Osamostatnenie Kosova, ku ktorému došlo 18. februára 2008, je doposiaľ kontroverznou otázkou, keďže ho neuznali ani všetky „vyspelé” štáty. V tejto súvislosti sa diskutuje najmä o možnom precedense z právneho hľadiska a o následných snahách ďalších regiónov o získanie nezávislosti z politickej perspektívy. O to viac by sa mohlo zdať, že tento problém rozdeľuje Balkán: multietnický, multináboženský a najmä povojnový. Preto sa právom možno pýtať, čo môže toto vyhlásenie nezávislosti vyvolať v danom regióne – či prináša koniec dlhým konfliktom, alebo môže byť začiatkom pre nové.

Päť mesiacov po vyhlásení nezávislosti Kosova je zrejmé, že z krátkodobého hľadiska Balkán svoju stabilitu „ustál”, čo dokonca naznačujú aj výsledky parlamentných volieb v Srbsku z 11. mája 2008. Je však zjavné, že samotné postoje jednotlivých štátov voči uznaniu Kosova ostávajú rozdielne: kým Albánsko, Chorvátsko, Slovinsko a Bulharsko tento „najnovší štát Európy” uznali, Macedónsko a Čierna Hora (ČH) sa k tejto veci stavajú opatrnejšie a Srbsko s Rumunskom a Bosnou a Hercegovinou uznanie odmietajú. Čo však spôsobilo takýto vývoj? Analýza sa pokúsi priblížiť postoje týchto balkánskych krajín voči vyhláseniu nezávislosti Kosova a najmä ich motiváciu.

Srbsko

V prípade Srbska, ktorého sa problém Kosova dotýka bezprostredne, vôbec neprekvapuje, že jeho predstavitelia sú zásadne proti takémuto riešeniu. V Srbsku konflikt vznikol a interpretuje sa ako otázka národnej identity, odvolávajúc sa ešte na bitku na Kosovom Poli zo 14. storočia. Prvé nepokoje v regióne sa objavili ešte počas bývalej Juhoslávie, v 60. rokoch 20. storočia, keď sa obzvlášť prejavovala ekonomická zaostalosť Kosova, ako aj rastúca natalita albánskeho obyvateľstva. Konflikt však eskaloval o tridsať rokov neskôr, keď sa v celej federácii vystupňoval nacionalizmus do takej miery, že sa v dôsledku niekoľkých vojenských konfliktov – v Slovinsku, Chorvátsku a v Bosne rozpadla. Udialo sa tak najmä pod vplyvom vtedajšieho srbského prezidenta Slobodana Miloševiča, ktorý stál na čele štátu aj v roku 1999, keď sa uskutočnil vojenský zásah NATO v Srbsku. Odvtedy bolo Kosovo pod správou OSN, ktorá vytvorila misiu UNMIK. Politickí predstavitelia krajiny však zdôrazňujú, že ide o teritoriálnu súčasť Srbska a jej odčlenenie je pre Srbsko neprijateľné: „Národy, ktoré uznali Kosovo, nemôžu počítať s dobrými vzťahmi so Srbskom,” vyjadril sa vtedajší srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič (1). Srbsko hrozilo sankciami politického, diplomatického a ekonomického charakteru. Napriek rozpadu vlády 8. marca sa tieto sankcie naozaj prejavili v diplomatických stykoch s krajinami, ktoré uznali nezávislosť Kosova. Z týchto krajín boli odvolaní veľvyslanci na konzultácie (ide napríklad o USA, Japonsko, Chorvátsko aj Českú republiku) (2). Jedinou významnejšou parlamentnou stranou, ktorá voči Kosovu zaujíma iné stanovisko, je Liberálna demokratická strana (LDP). Jej predseda, Čedomír Jovanovič, v marcovom rozhovore uviedol: „Srbsko stratilo právo vládnuť v Kosove v roku 1999. … Môj odkaz pre Srbov žijúcich na severe Kosova je, aby mysleli na svoju budúcnosť a budúcnosť svojich rodín. A tá sa nezlepší, ak sa z Kosovskej Mitrovice stane balkánsky Bejrút. Nová srbská vláda by mala zanechať frázy a mýty a spolu s Albáncami pracovať na nových plánoch s podporou medzinárodného spoločenstva.” (3)

Prekvapujúci sa však môže zdať názor srbskej verejnosti: podľa prieskumu, ktorý v novembri 2008 uverejnila srbská televízia B92, síce len 7 % obyvateľov Srbska podporovalo nezávislosť Kosova, až 35 % bolo presvedčených, že k jej vyhláseniu príde. Na druhej strane, hoci necelá polovica, 36 % opýtaných, považovala integráciu Kosova do Srbska za najlepšie riešenie, iba 7 % verilo, že sa tak stane. V tomto prieskume sa zároveň uvádza, že otázka Kosova je pre Srbov najdôležitejšia až ako tretia v poradí – na prvom mieste bola vysoká nezamestnanosť (pre 58 % respondentov) a na druhom nízky životný štandard (pre 48 %). Otázku Kosova za najdôležitejšiu označilo 30 % opýtaných – išlo prevažne o podporovateľov socialistov a Srbskej radikálnej strany, ktoré sú obe známe nacionalistickými prejavmi. Je však pozoruhodné, že členstvo v EÚ sa nedostalo do prvej desiatky najdôležitejších priorít Srbska (4).

Možno teda usudzovať, že v tejto krajine existuje istý rozpor medzi názormi politickej elity a srbskej spoločnosti. Skepticizmus v otázke Kosova však nevyplýval z prísľubov členstva v prestížnych politických spoločenstvách, ale je skôr dôsledkom ekonomickej vyčerpanosti krajiny.

