V rámci politiky srbských autorít je počas uplynulých rokov zreteľne čitateľná tendencia k uznaniu Kosova za suverénny cudzí štát a srbského obyvateľstva Kosova a Metohije (ďalej len „KaM”) za národnostnú menšinu v ňom. Spomínané tendencie budú predmetom predkladanej  analýzy*. Cieľom analýzy bude:

1. identifikovať základné črty politiky srbských autorít vo vzťahu ku KaM
2. identifikovať základné črty pozícií srbských lídrov z KaM vo vzťahu k politike Belehradu
3. identifikovať procesy, ktoré určujú vzťah srbských elít ku KaM
4. sformulovať prognózu budúceho správania srbských elít vo vzťahu ku kosovským Srbom

Uvedené ciele sme si vytýčili v podmienkach kulminácie diplomatického napätia, ktoré sprevádza neúspešný záver rokovaní medzi Belehradom a Prištinou. Rokovaniam sa venujeme v posledných dvoch častiach textu.

Základné črty politiky srbských autorít vo vzťahu ku KaM

Vo vzťahu k vyššie spomínaným tendenciám možno vyčleniť dve základné etapy:

1. obdobie od leta 2008 do neskorej jari 2012
Ide o obdobie, počas ktorého bol prezidentom Srbska Boris Tadić (júla 2004 – apríl 2012) a predsedom vlády Mirko Cvetković (júl 2008 – júl 2012). V rámci obdobia predchádzajúceho nástupu Cvetkovića neboli predmetné tendencie natoľko zjavné, a to vzhľadom na vládnu politiku konzervatívneho Vojislava Koštunicu.

2. obdobie od neskorej jari 2012 po súčasnosť
Ide o obdobie, počas ktorého je vo funkcii prezidenta Tomislav Nikolić (od mája 2012) a vo funkcii predsedu vlády pôsobí Ivica Dačić (od júla 2012).

Počas prvého vymedzeného obdobia začal vtedajší prezident Boris Tadić realizovať politiku likvidácie nástrojov podpory kosovských Srbov na severe KaM. Spomínané nástroje sa dotýkali tak ďalšieho zotrvania Srbov na území KaM (sociálna podpory či obhajoba požiadaviek Srbov v oblasti zásobovania energiami a pod.), ako aj ich aktivít predovšetkým v oblasti kladenia odporu voči integrácii do inštitúcií „kosovského štátu” a pôsobeniu medzinárodných síl (KFOR, EULEX, UNMIK). Táto zmena bola riadená cieľom získania štatútu kandidáta na členstvo v EÚ, čo sa aj stalo v marci 2012. Jej výsledkom však bol o. i. poškodenie vzťahov Belehradu so srbským obyvateľstvom KaM (1).

