kde podiel stúpencov koalície liberálov a ľavice začína prevyšovať podiel podporovateľov pravicovej koalície (35, respektíve 34 percent) (18). Ak sa PO rozhodne v prospech jedného z uvedených koaličných variantov, nemožno vylúčiť jej dezintegráciu. V prípade koalície s PiS však rozkol bude podstatne hlbší a bude viesť minimálne k politickému splynutiu oboch subjektov. Prekážkou koalície PO-PiS je aj neochota oboch subjektov akceptovať úlohu slabšieho partnera. Preto sa D. Tusk bude snažiť buď o vytvorenie jednofarebnej vlády, alebo o menej konfliktný variant koalície s PSL. Z hľadiska stability vlády bude najhorším variantom zostavenie menšinovej vlády, ktorá sa bude musieť koncentrovať na permanentný zápas o vlastné udržanie.

Letná politická kríza v Poľsku pritom nie je obyčajnou vládnou krízou. Ak sa potvrdí čo len časť z vyjadrení exministra Kaczmarka, pôjde o jeden z najväčších prípadov zneužívania štátnych orgánov v politickom zápase v dejinách európskej demokracie. V poľskom prípade sa totiž ukazuje, že nešlo iba o ojedinelé javy, ale zneužívanie moci v podaní PiS malo systémový charakter. Ak PiS pred nástupom k moci kritizovalo systém partokracie a zneužívania moci na zabezpečovanie partikulárnych ekonomických záujmov, po roku 2005 sa ten istý systém partokracie začal využívať na boj proti politickým protivníkom, čo však znamená ohrozenie samotnej podstaty demokracie.