Obyvatelia bohatých krajín si v priebehu druhej polovice 20. storočia zvykli na predstavu, že lacné potraviny sú rovnakou samozrejmosťou ako bezplatné školstvo či štátom dotované zdravotníctvo. Zdá sa však, že si budú musieť začať pomaly odvykať. V chudobných krajinách Juhu je ale situácia oveľa dramatickejšia. Podľa Svetovej banky tu rastúce ceny potravín uvrhnú do chudoby až sto miliónov ľudí (1). Práve obyvatelia najchudobnejších krajín sveta, ktorí v súčasnosti míňajú na jedlo takmer tri štvrtiny svojich príjmov, najviac doplatili na globálne trendy, ktoré spôsobili zdraženie základných potravín v priemere o 48 % za posledný rok a o vyše 80 % za posledné tri roky. V poslednej správe o stave potravín vo svete Agentúra Spojených národov pre potraviny a poľnohospodárstvo (FAO) konštatuje, že potravinová kríza bezprostredne hrozí 37 krajinám (2). Za posledné dva mesiace vyvolalo napätie spôsobené vysokými cenami sociálne nepokoje a vzbury v tridsiatich rozvojových krajinách – okrem iných na Haiti, kde prišlo o život niekoľko desiatok ľudí, ale aj v Egypte, Maroku, Kamerune, Senegale, Nigérii, Mexiku, na Filipínach, v Uzbekistane, Thajsku, Bangladéši a ďalších. V Pakistane nasadili proti rabovaniu polí a obchodov armádu. Priamym dôsledkom rastu cien v týchto krajinách je totiž zvýšená hrozba hladu a podvýživy.

Toto všetko sú však len sprievodné javy aktuálnej potravinovej krízy. Zamyslime sa, aké sú jej príčiny a pozadie a aké následky a dopad môže táto kríza mať na ďalší vývoj svetového hospodárstva a politiky.

Príčiny krízy

Za prudký rast cien potravín môže súčasné pôsobenie viacerých faktorov, viac či menej kľúčových pre situáciu v rôznych kútoch sveta. Niektoré z nich sa verejne pomenovali, o iných sa mlčí. Je ťažké vyčísliť či inak určiť mieru vplyvu a dopadu toho-ktorého faktoru. Je však pravdepodobné, že ani jeden z týchto faktorov pôsobiaci samostatne a izolovane od ostatných by krízu takéhoto rozsahu vyvolať nedokázal.

Za hlavnú príčinu udávajú médiá, politici aj ekonómovia demografický vývoj svetovej populácie, respektíve jej nárast v rozvojových krajinách Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky, a s tým súvisiaci vysoký dopyt rýchlo rastúcich a rýchlo sa rozvíjajúcich krajín ako Čína a India. A to nielen po energiách, technickom vybavení, ale aj po väčšom množstve kvalitných potravín. Vo viacerých ázijských ekonomikách v posledných rokoch vznikla početná dobre zarábajúca stredná vrstva, ktorá si konečne môže dovoliť stravovať sa podobne ako ľudia na Západe. To znamená, že sa v týchto krajinách okrem iného zvyšuje dopyt aj po mäse.

V tejto súvislosti viacerí autori, najmä však George Monbiot, upozorňujú na neefektívnosť spojenú s chovaním zvierat na mäso a jeho konzumáciou. Monbiot (3) poukazuje na disproporciu medzi produkciou potravín na jednej strane a ich spotrebou pre výživu populácie alebo technickým využitím na strane druhej. Na základe údajov Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN tvrdí, že jedla je na svete dosť, len sa nedostáva do „tých správnych žalúdkov” (4). Z 2,13 mld. ton obilnín, ktoré by sa mali tento rok dopestovať, sa na výrobu potravín pre ľudí použije len 1,01 mld. ton. Až 760 mil. ton rastlinnej potravy sa každoročne použije na výkrm dobytka, ošípaných a hydiny, pričom napríklad hovädzí dobytok zje približne osem kilogramov rastlinnej potravy na každý kilogram mäsa, ktorý z neho ľudstvo získa. Je tak ekologicky aj ekonomicky najnáročnejším druhom mäsa, ktoré sa ocitá na našich tanieroch. Na kilogram hydiny sa spotrebujú „iba” dva kilogramy potravy. Monbiot preto ako prevenciu ďalšej krízy navrhuje jesť menej mäsa, keďže jeho produkcia je trvalo udržateľná iba na úkor poľnohospodársky nesebestačných krajín. Nad týmto postojom možno polemizovať, pretože zníženie stavu dobytka alebo ošípaných ešte automaticky neznamená, že sa dopestuje ekvivalentné množstvo potravín rastlinného pôvodu. A mäsopriemysel ako taký samozrejme nie je hlavným dôvodom súčasnej potravinovej krízy.