Po kosovskom odčlenení navyše v Srbsku došlo k dvom významným udalostiam: 30. apríla 2008 prezident Tadič podpísal Stabilizačnú a asociačnú dohodu s EÚ a 11. mája sa uskutočnili predčasné parlamentné voľby. Obe tieto udalosti v konečnom dôsledku spolu súvisia. Podľa aprílového prieskumu verejnej mienky 63 % Srbov podporuje vstup do EÚ (hoci až 70 % nesúhlasilo s tým, aby sa podmieňoval uznaním Kosova) (5). Urýchlené podpísanie dohody, ktorá zatiaľ nie je ratifikovaná srbským parlamentom, ešte pred májovými voľbami však bolo aj v záujme EÚ. A úspech sa odzrkadlil práve v spomínaných parlamentných voľbách, kde Kandidátka za európske Srbsko, zložená z Tadičovej Demokratickej strany (DS) a strany G17+ získala nečakane až 39 % hlasov, hoci Srbská radikálna strana (SRS) Tomislava Nikoliča bola druhá v poradí s 28,5 % hlasov (6).

Napokon bola 7. júla 2008 podpísaná koaličná dohoda medzi desiatimi politickými subjektmi, kde je najprekvapivejším spojenectvo medzi víťaznou stranou prezidenta Tadiča a Socialistickou stranou Srbska (SPS), ktorú vedie Ivica Dačič a doposiaľ sa spájala najmä s vojnovou érou pod vedením Slobodana Miloševiča. Práve táto strana bola pre vytvorenie koalície kľúčová, lebo rovnako mohla uzavrieť spojenectvo s radikálmi. Napokon však zavážilo, že jedna z jej zložiek, strana Jednotné Srbsko, podporovala už podpísanie Stabilizačnej a asociačnej dohody a jej predseda Dragan Markovič vo februárových prezidentských voľbách podporoval Borisa Tadiča. Okrem toho, na poslednom zhromaždení strany až 245 z 258 delegátov podporilo jej vstup do koalície s DS, čím deklarovali úsilie zamerať sa aj na nových, mladších voličov a profilovať sa ako socialistická strana založená na demokratických hodnotách. Vláda, ktorej premiérom je Mirko Cvetkovič, môže čeliť viacerým problémom, napríklad otázke spolupráce s Medzinárodným súdnym tribunálom pre bývalú Juhosláviu, ktorou je podmienené udelenie štatútu kandidátskej krajiny EÚ. Na druhej strane však, ak sa bude skutočne zameriavať na reformy v krajine a úsilie o priblíženie sa EÚ, má potenciál pre úspech. A dôležité je, že aj v otázke Kosova by mohla prezentovať umiernenejšie postoje ako svojho času Vojislav Koštunica z Demokratickej strany Srbska, ktorá je teraz spolu s Radikálnou stranou v opozícii. Ministrom pre Kosovo sa stal Bogdan Goranovič, ktorý má blízky vzťah s lídrom umiernených kosovských Srbov Oliverom Ivanovičom (7). Samozrejme, oficiálne prezentovaný postoj v prejave premiéra Cvetkoviča je jasný: „Koalícia nikdy neuzná nezávislosť Kosova a podnikne všetky právne aj diplomatické kroky, aby bolo aj naďalej súčasťou Srbska. Zároveň bude iniciovať opätovné spustenie rokovaní s predstaviteľmi kosovských etnických Albáncov, aby sa spoločne hľadali vzájomne prijateľné riešenia.” (8) Aj napriek tomu však vývoj v Srbsku naznačuje, že aj tu nacionalizmus ustupuje do úzadia a krajina sa postupne začína otvárať európskym perspektívam.

Čierna Hora

Prípad tejto malej krajiny so 600-tisíc obyvateľmi je špecifický v tom, že tiež bola súčasťou bývalej juhoslovanskej republiky a navyše so Srbskom až do roku 2006 tvorila štátnu úniu. Odčlenila sa teda ako posledná zo štátov bývalej Juhoslávie, a to iba pred dvoma rokmi, nie začiatkom 90. rokov minulého storočia ako ostatné juhoslovanské štáty. V súvislosti s Kosovom je tu teda možné porovnávať proces osamostatňovania aj vzhľadom na postoje Srbska. Hlavným rozdielom oproti Kosovu je skutočnosť, že Čierna Hora v Juhoslávii existovala ako samostatná republika, kým Kosovo bolo autonómnou provinciou, t.j. bez práva vytvoriť samostatný štát. Navyše, ešte v roku 1910 vzniklo kráľovstvo Čierna Hora, ktoré sa o osem rokov neskôr stalo súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr premenovaného na Juhoslovanské kráľovstvo. Preto v prípade odčlenenia Čiernej Hory na rozdiel od Kosova nebola natoľko otázkou národnostná identita ani právny precedens, ale skôr geopolitické otázky, napríklad prístup k moru, ktorý Srbi stratili. Čierna Hora mala možnosť, podobne ako všetky štáty zanikajúcej Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia, ešte v roku 1992 požiadať o uznanie nezávislosti na pôde tzv. Badinterovej komisie, zloženej z predstaviteľov štátov Európskych spoločenstiev. Namiesto toho však vo februári spolu so Srbskom doručila žiadosť o zotrvanie vo federácii. To sa v marci potvrdilo aj referendom o nezávislosti Čiernej Hory, kde 95 % zúčastnených hlasovalo za zotrvanie vo federácii, hoci viaceré skupiny obyvateľstva referendum bojkotovali, keďže sa podľa ich názoru uskutočnilo za nedemokratických podmienok a pod vplyvom propagandy médií. Krajina sa však postupne čoraz viac ocitala pod tlakom medzinárodných sankcií (najmä voči vláde prezidenta Slobodana Miloševiča), a tak sa v roku 1997 začal proces osamostatňovania. Bol veľmi podobný procesu zo začiatku 90. rokov, ktorého výsledkom bolo odčlenenie troch štátov, hoci, ako sme už uviedli, v tejto situácii išlo primárne o politický, nie etnický konflikt. Výsledkom tohto vzďaľovania od postojov federácie sa stal aj fakt, že počas vojenského zásahu NATO v roku 1999 bola Čierna Hora postihnutá podstatne menej ako Srbsko.

