Spoločnosť Transpetrol je na území Slovenskej republiky jediným prevádzkovateľom ropovodu Družba, ktorý prepravuje okolo 10 mil. ton ropy pochádzajúcej z Ruskej federácie (RF) smerom na západ. Spoločnosť sa zaoberá prepravou ropy a jej skladovaním pre svojich odberateľov a pre Správu štátnych hmotných rezerv. Práve v roku 2005 spoločnosť prepravila najviac ropy od roku 1999 – 10 662 338 ton. Jediným jej odberateľom na Slovensku je rafinéria Slovnaft, významnú úlohu z hľadiska realizovaných tržieb a využívania prepravnej kapacity ropovodu v prevádzke Transpetrolu zohrávajú rafinérie v Českej republike – Česká rafinérska spoločnosť a.s. a Paramo a.s.

Postavenie Transpetrolu v medzinárodnej preprave ropy

V roku 2002 vláda SR predala 49 %-ný strategický podiel spoločnosti Yukos Oil Company za 74 mil. dolárov. Podľa analytika spoločnosti Aton Konstantina Reznikova aktivity v oblasti spracovania ropy v strednej a východnej Európe ponúkajú Rusom zaujímavý zisk, pokiaľ ležia na trase ropovodu Družba a môžu spracovávať vlastnú ropu a zabezpečiť si tak jej odbyt. To bol jeden z hlavných dôvodov spomínanej kúpy. Akcionárska zmluva je postavená tak, že zahraničnému akcionárovi umožňuje plnú kontrolu nad obchodnými aktivitami Transpetrolu. Vláda si vyhradila právo, že do konca apríla 2007 môže prípadný predaj akcií tretej strane blokovať. Dnes patrí 49 % akcií Transpetrolu ruskej firme Yukos Finance B.V., dcérskej spoločnosti ruského Yukosu.

Yukos plánoval ďalší transport svojej ropy do chorvátskeho prístavu Omišajľ, prepojením ropovodov Družba a Adria by vznikla plynulá exportná cesta pre ruskú ropu cez Bielorusko, Ukrajinu, Slovensko a Maďarsko do chorvátskeho terminálu na pobreží Jadranu. Je to projekt, ktorým by sa vyťažila kapacita ropovodu na Slovensku, k čomu sa Yukos pri podpise zmluvy zaviazal. Spomínaným prepojením by sa čiastočne vyriešil nielen problém s tureckými úžinami, ale aj hendikep Baltského mora, po ktorom pre jeho malú hĺbku nemôžu plávať veľkokapacitné zámorské tankery. Cez Omišajľ sa však otvára ruskej rope cesta nielen na európsky, ale aj severoamerický trh, keďže chorvátsky prístav je schopný nakladať aj tankery veľkých rozmerov a tomu zodpovedajúcemu ponoru. V poslednom čase však prepojenie Družby a Adrie upadá do zabudnutia.

Projekt spomínanej línie je však v konkurencii k projektu transportu kaspickej ropy cez líniu Odesa-Brody. Ešte pred vstupom Yukosu do Transpetrolu a MOL-u do Slovnaftu, bol Transpetrol iniciátorom a koordinátorom rokovaní medzi Ukrajinou, stredoeurópskymi rafinériami a ropovodnými spoločnosťami o podmienkach prepravy kaspickej ropy. Podľa analytika Karla Hirmana Transpetrol už v minulosti odskúšal s českou ropovodnou spoločnosťou Mero prepravu suroviny rôzneho pôvodu a kvality cez Družbu od hranice s Ukrajinou až do českého zásobníkového uzla v Nelahozevsi pri Kralupoch nad Vltavou, pričom pôvodná kvalita suroviny bola zachovaná. Od ukrajinských Brodov, kde sa napája ropovod z Odesy na ropovod Družba, až po hranicu so Slovenskom tiež nič nebráni oddelenej preprave kaspickej a ruskej ropy. Je to uľahčené aj tým, že Družba je momentálne naplnená len spolovice. Je však zrejmé, že nie je možné súbežne realizovať projekt prepravy ruskej ropy do Omišajľu a prepravu kaspickej ropy do strednej Európy, pretože v takomto prípade by už kapacita ropovodu Družba nestačila. Tento súboj nerozhodnú len ekonomické faktory, ale aj politický záujem, vplyv, sila zainteresovaných krajín ako aj krajín, ktoré by potenciálne mohli byť zásobované ropnými produktmi vyrábanými v Plocku. Orlen by takto mohol dodávať produkty do siete čerpacích krajín, ktoré vlastní v Nemecku.

