Vzťahy RF a Gruzínska sú od počiatku existencie spomenutých štátov značne komplikované a problematické. Analýza vzťahov v oblasti medzinárodnej politiky, bezpečnostných problémov a ekonomiky ukazuje, že spektrum problémov možno systematizovať a klasifikovať do viacerých skupín.

1. Medzinárodno-politické otázky a integrácia do nadnárodných štruktúr

V oblasti medzinárodných vzťahov ide v prvom rade o otázku zahranično-politickej orientácie Gruzínska predovšetkým po prebehnutí revolúcie ruží a po nástupe éry Michaila Saakašviliho. Pritom však pripomíname, že rusko-gruzínske vzťahy boli už za vlády Eduarda Ševarnadzeho poznačené viacerými antipatiami, týkajúcimi sa bezpečnostných, politických a ekonomických problémov (spomeňme napríklad otázku separatistických regiónov a obvinení z ich podpory zo strany RF, otázku ochrany hraníc, vízového styku, či výstavby ropovodu Baku – Tbilisi – Džejchan). Z tohto dôvodu bola spočiatku zmena režimu v Gruzínsku na strane RF vnímaná neutrálne, ba niekedy až pozitívne. V roku 2004 Moskva de facto uznala legitimitu Saakašviliho mandátu na prvom stretnutí hláv RF a Gruzínska. Išlo o stretnutie, výsledkom ktorého bolo okrem iného to, že Moskva prestala podporovať vedenie sporného územia Adžarie. Hovoriac o dnešnej problematickosti vzťahov ako výsledku medzinárodno-politickej orientácie Gruzínska, máme na mysli intenciu rozvíjania pozitívnych vzťahov s USA a NATO. Gruzínsko sa tak stáva miestom stretu záujmov RF a USA, alebo, v širšom ponímaní, SNŠ a NATO.

Sféra ruských záujmov v Gruzínsku a problematika členstva Gruzínska v SNŠ

Zo strany RF existuje niekoľko dôvodov, ktoré ju vedú k vyvíjaniu aktivít smerujúcich k udržaniu vplyvu na území Gruzínska. V prvom rade, Gruzínsko bolo pod priamym vplyvom a správou Ruska a ZSSR cca 200 rokov. Za ten čas sa Gruzínsko, jednoducho povedané, stalo súčasťou zóny ruského vplyvu na geopolitickej mape nielen v povedomí obyvateľov RF. Dôkazom toho je prevládajúce zastúpenie občanov RF na území separatistických, pôvodne autonómnych gruzínskych oblastí. Napriek neetnickým kritériám priznávania štátnej príslušnosti svedčí záujem o vydanie ruských pasov zo strany Abcházcov o vysokej miere previazanosti týchto bývalých sovietskych republík. SR v rámcovej pozícii k problematike v dokumente ku kandidatúre do Bezpečnostnej rady OSN tento postup zo strany ruských úradov označila za politicky nekorektný.

V sovietskom období tiež vznikli na teritóriu Gruzínska viaceré vojenské základne, odsun ktorých, ako ukážeme neskôr, kľúčovým spôsobom ovplyvňuje vzájomné vzťahy RF a Gruzínska. Iným problémom je zabezpečenie hraníc. RF opakovane obvinila Gruzínsko, že nedokáže zabezpečiť ochranu napr. údolia Pankisi pred čečenskými povstalcami.

V súčasnosti je Gruzínsko formálne členským štátom SNŠ, napriek tomu, že činnosť tohto zoskupenia často ignoruje a v poslednom čase hrozí vystúpením. Gruzínsko ako štát, ktorý nebol signatárom Zmluvy o vytvorení SNŠ z októbra 1991, nieslo dôsledky tohto kroku. Sporné vojenské základne RF na jeho území sú okrem iného dôsledkom toho, že sa spolu s členskými štátmi SNŠ nezúčastnilo na dohodách o odsune vojenských základní, ktoré sa prijímali na pôde tejto medzinárodnej organizácie. V roku 1993 do SNŠ vstúpilo, dúfajúc v plnú podporu RF pri teritoriálnej reintegrácii.

V roku 1994 boli do zóny gruzínsko-abcházskeho konfliktu zaslané Kolektívne sily SNŠ na základe dohody o prímerí z toho istého roku. Išlo o dohodu, ktorá ukončila násilný pokus Gruzínska o pripojenie svojho separatistického regiónu. V Juhoosetskej oblasti pôsobia mierové sily v rámci kontingentu, skladajúceho sa z ruského, gruzínskeho a severoosetského (fakticky ruského) práporu, na základe mandátu vyplývajúceho z Dagomysskej dohody z roku 1992. V rámci úsilia o rozmiestnenie jednotiek NATO na týchto územiach gruzínsky parlament jednostranne požaduje stiahnutie mierových síl pod mandátom SNŠ. Možná prítomnosť NATO v oblasti je ďalším stimulom pre udržiavanie vplyvu RF v oblasti. Podrobnosťami sa budeme zaoberať v príslušných pasážach.