Vo vzťahu k druhej etape je namieste podotknúť, že zatiaľ čo politika Tadića, jeho Demokratickej strany či vládnej reformovanej Socialistickej strany Srbska (ďalej len „SPS” resp. „socialisti”), vedenej súčasným predsedom vlády a bývalým vicepremiérom pre vnútro Ivicom Dačićom, nebola azda takmer pre nikoho väčším prekvapením, mnohých Srbov zo severa KaM prekvapil zvrat v politike prezidenta Nikolića a Srbskej pokrokovej strany (ďalej len „SNS” resp. „progresivisti”), ktorej v minulosti predsedal. Nikolić bol do roku 2008 predsedom parlamentu a  podpredsedom Srbskej radikálnej strany (ďalej len „SRS” resp. „radikáli”). Po rozkole, ktorý vznikol v dôsledku nezhôd týkajúcich sa najmä radikálnosti v otázkach spolupráce s EÚ, založil Nikolić svoju vlastnú stranu. V dôsledku úbytku voličov, ktorí prešli k progresivistom, sa Šešeljovi radikáli po voľbách v roku 2012 nedostali do parlamentu (získali 4,63 % hlasov oproti 29,46 v roku 2008, pričom progresivisti v roku 2012 získali 24,04 %). Vzhľadom na neprítomnosť radikálov v parlamente a na fakt, že je Koštunicova Demokratická strana Srbska (ďalej len „DSS”) od krízy z roku 2008 vyvolanej jednostranným vyhlásením nezávislosti Kosova (aj po parlamentných voľbách v roku 2012) v opozícii, v rámci srbskej vláducej elity v súčasnosti niet politickej sily s pevnou poziciou k tzv. kosovskému štátu. Lídri Srbov zo severa Kosova (predovšetkým Marko Jakšić a Milan Ivanović) kandidatúru NIkolića a vytvorenie súčasnej vládnej koalície pôvodne podporovali (2), vzhľadom na zvrat v jeho politike však voči nim veľmi skoro začali zaujímať ostro kritické stanoviská; napr. Marko Jakšić (DSS) sa za podporu Nikolića verejne ospravedlnil (3). Po zvolení Nikolića za prezidenta sa predsedom progresivistov stal súčasný vicepremiér pre obranu Alexander Vučić. Riaditeľom kancelárie pre KaM (predtým ministerstvo pre KaM) sa po vytvorení vládnej koalície stal relatívne mladý (nar. roku 1972) Alexander Vulin, predtým známy ako líder viacerých srbských komunistických a socialistických organizácií. Milan Ivanović (SRS) ho pri príležitosti jeho vymenovania nazval pravým človekom na pravom mieste, ktorého názory plne zodpovedajú postojom Srbov zo severa Kosova (4). Treba však uviesť, Vulin že po svojom nástupe do funkcie aj keď zotrváva pri relatívne radikálnej rétorike, ale predsa očividne vykonáva kosovskú politiku Belehradu (čo aj plynie zo samotného faktu pôsobenia v danej funkcii).

Pozície srbských lídrov na KaM

Vo vzťahu k pozíciám kosovsko-srbských lídrov je potrebné vyčleniť minimálne tri základné skupiny:

1. Srbi spolupracujúci s autoritami v Prištine
2. Srbi spolupracujúci s autoritami v Belehrade
3. Srbi, odmietajúci spolupracovať tak s prvými, ako i s druhými autoritami

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že k prvej skupine majú belehradské  autority indiferentný, k druhej pozitívny a k poslednej negatívny vzťah.

Srbi spolupracujúci s autoritami v Prištine

K prvej skupine patria najmä (aj keď nielen oni a nie všetci z nich) Srbi žijúci južne od rieky Ibar. O ich odpore vzhľadom na obkľúčenie ich enkláv albánskym obyvateľstvom nemôže byť žiadna reč. Z bezpečnostného hľadiska plne závisia od západných ozbrojených síl. Napr. podľa výsledkov prieskumu verejnej mienky zverejnených v apríli 2013 by sa v prípade ukončenia kontrolovanej nezávislosti Kosova (t. j. v prípade odchodu jednotiek KFOR) by 93 % týchto Srbov cítilo ohrozenie bezpečnosti seba a svojich rodín a 56 % by uvažovalo o odchode z Kosova (5). Okrem toho, mieru ich spolupráce s Prištinou ovplyvňuje ak skutočnosť, že sú v istom zmysle mimo bezprostredného rizika pomsty zo strany radikálnejších Srbov zo severa za prípadnú kolaboráciu s kosovsko-albánskymi autoritami. Vzhľadom na tieto faktory južní Srbi vo väčšej miere prijímajú kosovské pasy a ďalšie dokumenty vydané spomínanými autoritami (ŠPZ, sobášne listy a i.), spolupracujú s Kosovskou policajnou službou, zúčastňujú sa na politickom živote „kosovského štátu” a pod. Kosovské voľby v roku 2010 (podobne ako voľby pred vyhlásením nezávislosti v roku 2007) severní Srbi bojkotovali, zatiaľ čo aktívna aj pasívna účasť Srbov z enkláv bola pomerne vysoká. Podľa tzv. kosovskej ústavy patrí 20 zo 120 poslaneckých mandátov v kosovskom parlamente predstaviteľom národnostných menšín a 10 z nich Srbom, vzhľadom na čo aj zanedbateľný počet hlasujúcich Srbov postačuje na zvolenie pomerne veľkého počtu srbsko-kosovských poslancov.