Smerovanie k nezávislosti sa však nezmenilo ani po tom, ako Miloševiča na prezidentskom poste nahradil Vojislav Koštunica. Ďalším krokom bol vznik únie štátov Srbsko a Čierna Hora v roku 2002. Tento model, nie nezávislosť, podporovala aj EÚ, keďže názor obyvateľov v ČH bol pomerne nejednoznačný, osamostatnenie by mohlo opätovne podnietiť nacionalizmus v Srbsku a spôsobiť dominový efekt vyvolaním snáh o nezávislosť aj v iných častiach Balkánu (Kosovo, Republika Srbská v Bosne). Efektívne fungovanie tejto únie však bolo nemožné napríklad aj kvôli existencii dvoch mien a centrálnych bánk, preto aj medzinárodné inštitúcie začali k zložkám únie pristupovať osobitne. Navyše, podľa ústavnej zmluvy o únii mali oba štáty po troch rokoch možnosť zvážiť zmenu statusu a vôľu zotrvať v tejto únii. A keďže podmienky referenda (potrebných 55 % hlasov za nezávislosť oproti zvyčajným 50 %) boli výhodnejšie pre úniu a súhlasili s nimi oba štáty, výsledok, väčšinovú podporu nezávislosti, napokon muselo akceptovať aj Srbsko (9).

Zároveň je možné porovnávať vývoj etnického zloženia obyvateľstva v Čiernej Hore a Kosove. Etnická štruktúra Čiernej Hory bola a je veľmi heterogénna. V roku 1909 z 317-tisíc obyvateľov Čiernej Hory bolo 95 % Srbov, k čiernohorskej národnosti sa nehlásil nikto, zvyšok tvorili najmä Albánci. Etnicita sa v tomto prípade vyhodnocovala na základe materinského jazyka. V tom čase ešte nebol kodifikovaný samostatný čiernohorský jazyk a aj v súčasnosti sú medzi oboma jazykmi minimálne rozdiely. Už podľa údajov sčítania obyvateľstva z roku 1948 v republike Čierna Hora ako súčasti socialistickej Juhoslávie žilo 377-tisíc obyvateľov, z ktorých len 1,67 % tvorili Srbi, 90,67 % Čiernohorci, 5,15 % Albánci a 1,8 % Chorváti. Juhoslovania, žijúci najmä v pohraničných regiónoch, sa v štatistikách objavujú od roku 1953 s podielom 1,53 % a Moslimovia v roku 1961 s podielom 6,5 %. Paralelne sa teda objavovali popri príslušníkoch čiernohorskej národnosti aj ľudia, hlásiaci sa k národnosti srbskej, hoci ich počet a podiel klesal. V roku 1981 už Albánci s Moslimami na tomto území tvorili spolu 19 % obyvateľstva. Aj pri porovnaní posledných dvoch sčítaní v rokoch 1991 a 2003 sú výsledky pomerne prekvapujúce. Kým v prvom prípade v krajine žilo približne 9 % Srbov a 61 % Čiernohorcov, 14 % Moslimov a 6 % Albáncov, v roku 2003 to bol trojnásobne vyšší počet Srbov (30 %), o tretinu nižší počet Čiernohorcov (40 %), 9 % Bosniakov, 4 % Moslimov, 7 % Albáncov.

Táto heterogenita etnickej štruktúry je obzvlášť viditeľná v pohraničných regiónoch so Srbskom a Albánskom. Tu sa obyvatelia, hoci často rovnakého etnického pôvodu, v dôsledku politického diania skôr identifikujú podľa náboženskej príslušnosti. Napríklad v sčítaní obyvateľstva po druhej svetovej vojne sa srbská populácia vyznávajúca islam deklarovala ako Srbi, Čiernohorci, Turci, Moslimovia, Juhoslovania, avšak v rokoch 1981 a 1991 sa už deklarovali výlučne ako Moslimovia. Je to veľmi špecifický príklad rozdelenia národa podľa ideológie a náboženského presvedčenia, keďže inde vo svete do popredia ako faktor príslušnosti naozaj vystupuje najmä etnicita (10).

Aj v prípade Kosova sa zmeny etnickej štruktúry udiali najmä v 20. storočí, v dôsledku rastúcej natality kosovských Albáncov a sťahovania Srbov do rozvinutejších častí krajiny. V súčasnosti je však národnostné zloženie Kosova v porovnaní s Čiernou Horou oveľa homogénnejšie. Až 90 % obyvateľov predstavujú kosovskí Albánci, ktorí na rozdiel od Čiernohorcov hovoria iným jazykom a vyznávajú iné náboženstvo.

Na základe týchto rozdielov Čierna Hora nie je zaviazaná podporovať nezávislosť Kosova. Situácia Prištiny nie je analogická tej, v ktorej sa nedávno nachádzala Podgorica. Práve naopak, ako už naznačili aj výsledky referenda z roku 2006, mnohí obyvatelia Čiernej Hory zdôrazňujú svoju srbskú identitu, ale ešte viac snahu o dobré vzťahy so Srbskom. A keďže ďalším z faktorov je, že táto novovzniknutá krajina je rozlohou aj počtom obyvateľov veľmi malá, je len prirodzené, že v otázke Kosova sa rozhodla „vyčkávať” a vystupovať neutrálne: „Urýchlené rozhodnutie v tejto otázke by bolo v rozpore s naším záujmom zachovať harmóniu v etnických vzťahoch, ktoré sú základom medzinárodnej stability Čiernej Hory,” povedal čiernohorský prezident Filip Vujanovič (11). Uznanie Kosova tu teda nie je celkom vylúčené, ale do značnej miery bude závisieť od postojov voči tejto otázke v Srbsku.

