V zahraničnej tlači sa v súvislosti so Stranou regiónov veľmi často spomína prívlastok „proruská” [napriklad: (1) (2) (3) alebo (4)], po analýze krokov jej predstaviteľov a jej pozadia však na jeho adekvátnosť vrhá tieň pochybosti. Dobrým príkladom chybného vyhodnotenia orientácie Strany regiónov môže interpretácia jej postoja k členstvu Ukrajiny v Colnej únii Eurázijského hospodárskeho spoločenstva (ďalej len „colná únia”), ktorú k dnešnému dňu tvoria Rusko, Bielorusko a Kazachstan. Túto otázku možno označiť ako základný kameň ruskej zahraničnopolitickej stratégie na postsovietskom priestore, preto sa ruská zahraničná politika k nej stavia s najvyššou mierou vážnosti.

V roku 2010 sa Vladimír Putin stretol s ukrajinským premiérom Nikolajom Azarovom a rokoval s ním aj o cene za ruský plyn pre Ukrajinu. Počas rokovaní Putin vyhlásil, že Bielorusko má 30 percentnú zľavu na ruský plyn, pretože spolu s Ruskom buduje zväzový štát a colnú úniu. Týmto spôsobom chcel Putin Azarorovi naznačiť, že je vhodné prediskutovať tému o integrácii Ukrajiny do colného priestoru (5). Približne rok na to Putin pripomenul Janukovičovi cenu, ktorú žiada Rusko za zľavy za ruský plyn pre Ukrajinu – rovnako sa nedočkal pozitívnej odozvy (6). Začiatkom októbra tohto roka sa v médiách objavila informácia, že je Rusko pripravené predať plyn za 160 USD za 1000 m3 plynu (súčasná cena je 432 USD za 1000 m3 plynu – pozn. autora), ak Ukrajina pristúpi k colnej únii (v médiách sa to nazýva integračná zľava – pozn. autora). Azarovov postoj k ponuke bol nejednoznačný. Podľa jeho vyjadrenia je vstup Ukrajiny do colnej únie v súlade s jej národnými záujmami, pretože 40 percent medzinárodného obchodu Ukrajiny pripadá na krajiny colnej únie, no na druhej strane si Azarov myslí, že by sa Ukrajina nemala vzdať plánov integrácie do Európskej únie, pretože 30 percent medzinárodného obchodu Ukrajiny pripadá štáty Európskej únie (7). Janukovič sa pred niekoľkými dňami stretol s Putinom a opätovne sa s ním nedohodol na cene plynu pre Ukrajinu (8). Na tomto mieste je ešte vhodné dodať, že v prípade, že by Ukrajina s touto požiadavkou súhlasila, došlo by k zvýšeniu konkurencieschopnosti ukrajinského priemyslu, ktorý je závislý na ruskom plyne – znížením vstupných nákladov, ktoré by sa prejavili znížením výslednej ceny produkcie. To by mohlo pomôcť pri zvýšení podielu zahraničného obchodu nielen s ostatnými štátmi colnej únie (aj vďaka nulovým clám a tarifám) ale aj pri zvýšení podielu zahraničného obchodu so štátmi Európskej únie. Netreba zabúdať ani na fakt, že je priemysel Ruska, Bieloruska a Ukrajiny prepojený z hľadiska rôznych etáp výroby (geografia industrializácie bývalého ZSSR nepočítala s rozpadom zväzového štátu – pozn. autora) a vstup Ukrajiny do colnej únie by pomohol racionalizácií nákladov nielen v rôznych sférach ukrajinského priemyslu ale aj v priemyselných odvetviach v Rusku a Bielorusku [napríklad (9)]. Existujú dokonca názory, že vstup Ukrajiny do colnej únie zachráni ukrajinskú ekonomiku [napríklad (10)].

