V dobe rozpadu ZSSR mal zosadený kirgizský prezident Askar Akajev povesť liberálneho politika. Počas pokusu konzervatívnych stalinistov o prevrat v auguste 1991 podporil Borisa Jeľcina. Tohto atómového fyzika, ktorý sa neoprávnene vyhlasoval za žiaka Andreja Sacharova, označovali dokonca za stredoázijskéhoVáclava Havla.

Pod jeho vládou začalo Kirgizsko realizovať ambiciózny program trhových reforiem. Na rozdiel od uzbeckého prezidenta Islama Karimova či „Turkmenbašiho” Saparmurada Nijazova sa Akajev snažil zabezpečiť v krajine občiansky mier a v prvých rokoch svojej vlády aj rešpektovať ľudské práva. Postupne sa však jeho režim začal vyvíjať smerom k „mäkkému autoritárstvu,” čím pripomínal politiku prezidenta Nursultana Nazarbajeva v Kazachstane alebo ukrajinského Leonida Kučmu. Napriek všetkým výhradám však jeho režim nedosiahol úroveň despotizmu v susednom Uzbekistane. Kirgizsko však začalo upadať do čoraz hustejšej pavučiny korupcie, pričom podnikanie sa dostalo pod kontrolu prezidenta a jeho rodiny.

Akajevova vláda razantne znižovala dane a administratívne bariéry. Registrácia firmy v Kirgizsku trvá podľa výskumov Svetovej banky iba tri týždne a poplatky nepresahujú sumu dvoch amerických dolárov. Rozsiahla korupcia a svojvôľa štátnych úradníkov, nízka vymáhateľnosť práva, nerozvinutá infraštruktúra, ale aj odchod kvalifikovaných pracovníkov ruskej a ukrajinskej národnosti po rozpade ZSSR však spôsobili, že zahraniční investori sa aj napriek zdanlivo výhodným podmienkam do krajiny nijako nehrnú. Kirgizsko aj po pätnástich rokoch realizácie neoliberálnej ekonomickej politiky zostalo druhou najchudobnejšou regiónu a horšie na tom je iba Tadžikistan, ktorým zmietala občianska vojna. Vyše polovica obyvateľov pracuje v poľnohospodárstve, značnú časť priemyselných podnikov na severe sa doposiaľ nepodarilo oživiť. Aj napriek oficiálne udávanému viac ročnému rastu hrubého domáceho produktu o 4,7 % zostáva takmer 50 % obyvateľstva bez práce. Vláda tak v dôsledku zníženia príjmov z daní nedokázala naplniť príjmovú stránku štátneho rozpočtu. Preto aj napriek určitému zlepšeniu v priebehu posledných rokov i naďalej podstatná časť obyvateľov Kirgizska žije v biede. Napriek tomu si kirgizskí predstavitelia budovali v zahraničí imidž o dobrom postupe reforiem v krajine a snažili sa situáciu zachraňovať ďalším zadlžovaním štátu.

Revolúcia mandľová, tulipánová… nečakaná?
Pred parlamentnými voľbami len málokto čakal, že sa v Kirgizsku zopakuje gruzínsky a ukrajinský scenár pádu režimu. Väčšina triezvo uvažujúcich analytikov podceňovala potenciál protestu v Strednej Ázii, hoci Kirgizsko patrí spolu s Kazachstanom medzi jej najviac „europeizované” republiky. Na prvý pohľad sa zdá, že scenár bol rovnaký. Rovnaké protesty po voľbách a rovnaký nástup zjednotenej opozície. Aj v Kirgizsku boli prítomné mimovládne organizácie, podporované predovšetkým z USA, rovnako ako na Ukrajine rozhodol o anulovaní volieb súd. Na druhej strane – manipulácie volieb v krajinách SNŠ tiež nesú podobný rukopis, keďže tamojšie elity majú veľmi podobnú genézu a spôsob uvažovania…

