Ako sme už upozornili na stránkach časopisu DespiteBorders.com (1),  ukrajinské bezpečnostné sily sa napriek skutočnosti, že sa situácia na fronte nevyvíja v súlade s predstavami Kyjeva, usilujú realizovať operáciu, výsledky ktorej by mali umožniť blokádu Donecka; inak povedané, vyvíjajú snahu smerom k vytvoreniu veľkého doneckého kotla. Z juhu sa útočia resp. usilujú sa útočiť na Torez a Šachťorsk, zo severu na Gorlovku a Jasinovatuju alebo Makievku a z juhu sa usilujú obkľúčiť povstalcov útokmi na Saur-Mogilu. V konečnom výsledku by mali uzatvoriť blokádu mesta v blízkosti Jenakieva. K útokom prakticky dochádza na mnohých bodoch na východ a juh od Donecka.

Okrem užšieho zovretia donecko-gorlovskej skupiny povstalcov existuje pre ukrajinské ozbrojené sily možnosť zovretia spomínanej skupiny pri meste Krasnyj Luč v Luganskej oblasti do širšej blokády. Cesta spájajúca Doneck s Luganskom prechádza cez nasledujúce mestá: Šachťorsk – Torez – Snežnoje – Krasnyj Luč – Lugansk. Z predmetnej trasy je možné dostať sa na niekoľko hraničných priechodov, ktoré sú kontrolované povstalcami (resp. prechádzajú z ukrajinských rúk do povstaleckých a naopak): Snežnoje – Marinovka, ktorá sa nachádza neďaleko rusko-ukrajinských hraníc (smerom k prechodu Kujbyševo na ruskej strane); Krasnyj Luč – Antracit – Rovenki – Sverdlovsk – Krasnopartizansk (prechod Gukovo na ruskej strane); Krasnyj Luč – Antracit – Dolžanskij (prechod Novošachtinsk na ruskej strane) a napokon Lugansk – Krasnodon – Izvarino (prechod Doneck na ruskej strane). Z uvedeného vyplýva, že Krasnyj Luč nie je iba dôležitým bodom na trase Doneck – Lugansk, ale že je možné dostať sa cezeň k dvom hraničným prechodom na hraniciach s Ruskou federáciou.

Z načrtnutej trasy je zrejmé, že sa povstalci usilujú za každú cenu udržať vyššie popísanú komunikáciu pod svojou kontrolou, keďže zaručuje ich mobilitu a tiež zásobovanie na celom úseku frontu. Predmetná trasa následne tvorí chrbticu útokov na ukrajinské pozície. Ako ukázal príklad mesta Krasnyj Luč alebo mesta Šachťorsk (pričom podobné scenáre sa opakujú po celej predmetnej trase), ukrajinská armáda nie je schopná dobyť časť územia na tejto ceste v potrebnom rozsahu a následne si ho dlhodobo efektívne udržať. Niektoré časti tejto cesty sú z krátkodobého hľadiska z času na čas mimo prevádzky pre tam prebiehajúce boje. Mnohokrát je možné obísť riskantné úseky obchádzkami resp. náhradnými trasami (cestami nižšej kategórie a lesnými cestami), pričom existencia danej možnosti závisí to od situácie na mieste prebiehajúcich bojov.

Posledný vývoj na fronte ukázal [napríklad (2)], že bezpečnostné zložky Kyjeva často padajú do zovretia povstaleckých síl. Sila zovretí však závisí o. i. od miery, v akej sú povstalecké sily schopné operatívne využívať svoje delostrelectvo. Vo väčšine prípadov na strane povstalcov absentuje delostrelecká podpora dostatočná na zničenie protivníka resp. na jeho zomknutie do totálnej blokády. V prípade, že si blokovaná skupina pozostávajúca z obrnenej techniky zachováva svoju mobilitu, je dostatočne silná, aby sa prebila z blokády v rôznych smeroch (závisí to aj od stavu munície na strane blokovanej skupiny) (3). Po definitívnej likvidácii južného kotla sa situácia zmenila v prospech povstaleckých síl. Ide predovšetkým o to, že rozsiahle povstalecké sily nie sú ďalej viazané nutnosťou blokovať ukrajinské bezpečnostné síly. Povstalci zároveň podľa vyjadrení vlastných predstaviteľov ukoristili približne 70 kusov obrnenej techniky (vrátane tankov, obrnených vozidiel, samohybných diel a raketomentov (4). Prípady ukoristenia techniky sa často opakujú [pozri napríklad (5)], čo čiastočne pripúšťa aj ukrajinské velenie [pozri napríklad (6)]. Aktuálna situácia povstalcom nepochybne pomôže pri úsilí o efektívnejšie zovretie ukrajinskej armády a následnú neutralizáciu nepriateľa.