Albánsko

V prípade Albánska reakcia na vyhlásenie nezávislosti Kosova vôbec nebola neočakávaná a bola úplne opačná ako v prípade Srbska. Albánci v tejto súvislosti v prospech uznania Kosova používajú niekoľko argumentov. Existenciu dvoch štátov s rovnakými etnikami (Albánsko a Kosovo), ktorá vyvoláva obavy z možných snáh o vytvorenie spoločného veľkého albánskeho štátu nielen v Srbsku, ale aj v časti macedónskej spoločnosti, prirovnávajú k Rumunsku a Moldavsku, ktorých suverenitu a nezávislosť nikto nespochybňuje. V tejto súvislosti však treba poznamenať, že v Kosove už bolo 17. mája 2008 založené Hnutie za zjednotenie, ktorého cieľom je zjednotenie všetkých balkánskych území. Jeho predsedom sa stal Avni Klinaku, ktorý bol tiež spoluzakladateľom Národného hnutia za oslobodenie Kosova, neskoršej súčasti Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK) (11). Samozrejme, ciele tohto hnutia nie sú v súlade s oficiálne deklarovanými záujmami Kosova ani iných zúčastnených štátov, o čom svedčí aj vyhlásenie premiérov Albánska a Kosova Saliho Berishu a Hashima Thaçiho z 1. júla 2008 (12).

Paradoxne sa tiež v niektorých komentároch objavil názor, že pre Srbsko je len lepšie, keď už ekonomicky zaostalé Kosovo nebude súčasťou jeho územia – a to aj preto, že sa bude môcť začať venovať riešeniu skutočných aktuálnych problémov. Obhajujú aj nezvyčajnú zaangažovanosť USA a EÚ – keďže ide o územie Európy a potenciálnych budúcich členov EÚ (13). Albánsko bolo dokonca medzi prvými troma štátmi, ktoré uznali kosovskú nezávislosť (spolu s Afganistanom a Tureckom) (14).

Z druhej strany, podľa prieskumu verejnej mienky z roku 2004, predstavujú Albánci populáciu, ktorá je najväčšmi pozitívne naladená v prospech členstva v EÚ v rámci regiónu. Až 72 % by súhlasilo s členstvom v EÚ a len 2 % boli proti. Veria, že by sa tým zvýšil životný štandard v krajine a zlepšili by sa podmienky na prácu v iných štátoch EÚ (15). Okrem toho, v prieskume z roku 2007 uskutočnenom UNDP, aj kosovskí Albánci potvrdili, že za najlepšie riešenie pre Kosovo považujú jeho samostatnosť a nezávislosť – takto sa vyjadrilo 95 % oslovených. Za zjednotenie s Albánskom sa vyslovilo len 3,5 % opýtaných (16). Nemusí to však znamenať, že tieto preferencie sa časom nebudú meniť. Aj v prípade „Veľkého Albánska” by počet jeho obyvateľov nepresiahol 6 miliónov, čo je stále menej ako napríklad Srbov. Rozhodujúce tu však budú zrejme proeurópske ašpirácie Albánska aj Kosova, podľa ktorých by zjednotenie nebolo veľmi pravdepodobné.

Chorvátsko

To, že Chorvátsko oficiálne uznalo nezávislosť Kosova, je známe od 19. marca 2008. Už na základe toho, že sa tak stalo až mesiac po jej vyhlásení, by sa dalo predpokladať, že za týmto rozhodnutím nebola snaha o provokáciu Srbska a už vôbec nie o zhoršenie vzájomných vzťahov – hoci je tiež otázne, do akej miery na rozhodnutie Chorvátska vplývala opačná možnosť – obavy z následnej reakcie Srbov. Z oficiálnych správ uverejnených už deň po vyhlásení nezávislosti vyplýva, že čelní predstavitelia krajiny, prezident Stjepan Mesič a premiér Ivo Sanader, sa zhodli v tom, že Chorvátsko sa v tejto otázke rozhodne tak ako krajiny Európskej únie. Vo vládnom vyhlásení sa uvádza: „Odsúhlasilo sa, že Chorvátsko bude v súlade s ústavnými právomocami pokračovať v monitorovaní a analyzovaní vývoja situácie, s ohľadom na záujmy Chorvátskej republiky ako krajiny v prístupovom procese do Európskej únie a prispôsobí svoje rozhodnutia podľa cieľov spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ a postojov ďalších krajín zapojených do euro-atlantickej spolupráce” (17). Takýto postoj bol nepochybne podmienený aj blížiacim sa hlasovaním o členstve Chorvátska v NATO na summite v Bukurešti začiatkom apríla 2008.

Na vnútroštátnej politickej scéne však takéto stanovisko nebolo jednoznačné. Podpredseda Nezávislej srbskej demokratickej strany (SDSS) Milorad Pupovac vyhlásil, že v prípade uznania Kosova táto strana zváži svoje zotrvanie vo vládnej koalícii, hoci tá sa napokon udržala (18).

Celkovo však postoj Chorvátska pripomína nedávny vývoj na Slovensku v súvislosti s vyslaním vojakov do konfliktu v Iraku v roku 2003, krátko pred vstupom do NATO a EÚ, keď verejnosť takéto rozhodnutie odmietala a SR nebola nútená zvyčajným spôsobom podmieňovania zo strany EÚ zapojiť sa – dokonca aj vzhľadom na to, že taktiež neexistovalo spoločné stanovisko EÚ v tejto veci. Napriek tomu sa vláda rozhodla „vyslať pozitívny signál”. Pozitívne je, že v prípade Chorvátska už nerozhodovali nacionalistické emócie, čo by vzhľadom na nie tak dávno ukončený vojenský konflikt so Srbmi v roku 1995 stále nemuselo byť nezvyčajné. Zavážili ambície stať sa členmi významných medzinárodných štruktúr.