Srbov, ktorí vykazujú znaky spolupráce s kosovsko-albánskymi autoritami, niekedy pejoratívne nazývajú „šiptarskí Srbi” (Šiptar – pejoratívne označenie Albáncov predovšetkým z územia bývalej Juhoslávie, ktoré je odvodené zo sebapomenovania Albáncov). V podstate k nim nemá ďaleko ani bývalý štátny tajomník srbského ministerstva pre KaM počas vlády Mirka Cvetkovića (2008 – 2012) Oliver Ivanović, karatista, ktorý sa počas vojny koncom 90. rokov 20. str. aktívne zúčastňoval na velení srbskej domobrany a neskôr bol faktickým lídrom kosovských Srbov. Ivanović sa neskôr nechal zvoliť za poslanca tzv. kosovského parlamentu. V ňom pôsobil v rokoch 2004 – 2007 (t. j. pred jednostranným vyhlásením nezávislosti Kosova), počas ktorých jeho strana Srbský zoznam pre KaM aktívne pôsobila v rámci kosovského politického života. Počas svojho pôsobenia vo funkcii štátneho tajomníka aktívne pôsobil v prospech integrácie Srbov na juh od rieky Ibar do kosovských inštitúcií. Sám pochádza z enklávy Dečani, býva však v severnej Kosovskej Mitrovici, v ktorej v roku 2005 explodoval jeho osobný automobil (6) a 1. apríla 2013 v dôsledku požiaru zhoreli dve jeho kancelárie (7).

V súčasnosti je najaktívnejšou srbskou politickou stranou v tzv. kosovskom štáte Nezávislá liberálna strana (SLS) Slobodana Petrovića, ktorá v posledných voľbách koncom roka 2010 získala 2,1 % hlasov a 8 zo 120 poslaneckých mandátov.  Strana vstúpila do vládnej koalície s víťaznou Demokratickou stranou Kosova Hašima Tačiho a získala tri ministerstvá – miestnej samosprávy, ministerstvo komunít a repatriácie a ministerstvo práce a sociálnych vecí. Petrović (ktorý pochádza z Prištiny a žije v nej) v rámci vlády zastáva funkciu jedného z piatich vicepremiérov. Riaditeľ strany Dalibor Jevtić (narodený v okrese Štrpce na juhu Kosova) je ministerom komunít a repatriácie a generálny tajomník strany Petar Miletić pôsobí ako podpredseda kosovského parlamentu. Miletić býva v Kosovskej Mitrovici, v ktorej bol v roku 2010 poranený tromi výstrelmi do dolnej končatiny (8).

Proces „kosovizácie” Srbov z KaM zasiahol aj Srbskú pravoslávnu cirkev (SPC), ktorá v prostredí kosovských Srbov ešte donedávna požívala nevídanú autoritu. Po úmrtí patriarcha Pavla v novembri 2009 a intronizícii patriarcha Irineja v januári 2010 bol však vo februári 2010 zbavený vedenia raško-prizrenskej eparchie SPC a vo februári 2011 hodnosti episkopa konzervatívny (svätosávsky) duchovný líder Artemije (Radosavljević), ktorý je veľmi výraznou osobnosťou tešiacou sa u  obyvateľstva eparchie mimoriadnej popularite.  Po spomínanom akte, ktorý Artemije považuje za nekanonický a neplatný, bol za povereného riadením eparchie ustanovený jeho bývalý žiak episkop Teodosije (Šibalić), ktorý v súčasnosti spolupracuje s kosovskými autoritami a s medzinárodnými silami pôsobiacimi v provincii. Na konci mája 2012 sa dokonca archimandrita, igumen a štyria mnísi kláštora vo Vysokom Dečani obrátili ku kosovským úradom so žiadosťou o vydanie kosovských pasov, čím fakticky uznali jeho existenciu (9).

