Dňa 29. marca 2015 sa v Uzbekistane uskutočnia prezidentské voľby, v ktorých sa budú o post prezidenta uchádzať štyria kandidáti. Liberálno-demokratická strana Uzbekistanu nominovala osobu súčasného prezidenta Islama Karimova [1], Ľudovo-demokratická strana Uzbekistanu nominovala predsedu svojej ústrednej rady Chatamžona Katmonova [2], Sociálno-demokratická strana Uzbekistanu „Adolat“ nominovala predsedu svojej politickej rady a výkonného výboru Narimona Umarova [3] a Demokratická strana „Millij tiklaniš“ nominovala člena svojho poslaneckého klubu a predsedu parlamentného výboru pre demokratické inštitúty, neštátne organizácie a orgány občianskej samosprávy Akmala Saidova, ktorý neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách v roku 2007 [4].

Kandidáti na post prezidenta

Prezidentské voľby v Uzbekistane sa konajú s krátkym odstupom po parlamentných voľbách, ktorých prvé kolo sa uskutočnilo dňa 21. decembra 2014 a druhé kolo dňa 4. januára 2015 [5]. Výsledky parlamentných volieb a povolebné usporiadanie politickej moci pritom môže poslúžiť ako základ pre charakteristiku prezidentských kandidátov v nadchádzajúcich voľbách. Prezidentská Liberálno-demokratická strana disponuje 52 mandátmi v 150-člennom v parlamente [6] a tvorí súčasť tzv. Bloku demokratických síl, t. j. síl, ktoré v parlamente predstavujú vládnu väčšinu. Ľudovo-demokratická strana Uzbekistanu vedená Chatamžonom Katmonovom je nástupkyňou uzbeckej komunistickej strany; ide o najstaršiu a do počtu členov najväčšiu stranu v Uzbekistane, ktorá však, obrazne povedané, predstavuje na uzbeckej politickej scéne istého mastodonta (porovnaj [7]). V parlamente disponuje 27 mandátmi a od roku 2005 je v opozícii; s vládnucimi politickými silami však vedie dialóg predovšetkým čo do nepríliš zásadných otázok [8]. Sociálno-demokratická strana Uzbekistanu „Adolat“ vedená Narimonom Umarovom disponuje 20 poslaneckými mandátmi [9] a od mesiaca marec 2015 je (spolu s Ľudovo-demokratickou stranou Uzbekistanu) v opozícii [10]. S Blokom demokratických síl sa rozchádza predovšetkým vo vzťahu k „prioritným smerom a cestám ďalšieho sociálno-ekonomického a spoločenského rozvoja štátu“ [11]. Demokratická strana „Millij tiklaniš“, ktorá za kandidáta na prezidenta nominovala Akmala Saidova, je od mesiaca marec 2015 (spolu s Liberálno-demokratickou stranou) súčasťou Bloku demokratických síl, pričom v parlamente disponuje 36 poslaneckými mandátmi [12]. Žiaden kandidát nepredstavuje reálnu opozíciu voči aktuálnemu politickému kurzu Uzbekistanu; radikálna opozícia sa štandardných politických procesov nezúčastňuje a nemá ustálené inštitucionálne formy [13].

Karimov a otázka jeho budúceho následníka

Uzbekistan a Kazachstan sú jediné dva štáty na území bývalého ZSSR, v ktorých sa od získania nezávislosti nezmenila hlava štátu . Platí tiež, že ešte pred získaním nezávislosti svojho štátu Karimov zastával, podobne ako Nurultan Nazarbajev, pozíciu prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Uzbekistanu [14]. Karimov má aktuálne 77 rokov a aj v súvislosti s domnelými vážnymi zdravotnými problémami sa v mediálnom diskurze pomerne často (najmä od roku 2013 [15]) otvára otázka jeho nástupcu. Periodicky sa pritom objavujú informácie zo strany Ľudového hnutia Uzbekistanu a ďalších opozičných organizácií, že Karimov pre svoj nepriaznivý zdravotný stav upadol do kómy (či dokonca umrel); naposledy sa takáto informácia objavila v mesiaci február 2015 [16], predtým v roku 2013, 2009, 2003 [17]; špecialista na otázky stredoázijskej politiky Ivan Ippolitov v tejto súvislosti konštatuje, že opozícia „posiela“ Karimova do kómy každú jar [18].