Vyššie popísanej situácii sa prispôsobuje aj velenie povstalcov. V meste Krasnodon (Luganská oblasť), ktoré sa nachádza približne 20 km od ruskej hranice, bol zriadený povstalecký štáb, ktorý vznikol po návšteve Igora Bezlera v Moskve, počas ktorej podľa správ z tlače žiadal Moskvu o poskytnutie pomoci. Pomoc má predstavovať práve zriadenie koordinačného štábu v Krasnodone, ktorého úlohou bude koordinácia a podriadenie rôznorodých povstaleckých skupín pod velenie štábu (7). Ministerstvo vnútra Ukrajiny dňa 29. júla 2014 informovalo tom, že sa Bezler nachádza v Generálnom štábe GRU v Moskve (8). I keď pravdepodobne ide výhradne o sprostredkovane súvisiacu informáciu, je pozoruhodné, že v ten istý deň médiá informovali o výmene ukrajinskými silami zajatej Oľgy Kulyginovej za 17 príslušníkov ukrajinských ozbrojených síl (9). V minulosti sa viedli rokovania o prepustení Kulyginovej, ktorá sa v médiách spomínala ako manželka jedného z príslušníkov povstaleckých síl resp. údajná spojka s Ruskou federáciou, za prepustenie ktorej povstalci ponúkali vydanie 14 vojnových zajatcov a neskôr sa počet ponúkaných zajatcov ďalej zvyšoval. O prepustení rokoval s ukrajinskou stranou práve Bezler. Súvislosti jej vydania zostávajú nie úplne pochopiteľnými, keďže v minulosti Kyjev formuloval pre Bezlera neprijateľné podmienky, nakoľko považoval jej osobu za príliš cennú (10). Ťažko zhodnotiť, či a akú rolu Kulyginová zohrala v procese vzniku koordinačného štábu povstalcov v Krasnodone.

V poslednom období dochádza k zaujímavým kádrovým zmenám v radoch povstaleckých lídrov. Dňa 7. augusta 2014 odišiel na vlastnú žiadosť z postu predsedu vlády Doneckej ľudovej republiky (ďalej len DNR) Alexander Borodaj (občan Ruskej federácie). Jeho nástupcom sa stal jeden z poľných veliteľov povstalcov Alexandr Zacharčenko (občan Ukrajiny). Krátko pred svojou regiznáciou sa zúčastnil na konzultáciách v Moskve, na ktorých je podľa vlastných slov prítomný pravidelne. Podobne dňa 18. júna 2014 (deň po páde malajského Boingu) na vlastnú žiadosť odstúpil z funkcie predsedu Najvyššej rady DNR Denis Pušilin, ktorého nahradil jeho zástupca Vladimir Markovič (11). Dňa 14. augusta 2014 v médiách sa objavila informácia o tom, že Igor Strelkov (občan Ruskej federácie) rezignoval na post Ministra obrany DNR. Jeho nástupcom sa stal jeden z poľných veliteľov Vladimir Kononov (narodený v meste Gorskij v Luganskej oblasti). Pred jeho rezignáciou sa v médiách špekulovalo o tom, že je ťažko zranený, čo zdroje z prostredia povstalcov popreli. Na druhej strane zároveň s potvrdením rezignácie Igora Strelkova došlo k vytvoreniu funkcie prvého námestníka ministra obrany – náčelníka hlavného štábu. Na tento post bol vymenovaný Nikolaj Strelkov (narodený v meste Krasnyj Luč, Luganská oblasť), ktorý má skúsenosti z veliteľských a štábnych pozícií ruského Ministerstva obrany (12).