Napriek tomu sa vládnuce elity Strany regiónov nestavajú k myšlienke vstupu Ukrajiny do colnej únie s prílišným entuziazmom, ako už naznačili slová premiéra Azarova, použíté v predošlom odseku. Ešte vo februári tohto roku prezident Janukovič poznamenal, že Ukrajina už s Európskou úniou ukončila rokovania o asociácií, ktoré predpokladajú zónu slobodného obchodu s EÚ. „Čo sa týka ruského smeru, uvidíme, aké výsledky budú po dvoch rokoch po vstupe do WTO dosahovať naši kolegovia, ktorí sa zjednotili do colnej únie. výsledky” (11). Ukrajinské vedenie na oplátku ponúka Rusku formát 3 + 1 – t.j. že Ukrajina sa bude zúčastňovať projektu colnej únie výhradne ako pozorovateľ (12). O takejto forme spolupráce hovorí aj prvý vicepremiér Valerij Choroškovskij (člen skupiny Firtaš – Ľovočkin – pozn. autora) (13) alebo Andrej Kľuev, tajomník Rady národnej bezpečnosti a obrany (14). Minister zahraničných vecí Ukrajiny Konstantin Griščenko sa v apríli minulého roka vyjadril, že Ukrajina plánuje spolupracovať s colnou úniou, ale neplánuje do nej vstúpiť. Nevylúčil podpísanie dohody o zóne voľného obchodu s colnou úniou (15). Minister energetiky a uhoľného priemyslu Jurij Bojko (člen skupiny Firtaš – Ľovočkin – pozn. autora), povedal v tejto súvislosti nasledovné: „Nebudú žiadne obchody – všetko je určené zákonom o základoch vnútornej a vonkajšej politiky” (16). Sergej Tigipko, minister sociálnej politiky a aktuálne jedenásty najbohatší Ukrajinec vyhlásil, že ak si má Ukrajina vybrať, musí sa zamerať na Európsku úniu: „Sme európskou krajinou a musíme si uvedomiť, že v Európe existujú najlepšie štandardy demokracie a trhového hospodárstva a európsky trh je päťkrát väčší než trh krajín SNŠ” (17). V podobnom duchu by sme mohli ešte ďalej pokračovať – no tu ide predovšetkým o vykreslenie nálad v radoch ukrajinských vládnych elít.

Poslanec Štátnej dumy Sergej Markov svojho času v súvislosti s už spomínanými rokovaniami Vladimíra Putina s Nikolajom Azarovom povedal, že každý ostal na svojich pozíciách a vytvorili sa hlboké názorové rozdiely, pretože Kyjev zastáva stanovisko, že mu Moskva musí dať integračnú zľavu a následne sa začnú rokovania o vstupe Ukrajiny do colnej únie. Naopak Moskva zastáva pozíciu, že Kyjev musí vstúpiť do colnej únie a prostredníctvom toho získať integračnú zľavu na plyn. Ako vyplýva z jeho vyjadrení, je pravdepodobné, že vstup Ukrajiny do colnej únie brzdia ukrajinské biznis elity. „Ukrajinské biznis elity sa určite boja, že sa Moskva teraz správa príliš hrubo. Relatívne povedané, [myslia si, že] ich podniky začnú fungovať – ale už nebudú ich. A tohto strachu je potrebné nejako sa zbaviť (18).”

Skutočne ide o pomerne zaujímavý postreh, a preto sa budeme snažiť odpovedať na nasledovné otázky:

1.    Existuje prepojenie medzi Stranou regiónov a ukrajinskými biznis elitami?

2.    Existuje v prípade pripojenia Ukrajiny k colnej skutočná hrozba vytlačenia domácich biznis elít ruskou oligarchiou?

1. K prepojeniam Strany regiónov s ukrajinskou regionálnou oligarchiou

Zaujímavé informácie nám poskytne aj zvoliteľná časť kandidátky Strany regiónov v tohtoročných parlamentných voľbách (podľa prieskumov dosahuje Strana regiónov v predvolebných prieskumoch 20 – 25 percent, čo znamená prvých 80 miest plus potenciálnych 15 miest, čo je spolu 95 miest – pozn. autora) (19) (20).

Zoznam oligarchov na kandidátke Strany regiónov (vrátane hodnoty majetku v mil. USD; poradia podľa aktuálneho rebríčka 100 najbohatších Ukrajincov podľa časopisu Forbes a príslušnosť k záujmovej skupine):

Pozn.: Tučným písmom sú vyznačení bývalí sponzori Bloku Júlie Tymošenkovej (21).
Pozn.: Pri rozbore zoznamu 100 najbohatších Ukrajincov podľa časopisu Forbes sme objavili mnohých bývalých aj súčasných predstaviteľov Strany regiónov nielen na celoštátnej, ale aj na regionálnej úrovni. V prípade oligarchov pochádzajúcich z východných regiónov Ukrajiny je len zriedkavo možné naraziť na takých, ktorí by v súčasnosti alebo v minulosti nemali žiadne napojenie na Stranu regiónov na regionálnej alebo na celoštátnej úrovni. O to ťažšie je naraziť na oligarchu, ktorý by mal vyhradene nepriateľský postoj k tejto strane.