Až potiaľ analógie sedia. Kým v Gruzínsku a na Ukrajine sa proti moci postavila stredná vrstva a obyvatelia veľkých miest, v Kirgizsku povstali práve najchudobnejší roľníci a pastieri. Príčinou ich vzbury nebolo ani tak porušovanie ľudských práv, ako nepredstaviteľná chudoba. Nie náhodou sa povstanie začalo v južných poľnohospodárskych regiónoch Džalal-Abad a Oš, až dodatočne sa pridali obyvatelia Biškeku a bohatších priemyselných severných oblastí, odkiaľ pochádza aj Akajev. Tieto oblasti dlho Akajeva podporovali. Nebola to však aktívna podpora, vnímali ho skôr ako menšie zlo.

Rýchlosť, s akou sa Akajevov režim zrútil, prekvapil všetky zúčastnené strany konfliktu, aj keď každý predvídal, že k tomu skôr či neskôr príde. Voľby síce ukázali, že starý režim nemal reálnu podporu, ale to isté platilo aj o opozícii. Ani jej lídri nečakali, že by v nich mohli zvíťaziť, čakali skôr posilnenie svojich pozícií, vďaka čomu by mohli na Akajeva vyvíjať nátlak. Podobne záujem na odchode Akajeva mali aj USA, ale ani oni nemali jasnú predstavu, v akom časovom horizonte sa to stane. Vo svojej prvej reakcii žiadali opozíciu okamžite rokovať s vládou a zastaviť obsadzovanie vládnych budov. Povstanie v južných regiónoch postavilo biškekských opozičných vodcov pred hotový fakt. O tom, že na podobný vývoj neboli pripravení a situáciu nemali pod kontrolou, svedčia rabovačky v hlavnom meste a roztržky vo vládnom tábore, ktoré vyšli najavo bezprostredne po inštalácii novej moci.

Pokojná reakcia Ruska
Po ukrajinskej lekcii Rusko pristupovalo k udalostiam v Kirgizsku omnoho rozvážnejšie. Hoci Putin verbálne podporoval Akajeva, bolo to skôr gesto lojality k hlave štátu. Zástupcovia opozície navštívili Moskvu ešte pred voľbami, takže oficiálni predstavitelia boli o jej zámeroch informovaní. Keď sa ukázalo, že udržať Akajeva pri moci by mohlo viesť k občianskej vojne, ba až k rozpadu Kirgizska na severnú a južnú časť, Moskva mávla nad neschopným politikom rukou. Džentlmensky mu ponúkla azyl a novej moci spoluprácu. Rusko nemá v Kirgizsku žiadne väčšie ekonomické záujmy, ale podobne ako USA má na jeho území svoje vojenské základne. Kirgizsko, ležiace v blízkosti nepokojného Tadžikistanu a Číny, má záujem o vyváženú zahraničnú politiku. Preto udalosti nemali protiruský charakter.

Až dodatočne, keď rabovačky v Biškeku utíchli, a OBSE začala hľadať politické riešenie situácie, ktorá sa vytvorila v súvislosti s otázkou Akajevovej oficiálnej demisie, sa ruská politika otočila o stoosemdesiat stupňov. Namiesto skorumpovaných režimov označila za vinníkov nepokojov a revolúcií … pozorovateľov OBSE. Minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov vyhlásil, že OBSE príliš vysoko dvíha latku náročnosti pre „mladé demokracie” na území bývalého ZSSR. Podľa neho sú vystúpenia dôsledkom vyjadrení o neférovom charaktere volieb. Moskva sa usiluje vyvíjať v tejto súvislosti nátlak na OBSE aj prostredníctvom šéfa diplomacie EÚ Javiera Solanu. Toto vyhlásenie však nebolo zacielené na podporu Akajevovho režimu. Rusko si však naďalej, rovnako ako v prípade Ukrajiny chce presadiť uznanie svojho výsadného postavenia v bývalom ZSSR a evidentne sa obáva prepuknutia ďalších „revolúcií” vo svojom bezprostrednom okolí. Lavrovovo vyhlásenie bolo teda orientované skôr do budúcnosti, s cieľom zabrániť pádu ďalších promoskovských režimov, napr. v Bielorusku, Arménsku alebo v Kazachstane. Vyhlásenie je zároveň jedným z ďalších skúšobných balónikov, ktorým sa Moskva usiluje okľukou dosiahnuť uznanie svojej pozície ako regionálnej veľmoci.