Okrem rastúcej spotreby spôsobila nedostatok potravín aj zlá minuloročná úroda vo viacerých krajinách. Kvôli zlému počasiu – suchám a následným záplavám – sa urodilo výrazne menej pšenice. Potravinová kríza sa tak stupňuje extrémnymi prejavmi počasia a všeobecnou degradáciou biosféry. Podľa organizácie World Food Program až 57 krajín Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky zasiahli katastrofálne povodne. Južnú Áziu, Čínu, Uruguaj, Mozambik, Sudán, ale aj Európu zas, naopak, zasiahli teplé vlny a suchá (5). Ďalším závažným problémom spojeným s degradáciou životného prostredia s vážnym dopadom na svetové poľnohospodárstvo je zvyšujúci sa nedostatok pitnej vody. Kým v 20. storočí stúpol počet obyvateľov Zeme trojnásobne, využívanie vodných zdrojov až šesťnásobne (6). Objem dostupných vodných zdrojov sa tak neustále znižuje a navyše často dochádza k ich kontaminácii pesticídmi, hnojivami, priemyselnou produkciou alebo chýbajúcou sanitárnou infraštruktúrou. V súčasnosti podľa OSN približne jedna tretina svetovej populácie žije v oblastiach s nedostatkom vody a až 1,1 mld. ľudí nemá prístup k zdravotne bezchybnej pitnej vode. A v najbližších desaťročiach sa predpokladá zhoršovanie situácie. Rovnaký problém je aj v súvislosti s plochou dostupnej ornej pôdy na produkciu potravín, ktorá sa rýchlym tempom zmenšuje – najmä pod vplyvom rastúcej urbanizácie.

„OSN odhaduje, že do roku 2050 stúpne počet obyvateľov na 9 mld. Na to by bolo potrebné vypestovať o ďalších 225 mil. ton obilnín viac než dnes” (7). Tomu však okrem ťažko ovplyvniteľných prírodných faktorov bránia aj iné výrazne škodlivé faktory – reflektujúce záujmy a politiku bohatých krajín. Tá sa odzrkadľuje na viacerých úrovniach:
Základným problémom je štrukturálna závislosť moderného poľnohospodárstva a potravinárstva od fosílnych zdrojov. Rastúce ceny neobnoviteľných surovín, predovšetkým ropy, sa premietajú aj do celkovej ceny poľnohospodárskej produkcie, keďže ropa sa využíva ako palivo pre poľnohospodárske stroje, ale aj ako surovina pri výrobe umelých hnojív a chemikálií. Systém globálnej distribúcie poľnohospodárskych vstupov a potravín je takisto úplne závislý od ropy. Ako v poslednom období stúpala cena ropy, stúpala aj cena potravín. V obave z vyčerpania svetových zásob ropy začali vedci a politici hľadať náhradné obnoviteľné zdroje energie.

Na začiatku nového milénia sa ako najefektívnejší, ľahko obnoviteľný zdroj prezentovali tzv. biopalivá – prevažne olejnaté plodiny, z ktorých získaný etanol je využiteľný ako náhrada benzínu či nafty. Masová produkcia biopalív však začala byť finančne zaujímavá, až keď cena ropy presiahla 80 USD za barel. Ako cena ropy rastie, farmárom sa stále viac oplatí pestovať a predávať plodiny na výrobu biopalív, než pestovať plodiny na potraviny pre lokálnu komunitu či na export. Ešte v roku 2004 sa v EÚ plodiny určené na výrobu biopalív pestovali len na 0,31 mil. hektárov pôdy. V roku 2007 sa však už táto plocha vďaka vysokým dotáciám zväčšila na 2,84 mil. hektárov (8). A takmer 20 % súčasnej produkcie kukurice v USA je určených na výrobu bioetanolu, pričom podiel USA na svetovom exporte kukurice je až 70 % a viaceré krajiny ako Mexiko, Japonsko či Egypt sú od amerického exportu závislé. Nárast produkcie bioetanolu v USA má preto dopad na dostupnosť a cenu potravín v iných krajinách.