Nateraz len pripomíname, že vystúpenie zo SNŠ môže znamenať stratu legislatívno-právnej základne pre dohodu o odsune mierových síl na úrovni SNŠ. Ďalšie možné problémy sa týkajú zmlúv na báze SNŠ o stanovení hraníc (v prípade Gruzínska ide o hranice s RF, Arménskom a Azerbajdžanom), o uznávaní vzdelania, o bezvízovom styku a i. Čo sa týka bezvízového styku, ten sa od roku 2000 nevzťahuje na prekračovanie hraníc s RF občanmi Gruzínska. Vystúpenie zo SNŠ by však skomplikovalo tranzit cez iné postsovietske republiky pre občanov Gruzínska, pracujúcich v RF. Títo pritom každoročne prinášajú do materskej krajiny cca 1,5 mld. USD, zarobených v Ruskej federácii.

Vystúpenie zo SNŠ by Gruzínsku spôsobilo aj ďalšie ekonomické problémy, na ktoré upozorňoval aj gruzínsky minister ekonomických reforiem Kacha Benkunidze, podľa ktorého sa netreba s vystúpením zo SNŠ ponáhľať. Jeho slová potvrdzujú aj súčasné ekonomické ukazovatele: za prvý kvartál roku 2006 sa tovarová výmena Gruzínska zvýšila oproti analogickému obdobiu 2005 o 42,8 %, tovarová výmena so SNŠ pritom narástla o 51,2 %. Tovarová výmena so SNŠ v spomenutých obdobiach vzrástla z 39 % na 41,3. Na RF pripadá 172 miliónov USD, t. j. 19,3 % tovarovej výmeny Gruzínska. Pasívne saldo gruzínskej ekonomiky sa vo vzťahu k SNŠ v danom období znížilo zo 41,7 % na 34,7 %.

Previazanosť gruzínskeho hospodárstva s RF a so SNŠ sa prejavila aj pri embargu RF na gruzínske vína a minerálnu vodu Boržomi. Vývoz vín predstavuje 9,4 % gruzínskeho exportu, pričom ich väčšina donedávna smerovala na ruské trhy. Hospodársky rast, v tomto roku odhadovaný na 7,5 % (pre porovnanie dnes: Azerbajdžan cca 27 %, Arménsko 18 %), sa podľa prognóz zníži v dôsledku embarga o 1 %. Pre gruzínsku ekonomiku, ktorej deficit sa počíta v stovkách miliónov USD, a ktorej nízka výkonnosť zapríčiňuje 33 % podiel ľudí pod hranicou chudoby, ide o tvrdú ranu. V strede augusta navštívila Tbilisi delegácia Medzinárodného menového fondu, ktorá vo vzťahu s otázkou exportu vín konštatovala výrazne negatívne dopady pre gruzínske hospodárstvo. Deficit štátneho rozpočtu Gruzínska vo výraznej miere pokrýva dotácia zo západných krajín, predovšetkým USA. V prípade unáhleného vystúpenia Gruzínska zo SNŠ by však ani západná pomoc nestačila na kompenzáciu dôsledkov, vyplývajúcich z tohto kroku.

Zároveň je potrebné dodať, že Gruzínsko oprávnene pociťuje nespokojnosť so svojím členstvom v SNŠ. Ide predovšetkým o nenaplnenie očakávaní pri vstupe do tejto organizácie v oblasti ruskej podpory pri regulácii konfliktov v separatistických regiónoch, ďalej predovšetkým o vízový styk a obmedzený pohyb tovaru.

Sféra záujmu USA a problematika integrácie Gruzínska do NATO

Na začiatku pripomíname, že počas revolúcie ruží bola vtedajšia Saakašviliho opozícia výdatne podporovaná so strany USA. Išlo o predpokladateľné aktivity USA v oblasti, ktorá je strategicky mimoriadne zaujímavá: vojensky kvôli bezprostrednej blízkosti Iránu a RF, hospodársky kvôli ropovodu Baku – Tbilisi – Džejchan. Napriek tomu, že Washington a Tbilisi to viackrát popreli, z ruskej strany existujú obavy z toho, že chce USA rozmiestniť svoje námorné vojenské základne na Čiernom mori. Gruzínsko sa snaží o čo najrýchlejší vstup do NATO, ktorý George Bush na poslednej návšteve Michaila Saakašviliho v USA nevylúčil. Podmienkou prijatia Gruzínska je však vyriešenie teritoriálnych sporov, ktoré sa v najbližšej dobe nedá očakávať.