Transpetrol v záujme zvyšovania prepravenej ropy svojím potrubím plánuje prepojiť rafinérie Slovnaft a Schwechat. Výstavba ropovodu sa mala začať na jeseň 2004, proti výstavbe sa však z ekologických dôvodov zdvihla vlna kritiky. Tento projekt je však reálnejší ako prepojenie systémov Družba a Adria. Problematický je hlavne úsek na slovenskej strane, kde sa hľadá trasa, aby ropovod neprechádzal oblasťami s významnými zásobami pitnej vody na Žitnom ostrove. Priamym dôsledkom by bolo zvýšenie prepravy cez územie SR a zásobovanie jednej z najväčších európskych rafinérií. Podmienkou pre prepravu inej ako ruskej ropy bolo vybudovanie zásobníkov, do ktorých by sa táto surovina kvôli nepremiešaniu prečerpávala a ku ktorých výstavbe sa Yukos v akcionárskej zmluve zaviazal, pričom doteraz tak neurobil. Ak Transpetrol do konca roka 2009 spomínané zásobníky nevybuduje, je možné, že nás projekt obíde. Rok 2009 je totiž dátum, kedy by mala byť dokončená prípojka z Brodov do rafinérie v poľskom meste Plock. Transpetrol takisto odmietol ponuku ukrajinského prepravcu, ktorý chcel do výstavby zásobníkov investovať. Tým by však naša spoločnosť prišla o príjmy z poplatkov za skladovanie ropy.

Spomínané fakty pramenia z neštandardnosti predaja strategického podniku ruskému kapitálu, ktorého záujmy z dlhodobého hľadiska idú proti strategickým záujmom SR. Na jednej strane by SR profitovala z tranzitných poplatkov, ktoré sú nezávislé od pôvodu ropy, na strane druhej je diverzifikácia dodávok ropy jedným z bodov energetickej stratégie vydanej ministerstvom hospodárstva. Spoločnosť Yukos sa dostala do problémov po vyrúbení nedoplatkov na dianiach a je nútená odpredávať svoje zahraničné aktíva. Takto už prišla o podiel v litovskej rafinérii Mažeiku a na rade je aj podiel v Transpetrole. V súvislosti s naším prepravcom sú v hre viaceré scenáre s rozdielnou výhodnosťou.

Štát, Russneft alebo PKN Orlen?
Pri vyberaní ďalšieho vlastníka Transpetrolu sa do úvahy musia brať faktory ako schopnosť vyťažiť ropovod na maximum, deklarovaná otvorenosť preprave neruskej ropy, transparentnosť kapitálu, pôvod spoločnosti a z dlhodobého hľadiska súzvuk jej záujmov so záujmami našej krajiny.

Viacerí odborníci na problematiku sa domnievajú, že štát by si mal uplatniť predkupné právo na získanie spätnej plnej kontroly nad podnikom. Transpetrol je zisková spoločnosť a jej vlastníctvom by mala SR možnosť aktívne ovplyvňovať tvorbu energetickej politiky v rámci EÚ. Významnú polohu našej krajiny vyzdvihla aj EK, keď do projektu prepravy kaspickej ropy bolo prizvané aj Slovensko. Práve nevyužitá kapacita línie na našom území dáva možnosť na prepravu ropy iného ako ruského pôvodu. V tomto optimálnom prípade sa však musia doriešiť záležitosti ako odbyt kaspickej ropy, uspôsobenie slovenskej časti ropovodu na prepravu viacerých druhov a dostavba zásobníkov. Transpetrol je jedna z európskych šancí posilniť možnosť výberu dodávateľa ropy bez nutnosti investícií do alternatívnych potrubí, ako napríklad predĺženie z Brodov do Plocka. Pritom voľná kapacita je k dispozícii skoro okamžite. Práve možnosť výberu je jedným z tromfov proti rastúcemu sebavedomiu Ruska na energetickom poli.

Začiatkom roka 2006 sa však na verejnosť dostala informácia o dohode medzi Yukosom a inou ruskou spoločnosťou, Russneft, o prebratí podielu v Transpetrole. Protimonopolný úrad v máji 2006 z čisto technického hľadiska transakciu schválil.