Kirgizské riziká
Bezprostredne po prevzatí moci začali protagonisti niekdajšej opozície medzi sebou súťažiť o mocenské pozície. Hoci prezidentom a premiérom sa stal vodca Ľudového hnutia Kirgizstanu expremiér Kurmanbek Bakijev, vo vláde sú zastúpené aj pravicové strany. Bakijevovým skutočným rivalom je však bývalý vicepremiér a minister bezpečnosti Feliks Kulov, líder sociálnodeokratického Národného kongresu Kirgizska. Tento muž má za sebou minulosť dôstojníka KGB, zároveň má aj kontakty v Moskve a na Západe. Presadil, že sa moci ujal novozvolený parlament, proti ktorému bolo namierené povstanie. Majú v ňom väčšinu stúpenci zosadeného Akajeva a na jeho čele je Omurbek Tekebajev. Ten bol síce dlhoročným odporcom Akajeva, ale má aj zlé vzťahy s Bakijevom. Súboj medzi tandemom Kulov – Tekebajev a Bakijevom sa už začal a zrejme sa premietne aj počas najbližších prezidentských volieb. Tekebajev už stihol spochybniť aj ich termín, pôvodne určený na 26. júna. Kulov zatiaľ preukazuje dobrý politický inštinkt, keď si za spojenca vybral práve Tekebajeva z juhu Kirgizska a usiluje sa na svoju stranu získať aj priaznivcov exprezidenta. Paradoxom kirgizskej „revolúcie” je, že jedným z jej prvých krokov je – vyšetrenie okolností, za akých sa uskutočnila. Noví lídri sú teda v mene vlastných ambícií spochybniť legitimitu samotnej zmeny, vďaka ktorej sa dostali k moci. Rabovačky v Biškeku ukázali, že riziko občianskej vojny a rozpadu krajiny stále nie je zažehnané.

Okrem sporov medzi regionálnymi klanmi je možným rizikom aj nárast vplyvu doteraz radikálnych islamských radikálov a bossov narkomafie, silných práve na juhu pri hraniciach s Uzbekistanom. Lídrom opozície sa zatiaľ darí eliminovať riziká, súvisiace s existenciou silnej uzbeckej menšiny. Miestni Uzbeci sa aktívne podieľali na občianskych nepokojoch, líderka ľavicovo-centristického bloku Ata-Žurt (Vlasť) a staronová šéfka diplomacie Roza Otunbajevová je uzbeckej národnosti. Problémom sa však môže stať ujgurská menšina, najmä v súvislosti s napätou situáciou v čínskom Sin-ťiangu. Aj keď Ujguri v bývalom ZSSR na rozdiel od čínskych Ujgurov neprejavujú separatistické tendencie, prípadné zhoršenie národnostného útlaku v Číne môže prerásť do nepokojov na oboch stranách hranice či k rastu migrácií. Momentálne je však väčším problémom, že noví uzbeckí lídri sú takmer bez výnimky bývalí spolupracovníci Akajeva a pochádzajú zo sovietskej nomenklatúry. Až na Tekebajeva majú všetci viac než 50 rokov. Aj preto len ťažko možno očakávať, že budú schopní splniť nádeje, ktoré do nich zbedačení obyvatelia vkladajú. Ak sa včas nepodarí prijať zásadné politické riešenia, ktoré budú rozhodujúce sily akceptovať, Kirgizsko čaká dlhé obdobie vnútornej nestability a stagnácie v oblasti ekonomických i politických reforiem.