Srbi spolupracujúci s autoritami v Belehrade

K druhej skupine patria napr. mnohí predstavitelia vedenia tzv. paralelných (t. j. legálnych srbských) kosovských inštitúcií; primátori štyroch srbských municipalít na severe KaM či predsedovia okresných výborov (vymenúvaní Belehradom). Z územného hľadiska ide najmä o osoby pôsobiace v štyroch Srbmi obývaných severokosovských municipalitách (Zvečan, Kosovska Mitrovica, Leposavić a Zubin Potok). Z hľadiska straníckej príslušnosti ide najmä o členov SNS (progresivisti), čo však, ako ukážeme nižšie, nie je skriktným pravidlom. K tejto skupine patrí aj primátor Kosovskej Mitrovice a funkcionár SNS Krstimir Pantić, ktorý je od konca decembra 2012 zástupcom riaditeľa vládnej kancelárie pre KaM Vulina (spolu s riaditeľkou obchodnej akadémie v okrese Gračanica Malinkou Mitrović). Pantićove postoje sa (až na príliš delikátne otázky) dôsledne kryjú s pozíciou Belehradu, ktorého politiku otvorene presadzuje. Zaujímavosťou je, že v roku 2008 (aj po vyhlásení nezávislosti Kosova) poberal od kosovských úradov štipendium  na pokrytie nákladov na doktorandské štúdium na technologicko-metalurgickej fakulte v Belehrade (10). K progresivistom úzko spolupracujúcim s Belehradom patrí aj  predseda kosovského okresného výboru Vladeta Kostić či primátor municipality Leposavić Dragiša Vasić, ktorý v októbri 2010 potvrdil, že popri iných osobách súbežne poberá plat od belehradských aj prištinských autorít (11).

Pozoruhodná je pozícia primátora municipality Zubin Potok Slavišu Ristića či primátora municipality Zvečan Dragišu Milovića. Obaja sú funkcionármi konzervatívnej DSS, zúčastňujú sa na protestoch, blokádach ciest a pod. aktivitách, zároveň však zaujímajú kompromisnícke pozície voči vláde v Belehrade, výsledkom ktorých napr. podorovali nedávne bruselské rokovania Belehradu s Prištinou (pozri nižšie). Povaha ich politiky vypovedá o tom, že sa väčšina otázok rieši spolučne na úrovni primátorov municipalít Zvečan, Kosovska Mitrovica, Leposavić a Zubin Potok, a to bez vážnejších nezhôd a nezávisle na straníckej príslušnosti (12).  Napriek spomínanému kompromisníctvu ich požiadavky aj rétorika nie vždy korešpondujú s pozíciami Belehradu (tak to bolo napr. počas zavádzania do praxe Dohody o integrovanom riadení administratívnych priechodoch, pričom však napokon prijali garancie Belehradu a prestali odporovať uplatňovaniu tejto dohody, ktorá fakticky ustanovila medzištátnu hranicu medzi Srbskom a jeho provinciou). Do určitej prechodnej zóny patrí aj predseda okresného výboru kosovsko-mitrovického okresu Radenko Nedeljković, ktorý má pomerne radikálnu rétoriku, čo bolo možné pozorovať napr. počas jeho aktivít na barikádach blokujúcich prístup k tzv. administratívnym prechodom na konci roku 2012. Ide o oponenta Marka Jakšića z DSS (pozri nižšie) a člena proeurópskej Demokratickej strany, ktorá v nedávnej minulosti vytlačila DSS z niektorých jej predchádzajúcich pozícií v municipalitách.