Väčšina štátov sa v rámci politiky ochrany životného prostredia zaviazala zvýšiť podiel biopalív na celkovej spotrebe pohonných hmôt a za týmto účelom začali produkciu biopalív dotovať. V USA a v Európskej únii by mal bioetanol do roku 2010 tvoriť 10 % spotreby pohonných hmôt. Toto rozhodnutie automaticky vyvolalo očakávania budúceho dopytu aj v zahraničí. V logickej snahe zarobiť tak farmári radšej pestujú kukuricu, sóju, repku olejnú, slnečnicu, cukrovú trstinu alebo iné plodiny na etanol, než pšenicu na chlieb. Biopalivá sa tak vo vzťahu k pôde, hnojivám a vode stali konkurenciou potravín. Lester Brown, riaditeľ Inštitútu Earth Policy, tvrdí, že pôda, ktorá je dnes využívaná na veľkovýrobu biopalív, by poskytla obživu takmer 250 mil. ľudí.

Mnohým chudobným štátom tak dnes hrozí hladomor a ľudia v nich prežívajú len vďaka núdzovým dodávkam potravín. Napríklad v Svazijsku až 40 % obyvateľov trpí nedostatkom jedla, pretože na väčšine ornej pôdy sa pestuje kasavu použiteľné na výrobu biopalív – na export (9). A prípad Svazijska nie je ojedinelý. Podobné politické rozhodnutia predstavujú jeden z aspektov stále hlasnejšej kritiky biopalív. The Guardian nedávno uverejnil článok, ktorého autor Jean Ziegler označuje takúto politiku za nový druh zločinu proti ľudskosti (10). Pretože „na vyprodukovanie 50 litrov bioetanolu je potrebných približne 232 kg obilia, čo je množstvo, z ktorého by jedno dieťa mohlo žiť celý rok”, uviedol Ziegler. Ročne sa na výrobu biopalív spotrebuje až sto mil. ton obilnín. Okrem národných vlád však Ziegler z tohto „zločinu” obviňuje aj vyspelé západné ekonomiky a viaceré medzinárodné organizácie a inštitúcie. Medzinárodný menový fond, Svetová banka či Svetová obchodná organizácia vládnu pevnou rukou nad ekonomikami najchudobnejších krajín, ktoré sú dnes už priamo prepojené s celosvetovým trhom s potravinami, takže pri raste cien potravín tieto krajiny nemajú žiadne východisko či možnosť ekonomicky sa brániť. Spravodajca OSN pre právo na výživu Olivier de Schutter kritizoval Medzinárodný menový fond za to, že jeho politika donútila najzadlženejšie krajiny, najmä subsaharskej Afriky, rozvíjať poľnohospodárske kultúry určené na export a predávať svoje práva a kvóty na výlov rýb, aby mohli splácať záväzky voči Fondu a dovážať potraviny na obživu obyvateľstva. So stúpajúcou liberalizáciou obchodu s potravinami sa stali závislými od volatility ich cien (11).

Na raste cien potravín majú svoj podiel viny aj vyspelé ekonomiky podporujúce svojich poľnohospodárov rôznymi dotáciami a chrániace vnútorné trhy dovoznými clami. Predovšetkým USA a EÚ tak umelo produkujú lacné potraviny a obmedzujú dovoz potravín z rozvojových krajín. Tie aj preto prestali pestovať ryžu či pšenicu. Ziegler nešetrí kritikou EÚ: „Európska únia podporuje export nadbytočných poľnohospodárskych produktov do Afriky, kde ich ponúkajú za polovičnú alebo tretinovú výrobnú cenu, čo ruinuje africké poľnohospodárstvo” (12). Až 37 z 52 afrických štátov je takmer výlučne ekonomicky závislých od poľnohospodárskej produkcie, oproti dotovanému agrosektoru bohatých krajín však ich export nie je cenovo konkurencieschopný. V roku 2006 napríklad štáty OECD pridelili svojim poľnohospodárom dotácie a subvencie vo výške viac ako 350 mil. USD. Okrem toho USA aj EÚ odstraňujú trhové bariéry voľného obchodu s potravinami a poľnohospodárskymi výrobkami selektívnym spôsobom, tak, aby neohrozili vlastnú dotovanú agroprodukciu, čím deformujú fungovanie svetového trhu.