Dňa 14. augusta 2014 odišiel Valerij Bolotov, ktorý v danom čase zastával funkciu hlavy Luganskej ľudovej republiky (ďalej len LNR), na pracovnú cestu do Moskvy. V priamom prenose ruského spravodajského kanálu Rossija 24 oznámil svoju rezignáciu na predmetnú funkciu. Zároveň vyhlásil, že jeho miesto zaujme osoba aktuálneho ministra obrany LNR Igora Plotnického. Dôvodov na jeho rezignáciu môže byť viac. Bol predmetom kritiky zo strany Igora Strelkova v súvislosti s prebitím sa ukrajinských vojsk z juhu do Krasného Luča (mesto bolo pod kontrolou ruských kozákov, ktorí ho opustili bez boja, pričom tam zanechali len malú skupinu miestnej domobrany) alebo prebitie sa ukrajinských vojsk z luganského letiska do dediny Novosvetlovka (tieto sily nepriateľa sa doteraz neutralizujú). Vo všeobecnosti Valerij Bolotov neprejavoval želanú aktivitu na svojom poste. Napríklad časť techniky sústredená pod Luganskom nečinne stála na mieste bez toho, aby sa zapojila do bojových operácií (13). Ako sme už na stránkach časopisu DespiteBorders.com upozornili (14), aktivity Bolotova vnímal  svojho času ako problematické aj známy luganský poľný veliteľ Alexej Mozgovoj.

Záver

Napriek medializovaným informáciám o blokáde mesta Doneck je nutné poznamenať, že existujú cestné spojenia, ktoré spájajú Doneck s Luganskom a tie s ruskou hranicou a ktoré zostávajú mimo kontroly ukrajinských síl. Pre povstalcov je dôležité udržať tieto cestné komunikácie pod kontrolou s cieľom zabezpečenia zásobovania a vytvorenia prípadných evakuačných koridorov pre civilné obyvateľstvo. Ukrajinská armáda sa preto usiluje túto cestu na rôznych úsekoch prerušiť. Od priechodnosti trasy závisia aj možnosti ďalšej ofenzívy proti ukrajinským pozíciám. Napriek tomu, že si povstalci príchodom Igora Strelkova zo Slavianska sľubovali centralizáciu a vytvorenie regulárnej armády, súčasný vývoj ukazuje, že k tomu nedošlo. Najlepším príkladom uvedenej skutočnosti je vyhlásenie veliteľa práporu Vostok Chodakovského, že jeho štruktúry nie sú súčasťou DNR, ale že sú súčasťou občianskeho hnutia odporu, ktoré sa sformovalo na Donbase ešte pred vznikom DNR, t. j. za jednotnú proruskú Ukrajinu (15). Možno povedať, že sú povstalci jednotní čo sa týka boja proti súčasnej vláde v Kyjeve, ale každý oddiel, prápor, územná domobrana a dokonca každý jeden povstalec má svoj vlastný motív, prečo bojuje proti vládnym vojskám a budúcnosť svojej krajiny vidí inak. Okrem toho existuje silná územná orientácia jednotlivých bojových skupín (teritoriálna zodpovednosť za určitú oblasť), ktorá bude pravdepodobne predstavovať dôvod, prečo vznikol za účelom koordinácie rôznorodých povstaleckých skupín koordinačný štáb v Krasnodone (relatívne na bezpečnom mieste pri ruských hraniciach). Ak zlyhá snaha o koordináciu povstalcov na centrálnej úrovni a bojová situácia sa bude vyvíjať v značný prospech Kyjeva, môže vzniknúť situácia v istom zmysle podobná tej, ktorá sa vytvorila po roku 2003 v Iraku, v ktorom sa zachovali a po vpáde ISIL do krajiny aktivizovali sebestačné autonómne bunky Husajnových lojalistov  [bližšie pozri (16)]. Už dnes je to dobre viditeľné na územiach, ktoré boli dobyté ukrajinskými zložkami a v susedných oblastiach, v ktorých aktívne fungujú partizánsko-diverzné skupiny [porovnaj napríklad (17) (18)]. Tento predpoklad podporuje aj súčasný vývoj, keď dochádza k rotácií na štátnických, bezpečnostných a veliteľských postoch, ktoré sú obsadzované osvedčenými miestnymi poľnými veliteľmi. Vytvára sa systém obsadzovania pozícií miestnymi obyvateľmi, ktorý bude pravdepodobne fungovať v podmienkach minimalizmu a vysokej miery pripravenosti k efektívnemu vedeniu konvenčnej a diverzno-partizánskej vojny.