Srbi, odmietajúci spolupracovať tak s Prištinou, ako aj s Belehradom

K tretej skupine Srbov patria napr. lídri Zhromaždenia Združenia obcí KaM, Srbskej národnej rady severného KaM a niekoľkých mimovládnych organizácií pôsobiacich severne od rieky Ibar. Zatiaľ čo dôvodom odmietania spolupráce s Prištinou je fakt, že títo Srbi neuznávajú existenciu kosovského štátu, s oficiálnym Belehradom politicky nespolupracujú v dôsledku zásadných nezhôd, týkajúcich sa jeho kurzu vo vzťahu ku KaM.  Z hľadiska straníckej príslušnosti ide najmä o členov SRS (radikáli) a DSS (Koštunicovi národní konzervatívci). Z územného hľadiska ide najmä (ale nielen) o obyvateľov obcí na severe KaM, ktorí sú spolu so Srbmi žijúcimi v enklávach organizovaní v Zhromaždení Združenia obcí KaM. V rámci neho je väčšina miest obsadených predstaviteľmi SRS a DSS, menšia časť patrí SNS, DS a iným stranám. Predsedom zhromaždenia je funkcionár SRS a primátor Prištiny (fyzické sídlo v enkláve Gračanica v centrálnom Kosove) Radovan Ničić. Podpredsedom je ortopéd a poslanec srbského parlamentu za DSS Marko Jakšić. Významnou organizáciou združujúcou kosovských Srbov so stabilne negatívnymi postojmi voči spolupráci s Prištinou aj s Belehradom je Srbská národná rada severného KaM, predsedom ktorej je Milan Ivanović (SRS), v súčasnosti vykonávajúci funkciu povereného riadením Zdravotníckeho centra v Kosovskej Mitrovici. Okrem toho, že sú Milan Ivanović (nemýliť si ho s Oliverom Ivanovićom!) a Marko Jakšić osoby mimoriadne dôležité v rámci organizácie zdravotnej starostlivosti v KaM, sú tiež reálnymi lídrami srbského odporu na Kosove. Mimovládne organizácie, ktoré s nimi spolupracujú, organizujú protesty a akcie odporu medzinárodným silám v oblasti. Výrazne sa tiež podieľali na organizácii petície za poskytnutie ruského občianstva kosovským Srbom (13) a realizovali množstvo ďalších občianskych aktivít, smerujúcich k zachovaniu a mobilizácii srbského obyvateľstva na severe KaM. Ich predstava o vládnej politike vo vzťahu ku KaM spočíva v udržaní status quo až do doby, kým nebude výhodné otvoriť otázky súvisiace s touto provinciou a možné dosiahnuť jej návrat pod jurisdikciu Belehradu. Dovtedy by uprednostlili prerušenie spolupráce s EÚ a NATO, čo najužšiu spoluprácu s Ruskom a podporu srbského odporu zo  strany Belehradu. Reálne udalosti však ukazujú, že srbské autority idú úplne opačnou cestou.

Európska integrácia

V rámci európskej integrácie Srbska už bolo dosiahnuté uzatvorenie Dohody a stabilizácii a asociácii (apríl 2008) a udelenie štatútu kandidáta na členstvo v EÚ (marec 2012). V súčasnosti sa Belehrad usiluje o vytýčenie dátumu začiatku rokovaní o pristúpení k EÚ. Najdôležitejšie požiadavky lídrov EÚ, najmä Nemecka, sa týkajú Kosova. Nemecký Bundestag v septembri 2009 žiadal od Belehradu okrem iného uskutočnenie nasledujúcich  krokov:

– úplnú realizáciu výsledkov, ku ktorým dospeli Belehrad a Priština počas predchádzajúcich rokovaní
– prijatie dohody o pokračovaní v dialógu o plánovaných témach, ako energetika a telekomunikácie
– podstatné zlepšenie v rámci riešenia otvorených otázok bilaterálnych vzťahov s Kosovom
– zrušenie paralelných štruktúr v bezpečnostnom a riadiacom aparáte a ich financovania
– ďalšie využitie vplyvu na Srbov na severe Kosova smerom k ich aktívnej spolupráci s EULEX-om a KFOR-om
– zjavná pripravenosť na prijatie právne záväznej normalizácie vzťahov s Kosovom s tým, aby Srbsko aj Kosovo ako plnoprávni členovia EÚ mohli v podmienkach spolupráce uskutočňovať svoje práva a povinnosti nezávisle od seba (14).