Vzhľadom na to má Saakašvili a jeho vláda ďalší scenár: odsun mierových síl SNŠ z územia Gruzínska a ich nahradenie silami NATO. Má to však háčik; mierové sily NATO či OBSE môžu pôsobiť len pri súhlase všetkých zúčastnených strán, s čím abcházski a južnoosetskí predstavitelia už vopred vyjadrili ostrý nesúhlas. Ďalším problémom je samotný odsun mierových síl SNŠ, ktoré v oblasti pôsobia na základe mandátu SNŠ od roku 1994. Tomuto problému sa budeme venovať v samostatnej časti.

Samotné USA sa do sporov Gruzínska a RF ohľadom vojenských základní a vojenskej prítomnosti nemajú záujem príliš miešať, keďže nie je v ich záujme riskovať konflikt s Moskvou. USA zasiahli do sporu o financovaní odsunu ruských základní len ponukou pokryť náklady v prípade, že sa obe strany dohodnú na podmienkach a harmonograme odsunu. Je pravdepodobné, že Washington odkázal Tbilisi, že má jeho plnú podporu, spory s Moskvou si však musí riešiť samo. Viacerí analytici sa domnievajú, že aj stretnutie prezidentov RF a Gruzínska v júni tohto roku (tesne pred stretnutím Saakašviliho s G. Bushom), ktoré sa uskutočnilo z iniciatívy Tbilisi, sprostredkovala americká strana. Ďalšie stretnutie prezidentov, ktoré sa malo odohrať koncom júla na neformálnom samite SNŠ, sa údajne pre nedostatok času ruského predstaviteľa nekonalo.

Napriek zdržanlivosti Washingtonu pri urovnávaní rusko-gruzínskych sporov sa Tbilisi môže spoliehať na výdatnú finančnú pomoc zo Západu. V posledných rokoch síce USA systematicky znižujú podporu krajín bývalého ZSSR, radikálneho zníženia týchto príjmov sa však Gruzínsko nemusí obávať. Americký štátny rozpočet pre tento rok počíta s pomocou vyše 80 miliónov USD, na rok 2007 by to malo byť okolo 58 miliónov z programu Podpora nezávislých štátov bývalého ZSSR. S väčším balíkom môže počítať len omnoho rozsiahlejšia, osídlenejšia a rozvinutejšia Ukrajina. Ďalej je pre Gruzínsko určených 300 miliónov dolárov v rokoch 2006 – 2010 z programu Výzvy tisícročia, a 143 miliónov zo zdrojov Svetovej banky v rokoch 2006 – 2009.

Čo sa týka orientácie Gruzínska na USA, analytici hovoria o signáloch, že Saakašvili hrá vo Washingtone na obe strany, respektíve, že sa pripravuje na výmenu moci a na nástup Demokratickej strany. Základná orientácia na Spojené štáty je však nepopierateľná, a je nepravdepodobné, že by sa na nej niečo v blízkej dobe zmenilo. Z relevantných opozičných síl v Gruzínsku len Liberálna strana napĺňa opozičnú politiku v zmysle zahraničnopolitickej orientácie Gruzínska. Orientácia ostatných: Demokratický front, Pravá opozícia a strana exministerka zahraničných vecí Salome Zurabišviliho je zhodná so Saakašvilim, kritika spočíva v obvineniach zo spreneverenia sa ideálom revolúcie ruží.. Ide o podobný vzťah, aký panuje na Ukrajine medzi Našou Ukrajinou a Blokom Júlie Timošenkovej; orientácia na západ zostáva rovnaká.

Napriek tomu o skorom vstupe do NATO možno nanajvýš pochybovať. Gruzínsko s najvyššou pravdepodobnosťou v blízkej dobe nevyrieši teritoriálne spory, a pri zdržanlivom postoji USA a odmietavom postoji RF neprebehne ani rozmiestnenie mierových síl Severoatlantického paktu na jeho území. Je však možné rozmiestnenie amerických vojenských základní so súhlasom Tbilisi, ale až po odsune báz RF, ktorý je dohodnutý (napriek iným ultimátam zo strany Gruzínska) do roku 2008.