Vráťme sa však ku biopalivám: okrem humanitárneho aspektu sa dokázalo, že biopalivá nie sú vôbec také ekologické, ako sa spočiatku zdalo, alebo sa propagovalo. Kritici (13) argumentujú tým, že sa pri ich výrobe spotrebuje veľa vody, pre vysoký dopyt po nich dochádza k ničeniu lesov a niektoré z plodín pestované s týmto cieľom – predovšetkým kukurica a repka olejná – produkujú až o 70 % viac skleníkových plynov než fosílne palivá.

Dokonca aj Medzinárodný menový fond upozornil 17. októbra 2007 na negatívne dôsledky biopalív a na to, že masívne využívanie potravín na výrobu biopalív „môže v budúcnosti znížiť už dnes nepostačujúcu rozlohu ornej pôdy a množstvo vody na celom svete, a tým podnietiť ďalší rast cien potravín” (14), hoci MMF nie je inštitúciou, ktorá by váhala obetovať chudobné krajiny záujmom západných nadnárodných korporácií.

Brusel však zatiaľ biopalivá bráni. Podľa EÚ „sa biopalivá stali len obetným baránkom nedávneho rastu cien komodít, ktorý má iné príčiny – zlú celosvetovú úrodu a rastúci dopyt po potravinách vyvolaný rastúcou životnou úrovňou ľudí v Indii a Číne” (15).

Pravdou však je, že za posledných takmer tridsať rokov, keď boli ceny základných poľnohospodárskych komodít pomerne stabilné, vlády jednotlivých krajín podľahli uspokojeniu a nevytvárali dostatočné zásoby potravín. V minulosti sa za optimálny podiel svetových konečných nepredaných zásob hlavných produktov (obilnín, olejnín, cukru) na ich ročnej spotrebe považovalo 20 %. Pokles zásob pod 20 % signalizoval vzrast cien a nervozitu importérov, zvýšenie nad 20 % predznačovalo pokles dopytu aj cien. Postupne sa udomácňoval názor, že s rozvojom dopravy a zvýšenou schopnosťou medzinárodného trhu rýchlo reagovať na prípadné výkyvy je 20% podiel zásob nadhodnotený. Podiel konečných zásob na svetovej spotrebe pšenice, kukurice a hlavných olejnín tak klesal už od roku 1960 z priemerných 38 % na súčasný priemer 18,3 % u pšenice a z 30 % na 13,3 % u kukurice (16). Podľa štatistík FAO sú svetové zásoby obilia na hodnote sotva 57 dní, čo je najnižšia hodnota za posledných 25 rokov (17). Podľa riaditeľky Svetového potravinového programu OSN J. Sheeranovej „sú celosvetové rezervy potravín na 30-ročnom minime” a podľa OSN budú ich ceny aj naďalej rásť (18).

K ich rastu do veľkej miery prispela aj skutočnosť, že sa veľkí producenti obilnín alebo ryže – ako napríklad Ukrajina, Vietnam, Čína, India, Pakistan či Kambodža – začali pred potravinovou krízou a neželanou infláciou brániť formou vývozných reštrikcií a v niektorých prípadoch aj úplného zákazu vývozu poľnohospodárskych plodín, aby zabezpečili dodávky pre vlastných obyvateľov. Vo viacerých krajinách sa zaviedol prídelový systém. V úsilí znížiť ceny ryže doma však vývoznými obmedzeniami prispeli k rastúcemu nedostatku ryže na svetových trhoch, a zároveň sa zvýšila motivácia obchodníkov obchádzať vládne nariadenia a obchod s ryžou čiastočne presunúť do ilegality, čo sa opätovne prejavilo na ďalšom raste cien. To viedlo k enormnému rastu inflácie najmä v regióne východnej a južnej Ázie a v krajinách závislých od dovozu ryže. To viedlo aj k nedávnym iniciatívam v regióne smerujúcim k vytvoreniu ryžového kartelu na spôsob OPEC (19). Iniciátorom tejto idey bol premiér Thajska – najväčšieho producenta ryže na svete – Samak Sundaravej. Okrem Indie, ktorej zástupcovia okamžite vyslovili projektu podporu, sa však ďalší významní producenti ryže jednoznačne nevyslovili, ani za ani proti návrhu. Projekt „seriózne zváži” Laos a Kambodža (20).