Slovinsko

Táto krajina bola tiež súčasťou bývalej Juhoslávie, nezávislosť získala ako prvá pred 17 rokmi, a to relatívne mierovým spôsobom (po desaťdňovej vojne). Už v tom čase slovinská opozícia voči komunistickému režimu podporovala požiadavky kosovských Albáncov z konca 80. rokov, v súvislosti so stupňujúcim sa etnickým napätím, keď srbská skupština (parlament) v roku 1989 schválila ústavné dodatky, ktoré formálne obmedzovali, de facto však rušili politickú autonómiu Kosova a Vojvodiny. V septembri 1991 potom provinčný kosovský parlament prijal deklaráciu o vytvorení nezávislej republiky Kosovo v rámci Juhoslávie. V Slovinsku v tomto období už existovala prvá masová organizácia protestu voči režimu – Výbor na obranu ľudských práv, do ktorého vstúpilo približne 100-tisíc ľudí. Vznik tohto výboru bol reakciou na zatknutie Janeza Janšu, ktorý je v súčasnosti slovinským premiérom. Janša v tom čase publikoval kritické články, namierené okrem iného aj voči Juhoslovanskej ľudovej armáde, ktorá bola od čias Tita nedotknuteľná. „Strmhlav sa rozvíjajúce hnutie proti režimu v Slovinsku však zdôrazňovalo nielen demokratický program, ale nieslo sa vo vyhranene nacionálnom duchu. Slovinská spoločnosť, zastrašená nacionalistickou vlnou v Srbsku, sa viac než kedykoľvek predtým stotožňovala s národne zafarbenými heslami. … Rovnako účelová bola aj podpora, ktorú slovinská opozícia vyjadrovala oprávnenému odporu albánskeho etnika proti zrušeniu autonómie Kosova – ako nástroj na presadzovanie vlastných požiadaviek.” (19) Podporu vyhláseniu nezávislosti Kosova v roku 2008 považuje za chybu bývalý slovinský prezident Milan Kučan, ktorý stál na čele krajiny v čase, keď sa táto osamostatnila od Juhoslávie: „Uznanie nezávislosti Kosova nevyriešilo nestabilitu na Balkáne, ale ju prehĺbilo, pričom bol porušený princíp jednostranne vyhlásenej zmeny hraníc.”(20)

Celkovo však postavenie Slovinska v čase vyhlásenia nezávislosti Kosova bolo opäť špecifické: Slovinsko totiž ako prvé z dvanástich nových členských štátov prevzalo predsedníctvo v EÚ práve na prvý polrok 2008. A táto pozícia pre Ľubľanu vzhľadom na Kosovo nie je vôbec jednoduchá. Na jednej strane tu totiž existujú silné ekonomické väzby na Srbsko a stále nostalgické spomienky na existenciu v spoločnom štáte. Navyše, nie všetky členské štáty (vrátane Slovenska) uznajú nezávislosť Kosova, takže sa zdá, že voľba každej krajiny je nezávislá. Uznanie však nie je len formálnym aktom, ale keďže misia EÚ má postupne nahradiť jednotky UNMIK, bude tiež znamenať vyslanie slovinských policajných jednotiek do Kosova. Z druhej strany je slovinské predsedníctvo v tejto situácii výhodou kvôli znalosti regiónu. Navyše je v záujme Slovinska, aby sa aj susediace štáty (vrátane Srbska a Kosova) stali členmi EÚ, a aby sa rozvíjala prosperita regiónu (21). Ešte v októbri 2007 slovinský minister zahraničných vecí Dmitrij Rupel na stretnutí so srbským partnerom v Belehrade vyhlásil, že Slovinsko v otázke Kosova a Metohije neprijme jednostranné rozhodnutie, ale prispôsobí sa stanovisku EÚ, ktoré, ako ubezpečoval, určite malo byť jednotné. V januári však na verejnosť prenikla správa z decembrového stretnutia slovinských aj amerických zástupcov, ktorá vyvolala sklamanie dokonca aj v EÚ: „Verejnosť si nemohla nevšimnúť jasne stanovenú agendu, ktorú správa obsahovala a úlohu Slovinska pri jej vykonávaní” (22). Jednou z takýchto úloh bolo bezprostredne po vyhlásení nezávislosti (keďže sa predpokladalo, že k vyriešeniu konečného statusu Kosova príde práve v tomto období) presadzovať v EÚ urýchlené vyslanie misie Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky, aby sa jej nahradením misie OSN znížil vplyv Ruska a Srbska na dianie v Kosove. Slovinci ešte boli oboznámení, že Američania už spolu s kosovskými Albáncami pripravujú text kosovskej ústavy.

Hoci takýto postup odsúdila aj slovinská verejnosť, nevôľa ku kosovskému osamostatneniu tu (odhliadnuc od spomenutých obáv zo zhoršených vzťahov so Srbskom) nie je taká zjavná. V roku 1999 až 70 % slovinských občanov súhlasilo s nevyhnutnosťou leteckých útokov NATO na Srbsko a Slovinsko bolo prvou krajinou v regióne, ktorá pre letecké sily NATO sprístupnila svoj vzdušný priestor, s čím tiež súhlasilo 60 % občanov, teda viac ako v iných krajinách, kde vlády prijali podobné rozhodnutie (23).

Postoj Slovinska v tejto veci je teda celkom jednoznačný, vyjadrilo ho, podobne ako v prípade rozpadu Juhoslávie a vlastných požiadaviek na nezávislosť, ako prvá krajina, ktorá bola jej súčasťou. Otázny azda zostáva jeho vplyv na samotný vývoj situácie v Kosove. Je však isté, že „samotné Slovinsko kosovskú krízu nevyrieši. Ale symbolizmus jeho predsedníctva je veľmi dôležitý a dobre načasovaný. Viditeľná asymetrickosť slovinského úspechu je totiž silnou pripomienkou voči srbskému a kosovskému nacionalizmu a etnickej izolácii” (24).

Bosna a Hercegovina

Bosna je z hľadiska postoja ku Kosovu úplným protipólom Slovinska. Od podpísania Daytonskej dohody v roku 1995, ktorou sa ukončila vojna na tomto území, je situácia v Bosne stále veľmi komplikovaná. Paradoxne istou paralelou s Kosovom je, že aj Bosnu možno stále vnímať ako medzinárodný protektorát, ktorý je vzhľadom na svoje multietnické a multináboženské zloženie v zložitejšom postavení ako Kosovo. Skladá sa z dvoch entít – bosniansko-chorvátskej Federácie Bosny a Hercegoviny a autonómnej Republiky Srbskej (RS). Významné právomoci stále patria Vysokému predstaviteľovi medzinárodného spoločenstva a zvláštnemu vyslancovi EÚ, ktorého post dnes zastáva slovenský diplomat Miroslav Lajčák. Stabilita v Bosne je krehká, najmä kvôli snahám oboch entít maximalizovať svoje výhody. Takýmto spôsobom možno nazerať aj na skutočnosť, že najväčšia srbská politická strana v Bosne (Zväz nezávislých sociálnych demokratov), z ktorej pochádza aj premiér Republiky Srbskej Milorad Dodik, v bosniansko-srbskom parlamente úspešne presadzovala prijatie deklarácie o tom, že „zváži referendum o oddelení od Bosny v prípade, že jednostranné vyhlásenie juhosrbskej provincie Kosovo uzná viac štátov.” Samozrejme, oproti Kosovu je tu jeden zásadný rozdiel: medzinárodné spoločenstvo by takéto jednostranné vyhlásenie nikdy neuznalo. Preto sa tento krok považuje skôr za politický ťah predstaviteľov Republiky Srbskej než reálnu hrozbu (25).