Rozvíjanie obojstrannej spolupráce gruzínskej vlády a NATO je nepopierateľné a má aj legislatívny a reálny podklad. Na pražskom samite v novembri 2002 boli prijaté individuálne akčné plány partnerstva IPAP určené krajinám, ktoré chcú hlbšie spolupracovať s NATO. Gruzínsko sa v roku 2004 stalo prvou krajinou, záujem prejavil aj Azerbajdžan a Uzbekistan. Ďalej NATO vyslalo do Gruzínska vyše stovky vojenských špecialistov a s jeho pomocou bolo v Gruzínsku pri financovaní z dobrovoľného fondu PfP zlikvidovaných vyše 300 starých protilietadlových rakiet.

2. Bezpečnostné problémy zasahujúce do rusko-gruzínskych vzťahov

Ako vyplýva z predchádzajúcich častí, problematika rusko-gruzínskych vzťahov je vo výraznej miere formovaná vojensko-bezpečnostnými otázkami, či už vo vzťahu k členstvu v medzinárodných bezpečnostných zoskupeniach (pozri vyššie), alebo v súvise s vojenskými základňami RF na území Gruzínska, so zabezpečením ochrany hraníc, alebo s teritoriálnymi spormi a účasťou mierových síl vnútri krajiny. Keďže sme sa niektorými otázkami v rámci kontextu zaoberali vyššie, v nasledujúcich pasážach sa ich dotkneme len okrajovo.

Problematika odsunu ruských vojenských základní z územia Gruzínska

V Gruzínsku sa v súčasnosti nachádzajú dve ruské vojenské základne, v Achalkalaki a Batumi. Obe sú postupne presúvané z územia Gruzínska do Arménska a do RF. Ruské základne na gruzínskom území nie sú výsledkom dohôd dvoch suverénnych štátov, ale reliktom sovietskej éry. Ako sme spomínali vyššie, jedným z dôvodov vedúcich k problémom s ich odsunom bolo svojho času nevstúpenie Gruzínska do SNŠ, čo malo za následok nepodpísanie dohôd o odchode sovietskych vojsk. Ďalším dôvodom bolo to, že RF má záujem vojensky kontrolovať túto strategicky dôležitú oblasť, čo naráža na odpor gruzínskych predstaviteľov. V roku 1995 podpísala RF a Gruzínsko dohodu, podľa ktorej ruské základne ostanú na území Gruzínska ešte 25 rokov, do roku 2020. V roku 1999 bolo na samite OBSE v Istanbule prijaté rozhodnutie, že RF odsunie z Gruzínska dve bázy: z Vazane a z Gudaumy. Tri dni po stretnutí hláv oboch štátov v roku 2004 sa začala z gruzínskej strany séria ultimát, aby Moskva urýchlene stiahla základne z Achalkalaki a Batumi, o ktorých sa v Istanbule priamo nerokovalo: strany boli vyzvané nájsť dohodu o ich odsune samé. Ruské vojská sú už z báz vo Vazani a Gudaume stiahnuté, základne sa momentálne používajú na ciele v prospech Gruzínska: vazanská na výcvik gruzínskej armády pod vedením britských inštruktorov, gadaumskú, ktorej uvoľnenie sprevádzali protesty abcházskeho obyvateľstva, využívajú mierové sily SNŠ.

Odsun vojsk zo zvyšných báz bol predmetom ostrej diskusie: gruzínska strana označila ich existenciu na svojom území za ilegálnu, keďže neexistujú obojstranné zmluvy o podmienkach ich fungovania za hranicami RF. Z druhej strany ruskí experti upozorňovali na to, že istanbulský samit OBSE sa zaoberal odsunom týchto základní a vyzval strany k dialógu, čím ich nepriamo zlegalizoval a dal im isté právne opodstatnenie. Gruzínska strana požadovala ich odsun do dvoch týždňov, ruský minister obrany požadoval 10-11 rokov. Neskôr ako kompromis navrhol 5-6 rokov. V máji 2005 minister obrany Lavrov a ministerka zahraničných vecí Zurabišvili podpísali prehlásenie, v ktorom je stanovený termín odsunu do roku 2008. Lavrov bol za tento krok z viacerých strán kritizovaný; bezpečnostní experti upozorňovali na negatívny príklad unáhleného odsunu základní z NDR, ruskí poslanci podrobili kritike to, že ministerstvo týmto krokom obišlo parlament a prekročilo tak svoje kompetencie. Na druhej strane Saakašviliho garnitúra prezentovala dohodu ako triumfálne víťazstvo Gruzínska, čo má v bilaterálnych vzťahoch RF a Gruzínska svoje predchádzajúce paralely; spomeňme napr. odsun základní z Vazane a Gudaumy, či politické stiahnutie sa RF z Adžarie.