Okrem toho môžeme na kandidátnej listine Strany regiónov rozpoznať aj viva instrumenta ukrajinskej oligarchie (len demonštratívne):

Tento zoznam nie je konečný, pretože nie je možné identifikovať pozadie všetkých poslaneckých kandidátov za Stranu regiónov a okrem toho, existuje ďalšia skupina kandidátov na poslancov z väčšinových obvodov, ktorými sme sa zaoberali skutočne iba okrajovo. No jedna vec je nesporná už teraz – len v zvoliteľnej časti kandidátky Strany regiónov (t.j. mimo volebných obvodov) možno nájsť 19 ľudí Rinata Achmetova, čo svedčí o jeho dominancii v Strane regiónov – ďalej len voľby ukážu, koľko jeho ľudí sa ešte do rady dostane z obvodov.

Na tomto mieste potrebné uviesť, že okrem spomínaných skupín kandidátov tu máme  poslaneckých kandidátov, ktorých by sme mohli nazvať „latentní regionáli”. Ide o skupinu poslancov, ktorí formálne kandidujú ako nezávislí vo svojich volebných obvodoch, no tešia sa tichej podpore moci. Napokon tu máme skupinu kandidátov, ktorí na kandidátnych listinách alebo vo volebných obvodoch formálne kandidujú za opozičné strany, ale majú podporu a sú dosadení Stranou regiónov. Podľa vyjadrenia ukrajinského politológa Denisa Boguša má vyše polovice nezávislých kandidátov na poslancov podporu Strany regiónov. Boguš tiež vyjadril presvedčenie, že Strana regiónov nezíska v rade väčšinu (t.j. 226 mandátov), ale bude mať 200 mandátov. V novom zložení rady budú hrať dôležitú úlohu latentní regionáli, ktorí kandidovali formálne ako nezávislí vo volebných obvodoch alebo tí kandidujúci formálne na kandidátkach opozičných strán. „Po prvé, je ich veľmi veľa, ak by sme napríklad zobrali všetkých nezávislých kandidátov z volebných obvodov – dobrá polovica nezávislých kandidátov je podporovaná vládnou stranou, hoci formálne ani v politickej reklame ani kandidátkach sa neuvádza, že sú to kandidáti za Stranu regiónov. Pri takom množstve kandidátov je veľmi ťažké predpovedať, koľko ich v novom parlamente bude” v niektorých volebných obvodoch latentne kandidujú za vládnu stranu dokonca aj členovia Bloku Júlie Tymošenkovej (53). Slová politológa potvrdzuje aj prípad Ľudovej strany Vladimíra Litvina. Päť členov tejto politickej strany je na zvoliteľných miestach kandidátky Strany regiónov a ako nezávislí kandidáti kandiduje vo volebných obvodoch 54 členov strany vrátane predsedu strany Vladimíra Litvina. Podľa dohody, ktorú uzatvorila Ľudová strana so Stranou regiónov – v obvodoch, v ktorých majú kandidáti Ľudovej strany šancu vyhrať, nebude nominovať Strana regiónov svojich kandidátov a jej regionálne organizácie budú podporovať členov Ľudovej strany. V Litvinovej strane počítajú, že sa im podarí z volebných obvodov získať ďalších osem členov novej rady. Táto dohoda nebola dodržaná, pretože iba v troch volebných obvodoch predstavitelia Ľudovej strany kandidujúci ako nezávislí kandidáti nemajú silných súperov zo Strany regiónov  (54). Už sme spomínali [pozri odkaz číslo (23)], že „litvinovcov” pretlačil na kandidátku strany vedúci Administrácie prezidenta Sergej Ľovočkin. Je možné, že za nedodržaním tejto dohody je intervencia skupiny Kľujeva (čo je viac pravdepodobné – alebo skupiny Achmetov – Kolesnikov) s cieľom zamedzenia zvýšenia vplyvu skupiny Firtaš – Ľovočkin v budúcej rade (pre bližšie informácie pozri výklad nižšie – pozn. autora). Samozrejme, názor politológa týkajúci sa latentných regionálov nie je ojedinelý (55). Čo sa týka latentných regionálov na kandidátkach opozičných strán – budeme sa im venovať na inom mieste.