Z genealogického hľadiska a z pozícií tradičného stredoázijského politického myslenia pritom Karimov nemá (mužského) nástupcu; má však dve dcéry: Guľnaru Karimovovú a Lolu Karimovovú-Tilľajevovú [19]. Guľnaru v minulosti (najmä v rokoch 2008 – 2014) často označovali za možnú následníčku svojho otca; v roku 2013 však v dôsledku informácií o jej politických ambíciách, kompromitujúcich finančných aktivitách a tiež neprístojnom správaní, ktoré boli adresované jej otcovi zo strany uzbeckých tajných služieb [20], začala prudko strácať na svojom politickom vplyve v Uzbekistane. Mladšia dcéra Lola, ktorá zastáva záujmy svojho manžela – oligarchu Timura Tilľajeva, nemá výraznejšie politické ambície [21]; zaujímavosťou tiež je, že podľa jej vlastného vyjadrenia z roku 2013 už 12 rokov neudržiava žiadne kontakty so svojou staršou sestrou [22].

Ďalšia charakteristika mocenského usporiadania v Uzbekistane sa bude odvíjať od problematiky existencie a aktuálnej podoby klanového systému v tomto štáte. Klanový systém, ktorý sa opiera o historicky vzniknuté regionálne členenie, sa v Uzbekistane v priebehu uplynulých rokov skomplikoval – pôvodné štruktúry samarkandských, taškentských, ferganských, chorezmijských a pod. elít dnes v porovnaní s obdobím pred desiatimi rokmi nie sú natoľko zreteľné, hranice klanov strácajú hermetický charakter a vznikajú nové ad hoc spojenectvá a rodinné či obchodné prepojenia [23]. Samotný Karimov z formálneho hľadiska patrí k samarkandskému klanu (a je polovičného tadžického pôvodu), klanové vzťahy však zďaleka neurčujú jeho personálne rozhodnutia dôsledne [24]. Pod jeho vedením došlo za roky nezávislosti Uzbekistanu k fakticky vynútenému spojeniu taškentského a samarkandského klanu do jednej „strany moci“; predmetné spojenectvo však plne závisí od vplyvu osoby Karimova [25]. Zároveň možno konštatovať, že existujúce spojenectvo je aktuálne nerovné; v rámci „strany moci“ v priebehu uplynulých rokov došlo k rastu vplyvu taškentskej skupiny, na čele ktorej stojí predseda Služby národnej bezpečnosti Uzbekistanu (SNB) Rustam Inojatov [26] [27] (SNB pritom tradične ovláda taškentský a ministerstvo vnútra  samarkandský klan [28]). Nedá sa pritom vylúčiť, že sa po odchode Karimova z politickej scény predovšetkým samarkandská, ale tiež o čosi slabšia ferganská skupina pokúsi o politický revanš [29].

Samarkandskú skupinu v okolí Karimova reprezentuje predseda vlády Šavkat Mirzijojev [30] [31], ktorý sa spomína ako jeden z možných nástupcov Karimova a človek vyššie spomínaného generála Rustama Inojatova [32]. Inojatov je príslušníkom silových zložiek „starej školy“ KGB ZSSR a je súčasťou blízkeho okolia Karimova viac než 20 rokov [33]. Súdiac podľa dostupných informácií, v minulosti vyvolal v okolí prezidenta konflikty vrátane sporu s jeho staršou dcérou [34], výsledkom ktorých je absencia osôb s vplyvom porovnateľným s Inojatovom, aktuálne považovaným za osobu číslo dva v Uzbekistane [35]. Ďalšie osoby z okolia prezidenta ako minister vnútra Adcham Achmedbajev, minister obrany Kabul Berdijev, predseda vlády Šavkat Mirzijojev, prvý podpredseda vlády a minister financií Rustam Azimov, generálny prokurátor Rašid Kadyrov či hlava administrácie Taškentskej oblasti Achmadžon Usmanov predstavujú osoby so značne nižším vplyvom a zdrojmi ako Inojatov [36]. Mirzijojev a Azimov disponujú značnými administratívnymi zdrojmi, nie však silovým potenciálom, v ktorom ich predčia predstavitelia silových rezortov a SNB. Predstavitelia ministerstva vnútra a obrany disponujú silovým potenciálom, ich administratívne zdroje a osobný vplyv však zaostáva za Mirzijojevom a Azimovom aj za skupinou z prostredia SNB [37]. Samotný Inojatov sa javí ako nádejná šedá eminencia v rámci procesu dosadenia a následného výkonu moci Karimovho nástupcu, pričom okrem Mirzijojeva (samarkandský klan) sa ako možný nástupca spomína aj Azimov (taškentský klan) [38] [39] [40], ktorého možno pre jeho biznis aktivity a zázemie označiť za uzbeckého Anatolija Čubajsa [41]. Azimov sa v 90. rokoch stal predsedom Uzbeckej inovačnej banky „Ipak Juli“, ktorú naďalej kontroluje prostredníctvom svojho človeka – Rustambeka Rachimbekova [42]. Je absolventom Oxfordu a býva vnímaný ako prozápadný politik so solídnymi kontaktmi na západné a ázijské banky a ako možný budúci kandidát na prezidenta prijateľný pre USA [43]. Popri postoji Inojatova vo vzťahu k podpore tej ktorej osoby ako budúceho kandidáta za prezidenta (resp. zúčastniť sa volieb ako kandidát) možno ako ďalšie faktory výberu Karimovho nástupcu spomenúť aktuálnu blízkosť kandidáta osobe prezidenta v čase jeho odchodu z politického života a jeho prijateľnosť pre rôzne klany a záujmové skupiny [44].