Spoločnosť Russneft bola založená v roku 2003 bývalým šéfom Slavnefti, rusko-bieloruského ropného podniku, Michailom Gutserievom. V priebehu jedného roka získala kontrolu nad viacerými ťažobnými spoločnosťami s celkovou ročnou kapacitou 3 mil. ton a zásobami blížiacimi sa k 200 mil. ton. Medzi kontrolované spoločnosti patria Ulianovskneft, Nefterazvedka, Nafta-Ulianovsk, Varyeganneft a GolOil. Russneft sa stal najrýchlejšie rastúcou ropnou firmou v Rusku, rast produkcie medzi 2003 a 2004 bol 232 %, čo sa dialo hlavne akvizíciami, pokiaľ priemerný rast v sektore predstavoval 8,9 %. V roku 2006 je naplánovaná denná produkcia 500 000 barelov denne. Za spoločnosťou stojí spomínaný Michail Gutseriev, vlastniaci 70 % spoločnosti, pričom zvyšok patrí jeho príbuzným. Spoločnosť pokračuje v akvizíciách, ktorých časť je financovaná švajčiarskou firmou obchodujúcou s ropou – Glencore. Po ďalších akvizíciách pribudli spoločnosti Belkamneft, White Nights a Aki Otyr a ročnou produkciou 6 mil. ton sa Russneft posunula na 10. miesto najväčších ropných spoločností v Rusku.

Podľa viacerých analytikov boli za rastom spoločnosti veľmi dobré politické vzťahy jej majiteľa s ruskou vládou, pretože inak je taký masívny nárast ťažko vysvetliteľný. Podľa analytika Troika Dialog Kaha Iknovalitsa je však ťažké zistiť pozadie týchto vzťahov. Napriek tomu sa z Russnefti stala hviezda na ropnej oblohe.

Russneft je aktívny aj za hranicami RF, kde však podobné úspechy nežne. Izraelská tajná služba odporučila vylúčiť konzorcium Bianca, kde Russneft vlastní 51 %, z tendra na privatizáciu štátnej rafinérie. Dôvodom sú vraj blízke vzťahy s arabskými krajinami.

Na Slovensku sa pre Russneft skomplikovalo prebratie podielu Yukosu v Transpetrole dohodnutom začiatkom februára potom, ako s transakciou napriek súhlasu Protimonopolného úradu nesúhlasila slovenská strana. To bol dôvod, prečo Yukos odstúpil od uzavretej predbežnej dohody o odpredaji. Napriek tejto deklarácii medzi oboma spoločnosťami existujú naďalej vzťahy, ktoré zmenu rozhodnutia Yukosu nevylučujú. Slovenská strana však od začiatku nemala vyhranený názor na predaj inej ruskej spoločnosti, citeľné bolo isté netransparentné dianie okolo Transpetrolu, protichodné názory ministra hospodárstva Jirka Malchárka a premiéra Mikuláša Dzurindu. Práve premiér bol prvý, ktorý vyslovil pochybnosť o automatickom súhlase slovenskej strany pri predaji podielu Russnefti. Z ich správania boli citeľné tlaky v pozadí, na jednej strane tlak Európskej komisie, na strane druhej ruských lobistov a ruského veľvyslanca na Slovensku.

Russneft by bol ešte rizikovejším vlastníkom nášho prepravcu, pretože cez neprehľadné vzťahy s ruskými politickými špičkami by sa mohol stať priamym nástrojom zastupujúcim záujmy RF. V tejto situácii by Slovensko dovážalo nielen skoro všetku potrebnú ropu z Ruska, ale aj tranzitná spoločnosť by mala za sebou ruský kapitál. Spoločnosť Yukos bola prostredníctvom svojho majiteľa, Michaila Chodorkovskeho, v určitej opozícii ku Kremľu, snažila sa o nezávislú energetickú politiku napríklad realizáciou projektov ropovodov na Ďalekom východe do Číny, čím však zasahovala do pôsobnosti spoločnosti Transneft, štátnej firmy vlastniacej všetky ropovody na území RF. Chodorkovskij takisto kritizoval politiku Kremľa a plánoval vstúpiť do vysokej politiky.

V júni 2006 sa v médiách objavila informácia o záujme poľskej petrochemickej spoločnosti PKN Orlen o podiel Yukosu v Transpetrole, ku ktorej sa však oficiálne odmietli vyjadriť ako Orlen, tak aj slovenské ministerstvo hospodárstva.

PKN Orlen, ktorý je najväčšou stredoeurópskou ropnou spoločnosťou, v júni 2006 získal 84 % akcií litovskej rafinérie Mažeiku Nafta. Takisto je od roku 2005 väčšinovým vlastníkom českej rafinérskej spoločnosti Unipetrol, prostredníctvom ktorej kontroluje aj Benzinu, najväčšiu sieť čerpacích staníc v ČR. Celá transakcia však ešte bude mať súdnu dohru, pretože Orlen sa v kúpnej zmluve zaviazal predať niektoré aktíva Unipetrolu českej spoločnosti Agrofert, čo sa ale neuskutočnilo – išlo o spoločnosti z portfólia Unipetrolu Agrobohemie, Kaučuk a Chemopetrol. Nové vedenie Orlenu to však odmietlo s tým, že spomínané prevody sú nevýhodné.