Ekonóm Tran Tien Khai z Fulbright Economic Training Progam v Hočiminovom Meste pre denník Bangkok Post povedal, že dosiahnuť dohodu medzi jednotlivými krajinami bude ťažké, keďže napríklad thajská ryža je kvalitnejšia než vietnamská a Thajsko by tak za svoju ryžu tak mohlo chcieť na medzinárodných trhoch viac. V rámci kartelu by Vietnam nemohol konkurovať na trhoch svojou lacnejšou ryžou. „Ryža je politická komodita. Každá krajina by rada maximalizovala svoju moc,” povedal ekonóm.

Medzi veľkých výrobcov patria aj India, Čína a Indonézia. Tieto krajiny však spotrebujú väčšinu svojej produkcie doma. Cenový kartel sa prirodzene nepáči ani veľkým importérom ako Filipíny. „Takmer tri miliardy ľudí jedia ryžu. Nie je to dobrý nápad, je to zlý nápad. Vytvorí to oligopol a je to proti ľudskosti,” cituje spravodajská televízia BBC predsedu filipínskeho parlamentného výboru pre poľnohospodárstvo Edgarda Angara (21).

Okrem protekcionistických opatrení veľkú úlohu v prehlbovaní krízy zohráva aj klesajúci americký dolár, v ktorom sa obchoduje na väčšine komoditných búrz. Obchodníci preto logicky žiadajú vyššiu cenu v USD tak, aby nakoniec získali takú reálnu sumu, akú očakávali. Tento kurz vedie k ďalšiemu zhoršovaniu situácie na trhu s potravinami. Špekulanti sa zbavujú klesajúceho dolára a namiesto neho hľadajú investíciu, ktorej cena rastie – potraviny. A profitujú z krízy, pričom ich špekulácie ženú ceny potravín stále vyššie. Čím nižší je stav zásob a vyšší dopyt, tým vyššia je cena. Americké banky radia svojim klientom, aby stavili na prudko stúpajúce ceny a žiadne argumenty o nemorálnosti takéhoto počínania nepomáhajú. Naopak, gigantické potravinové koncerny a korporácie využívajú krízu na presadenie zrýchleného prechodu ku geneticky modifikovaným potravinám, predstavujúc ich ako riešenie celého problému. Geneticky upravené plodiny (GMO) však nepredstavujú spásonosné riešenie. Sú drahé, pretože je potrebné platiť nielen za plodinu či osivá, ale aj za patent, ktorého držiteľom sú spravidla veľké nadnárodné koncerny. Okrem toho dôsledky využívania GMO nebolo zatiaľ možné spoľahlivo preskúmať.

Možné dôsledky a ďalší vývoj krízy

„Vznikajúca svetová potravinová kríza je menej viditeľná ako ropná, ale môže spôsobiť skutočné ekonomické a humanitárne cunami v Afrike,” vyhlásil komisár EÚ pre rozvoj a humanitárnu pomoc Louis Michel (22).

OSN a jej organizácie už preto podnikli viacero krokov a núdzových opatrení, spočívajúcich v poskytnutí rýchlej finančnej pomoci najviac postihnutým oblastiam. Na budúci rok plánuje OSN zdvojnásobiť objem úverov pre afrických farmárov až na 800 mil. USD. Finančné injekcie však nepredstavujú konštruktívne dlhodobé riešenie, preto je potrebné navrhnúť nové perspektívne opatrenia.