Na základe analýzy pozadia ľudí z kandidátky Strany regiónov sme dospeli k záveru, že v strane existujú tri záujmové skupiny oligarchov:

Skupina Achmetov – Kolesnikov

Podľa rebríčka časopisu Forbes Achmetov je najbohatším ukrajinským oligarchom, ktorého majetok dosahuje výšku približne 16 mld. USD (56) – stojí na čele tzv. rodiny (skupiny oligarchov z Donbasu – pozn. autora) a ako ukážu nasledovné riadky je aj šedou eminenciou Strany regiónov. Cesty Achmetova a Janukoviča sa skrížili v roku 1997, keď donecký gubernátor Sergej Poljakov po desaťmesačnom výkone funkcie odvolaný a na jeho miesto zasadol Janukovič, Poljakovov prvý námestník. Janukovič v tomto období zohral úlohu arbitra v konfliktoch regionálnych elít a Achmetov bol Janukovičovou opornou paličkou. Od roku 2001 sa snažil cez Janukoviča politicky ovládnuť Kyjev, pretože kabinet ministrov chápal ako prostriedok obsadenia ukrajinského trhu [t.j. aj trhu mimo východnej Ukrajiny] a Najvyššiu radu ako nástroj na formovanie lojálneho kabinetu ministrov. Preto inicioval rokovania Strany regiónov s Našou Ukrajinou, dokonca sa uvažovalo spojení Strany regiónov a Našej Ukrajiny. Achmetov využil futbal ako prostriedok politickej hry [z pozície prezidenta futbalového klubu Baník Doneck – pozn. autora]. Pol roka do menovania Janukoviča premiérom začal prepravovať tisíce futbalových fanúšikov z Donecka do Kyjeva. Následne Leonid Kučma žiadal predsedov parlamentných frakcií nedráždiť doneckú elitu a hlasovať za Janukoviča  na funkciu premiéra. V roku 2004 na v prezidentských voľbách podľa niektorých zdrojov Achmetov poskytoval Janukovičovi finančnú podporu, neskôr od jesene roku 2005 prestal finančne podporovať Stranu regiónov, pretože nepotreboval takú silnú opozíciu vtedajšej moci, čo malo vplyv na financovanie volebnej kampane v roku 2006. V novembri v roku 2005 Janukovič ponúkol Achmetovovi miesto na kandidátke Strany regiónov – ten súhlasil a získal na nej siedme miesto. V predčasných voľbách v roku 2007 zjazd Strany regiónov Achmetova umiestnil v druhej päťke  kandidátky strany (57).

Rinat Achmetov je najväčším daňovníkom – fyzickou osobou na Ukrajine za rok 2011, keďže zaplatil do štátneho rozpočtu dane vo výške 67,8 mil. hrivien (58) a medzi jeho základné aktíva patrí (59) System Capital Management (SCM) – ide o jednu najväčších finančno-priemyselných skupín na Ukrajine, pod ktorú patria:     Metinvest Holding – združuje banícke a oceliarske aktíva SCM;     DTEK – združuje energetické aktíva SCM; ESTA Holding – združuje nehnuteľnosti SCM a ďalší minimálne tucet holdingov, ktoré spravujú aktíva SCM.

Boris Kolesnikov je ukrajinským vicepremiérom a ministrom infraštruktúry. Podľa rebríčka časopisu Forbes je 27. najbohatším Ukrajincom s majetkom, ktorého výška sa odhaduje na 323 mil. USD (60).  Ako poslanec Doneckej oblastnej rady bol v roku 1998 zvolený za viceprezidenta FK Baník Doneck, ktorého prezidentom je Rinat Achmetov, s ktorým ho spája dávne priateľstvo. V tom čase sa na Donbase sformoval jeden z najsilnejších oligarchických klanov, ktorý tvorili Achmetov, gubernátor Janukovič a predseda Doneckej oblastnej rady, Kolesnikov. V novembri v roku 2004 na Celoukrajinskom zjazde poslancov zo všetkých úrovní Kolesnikov zniesol požiadavku na vytvorenie nového ukrajinského juhovýchodného štátu vo forme federatívnej republiky. Neskôr bol zatknutý a vzatý do väzby pre podozrenie z trestného činu vydierania – o štyri mesiace sa dostal na slobodu vďaka vyplatenej kaucii vo výške 10 miliónov USD, ktorú podľa medializovaných informácií vyplatila spoločnosť System Capital Management. V parlamentných voľbách v roku 2006 získal na kandidátke Strany regiónov číslo 10 a po voľbách sa stal zástupcom Janukoviča ako predsedu parlamentnej frakcie strany (61). Zbohatol v oblastipotravinárskeho priemyslu a je majiteľom skupiny KONTI.