Podľa ministerskej dohody RF už stiahla z Gruzínska 142. servisný tankový závod, rádiostanicu v Kadžori, vojenský polygón Gonio a množstvo iných objektov. Začal sa tiež odsun obrnenej techniky z Batumi a v máji tohto roku aj z Achalkalaki. Väčšina objektov smeruje na základne do Arménska, ktoré je kľúčovým spojencom RF na Kaukaze. Z druhej strany to, k čomu sa gruzínska strana zaviazala ministerskou dohodou, t. j. poskytovanie víz ruským vojakom pre umožnenie rotácie na základniach v režime odsunu, sa neplní. Vyše tisícky vojakov čakajúcich na realizáciu rotácie zostáva za hranicami, čo pri celkovom počte okolo 4000 vojakov nie je zanedbateľné. Okrem presunu vojakov sú podľa delegácie Štátnej Dumy RF výrazné problémy s infraštruktúrou, so zásobovaním a s presunom osôb v daných regiónoch.

Iným problémom je financovanie odsunu. Gruzínska strana v roku 2005 súhlasila s jeho kofinancovaním, zároveň však požadovala 300-400 miliónov dolárov za prenájom pôdy pod vojenskými základňami za celú dobu ich existencie na území Gruzínska. Platby za využívanie pozemkov pritom nie sú, rovnako ako existencia samotných základní, upravené žiadnymi zmluvami. Je preto nepravdepodobné, že by RF túto sumu uhradila. Ako sme už spomínali, USA ponúkli pokryť náklady spojené s odsunom báz, pričom ich vyčíslili na 6,5 milióna USD. Napriek tomu, že ruské odhady nákladov sú niekedy až rádovo vyššie, predpokladáme, že RF bude hradiť odsun z vlastných zdrojov. Iné ekonomické problémy, spojené s odsunom základní, sa negatívne dotknú Gruzínska. Väčšina obyvateľov v okolí základní je totiž zamestnaná na nich. Ich odsun teda môže mať za následok výrazné zvýšenie nezamestnanosti, a nepriamo aj eskaláciu napätia a rast separatistických tendencií v regióne.

Je nepravdepodobné, že by odsun ruských vojenských základní neprebehol do konca roku 2007. Ústupky zo strany MO RF svedčia o tom, že má záujem vyriešiť tento problém bez zbytočného napätia. Zatiaľ čo v prípade tejto otázky možno napriek istým problémom očakávať naplnenie pozitívneho scenára, nemožno to isté tvrdiť v súvislosti so spornými oblasťami, ktorým sa budeme venovať v nasledujúcej časti.

Problematika konfliktných regiónov a odsunu mierových síl SNŠ

Problémy so separatistickými regiónmi siahajú ešte pred existenciu samostatného Gruzínska, do sovietskej éry. V rokoch 1992-1994 sa Gruzínsko pokúsilo násilne pripojiť Abcházsko, čo skončilo jej porážkou a podpísaním mierových dohôd, v dôsledku ktorých sa na jej území ocitli mierové sily SNŠ. Ako sme už spomínali, v zóne gruzínsko-abcházskeho konfliktu boli v júli 1994 nasadené Kolektívne sily SNŠ na základe dohody o prímerí z mája toho roku. V južnoosetskej oblasti pôsobia mierové sily v rámci kontingentu, skladajúceho sa z ruského, gruzínskeho a severoosetského (fakticky ruského) práporu, na základe mandátu vyplývajúceho z Dagomysskej dohody z roku 1992.V Abcházsku pôsobí takmer 2000 ruských vojakov, v Južnom Osetsku 500. Ostatné prápory v južnooosetských mierových silách sa skladajú z rovnakého počtu 500 vojakov. Mierovým silám SNŠ pôsobiacim v Gruzínsku sa podarilo stabilizovať situáciu v oblasti a dosiahnuť zastavenie paľby. Tento fakt bol viackrát pozitívne oceňovaný OSN a OBSE. Misia zároveň umožňuje týmto organizáciám pokojné plnenie ich úloh v separatistických, pôvodne autonómnych republikách. V krajine pôsobí misia UNOMIG zriadená rezolúciou BR OSN č. 858 (1993). Jej hlavnou úlohou je zabrániť opakovanému vypuknutiu otvoreného ozbrojeného konfliktu medzi Gruzínskom a medzinárodne neuznanou Abcházskou republikou. V decembri 1996 bola na základe rezolúcie BR OSN č. 1077 (1996) zriadená v rámci misie UNOMIG Kancelária pre ľudské práva, ktorá je personálne dobudovaná v súčinnosti s Úradom vysokého komisára OBSE pre ľudské práva.