Zároveň je však takmer isté, že keby sa takéto referendum uskutočnilo, bosnianski Srbi by nezávislosť podporili: podľa novembrového prieskumu z roku 2007 až 77 % bosnianskych Srbov bolo presvedčených, že v prípade vyhlásenia nezávislosti Kosova by mala samostatnosť vyhlásiť aj RS (26). To sa napokon odzrkadlilo minimálne v oficiálnom postoji Bosny voči nezávislosti Kosova: podľa slov Željka Komšiča, člena kolektívneho prezídia krajiny, Chorváta a zástupcu sociálnych demokratov, Bosna nemôže uznať nezávislé Kosovo ako štát, ak si to tretina jej obyvateľov neželá – bez ohľadu na to, či ide o správne rozhodnutie, alebo nie.

Bosna ako posledná krajina regiónu podpísala s EÚ stabilizačnú a asociačnú dohodu (Srbsko ju podpísalo v roku 2008). Skoršiemu podpísaniu dohody bránil pomalý pokrok v reforme polície. Preto sa najväčšie obavy v súvislosti s Kosovom spájali práve s možnými dôsledkami na usporiadanie v tejto krajine, hoci z krátkodobého hľadiska sa nepotvrdili.

Macedónsko

Macedónsko patrí k tým štátom, ktoré zatiaľ nezávislosť Kosova neuznali. Na jeho vlastnom území žije početná albánska menšina, ktorá tvorí 25 % obyvateľstva krajiny. Najmä dve strany reprezentujúce záujmy albánskej menšiny: Strana demokratickej prosperity (SDP) a Národná demokratická strana, majú k otázke nezávislosti Kosova jasný postoj. Sú to strany, ktoré sú síce od roku 1998 stále v opozícii a nie sú voličsky zvlášť podporované (1 – 2 % hlasov), neodlišujú sa však veľmi od väčších albánskych strán. SDP sa v roku 2008 zlúčila s Demokratickou stranou Albáncov (DPA). Hoci prvá z nich vznikla už v roku 1990, v prípade NDP sa jej členmi po ukončení konfliktu v roku 2001 stali mnohí velitelia albánskych povstaleckých jednotiek z bývalej Národnej oslobodzovacej armády (Ushtria Çlirimtare Kombëtare, UÇK), pôsobiacej v Macedónsku.

Vyslovujú sa za rešpektovanie vôle kosovského obyvateľstva, ktorá bola vyjadrená v referende v roku 1991, a za uznanie nezávislosti Kosova. Tieto strany otvorene priznávajú, že rozpad Juhoslávie prispel aj k dezintegrácii albánskeho obyvateľstva v troch štátoch a Albánsko je jedinou krajinou v Európe, ktorá je zo všetkých strán obklopená menšinami vlastnej etnicity v susedných štátoch. Albánske politické strany v Macedónsku však považujú obavy majoritného obyvateľstva z vytvorenia veľkého albánskeho štátu za neopodstatnené. Ich deklarovaným cieľom je totiž vzájomné zblíženie albánskych komunít prostredníctvom európskej integrácie, ktorá umožní pohyb osôb a tovarov bez hraníc. Tento cieľ je možný jedine vtedy, ak budú Macedónci a Albánci navzájom spolupracovať (27). Pre Macedónsko je však takáto perspektíva otázna aj z iných dôvodov: hoci už v roku 2001 podpísalo stabilizačnú a asociačnú dohodu s EÚ, ktorá predchádza statusu kandidátskej krajiny, na aprílovom summite NATO mu bolo odoprené členstvo v tejto bezpečnostnej aliancii – najmä kvôli výhradám zo strany Grécka (ktoré je, samozrejme, aj členským štátom EÚ) voči názvu krajiny.

Verejná mienka v otázke Kosova sa v Macedónsku prikláňa k neuznaniu jeho suverenity, s čím v prieskume zo začiatku marca súhlasilo 45 % obyvateľov, kým opačný názor zastávalo 35 % obyvateľov – prevažne z albánskej komunity žijúcej v Macedónsku. Zároveň sa však nezdá, že by uznanie Kosova považovali za bezpečnostnú hrozbu pre svoju krajinu: 28 % zúčastnených odpovedalo, že bezpečnostná situácia sa zlepší, 25 % vyjadrilo opačný názor a 25 % bolo presvedčených, že situácia ostane nezmenená (28).

Macedónska vláda sa k uznaniu Kosova stále nevyjadrila a zdôrazňuje, že naďalej pozorne sleduje vývoj v tejto oblasti a zachová sa tak, ako ostatné štáty medzinárodného spoločenstva (EÚ). Podobne ako v prípade niektorých ďalších balkánskych krajín (Chorvátsko, Čierna Hora) sa totiž k obavám z rastúceho vplyvu Albáncov v regióne pridružuje opatrnosť vzhľadom na možné ekonomické sankcie zo strany Srbska, hoci aj nepriameho charakteru. Dlho tiež zostávala nevyriešená otázka hraníc s Kosovom (ktorou časť opozície uznanie Kosova podmieňovala), hoci túto Albánci považujú len za „technickú záležitosť”. Išlo konkrétne o obec Tanuševci, 20 km vzdialenú od hlavného mesta Skopje, kde v marci 2001 vypukol macedónsky konflikt, keď ju obsadil albánsky veliteľ Xhezair Shakiri, známy aj pod prezývkou „Commander Hoxha” a deklaroval pričlenenie dediny ku Kosovu (29). Macedónsko a Kosovo však 19. apríla 2008 podpísali demarkačný protokol, podľa ktorého budú spoločné hranice vymedzené v súlade s plánom Marttiho Ahtisaariho. Proces vyznačovania hraníc by sa mal ukončiť do jedného roka (30).

