Finančná kríza akoby vyvracala niektoré dlhodobo platné a donedávna nespochybniteľné ekonomické teórie. Počas krízy sa aj pôsobenie neviditeľnej ruky Adama Smitha stáva neviditeľným a inak racionálne správanie jednotlivcov zhoršuje situáciu celej spoločnosti. Napriek tomu, že od jesene 2008 svetovú tlač zaplavujú články a analýzy zdrvujúceho dopadu krízy na západné štáty a ich finančný sektor, kríza tvrdo zasiahla aj stredoeurópske ekonomiky a odhalila mnohé ich slabiny. Predovšetkým ich závislosť na vývoze priemyselnej produkcie závislej na drahom importe a v neposlednom rade štruktúra ich finančných trhov.

Stredoeurópsky finančný trh je z viac ako 70 % ovládaný úzkou skupinou západoeurópskych bánk.  Do regiónu ich prilákala sľubná perspektíva rastu. Ako prvé sa o peňažné a finančné trhy v krajinách Vyšehradskej skupiny (V4) začali zaujímať rakúske banky a koncom 90. rokov ich nasledovali ďalšie zahraničné bankové domy. Húfne tu otvárali svoje pobočky a lacno skupovali podiely vo veľkých domácich bankách, až takmer úplne ovládli trh v regióne.(1)

Transformujúcim sa postkomunistickým ekonomikám, vyznačujúcim sa v uvedenom období nedostatkom kapitálu, potrebného na prechod k trhovému hospodárstvu, prílev zahraničných investorov samozrejme veľmi pomohol. Bez zahraničného kapitálu by pravdepodobne nedosiahli vysoké hodnoty ekonomického rastu, akými sa vyznačovali posledné desaťročie a najmä posledných päť rokov od vstupu do Európskej únie. Nebyť finančnej a následnej hospodárskej krízy, nikto by v takomto vývoji nevidel žiadny problém. To však neznamená, že neexistuje.

Problém nastal v jeseni 2008, po páde americkej banky Lehman Brothers. Západoeurópske banky snažiace sa o ozdravenie vlastného majetku výrazne obmedzili objem pôžičiek a investícií na rozvíjajúcich sa trhoch a ihneď repatriovali zisk zo zahraničných pobočiek. Tieto veľké prevody kapitálu, klesajúca dôvera investorov a kúpyschopnosť obyvateľstva sa negatívne podpísali na národných menách štátov, ktoré nepatria do eurozóny. Hodnota poľského zlotého (PLN) v priebehu posledných mesiacov klesla oproti euru o viac než 30 % a maďarský forint (HUF) o viac než 20 %. Pôžičky v eurách sa tak ešte viac predražili a oslabili schopnosť klientov zahraničných bánk splácať svoje dlhy.

Zahraničné bankové domy v snahe neprísť o svoj zisk tak vyvolali opačný efekt, ktorý sa k nim vracia ako bumerang v podobe vyššieho objemu ohrozených úverov a nevymožiteľných pohľadávok. Keďže rakúske Reiffeisen a Erste Bank v regióne strednej a východnej Európy investovali najviac – približne 293 mld. eur, čo je takmer ročný rakúsky hrubý domáci produkt (HDP) (2), preto niet divu, že práve rakúsky minister financií Josef Pröll sa v Bruseli najviac snažil presadiť európsky balík finančnej pomoci súkromnému sektoru v strednej Európe. No kým Medzinárodný menový fond (IMF), Svetová banka (WB), Európska investičná banka (EIB) a Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD) pre región uvoľnili finančné prostriedky v objeme prevyšujúcom 24,5 mld. eur, členovia eurozóny a Európska centrálna banka (ECB) s pomocou nečlenom váhajú. (3)

Vstup Slovenska do eurozóny v januári 2009 sa tak ukázal ako veľmi dobre načasovaný. Práve príprava na novú menu a fixácia koruny na euro ochránila Slovensko pred  prudkými výkyvmi výmenného kurzu, aké zažívali od konca minulého roka susedné ekonomiky. V opačnom prípade by slovenská koruna oslabovala rovnako ako česká (CZK), poľský zlotý či maďarský forint. Vyhlásením neodvolateľného konverzného kurzu sa však Slovensko v očiach investorov zaradilo medzi krajiny, ktoré jednotnú euromenu už fakticky začali používať pred 1. januárom 2009, a stalo sa tak pomyselným „ostrovom stability v strede Európy”, ktorý sa v čase búrlivých výkyvov na svetových finančných trhoch paradoxne dočkal zvýšenia ratingového hodnotenia.