Ako vidno, nezávislosť Kosova sa v požiadavkách explicitne nespomína, je však očividné, že sa všestranné faktické uznanie jeho suverenity predpokladá. Uznanie nezávislosti Kosova ako reálnu podmienku začatia rokovaní o pridružení k EÚ priamo potvrdzujú mnohé vyjadrenia významných európskych predstaviteľov, ako napr. predsedu zahraničnopolitického výboru Bundestagu Ruprechta Polenza (15), poslanca Bundestagu a vedúceho jeho delegácie v Belehrade Andreasa Schockenhoffa (16) či vedúceho delegácie Európskeho parlamentu pre juhovýchodnú Európu Euduarda Kukana (17).  Časté používanie eufemizmov je okolnosť, ktorá je pre jazyk administratívnych textov týkajúcich sa Kosova nadmieru typická. Miesto pohraničných prechodov sa používa termín „administratívne prechody”, miesto uznania nezávislosti Kosova „normalizácia vzťahov” s ním… Chýba už len termín pre samotnú nezávislosť Kosova. Podľa údajov niektorých srbských médií sa už srbské autority obrátili k tímu lingvistov s požiadavkou navrhnúť vhodný zahmlievajúci temín, ktorý by bol synonymný so slovným spojením „nezávislé Kosovo” a dal by sa používať namiesto neho (18).  Redakcii DespiteBorders.com sa nepodarilo overiť hodnovernosť tejto informácie, ktorá však dobre vystihuje istú typickú črtu jazykovej praxe týkajúcej sa Kosova. Faktom ale zostáva nielen to, že bez faktického uznania samostatnosti Kosova EÚ zrejme nezačne prístupové rokovania so Srbskom, ale aj to, že by ani začatie prístupových rokovaní s najvyššou pravdepodobnosťou neviedlo k prijatiu Srbska za členský štát. Absorbčná schopnosť únie, ktorá zašla do slepej uličky v dôsledku prijímania ekonomicky nerovnako rozvinutých krajín a v dôsledku krátkozrakej pôžičkovej politiky jej lídrov (Nemecko, Francúzsko), sa totiž znížila na minumum. Skutočnosť, že sa EÚ v jej dnešnej podobe zmieta v agónii, je však zo strany srbských vládnucich elít a dominantných médií zamlčiavaná.

Nástup Nikolića k moci sprevádzali smelé vyhlásenia, že má plán ohľadom Kosova, pre ktorý je potrebný celoštátny konsenzus. Spomínaný plán mal zaručiť pokračovanie procesu európskej integrácie bez faktického uznania nezávislosti Kosova. Nikolić prišiel s politikou otvorenia otázok, ktoré kosovsko-srbskí lídri považujú za rozumné otvárať až vtedy, keď nastane správna doba. Už v minulosti počas Tadićovej éry bolo uzatvorených viacero bilaterálnych dohôd medzi Belehradom a Prištinou (ako napr. už spomínaný Dohovor o integrovanom riadení administratívnych priechodov), pričom Nikolić v súčasnosti nielenže zavádza do praxe už uzatvorené, ale aj uzatvára nové, pre Srbsko mimoriadne nevýhodné dohody. Od októbra 2012 do začiatku apríla 2013 prebiehalo na bruselskej pôde osem kôl bilaterálnych rokovaní Belehradu (vedeného Dačićom a Vučićom) a Prištiny (negociačný tím ktorej viedol Hašim Tači), ktoré sa týkali všetkých otázok „bilaterálnych vzťahov” súvisiacich s eurointegrečným procesom. Počas rokovaní sa ich účastníci akoby usilovali nájsť šalamúnske riešenie spomínaných otázok tak, aby nebolo právne záväzné v zmysle uznania štatútu Kosova. Medzi ne patrili problémy telekomunikácií, polície a súdnictva, členstva v medzinárodných otázkach, odsunu srbských bezpečnostných štruktúr a prítomnosti kosovských ozbrojených síl na severe Kosova, právomoci združenia srbských municipalít a i. V zmysle dosiahnutých dohôd majú byť o. i. odsunuté srbské bezpečnostné štruktúry na severe Kosova a nahradené jednotkami KFOR-u, EULEX-u a Kosovskej policajnej služny, v rámci ktorej by mali byť pre pôsobenie na severe uprednostňovaní spolupracovníci z juhu, ktorí sú v porovnaní so severokosovskými Srbmi  lojálnejší Prištine (19).