Ako však poznamenávajú predstavitelia jednej z vládnych strán, už spomenutej DSA, v prípade Macedónska nie je otázkou, či uzná Kosovo, ale kedy sa tak stane a nebude medzi poslednými, ktorí tak urobia (31). Tento postoj bude s najväčšou pravdepodobnosťou presadzovaný aj po júnových parlamentných voľbách, v ktorých vládna koalícia dosiahla jednoznačné víťazstvo, keď koalícia Vnútornej macedónskej revolučnej organizácie – Demokratickej strany za macedónsku národnú jednotu VMRO-DPMNE získala viac ako 48 % hlasov. Predvolebnú kampaň však sprevádzali nepokoje, pri ktorých bol jeden človek usmrtený a viacerí ľudia boli zranení. Nepokoje sa odohrávali na území obývanom albánskou menšinou. Americký veľvyslanec v Macedónsku, Robert Barry, sa vyjadril, že vláda zlyhávala pri vyšetrovaní útokov počas kampane a voľby nesplnili štandardy OBSE a Rady Európy. V 93 okresoch sa preto 15. júna 2008 uskutočnili nové voľby.

V každom prípade bude musieť premiér Nikola Gruevski prizvať do koalície aj jednu z dvoch najväčších albánskych strán. Demokratická únia za integráciu (DUI) má síce medzi Albáncami o niečo vyššiu podporu so ziskom 11 % hlasov, považuje sa však za nástupcu radikálnej macedónskej UÇK, ktorá bojovala proti vláde v roku 2001. V tom čase ju USA označili za extrémistickú. Mala blízke vzťahy s Kosovskou oslobodzovacou armádou, ktorej lídrom bol súčasný kosovský premiér a predseda Demokratickej strany Kosova Hashim Thaçi. Demokratická strana Albáncov (DPA) pôsobí menej konfrontačne, a koalícia VMRO-DPMNE ju v roku 2006 uprednostnila pred DUI, ktorá v tom čase získala viac hlasov. Odchod DPA z vládnej koalície však spôsobilo vypísanie predčasných parlamentných volieb, čo súviselo aj s nepozvaním Macedónska na rokovania o členstve v NATO na summite NATO v Bukurešti a so sporom, týkajúcim sa názvu krajiny. Vzťahy medzi oboma albánskymi stranami sú napäté, radikálnejšia DUI obviňuje DPA okrem iného aj z nedávneho útoku na politika Aliho Ahmetiho počas predvolebnej kampane. Preto je politická atmosféra v krajine značne napätá aj bez ohľadu na kosovské vyhlásenie nezávislosti (32).

Bulharsko a Rumunsko

Obe tieto krajiny sú na rozdiel od predchádzajúcich z geografického hľadiska súčasťou východného Balkánu a zároveň sú členskými štátmi EÚ. Bulharsko po náročnom rozhodovaní uznalo Kosovo spolu s Chorvátskom a Maďarskom 19. marca 2008. Ešte v deň vyhlásenia kosovskej nezávislosti však bulharský minister zahraničných vecí Ivajlo Kalfin varoval, že „vyhlásenie nezávislosti Kosova ohrozuje stabilitu Balkánu a môže vyvolať novú vlnu násilia” (33). Bulharsko sa obáva vzniku ďalšieho „zmrazeného konfliktu” práve v tomto regióne. Preto podľa prieskumu až dve tretiny Bulharov nerozumeli, aká je vlastne pozícia bulharskej vlády v tejto otázke. Bulharsko je totiž vari jedinou krajinou, ktorá sa mohla rozhodnúť slobodne, bez väčšieho ohrozovania vlastných záujmov, keďže už je členom EÚ a s tureckou menšinou žijúcou na severe má pomerne nekonfliktné vzťahy.

Z druhej strany rumunský minister zahraničných vecí Andrian Cioroianu ešte v januári 2008 na stretnutí so srbským partnerom Vukom Jeremičom vyhlásil, že z pohľadu Rumunska je prijateľné také riešenie situácie v Kosove, ktoré zohľadňuje platné princípy medzinárodného práva. Deklaroval, že Rumunsko neuzná nezávislosť Kosova, ak budú tieto princípy porušené. Zároveň sa vyjadril, že Rumunsko podporuje európsku misiu v Kosove, ktorá však mala predchádzať vyhláseniu nezávislosti (34). Túto pozíciu krajiny potvrdil aj rumunský prezident Traian Basescu, keď počas návštevy v sídle NATO v Bukurešti začiatkom júla 2008 povedal, že Rumunsko sa nezapojí do takého procesu, ktorý vytváraním príslušných inštitúcií (súdnictvo) implikuje kosovskú nezávislosť, respektíve zapojí sa iba vtedy, ak bude postupovať v súlade s rezolúciou OSN č. 1244 (35).