Z hľadiska možných mechanizmov budúceho odovzdania moci sa javí ako zaujímavé, že v mesiaci apríl 2014 nadobudla platnosť novela uzbeckej ústavy o rozšírení právomocí parlamentu a vlády [45], ktorej prijatie inicioval prezident Karimov [46]. Nemožno vylúčiť, že odovzdávaná moc sa plánuje rozložiť do rúk viacerých mocenských zoskupení tak, aby boli minimalizované predpokladané klanové konflikty ohľadom moci skoncentrovanej v rukách prezidenta. Pri pohľade na osoby, ktoré sa budú dňa 29. marca 2015 uchádzať o post prezidenta, je však zrejmé, že k plánovanej výmene v najbližšej budúcnosti zatiaľ nedôjde.

Otázka zahraničného kurzu

Predpokladané zotrvanie osoby Karimova na poste prezidenta Uzbekistanu robí aktuálnou otázku, ako sa bude pod jeho vedením vyvíjať zahraničná politika tohto štátu. Vymedzme preto základné možné orientácie Uzbekistanu smerom navonok.

USA
V súvislosti s rokovaním Karimova so zástupcom amerického ministra zahraničných vecí pre Strednú Áziu Robertom Blakom v lete 2012 [47] a s pozastavením členstva Uzbekistanu v Organizácii dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB) na konci roku 2012 [48] písali mnohí pozorovatelia a zmene orientácie Uzbekistanu smerom k USA a NATO. Z pohľadu USA predstavuje objekt záujmu v Uzbekistane možnosť vybudovať na jeho území vojenskú základňu, prípadne jej ekvivalentné logistické centrum, ktoré by mohlo byť náhradou za základňu Manas v Kirgizsku [49] (z ktorej sa americké sily odsunuli v rokoch 2013 – 2014 [50]), resp. za centrum tranzitnej prepravy, ktoré bolo zatvorené v mesiaci júl 2014 na predmestí Biškeku. Už v roku 2012 podľa medializovaných informácií (ktorých pravdivosť uzbecké ministerstvo zahraničných vecí poprelo) Washington a Taškent začali rokovania o vytvorení centra operatívneho reagovania za účelom koordinácie aktivít pre prípad vyostrenia situácie v Afganistane [51] [52]. Otázke vytvorenia amerického logistického centra v uzbeckom meste Termez ako náhrady za centrum pri Biškeku malo byť venované rokovanie amerického generála Lloyda Jamesa Austina III. s Karimovom v júli 2014 [53]. USA majú pritom s vojenskou prítomnosťou v Uzbekistane skúsenosti z rokov 2001 – 2005, keď využívali vojenské letisko Chanabad v Kaškadarjinskej oblasti Uzbekistanu [54] (letisko následne na základe záväzkov vyplývajúcich z členstva Uzbekistanu v ODKB využívali Ozbrojené sily Ruskej federácie, neskôr po pozastavení členstva Uzbekistanu v spomínanej organizácii výhradne uzbecké sily). Vzhľadom na nástroje vplyvu, ktorými vo vzťahu k Uzbekistanu disponuje Rusko, je však nepravdepodobné, že by sa Uzbekistan vydal cestou umožnenia americkej vojenskej prítomnosti na svojom území. Svedčí o tom aj vyjadrenie Karimova z mesiaca marec 2015, v zmysle ktorého je najdôležitejšie nepripustiť pripojenie k rôznym vojenským blokom, rozmiestnenie cudzích vojenských základní na území Uzbekistanu a pobyt uzbeckých vojakov za hranicami štátu [55].