Orlen vznikol v roku 1999 ako výsledok spojenia spoločností Petrochemia Plock a Centrala Produktów Naftovych (CPN). Operuje spolu 6 rafinérií, z ktorých sa polovica nachádza v ČR. Celková spracovateľská kapacita predstavuje 21,7 mil. ton ropy ročne a spravuje aj skoro 2700 čerpacích staníc na území Poľska, Nemecka a ČR. Poľský štát vlastní priamo 10,2 %, prostredníctvom stopercentnej štátnej firmy Nafta Polska ďalších 17,32 % akcií a je najväčším akcionárom podniku. Zvyšný podiel je rozdelený medzi menšinových akcionárov. Orlen má ambície stať sa dominantnou spoločnosťou v regióne, preto by jeho záujem o Transpetrol bol pochopiteľný.

Okamžite po vstupe poľskej spoločnosti do Mažeiki vznikol spor o dodávky ropy pre túto rafinériu. Ruský monopolný vlastník ropovodov Transneft vyhlásil, že môže prestať dodávať surovinu, čím by Orlen nesplnil požiadavku litovskej vlády na zabezpečenie stabilných tokov ropy. Litva už podobnú skúsenosť s blokáciou jej rafinérie má, vtedajším vlastníkom bola spoločnosť Williams International, ktorá v privatizácii vyhrala nad ruskou spoločnosťou Lukoil. V kritickom prípade by dodávky mohli putovať po mori. Tieto vyhlásenia sa prezentujú ako politický nátlak ruskej strany na krajiny, ktoré odmietli predať podiely v strategických podnikoch ruským spoločnostiam.

Akvizíciou Mažeiki si Orlen posilnil pozíciu v regióne a vyhol sa situácii, kedy by mu ako dominantnému dodávateľovi ropných produktov v Poľsku, konkurovala spoločnosť vlastniaca litovskú rafinériu. Vstupom Orlenu do Transpetrolu by sa spoločnosť dostala do konkurencie so Slovnaftom. Ak by na našom trhu pokračovala v expanzii a dostala sa k čerpacím staniciam, mohla by ich zásobovať tak zo svojich rafinérií v Poľsku, Česku, ale aj z Mažeiki, čím by sa aspoň čiastočne oslabil monopol našej najväčšej rafinérie.

Podobné vyjadrenia, ako po prevzatí kontrolného balíka litovskej rafinérie Orlenom zo strany ruských spoločností, by v prípade Slovenska nepripadali do úvahy. Ropovod Družba je tepna, ktorou prúdi ropa na stabilné, silnou menou platiace západné trhy a ruské firmy, pokiaľ by neboli úspešné v získaní podielu po Yukose, si nemôžu dovoliť obísť našu krajinu.

Inou otázkou je, ako by sa ako vlastník správal Orlen, v ktorom má poľský štát najväčší balík akcií. Na jednej strane by sa snažil o plné využitie kapacity ropovodu naplnením rúr aj kaspickou surovinou. Tento scenár spolu so zvýšenou konkurenciou na slovenskom trhu pohonných látok by bol pre SR výhodný. Na druhej strane Orlen vlastní aj rafinériu Plock, kde by potenciálne mohol byť predĺžený ropovod z ukrajinských Brodov. Táto stratégia by znamenala preferovanie dostavby prípojky a následné spracovávanie kaspickej ropy na poľskom území.

Záver
Existujú privatizácie, kde kritérium najvyššej ponúknutej sumy nehrá rozhodujúcu rolu. Práve toto kritérium bolo bohužiaľ použité pri privatizácii Transpetrolu, spoločnosti, ktorá mohla spokojne ostať v štátnych rukách bez podozrenia z nepodpory privatizácie. Lepšie vtedajšie rozhodnutie by bolo odpolitizovanie jej riadiacich orgánov, aby sa nemenili po 4 rokoch, a nasadenie profesionálnych manažérov.

Rozhodnutie ponechať spoločnosť v rukách štátu s následným záväzkom otvoriť prázdne potrubie kaspickej rope by dalo jasnejšie kontúry aj slovenskej východnej politike voči Ukrajine. Energetická nezávislosť nášho východného suseda je predpokladom plnohodnotnej štátnej nezávislosti od Ruska.

Slovensko má v súčasnosti možnosť túto chybu napraviť, síce je to ťažší boj ako v roku 2002, kedy mohla vláda SR tender z dôvodu nízkeho počtu uchádzačov odložiť. Práve spätné prevzatie Transpetrolu a jeho nezaštupľovanie pre neruskú ropu by bol významný príspevok Slovenska k spoločnej energetickej politike EÚ.