Z hľadiska budúceho štatútu Kosova bola osobitne dôležitá otázka  vytvorenia združenia srbských municipalít, ktoré malo nahradiť tzv. paralelné (t. j. srbské) kosovské inštitúcie.  Zrušenie týchto inštitúcií, ktoré požaduje Berlín a ktoré je nesporne vo výsostnom  záujme Prištiny, pritom odmietajú nielen radikálni Srbi, ale aj vládna kancelária pre KaM, zamestnanci inštitúcií či predstavitelia samospráv na severe KaM, ktorí, ako sme spomínali vyššie,  zaujímajú z istej časti voči politike Belehradu kompromisnícke postoje. Verejná mienka v srbskom prostredí na severe KaM je, mierne povedané, výrazne naklonená v neprospech odsunu týchto inštitúcií, o čom svedčia početné protestné aktivity proti tomuto kroku. Lokálne parlamenty štyroch srbských municipalít na severe KaM žiadajú ústavný súd Srbska vyniesť rozhodnutie o ústavnosti dohôd medzi Bruselom a Prištinou (v zmysle srbskej ústavy je KaM neoddeliteľnou súčasťou Srbska). 19. marca 2013 dokonca oznámili zámer vytvoriť od Belehradu fakticky nezávislý parlament severu KaM v prípade, že Belehrad príjme protiústavné rozhodnutia vedúce k likvidácii „paralelných” štruktúr (20). Legálne srbské štruktúry malo podľa Nikolićovho plánu nahradiť spomínané združenie, prostredníctvom ktorého by mali Srbi možnosť spravovať svoje záležitosti samostatne a bez priameho dosahu Prištiny (21). Podľa Nikolića by malo fungovať zároveň podľa kosovskej aj srbskej ústavy (22), pričom je zrejme, že vzťah Belehradu k jeho fungovaniu by bol z praktického hľadiska výhradne formálny.  Prakticky by išlo o zriadenie územnej autonómie v rámci „kosovského štátu”, pričom jej vytvorenie a súčasný odsun tzv. paralelných štruktúr by bol očividne nástrojom odovzdania suvereníty na území severného KaM Prištine. Vytvorenie združenia, ktoré Belehrad presadzuje, pritom v zásade podporili veľvyslanci Nemecka, USA aj Talianska (23) a súhlasil s ňou aj Hašim Tači (24).