Rusko
V bilaterálnych vzťahoch s Ruskom možno z pohľadu Taškentu vymedziť minimálne dva základné pozitívne determinanty: obchodné vzťahy s Ruskom (Rusko je hlavným obchodným partnerom Uzbekistanu) a faktor niekoľkých miliónov uzbeckých pracovných migrantov v Rusku, ktorých peňažné prevody predstavujú podľa niektorých odhadov až jednu pätinu HDP Uzbekistanu [56]. Platí pritom, že predmetní migranti sú spravidla negatívne naladení voči Karimovi a ich návrat do vlasti by Uzbekistanu a jeho elitám nepriniesol len ekonomické a sociálne, ale aj politické problémy [57]. Ako negatívny faktor pôsobí predovšetkým uzbecký izolacionizmus, ktorý súvisí s Karimovou stratégiou udržania vplyvu v regióne Strednej Ázie (pozri nižšie).

Izolacionizmus
O izolacionistickom kurze Uzbekistanu svedčí okrem iného pozastavenie účasti v ODKB v roku 2006 a členstva v roku 2012 [58], pozastavenie členstva v Eurázijskom hospodárskom spoločenstve v roku 2008 [59] a vyjadrenia Karimova, že sa Uzbekistan nepripojí k Eurázijskému zväzu či Colnej únii [60]. Spomínané vyjadrenia pritom zjemňujú predchádzajúce tvrdenia o prípadnom záujme o integráciu do štruktúr, ktoré uzbeckej ekonomike umožnia získať moderné technológie [61] a fakt, že sa Uzbekistan a Rusko dohodli na začatí konzultácií o možnej príprave dohody medzi Eurázijským hospodárskym spoločenstvom a Uzbekistanom o vytvorení zóny voľného obchodu [62] (Uzbekistan zatiaľ ratifikoval len dohodu o zóne voľného obchodu Spoločenstva nezávislých štátov [63]). Izolacionizmus Taškentu súvisí s jeho snahou zabezpečiť si v regióne Strednej Ázie mocenské postavenie v silnej konkurencii Ruska (rast vplyvu ktorého Taškent vo všeobecnosti vníma ako rizikový [64]) a Kazachstanu. Ako uvádza politológ Rustam Burnašev, Uzbekistan by v prípade otvorenia hraníc nebol schopný konkurovať Kazachstanu; zatiaľ čo v Kazachstane je silný finančný sektor, v Uzbekistane je silný priemysel, ktorý by bol v prípade vstupu Uzbekistanu do Eurázijského hospodárskeho spoločenstva skúpený zo strany kazašských oligarchov [65]. Izolovanosť Uzbekistanu ho tiež do istej miery chráni pred sociálnymi a ekonomickými otrasmi v dôsledku krízových hospodárskych javov v regióne a vo svete [66].

Záver

Skutočnosť, že Karimov kandiduje v nadchádzajúcich prezidentských voľbách dňa 29. marca 2015, ukazuje, že v Uzbekistane zatiaľ nedozrel čas na zmenu. Uvedený záver potvrdzuje aj okolnosť, že jeho protikandidáti predstavujú napospol predstaviteľov konštruktívnej opozície, resp. vládnucej moci, a že žiaden z protikandidátov nepredstavuje osobu, ktorá z hľadiska aktuálnych mocenských vzťahov prichádza do úvahy ako jeho potenciálny nástupca (Inojatov, Mirzijojev, Azimov). Možno preto vysloviť predpoklad, že vo voľbách vyhrá Karimov s vysokým náskokom pred ostatnými kandidátmi. Otázka odovzdania moci jeho nástupcovi je spätá predovšetkým s faktorom jeho budúceho zdravotného stavu; výber nástupcu bude determinovaný aktuálnou blízkosťou kandidáta na nástupcu osobe prezidenta v čase jeho odchodu z politického života, postojom predsedu SNB Inojatova a prijateľnosťou kandidáta pre rôzne klany a záujmové skupiny. Čo sa týka zahraničnej orientácie Uzbekistanu počas výkonu ďalšieho prezidentského mandátu Karimova, možno predpokladať pokračujúce izolacionistické tendencie s možnou realizáciou niektorých (predovšetkým menej zásadných) ústretových krokov vo vzťahu k postsovietskym integračným štruktúram. Zmena kurzu na USA spojená s umožnením americkej vojenskej prítomnosti na území Uzbekistanu sa vzhľadom na existujúce nástroje vplyvu Moskvy vo vzťahu k Taškentu javí ako nepravdepodobná.