Stanovisko Svetovej banky a OSN je jednotné: vyzývajú krajiny, aby nebránili vývozu potravín a nehromadili zásoby, pretože to vedie k zvyšovaniu cien potravín na svetových trhoch. Paradoxne a cynicky vyznieva, že aj komisár EÚ pre obchod Peter Mandelson takýto protekcionistický postup ostro skritizoval. Na druhej strane majú však národné vlády len obmedzené možnosti, ako zabezpečiť dostatok obživy pre vlastné obyvateľstvo. India a Filipíny sa s krízou a jej sociálnymi dopadmi vyrovnali hádam najlepšie zo všetkých postihnutých štátov. Predovšetkým uvoľnili viac peňazí na sociálne dávky pre najchudobnejších a základné potraviny dotované vládou rozdeľujú na základe prídelového systému.

FAO tvrdí, že aby bolo možné uspokojiť rastúci dopyt po potravinách vo svete, ich produkcia sa musí v priebehu nasledujúcich dvadsiatich rokov zvýšiť o 60 %, na čo však svet nedisponuje dostatkom ornej pôdy ani vody. Možno teda predpokladať, že v nasledujúcich rokoch bude dopyt po potravinách prevyšovať ponuku. A to aj kvôli tomu, že viaceré krajiny postihnuté súčasnou krízou sa budú usilovať predzásobiť pre prípad ďalšej krízy alebo prehĺbenia tej súčasnej, a preto sa vyhlásenie výkonného generálneho riaditeľa regionálnej rozvojovej banky Asian Development Bank Rajat Naga, že „éra lacných potravín sa skončila” (23), javí ako opodstatnené.

Je síce pravda, že aktuálne odhady tohtoročnej úrody obilnín publikované špecializovanými inštitúciami (24) sú prevažne priaznivé a očakáva sa zvýšenie globálnej úrody obilnín oproti roku 2007 o približne 3,8 %, prehnaný optimizmus zatiaľ nie je na mieste. „Ceny potravín už neklesnú späť na pôvodnú úroveň”, povedal 22. apríla na plenárnom zasadnutí Európskeho parlamentu v Štrasburgu v rozprave venovanej potravinovej kríze komisár pre rozvoj Louis Michel. Taktiež ekonóm OSN pre výživu a poľnohospodárstvo Abdelreza Abbassjan uviedol, že vysoké ceny potravín v nasledujúcich dvoch až troch rokoch neklesnú. Správa Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo odhaduje, že v roku 2008 vydajú chudobné štáty za dovoz potravín 169 mil. USD, čo je o 40 % viac než minulý rok. Z rovnakého dôvodu zástupcovia Svetového programu pre výživu OSN (UN WFP) v posledných dvoch mesiacoch opakovane upozorňovali, že ich organizácia už nemá dostatok financií na zabezpečenie potravinovej pomoci. Len na pokrytie nákladov spojených s rastúcimi cenami potravín potrebuje program ďalších 755 mil. USD. Darcovské štáty a organizácie zatiaľ prisľúbili 475 mil., v súčasnosti má však WFP k dispozícii len 18 mil. USD. Len sľubmi hladných nasýtiť nedokáže. Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo preto vyzvala svet na zhromaždenie prostriedkov vo výške 1,7 mld. USD na podporu iniciatívy, vďaka ktorej majú chudobné krajiny získať osivá, hnojivá a ďalšie vstupné suroviny nevyhnutné na zvýšenie produkcie (25).