Gruzínsko vyčíta mierovému kontingentu údajnú podporu separatistických povstalcov. Ešte pred zosadením Eduard Ševarnadze spôsobil rozruch tvrdením, že 80 % abcházskych povstalcov sú občania RF. Pritom je nepopierateľné, že ruské vedenie udržiava s abcházskymi a južnoosetskými predstaviteľmi nadštandardné vzťahy. Treba však dodať, že mierové sily v oblasti neplnia politické, ale mierotvorné funkcie. Ich úlohou nie je poskytovať politickú či vojenskú podporu jednej či druhej strane, ale zachovávať mier v oblasti a predchádzať možnej eskalácii násilia. Na výrazný odpor gruzínskych predstaviteľov však naráža fakt, že ministerstvo obrany a vojská RF plniace v súčasnosti mierotvorné funkcie v regióne, podporovali dodávkami zbraní separatistických rebelov.

Správanie sa Tbilisi možno v istom zmysle charakterizovať ako odpútavanie pozornosti od svojej neschopnosti (nevôle) riešiť problémy separatistických regiónov v zmysle odporúčaní Parlamentného zhromaždenia EÚ, v ktorom sa odporúča urýchlene vytvoriť nevyhnutné právne, politické a administratívne podmienky pre vyriešenie teritoriálnych problémov. Obviňovanie RF z toho, že je pôvodcom problémov Gruzínska, v tomto kontexte získava veľmi presvedčivú interpretáciu. Pokiaľ však Ústava Gruzínskej republiky nepozná autonómiu Južného Osetska, ťažko možno očakávať upokojenie nálad v tomto regióne. Ako optimálny scenár sa ukazuje štátoprávna reforma Gruzínska sprevádzaná jeho federalizáciou.

Predstavitelia Gruzínska boli viackrát autormi pomerne hrubých vyjadrení, ktoré smerovali predovšetkým k RF, ale aj k OSN v novembri 2005 a k SNŠ. Napr. bývalý minister pre otázky regulácie konfliktov a spolupredseda Zmiešanej kontrolnej komisie (ZKK) Georgij Chaindrava nazval v jednom zo svojich vyhlásení RF fašistickým štátom. Ten istý minister stál na čele demonštratívneho odchodu gruzínskej delegácie z ľubľanského bilaterálneho rokovania RF a Gruzínska o riešení konfliktov. Miernejšie sa tento minister prejavil, keď nazval zadržanie diplomatického vozidla s osobitným vyslancom RF a spolupredsedom ZKK Jurijom Popovom a zástupcom veliteľa ruských pozemných síl a členom ZKK Valerijom Jevnevičom porušením Viedenských konvencií. Tiež je pozitívne, že sa Popov a Chaindrava dohodli na tom, že uznesenie gruzínskeho parlamentu, ktorému sa budeme venovať v nasledujúcom odstavci, nesmie ovplyvniť prácu ZKK. Pre svoje umiernené postoje bol Chaindrava odvolaný, čím sa posilnila pozícia ministra obrany a hlavného prívrženca silového riešenia konfliktov Iraklija Okruašviliho.

Uznesenie parlamentu, ktoré sme spomínali, bolo prijaté v júli tohto roku pod názvom O mierových operáciách v konfliktných zónach v Gruzínsku. V ňom sa „takzvaní mierotvorci” obviňujú z anexie gruzínskeho územia a dávajú sa do protikladu s „mierumilovnou politikou” Gruzínska. Zaväzujú gruzínsku vládu ukončiť „takzvané plynúce mierové operácie v Abcházsku a bývalom autonómnom okruhu Južné Osetsko” a „urýchlene vyviesť ozbrojené sily RF z územia Gruzínska”. Podobné uznesenia prijal gruzínsky parlament už vo februári tohto a v októbri minulého roku.

Treba podotknúť, že dané uznesenie nemá oporu v medzinárodnom práve; ozbrojené sily sa na gruzínskom území ocitli pod mandátom SNŠ. Samozrejme, v SNŠ jednoznačne dominuje RF, Gruzínsko malo teda malú možnosť sa rozhodnutiu brániť. Je to však daň za vstúpenie do organizácie, v ktorej sa rozhodnutia prijímajú na kolektívnej úrovni. Navyše, v Abcházsku pôsobia mierové sily pod mandátom OSN, a v Južnom Osetsku s podporou OBSE. Jednostranné ukončenie ich mandátu nie je možné, podobné rozhodnutia sa prijímajú v organizácii, ktorá ich vyslala, t. j. SNŠ. Pokiaľ by sa však rozhodnutie zrealizovalo, znamenalo by to pravdepodobne vrátenie sa do obdobia násilia v rokoch 1992-1994 a destabilizáciu v celom regióne. Spoluprácu čečenských povstalcov v Gruzínsku a v RF potvrdil aj čečenský prezident Aslam Kadyrov.