Druhý rozpad ZSSR?
Gruzínsko, Ukrajina, voľby v Moldavsku mimovoľne natískajú tézu, že v súčasnosti máme do činenia s druhým rozpadom ZSSR. Občania krajín bývalého ZSSR majú dosť autoritatívneho modelu vlády, ktorý sa etabloval po roku 1991. Systému „riadenej demokracie” i „tvrdého autoritárstva”, arogancie vládnucich a pretrvávajúcich mocenských privilégií elít, geneticky spätých s bývalou komunistickou nomenklatúrou. V priebehu 15 rokov od faktickej dekompozície komunistického systému sa začala vytvárať nová stredná vrstva, ktorá má pocit, že existujúca moc nedostatočne rešpektuje jej záujmy. Nie náhodou protesty na Ukrajine sponzorovali o. i. aj malí a strední podnikatelia a na Bielorusku štrajkovali trhovníci. V oboch prípadoch protestovali proti vydieraniu zo strany štátnej moci, siahajúcej takmer až ku kriminálnym metódam. Inde zas začiatkom 90. rokov uprednostnili vládu tvrdej ruky pred reálnym alebo domnelým rizikom krviprelievania, ale tieto vlády už neboli schopné zabezpečiť prosperitu. V dôsledku celkovej demoralizácie sa stali zdrojom nestability. Udalosti v Kirgizsku sú lekciou, ako môžu skončiť ekonomické reformy, realizované bez súhlasu a konkrétneho prínosu pre väčšinu obyvateľstva, ale aj bez demokracie a fungujúceho právneho štátu. Zároveň ukázali, že čím je režim agresívnejší voči vlastným občanom, tým menej predvídateľnejší a krvavejší môže byť výbuch nespokojnosti. Čím je režim represívnejší, tým je menšia šanca potenciálnych alternatívnych skupín kontrolovať nespokojnú verejnosť. To je zlá správa pre Uzbekistan, ale aj Kazachstan či Azerbajdžan a Arménsko. A naopak, v Moldavsku, kde síce vyhrali voľby komunisti, ale korektnosť volieb nikto zásadne nespochybňuje, sa revolúcia (zatiaľ) nekoná. Zároveň len málokto pochybuje, že moc v Turkménsku a Uzbekistane sa nezastaví pred použitím násilia, pokiaľ sa bude cítiť ohrozená.

Tak ako začiatkom 90. rokov sme boli v zanikajúcom ZSSR svedkami „pochodu suverenít” a potom „pochodu prezidentov,” spoločným menovateľom súčasných procesov v bývalých sovietskych republikách je volanie po zmenách. Preto ruskí dôchodcovia, ktorí volili komunistov alebo nacionalistický blok Rodina (Vlasť) nosili oranžové stužky, keď demonštrovali za svoje sociálne práva, hoci pod vplyvom vládnej propagandy ukrajinskému Juščenkovi nevedia prísť na meno. A hoci udalosti v Kirgizsku sú skôr odstrašujúcim príkladom, ako by pád diktatúry nemal vyzerať, demonštranti v Bielorusko skandovali práve názov tejto krajiny.

Najnovšie sa však kirgizské analógie spomínajú aj v súvislosti s vývojom v samotnom Rusku. Úspechy vládnych kandidátov v miestnych a regionálnych voľbách však nič nemenia na narastaní sociálneho a politického napätia napr. v severoukaukazských republikách. Nedávne udalosti v Severnom Osetsku po beslanskej tragédií, neskôr v Karačajevo-Čerkesku a naposledy počas veľkonočných sviatkov v ingušskej Nazrani len-len že neprerástli do nekontrolovaného násilia. Rovnako ako v uralskom Baškirsku je dôvodom nespokojnosti arogancia miestnej moci, nedemokratické praktiky, ale aj neochota federálnych úradov ustupovať „ulici.”