Dôvody na škodoradosť voči susedom však Slovensko nemá. Ekonomiky všetkých štátov v regióne sú totiž navzájom úzko prepojené a najmä z pohľadu investorov často vnímané ako jeden celok – majú podobnú minulosť, model rastu aj parametre, ktorými priťahujú a medzi sebou súťažia o zahraničné investície. Prepad dôvery v maďarskú či poľskú ekonomiku v čase, keď investori uprednostňujú stabilné a bezpečné trhy, tak škodí celému regiónu.

Aj napriek územnej rozlohe Poľska sa všetky štáty V4 radia medzi malé ekonomiky, veľmi otvorené a závislé od exportu, ktorý tvorí podstatnú časť ich HDP. Kým slovenský vývoz sa predražil prijatím eura, oslabenie mien susedov a zlacnenie ich produkcie paradoxne českým, poľským ani maďarským exportérom nepomohlo tak, ako by sa dalo očakávať. Problémom sú jednak nie príliš optimistické prognózy rastu hlavných obchodných partnerov – predovšetkým Nemecka – a s tým súvisiaci pokles zahraničného dopytu po statkoch dlhodobej spotreby, akými sú napríklad automobily, predstavujúce dôležitý sektor každej ekonomiky V4. Znížený prístup k úverovým zdrojom z bankového sektora oslabuje aj domáci dopyt, ktorý v prípade poklesu produkcie a zvyšovania nezamestnanosti bude klesať aj naďalej. Problémom je aj závislosť priemyselnej produkcie, najmä strojárskeho a automobilového priemyslu, na drahom dovoze zo západnej Európy. Oslabené meny síce zlacňujú český, poľský a maďarský export, ale predražujú dovoz tovarov potrebných na jeho výrobu. Čistý výnos vývozcov zo zmeny kurzu sa tak stáva nižším ako samotná kurzová zmena. Drahý dovoz a predražovanie produkcie vytvára tlak na infláciu, ktorá centrálnym bankám znemožňuje podporiť ekonomiku znížením úrokových sadzieb. Kurzové straty tiež znižujú hodnotu zahraničných investícií a zvyšujú obchodné náklady so zahraničím.

Hendikepom slovenských exportérov je zas zdražovanie pracovnej sily oproti susedom. Z najlacnejšej krajiny v regióne sa Slovensko v tomto roku s odhadovanými hodinovými nákladmi práce v priemysle 7,4 eura stalo po Českej republike druhou najdrahšou v regióne. V porovnaní s ostatnými štátmi eurozóny je síce Slovensko stále lacné, keďže cena práce tu predstavuje len štvrtinu priemeru EÚ15, ale v rámci regiónu stráca konkurenčnú výhodu. Slovenská produkcia sa stáva drahšou a Slováci stále viac nakupujú v lacnejších okolitých štátoch. Klesajúci domáci dopyt však zvyšuje tlak na rast nezamestnanosti.

Ohlasované plány na skoršie prijatie eura v susedných štátoch sú preto nielen v záujme štátov samotných ale aj Slovenska. Kurzová stabilita by nielen posilnila dôveru a záujem investorov o celý región, ale aj vyrovnala cenu a tak zatraktívnila slovenskú produkciu u susedov.

Keďže však poľská vláda v snahe splniť maastrichtské kritériá a vyrovnať znižujúce sa príjmy z daní škrtmi výdavkov riskuje ďalšie prehĺbenie hospodárskej krízy a Maďarsko pri súčasnom zadlžení v budúcnosti čakajú vysoké výdavky na dlhovú službu, skoré prijatie eura v týchto krajinách bude možné len v prípade úpravy maastrichtských kritérií. V členských štátoch eurozóny, z ktorých mnohé tieto kritériá v súčasnosti samé nespĺňajú, však na takúto zmenu chýba politická vôľa a nepodporujú ju ani obavy, že by sa vstup nových štátov – aj v prípade splnenia súčasných kritérií – odrazil na oslabení jednotnej meny. (4)