Ich spolupráca stála aj za ruskými obvineniami koncom roku 2004 a začiatkom roku 2005, že sa v Pankisskej úžine ukrývajú dve skupiny, spolu 250 čečenských teroristov. Obyvateľstvo Pankisi tvoria okrem Gruzíncov aj Kistovia, etnická skupina blízka Čečencom. Tí sú ku gruzínskemu štátu lojálni a nežiadajú nezávislosť. Koncom roku 1999 sa do údolia uchýlilo niekoľko tisíc utečencov z Čečenska. Už v roku 2000 Rusko opakovane obvinilo Gruzínsko, že sa v Pankisi ukrývajú čečenskí teroristi. Tbilisi nakoniec priznalo, že spolu s čečenskými utečencami sa na jeho územie dostal istý počet čečenských povstalcov, ale poprelo existenciu výcvikových táborov. RF naďalej tvrdila, že Tbilisi necháva čečenským rebelom voľné pole pôsobnosti. Vodca čečenských separatistov Aslan Maschadov mal svoje vyslanectvo hneď vedľa tbiliského ministerstva vnútra. Cesty z Gruzínska do Čečenska slúžili na prepravu islamských radikálov do RF. Po vyostrení vzťahov, spočívajúcom v ozbrojených akciách oboch štátov v Abcházsku a v obvineniach z podpory medzinárodného terorizmu sa v reakcii na intervencie zo strany USA obe strany začiatkom októbra v Kišiňove dohodli na spoločnej kontrole gruzínsko-čečenských hraníc.

Operácia v Kodorskej úžine má vzhľadom na jej rozsah vyhliadky na pomerne pozitívny výsledok, pričom má aj pomerne veľkú podporu gruzínskej verejnosti, ktorá sa negatívne stavia k vojenskej skupine Emzara Kvicianiho Ide o bývalého gubernátora Svachetského regiónu, ktorý v súčasnosti vedie radikálnu povstaleckú skupinu, ktorá žiada samostatnosť a vyzýva na odpor ku gruzínskej vláde. Svanovia sa na spomenutom území usadili koncom 19. storočia po tom, ako v dôsledku kaukazskej vojny opustila územie značná časť Abcházcov. Kodorská úžina rozdeľuje Abcházsko na dve časti a ústi k moru. Podľa dohody zo 14. mája 1994 Gruzínsko nemôže rozmiestňovať v úžine svoje vojská. Po tom, ako tam Gruzínsko koncom júla vyslalo vojakov, OSN, RF a abcházski predstavitelia konštatovali, že ide o porušenie spomenutej dohody o zastavení paľby. Hlavný cieľ – zadržanie Emzara Kvicianiho – však nebol splnený. Nasledovali obvinenia smerom k RF, že sa na jej území tento povstalecký vodca ukrýva s podporou Moskvy. RF však túto správu poprela s tým, že považuje Kvicianiho za neakceptovateľného teroristu, ktorý nemá jej podporu. Časť gruzínskych ozbrojených síl v oblasti zostáva doteraz.

Pokiaľ by sa konflikt rozšíril, šance na úspech sa geometrickým radom zmenšujú už v Južnom Osetsku, nehovoriac už o omnoho silnejšom Abcházsku, kde gruzínske vojská už raz prehrali. 21 tisícová gruzínska armáda sa už teraz výrazne rozširuje; v blízkom čase by mala dosiahnuť 26 000. V Tbilisi bolo prijaté rozhodnutie aktívne regrutovať mladých vojakov, pričom ich žold by mal byť na miestne pomery veľmi slušný; 340 USD za mesiac. Militarizácia gruzínskej ekonomiky, vojenské cvičenia v blízkosti konfliktných zón a pozývanie vojenských expertov z Turecka a USA a vyjadrenia verejných činiteľov sú príčinami obáv abcházskych predstaviteľov z možného silového riešenia konfliktu. Navyše, 60 kilometrov od oblasti gruzínsko-abcházskeho konfliktu bola otvorená gruzínska vojenská základňa v Senaki.

Na druhej strane, aj RF zvyšuje vojenské aktivity v oblasti. Svedčia o tom vojenské cvičenia na severnom Kaukaze pod názvom Kaukazská hranica, na ktorých sa zúčastnilo 6000 ruských vojakov. Prezident Saakašvili proti týmto cvičeniam protestoval ako proti demonštrácii sily, ruský minister obrany Sergej Ivanov sa vyjadril, že RF bude ochraňovať svojich občanov všetkými možnými prostriedkami. Väčšina obyvateľov Abcházska a Južného Osetska sú pritom ruskými občanmi.