Riaditeľ Svetovej obchodnej organizácie Pascal Lamy vidí riešenie krízy v liberalizácii medzinárodného obchodu, a teda v čo najskoršom dokončení katarského kola rokovaní, ktoré začalo v roku 2001. Jedným z hlavných cieľov katarského kola je významný pokrok v liberalizácii medzinárodného obchodu s poľnohospodárskymi produktmi a potravinami odstránením subvencií, minimalizáciou colných taríf pri dovoze a vývoze týchto produktov alebo ich zrušením. Ukončenie liberalizačných rokovaní je však v nedohľadne a to, či liberalizácia môže prispieť k vyriešeniu potravinovej krízy, je prinajmenšom otázne. Súčasný agrárny trh je deformovaný. Západné štáty dotujúce svoju agroprodukciu práve vďaka dotáciám a subvenciám po dlhé roky umiestňovali na svetových trhoch lacný tovar na úkor chudobných krajín s nekonkurencieschopným nedostatočne chemizovaným a technicky podvybaveným poľnohospodárskym sektorom. Ponuka na svetovom trhu s potravinami dlhodobo prevyšovala dopyt a tlačila na znižovanie ich cien. Všeobecným predpokladom je, že odstránenie subvencií ponuku zníži, čo vyvolá tlak na zvýšenie cien. Z krátkodobého hľadiska a bez opatrení tlmiacich tento efekt by jednorazové plošné zrušenie rozpočtových podpôr ešte prehĺbilo súčasnú krízu a ohrozilo zaostalé poľnohospodárske regióny EÚ a USA. Odstránenie alebo aspoň zníženie dotácií na produkciu biopalív by však v nasledujúcom roku pomohlo zvýšiť objem disponibilných potravín. Z dlhodobého hľadiska sa odstránenie subvenčných a dotačných systémov v bohatých krajinách Západu javí ako nevyhnutné, súčasná potravinová kríza však tak rozvinuté aj rozvojové krajiny utvrdila v ich postoji odmietajúcom ďalšiu liberalizáciu trhu s poľnohospodárskymi produktmi a potravinami v snahe neohroziť vlastnú potravinovú bezpečnosť. Keďže na žiadosť Francúzska, USA a niektorých ďalších krajín by do roku 2013 mal zostať zachovaný súčasný colný a rozpočtový režim pre agroprodukciu, vývoj cien potravín v nasledujúcich dvoch až troch rokoch výrazne ovplyvní to, či v ďalšom kole rokovaní nájdu jednotlivé štáty politickú vôľu niečo na aktuálnom systéme zmeniť. V opačnom prípade však svetu možno hrozí hladomor a politická nestabilita, ako vyhlásil námestník generálneho tajomníka OSN John Holmes (26). Aj šéf FAO Jacques Diouf varoval, že nárast cien základných potravín môže v niektorých krajinách viesť až k občianskym vojnám (27).

Záver

Od týchto hrozieb a pravdepodobnej ekologickej katastrofy môže svet zachrániť len zásadná zmena v spôsobe hospodárenia. Podľa záverov nedávno publikovanej hodnotiacej správy IAASTD, t.j. Medzinárodnej analýzy poľnohospodárskej vedy a technológie pre rozvoj, je potrebné reformovať tak spôsob obchodovania, ako aj pestovania. Prednostne je nevyhnutné podporovať lokálnu produkciu a dotácie viazať na ekologicky udržateľný spôsob farmárčenia a financovať snahy o obnovu biodiverzity. Podľa správy je tiež nevyhnutné úplne odmietnuť politiku špecializácie na niekoľko strategických plodín a v dôsledku toho aj súčasné snahy o plošnú liberalizáciu pomáhajúcu veľkovýrobcom. Svetová banka a Medzinárodný menový fond by mali podľa autorov správy pomáhať predovšetkým s budovaním dopravnej infraštruktúry, keďže hladomor spravidla prepuká v izolovaných oblastiach tretieho sveta. Je však nepravdepodobné, že by nejaký štát alebo inštitúcia navrhované riešenia a závery aplikovala do praktickej politiky.

Dovolím si však citovať R. Heinberga: „Vzhľadom na fakt, že fosílne zdroje sú svojim množstvom obmedzené a pred nami sa v súčasnosti objavuje problém globálneho vrcholu ich ťažby, musíme prispôsobiť systém produkcie potravín tomuto faktu tak, aby bol menej závislý od týchto zdrojoch. A to napriek množstvu problémov, ktoré tento transformačný proces prináša. Samozrejme, zaberie to určitý čas, odhadovaný na niekoľko desaťročí. Musí sa však začať čo najskôr a musí sa začať s jasným a zrozumiteľným plánom. Prechod k bezfosílnemu potravinárstvu nie je utopickým cieľom vzdialenej budúcnosti. Je to nevyhnutná, okamžitá a ohromná výzva, ktorá volá po nebývalej kreativite na všetkých úrovniach spoločnosti” (28).