Skupina Firtaš – Ľovočkin

Táto skupina sa vytvorila ako odpoveď na rastúci vplyv tzv. rodiny (skupiny oligarchov z Donbasu – pozn. autora). Ústrednými postavami tejto skupiny je ukrajinský milionár Dimitrij Firtaš, ktorý je podľa časopisu Forbes aktuálne 14. najbohatším Ukrajincom (62) a Sergej Ľovočkin, vedúci administrácie prezidenta a bývalý spolužiak [priateľ z detstva, obchodný partner – pozn. autora] Ivana Fursina, minoritného akcionára vo Firtašovej akciovej spoločnosti Centragas Holding (63) (v médiách sa o nich často hovorí ako o plynovej loby – pozn. autora). Ľovočkin začal pracovať v roku 1999 v Administrácii prezidenta Ukrajiny ako referent, potom ako vedecký konzultant a pomocník Leonida Kučmu – na tento post ho prijal Vladimír Litvin na základe odporúčania Janukoviča, u ktorého v roku 1998 pracoval ako poradca. Po oranžovej revolúcii vstúpil do Ľudovej strany Vladimíra Litvina a stal sa jeho poradcom. Vo voľbách v roku 2006 bol na kandidátke Ľudovej strany po číslom 13, no nedostal sa do parlamentu. Neskôr sa dostal do skupiny okolo premiéra Janukoviča a kandidoval za poslanca za Stranu regiónov pod číslom 45 a dostal sa do rady. V médiách sa spomína spolu s Firtašom ako človek, ktorý dopomohol k založeniu spoločnosti RosUkrEnergo. Sám túto informáciu odmietol komentovať, no potvrdil, že je priateľom Dimitrija Firtaša (64). Do tejto skupiny patria ešte napríklad prvý vicepremiér a bývalý minister financií, Valerij Choroškovskij alebo minister energetiky Jurij Bojko (65).

A práve táto skupina sa snaží si vytvoriť lojálnu skupinu poslancov v novej rade naprieč politickým spektrom, pretože, ako je jasné z vyššie uvádzanej analýzy kandidátky Strany regiónov, pozície tejto skupiny v porovnaní s rodinou sú slabšie. Nižšie uvádzame len exemplifikatívne vivainstrumenta uvedenej skupiny v radoch opozície:

Podobných osôb je na kandidátnej listine UDARu viacero, podľa slov koordinátora občianskeho združenia „Verejná vec” dokonca v prvej dvadsiatke kandidátky nemožno okrem dvoch ľudí dôverovať nikomu (69). Spomína sa tiež veľké množstvo ľudí, ktorí majú so Stranou regiónov priame vzťahy. Niektorí kandidáti majú spoločné podnikateľské aktivity s osobami zo skupiny Firtaš –  Ľovočkin a priatelia sa s ich rodinami (70)(71). V tejto súvislosti je zaujímavý fakt, že Kličko odmietol podpísať dohodu o vytvorení predvolebnej koalície so zjednotenou opozíciou – Otčinou. Strana Sloboda túto ponuku prijala (72). Vo verejne prístupných zdrojoch možno nájsť mnoho indícií, ktoré naznačujú resp. nevyvrátiteľne dokazujú prepojenosť „kličkovcov” s viacerými skupinami šedých eminencií Strany regiónov. Odhalenie skutočného pozadia strany UDAR nie je cieľom tejto analýzy. Chceme iba naznačiť, že existuje snaha o vytvorenie lojálneho zoskupenia poslancov v rade naprieč politickým spektrom voči jednej skupine záujmov oligarchie zo Strany regiónov.