Tieto jasné stanoviská sú dané situáciou v krajine, v ktorej z 22 mil. obyvateľov tvoria 1,5 občania maďarskej národnosti. Ich politické strany v posledných voľbách získali 6,2 % hlasov, a teda sú zastúpené v parlamente. Politickí lídri týchto strán však svojimi vyjadreniami často podnecujú obavy z toho, aké sú ich zámery: „Nezávislosť Kosova je precedens, ktorý by mali nasledovať etnické menšiny v každej krajine EÚ,” povedal Béla Markó, predseda Demokratickej únie Maďarov v Rumunsku (UDMR). Medzi požiadavky UDMR patrí napríklad odstrániť pojem „jednotná krajina” z ústavy, zlepšiť možnosti vzdelávania pre príslušníkov národnostných menšín, vrátiť maďarské cirkevné majetky skonfiškované v roku 1918. Radikálnejšia Únia maďarských občanov, ktorá sa odštiepila od UDMR v roku 2004, sa usiluje o bližšie vzťahy s Maďarskom a žiada autonómiu pre oblasť Sikulov (Székely) vo východnom Sedmohradsku (Transylvánii). Sedmohradsko bolo súčasťou Uhorska, po jeho rozpade ho v dôsledku Trianonského mieru z roku 1920 pričlenili k Rumunsku. Sikulská oblasť mala autonómne postavenie v rokoch 1952 – 1968. Ani vtedy sa však tento región právomocami neodlišoval od ostatných šestnástich regiónov, podliehajúcich centrálnej vláde. Rozdiel bol v tom, že väčšina predstaviteľov regiónu bola maďarskej národnosti, maďarský jazyk sa mohol používať v úradnom styku a verejné budovy boli označené aj maďarskými symbolmi. V roku 1953 však bol rozpustený Maďarský ľudový zväz, ktorý pôsobil ako satelitná politická strana v rámci mocenského monopolu Rumunskej komunistickej strany. V roku 1968 sa územné členenie Rumunska zmenilo, krajina bola administratívne rozdelená do národnostne neidentifikovaných žúp (judeţov). Uvedené členenie platí do súčasnosti. V súčasnosti v regióne Sikulov, t.j. v župách Mureş, Harghita a Covasna žije 700-tis. obyvateľov, pričom v niektorých mestách až 90 % z nich hovorí po maďarsky (36). Uvedený precedens by mohol spôsobiť ťažkosti aj v susednom Moldavsku, ktoré bolo v minulosti súčasťou Rumunska a neskôr ZSSR, kde sa o nezávislosť usiluje neuznaná Podnesterská moldavská republika. Ide o zmrazený konflikt, no aj vzťahy Rumunska a Moldavska sú skôr napäté.

Rumunsko teda, podobne ako Slovensko, svoje rozhodnutie neuznať nezávislosť Kosova odôvodňuje požiadavkou rešpektovať platné medzinárodné právo, za ktorou stoja obavy z možných nárokov maďarskej menšiny na jeho území. A zdá sa, že tento postoj sa v najbližšej budúcnosti meniť nebude, hoci táto krajina na dianie v Kosove ani nemá taký bezprostredný dosah. Rozhodnutie je vyvolané skôr vnútropolitickými faktormi, než samotným vývojom v Kosove.

Záver

Je zjavné, že postoj každého z týchto balkánskych štátov sa javí ako osobitný príbeh, motivovaný rôznorodými záujmami a obavami. Kým v Chorvátsku prevládajú snahy čo najrýchlejšie sa začleniť do euroatlantických štruktúr, Macedónsko charakterizuje nerozhodnosť, ktorá súvisí s obavami z ekonomických obmedzení zo strany Srbska. Tieto obavy ovplyvňovali rozhodovanie viacerých štátov. Významným faktorom je aj početná albánska menšina v Macedónsku. Čierna Hora je takisto v neľahkom postavení, keďže tento malý štát chce udržiavať dobré vzťahy so Srbskom, ale zároveň sa usiluje o integráciu s EÚ. V Bosne sa postoje niektorých politických predstaviteľov radikalizovali azda najväčšmi, čo vyplýva z pretrvávajúceho komplikovaného mechanizmu riadenia štátu. Azda jediným spoločným a nepochybne pozitívnym momentom je, že medzi hlavnými politickými argumentmi sa neobjavuje silnejúci nacionalizmus. Práve naopak, do popredia vystupuje snaha o stabilitu a integráciu regiónu.

Z iniciatívy EÚ bol v roku 1999 zároveň s prijatím Rezolúcie OSN č. 1244, ktorou sa Kosovo dostalo pod správu OSN, prijatý v nemeckom Kolíne Stabilizačný pakt pre juhovýchodnú Európu. Bol reakciou na dovtedy bilaterálny charakter riešenia problémov krajín Balkánu a snahou priviesť ich k hľadaniu spoločných riešení pre rôzne problémy a príkladom spolupráce na Balkáne. Niektoré krajiny (Slovinsko, Bulharsko a Rumunsko) sa spočiatku odmietali zapojiť do tohto procesu z obavy, že by to oslabilo ich pozíciu vyspelejších uchádzačov o členstvo v euroatlantických zoskupeniach. Zároveň sa obávali, že uvedený pakt sa chápal ako možné odmietanie svojho členstva zo strany EÚ a vytváranie „náhradnej” organizácie. V skutočnosti sa však stali lídrami v demokratizácii regiónu.

Stabilizačný pakt sa venoval trom okruhom problémov:
a) demokratizácia a ľudské práva: posilňovanie slobody médií, podpora občianskej spoločnosti;
b) ekonomická obnova, rozvoj a spolupráca: otázky energetiky, infraštruktúra, dohody o voľnom obchode
c) problematika bezpečnosti: boj proti organizovanému zločinu, korupcii, terorizmu, cezhraničné environmentálne otázky a i.

Úspechom tejto spolupráce je napríklad dohoda o voľnom obchode medzi zúčastnenými štátmi, do ktorej je prostredníctvom UNMIK zapojené dokonca aj Kosovo, alebo memorandum o porozumení v oblasti vzdelávania z roku 2007, ktoré balkánske štáty považujú za svoju prioritu. Stabilizačný pakt vo februári 2008 nahradila Regionálna rada pre spoluprácu. Sídlo sa presunulo z Bruselu do Sarajeva, čo je dôkazom hlavného cieľa tejto transformácie, aby štáty Balkánu prevzali viac právomocí a zodpovednosti za rozhodovanie o svojich záležitostiach (37).

Preto možno na záver konštatovať, že napriek rôznorodým postojom balkánskych krajín voči vyhláseniu nezávislosti Kosova z krátkodobého hľadiska nenastala destabilizácia regiónu a hoci v niektorých oblastiach, osobitne v Bosne, potenciál pre takúto situáciu stále existuje, rovnako je vytvorený aj veľký priestor na spoluprácu, či už na bilaterálnej úrovni alebo aj v spoločnom rozhodovaní a smerovaní k integrácii medzi vyspelé demokratické krajiny.