Pri vojenskej sile RF by bolo vstúpenie do vojny s Ruskom pre Gruzínsko samovraždou, keďže sa mu ani zďaleka nevyrovná vo vojenskej sile. Aj súčasný počet ruských vojakov v oblasti bez akýchkoľvek ďalších posíl by znamenal pre gruzínsku armádu neprekonateľný oriešok. Pritom treba uvážiť, na akej strane by bojovali separatistické vojenské a polovojenské skupiny. Kvôli týmto faktom je nepravdepodobný otvorený vojenský konflikt v oblasti. Vzhľadom na to, že stabilita na Kaukaze patrí medzi kľúčové záujmy USA a NATO, a z dôvodov, že USA sú vyčerpané vojnami v Afganistane a Iraku a posledné, čo im chýba, je vojnový konflikt zasahujúci do oblasti záujmu RF, vyznieva nádej Saakašviliho garnitúry na západnú vojenskú pomoc prinajmenšom naivne.

Záver

V záujme stabilizácie a pozitívnej regulácie by malo Gruzínsko uskutočniť štátoprávnu ústavnú reformu, v ktorej by sa zaručila autonómia konfliktných regiónov a federatívne usporiadanie republiky. Pokiaľ si to situácia bude vyžadovať, prítomnosť mierových síl v týchto oblastiach bude pre udržanie mieru nevyhnutná. Ako sme už spomínali, zmena zahranično-politickej orientácie Gruzínska sa pri súčasnom rozpoložení politických síl javí ako nepravdepodobná.

Pravdaže, v prípade rozvíjania pozitívnych vzťahov s Moskvou pre Gruzínsko neexistujú žiadne záruky, že RF bude podporovať obnovenie jeho teritoriálnej celistvosti. V roku 1993 vstup do SNŠ de facto znamenal posilnenie ruského vplyvu v oblasti bez výsledkov prejavujúcich sa v posilnení územnej jednoty. Je však logické, že ruská podpora separatistických regiónov je nepriamo úmerná ochote gruzínskej vlády rozvíjať konštruktívnu spoluprácu. Podpora povstalcov je totiž prostriedkom na zabezpečenie vplyvu RF v oblasti.

Ako priznal GR Eduard Ševarnadze, problematika separatistických oblastí sa dá riešiť len v úzkej spolupráci s Moskvou. Preto možno kroky, vyžadujúce odchod mierových síl SNŠ, hodnotiť ako neprispievajúce k zlepšeniu situácie. Nutnosť spolupráce s RF zdôraznila aj EÚ v júli 2006 prostredníctvom predsedajúceho Fínska. Jednou z možností ostáva aj doplnenie kontingentu Kolektívnych síl SNŠ o mierové jednotky OSN. OSN a EÚ už vyjadrili ochotu tento krok podporiť a realizovať. Gruzínski predstavitelia rovnako bazírujú na zlepšovaní vzťahov s RF (napr. minister zahraničných vecí Gela Bežuašvili v júli tohto roku, prezident Saakašvili na stretnutiach s Vladimírom Putinom v júni 2006 a vo februári 2004 a pod.), deklarovaná ochota spolupracovať sa však musí premietnuť do reality a nesmie byť znehodnocovaná emotívnymi a urážlivými vyjadreniami.

Situácia by sa mohla skomplikovať, pokiaľ by krajiny medzinárodného spoločenstva (predovšetkým USA a Veľká Británia) uznali nezávislosť Kosova proti vôli Srbska. Vytvoril by sa tak nový precedens v medzinárodno-právnych vzťahoch, podľa ktorého by Moskva mohla uznať nezávislosť doteraz neuznaných separatistických republík. Vyjadrenia ruského prezidenta svedčia o tom, že tento scenár zďaleka nie je nereálny.

V súvislosti s bilaterálnymi vzťahmi RF a Gruzínska sa často dáva za príklad stabilizácia rusko-azerbajdžanských vzťahov. Tento azerbajdžanský model spočíva v tom, že sa problémové otázky dostanú do úzadia oproti iným, praktickým problémom, ktoré je nevyhnutné riešiť vo vzájomných vzťahoch. V prípade rusko-gruzínskych vzťahov možno hovoriť o ochrane hraníc (Čečensko, Dagestan, horské časti Kabardino-Balkarska a Karačajevo-Čerkeska), o vytvorení spoločných protiteroristických centier, o rámcovej medzištátnej dohode, ktorá doteraz nie je uzavretá a o ekonomických otázkach, resp. o zmluve o hospodárskej obnove.