Na druhej strane sa objavil aj názor, že Arsenija Jacenjuka – lídra opozičnej politickej strany Front premien, financuje Rinat Achmetov s cieľom vytvorenia systémovej opozície moci. Tento názor je podložený faktom, že sa na mítingu, ktorý organizoval Jacenjuk, nenachádzali takmer žiadne policajné zložky, čo je podľa neho dôkazom toho, že má Jacenjuka vládna moc pod kontrolou (73). Financovanie politických strán naprieč politickým spektrom (ako sme naznačili v prípade Achmetova alebo Firtaša) na Ukrajine nie je niečím novým. Napríklad v predošlých parlamentných voľbách sa v médiách objavovali informácie, že Firtaš súčasne sponzoruje Stranu regiónov, Viktora Juščenka a Arsenija Jacenjuka (74).

Kľujevova skupina

Andrej Kľujev je tajomníkom Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny a vedúcim predvolebného štátu Strany regiónov; zároveň zastáva v rade „post” akejsi šedej eminencie – „neformálneho riaditeľa”. Podľa rebríčka Forbes je Kľujev aktuálne 74. najbohatším Ukrajincom s majetkom dosahujúcim hodnotu 135 mil. USD (75). Mal na starosti komunikáciu s Blokom JúlieTymošenkovej, preto je zaujímavé znova podčiarknuť, že do jeho skupiny patria aj dvaja bývalý sponzori Bloku JúlieTymošenkovej, ktorí sa teraz zúčastňujú volieb na kandidátke Strany regiónov. Celkovo bývalých sponzorov Tymošenkovej je na kandidátke Strany regiónov päť, no podarilo sa nám s istotou zistiť, že do skupiny Kľujeva patria iba dvaja, no je celkom možné, že do tejto skupiny spadajú všetci, ak uvážime akú úlohu Kľujev zohral v rade pri hľadaní prebehlíkov v radoch opozície. Ako vedúci volebného štátu strany mal vplyv na výber „latentných regionálov”, ktorí formálne ako nezávislí kandidáti sa zúčastňujú volieb vo volebných obvodoch a podľa niektorých informácií vyše polovica kandidátov strany vo volebných obvodoch sú jeho ľudia. Z týchto dôvodov je ťažko povedať, kto sú vlastne jeho ľudia – to ukážu až výsledky volieb koho dokáže so sebou dotiahnuť do rady (76)(77).

2. K existencii skutočnej hrozby vytlačenia domácej ukrajinskej elity

Vstup do spoločnej colnej únie s Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom bude pre ukrajinských výrobcov znamenať, že sa ich produkcia bude môcť bez ciel a akýchkoľvek taríf vyvážať do ostatných členských štátov únie. Dobrým príkladom toho, čo sa bude v ukrajinskom hospodárstve diať, je práve Bielorusko. Bieloruský export smeruje predovšetkým do Ruska (31 %), Európskej únie (24,5 %), Ukrajiny (11,4 %) a Brazílie (4,3 %) (78). Priemerná mzda v Bielorusku v júni tohto roka dosiahla výšku 471,5 USD (79) naproti tomu v tom istom čase v Rusku dosahovala 897 USD (80). A práve faktor nízkej ceny práce je komparatívnou výhodou Bieloruska v colnej únii, pretože redukcia ceny práce ako vstupného nákladu vo výrobe môže prispieť ku konkurencieschopnosti bieloruskej produkcie na ruskom trhu. Predstavitelia moci v Bielorusku veľa hovorili o tom, že colná únia do krajiny priláka zahraničných investorov, ktorí budú vyrábať v Bielorusku a vyrobenú produkciu bezcolne predávať v Rusku. Podľa vyjadrenia vedúceho analytického oddelenia skupiny spoločností FOREX CLUB v Moskve, experta na makroekonomické riziká Andreja Dirgina budú spoločnosti zo západnej Európy, Ruska a Kazachstanu po čase presúvať výrobu do Bieloruska a vyvážať ju do Ruska. „To je veľmi výhodné a pohodlné. Ruský trh je najväčším v colnej únii a jej chrbticovou kosťou. Ide predovšetkým o farmaceutické spoločnosti (81)“. V analogickej situácii je aj Slovensko, keď sa v poslednom čase v médiách spomínajú spoločnosti, ktoré oznamujú úradom práce hromadné prepúšťania z dôvodu, že pre nižšiu cenu práce sťahujú svoje výrobné prevádzky do Rumunska [napríklad (82)]. Podľa dobre informovaných zdrojov portálu DespiteBorders je poľnohospodárska výroba po vstupe Bieloruska do colnej únie na vzostupe, pretože si vďaka svojej nízkej cene a vysokej kvalite dokáže nájsť miesto v ruských obchodných reťazcoch.  Predpokladá sa, že v priebehu 10 rokov zaznamenajú členské štáty vďaka colnej únii dodatočný rasť HDP vo výške 16 percent (83). Na druhej strane existuje jeden aspekt, ktorého sa obáva oligarchia ovládajúca Stranu regiónov. Rusko sa snaží všemožne prinútiť Minsk privatizovať štátne podniky. Na tejto privatizácii sa zúčastňuje v drvivej väčšine ruská oligarchia (84) a nechýbajú ani špinavé privatizačné praktiky (85), ktoré sa môžu objaviť v rôznych podobách pri hospodárskom ovládnutí aktív ukrajinskej oligarchie zo strany ruských hospodárskych subjektov.