Bruselské rokovania Belehradu s Prištinou, ktoré s istou dávkou schizofrénie podporujú aj primátori štyroch severokosovských municipalít (25), po ich ôsmom kole stroskotali práce na otázkach fungovania a právomocí srbskej autonómie. Keďže však bol súhlas oboch strán ohľadom najproblematickejších otázok dosiahnutý už v predchádzajúcom kole rokovaní a v rámci ôsmeho malo dôjsť už len k dotiahnutiu formulácií v už pripravených dokumentoch (26), je pravdepodobné, že bol zo strany EÚ prostredníctvom Tačiho proces umelo zmarený. Jeho výsledkom bolo ultimátum zo strany komisárky pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ barónky Catherine Ashtonovej, aby Srbsko do niekoľkých dní buď zmenilo svoj pohľad (najmä na ním požadované výkonné právomoci pre srbskú autonómiu v rámci „kosovského štátu”), alebo zabudlo na európsku integráciu (27). Podľa vyjadrenia premiéra Dačića Ashotonová uzavrela rokovania tvrdením, že viac nebudú pokračovať a že má Srbsko čas do utorka 9. 4. 2013, počas ktorého musí oznámiť, či s návrhom EÚ (spočívajúcim vo vytvorení združenia so symbolickými resp. s otáznymi kompetenciami podľa rozhodnutia centrálnych kosovských úradov) súhlasí, alebo nie (28). Podľa vicepremiéra Vučića si Srbsko môže vybrať medzi dvomi úžasne ťažkými vecami, a to či uzná zlý plán pre srbský národ na Kosove alebo či odmietne podpísať dohodu, čo by bolo zlé pre Srbsko (29). Ako sa vyjadril predseda srbského parlamentného výboru pre KaM Milovan Drecun, akokoľvek sa Srbsko do utorka rozhodne, bude mať pre Srbsko ťažké následky (30).

Záver

Jedinou rozumnou stratégiou Belehradu vo vzťahu ku KaM by bolo zachovanie status quo do doby, kým by nenastali geopolitické podmienky, v rámci ktorých by bolo možné otvoriť s ním súvisiace otázky s perspektívou ich riešenia v prospech Srbska. Takýto variant by predpokladal orientáciu na sever KaM (časti na juh od rieky Ibar sú mimo akejkoľvek reálnej kontroly zo strany srbských orgánov), sociálnu a politickú podporu kosovským Srbom v sporoch s prištinskými autoritami a medzinárodnými silami. Srbské autority sa však rozhodli pre celkom opačný variant, v rámci ktorého otvorili vyššie spomínané otázky s prostoduchým prísľubom, že dosiahnu uspokojivé riešenie vedúce k pokračovaniu eurointegračného procesu. Napriek pochvalným tvrdeniam, že v rámci rokovaní preukázali principiálnosť (31) či rozhodnosť a jednotu (32), faktom je, že predchádzajúcim vrhnutím sa do vopred prehratého boja preukázali buď totálnu naivitu, alebo úplatnosť. Ich kroky viedli k mnohonásobnému potvrdeniu faktickej akceptácie kosovskej samostatnosti a k upevneniu presvedčenia srbského obyvateľstva o bezalternatívnosti „eurointegračného vlaku”, v prospech ktorého je ešte nevyhnutné spraviť „bolestivý výber”. Ním má Srbsko vydať Srbov žijúcich na severe Kosova, od ktorých priamo závisí udržanie aspoň chabého zvyšku srbskej suverenity na KaM, napospas „kosovskému štátu”. To nielenže spochybní možné budúce územné nároky Belehradu na toto územie v prípade zásadnejšej zmeny geopolitickej mapy sveta a povedie k likvidácii zvyškov srbského obyvateľstva na Kosove, ale takmer určite ani nepovedie k príchodu onoho pomyselného „vlaku” do jeho konečnej stanice. V najbližšej budúcnosti sa ako jeden z najpravdepodobnejších variantov ukazuje konanie predčasných parlamentných volieb, možnosť ktorých komplikuje snahu sformulovať jednoznačnejšiu prognózu. Vzhľadom na dlhodobé tendencie určované orientáciou Srbska na Západ a sústavným tlakom EÚ a NATO je ale možné predpokladať, že ďalší vývoj povedie k odovzdaniu kontroly nad severom KaM Prišine a k pokračovaniu sebapoškodzúceho správania srbského štátu smerujúceho k úplnému uznaniu nezávislosti Kosova.

русский вариант текста