Na tomto mieste je vhodné pripomenúť výrok Sergeja Markova: „Relatívne povedané, [myslia si, že] ich podniky začnú pracovať – ale už nebudú ich.” Ukrajina je v podobnej situácií ako Bielorusko. Ukrajinský export väčšinou smeruje do krajín colnej únie 40 percent a do krajín Európskej únie 30 percent. Priemerná mzda na Ukrajine dosahovala za rovnaké obdobie, ako sme sledovali v prípade Bieloruska a Ruska, výšku 373, 60 USD, čo je o 97, 90 USD menej než v Bielorusku za sledované obdobie. Z tohto hľadiska je pre ruských investorov Ukrajina zaujímavejšia než Bielorusko. V tradične chudobných západných regiónoch Ukrajiny je priemerná mzda ešte nižšia – napr. v Ternopoľskej oblasti dosahovala výšku v relevantné iba 288, 40 USD (86). Na základe uvedených skutočností možno s istotou predpokladať, že sa po vstupe Ukrajiny do colnej únie bude ruská oligarchia snažiť premiestniť svoje výrobné prevádzky na Ukrajinu resp. ovládnuť ukrajinský trh s cieľom racionalizácie mzdových nákladov.

Záver

Ak sa za pomoci potenciálnych koaličných strán, latentných regionálov z radov nezávislých kandidátov alebo opozičných strán podarí strane regiónov zostaviť vládu, tak táto vláda nebude proruskou. Zároveň platí, že proruskou nie je ani tá súčasná. Dôvod je jednoduchý. V strane sa sústreďujú tri skupiny záujmov ukrajinskej oligarchie, preto musí strana nasledovať záujmy predmetných záujmových skupín. Účasť Ukrajiny na projekte colnej únie by pre ukrajinskú oligarchiu znamenalo existenčné ohrozenie, pretože ukrajinská ekonomika funguje na princípoch korporátneho kapitalizmu a na druhej strane ruská ekonomika na princípoch riadeného kapitalizmu, čo robí z ruských hospodárskych agentov zdatnejších súperov pre ukrajinskú oligarchiu. Ukrajinská politická scéna sa premenila na arénu, kde sa hája záujmy ukrajinskej oligarchie a najvypuklejšie je to práve v Strane regiónov, ktorá je politickou reprezentáciou troch záujmových skupín ukrajinských oligarchov; z uvedeného dôvodu  sa nedá povedať, že ide o proruskú stranu. Ak by sme porovnali hospodárske vektory režimu ukrajinskej Strany regiónov a Ivanišviliho režimu v Gruzínsku (87), zistíme, že súčasný gruzínsky režim doslova vyzýva ruských investorov, aby prišli investovať do krajiny, na druhej strane  sa ukrajinský režim všemožne snaží zabrániť vstupu krajiny do colnej únie, čo by v svojej podstate znamenalo príliv ruských investícií do krajiny. Preto v záujme ochrany svojich patrónov vyťahujú čelní predstavitelia strany kartu európskej integrácie neuvedomujúc si, že s podobným scenárom, z ktorého majú obavy v súvislosti s colnou úniou, budú skôr či neskôr zápasiť aj v Európskej únii, a to bez ohľadu na to, že tento proces zrejme prebehne s menšou agresivitou. Po príklad si netreba chodiť ďaleko – podobnú skúsenosť má aj Slovensko, kde po vstupe do Európskej únie takmer úplne zmizli niektoré odvetvia priemyslu (napr. potravinársky) a prišli noví investori – noví hráči v slovenskej ekonomike.