V noci z 1. na 2. apríla 2016 došlo k výraznej eskalácii konfliktu v Náhornom Karabachu, ktorá nemá obdoby od uzatvorenia trojstranného prímeria medzi Náhorným Karabachom, Azerbajdžanom a Arménskom roku 1994. Eskalácia spustila sériu útočných a obranných aktivít strán konfliktu, pričom ich charakteristiky a výklad sa líšia v závislosti od pohľadu jednotlivých konfliktných strán. Aj údaje k rozsahu obsadených či stratených území, strát na životoch a na technike sa v arménskych, resp. ruských a azerbajdžanských zdrojoch značne rôznia (porovnaj opis vojenskej situácie z arménskej perspektívy [1]). Na základe dostupných údajov však možno uzatvoriť, že Azerbajdžan zaznamenal v porovnaní s Arménskom vyššie straty (čo je opodstatnené tým, že viedol vojnu z útočných pozícií, z ktorých spravidla útočná strana zaznamenáva vyššie straty) na životoch a na technike, pričom získal kontrolu nad nepríliš rozsiahlymi územiami (čo arménska strana buď popiera alebo bagatelizuje, porovnaj [2]), ktorým však pripisuje taktický či dokonca strategický význam.

Mapa Arménskej republiky a Náhornej karabašskej republiky. Zdroj: REGNUM

Ministerstvo obrany Náhorného Karabachu dňa 5. apríla 2016 vyhlásilo, že Azerbajdžan a Arménsko sa dohodli na zastavení bojov v zóne vojenského konfliktu a rokovania o predmetnej otázke sa vedú naďalej [3]. Dohoda bola podpísaná v Moskve na stretnutí náčelníkov generálnych štábov Arménska a Azerbajdžanu [4]. Dňa 5. apríla 2016 v čase o 12:00 miestneho času bolo prímerie obnovené [5]. Formát dohody sa pritom ukazuje ako dvojsečná zbraň, pretože prímerie bolo podpísané bez účasti predstaviteľa Náhorného Karabachu (chýbal Náčelník Generálneho štábu Armády obrany Náhornej karabašskej republiky). Vynechanie predstaviteľov Náhornej karabašskej republiky môže mať konzekvencie pre Azerbajdžan v tom zmysle, že Armáda obrany Náhorného Karabachu nemôže byť obviňovaná z porušenia prímeria, ktorého nie je účastníkom, čo môže vyvolať vojenskú reakciu Azerbajdžanu. Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev však počas telefónneho rozhovoru s Vladimírom Putinom vyhlásil, že ak bude prímerie porušené, zodpovednosť bude ležať na pleciach arménskej strany [6]. Na druhej stane Azerbajdžan môže útočiť na pozície Armády obrany Náhorného Karabachu s tým, že nejde o pozície ozbrojených síl Arménskej republiky [7]. V rámci takzvaného Biškekského protokolu z roku 1994 [8] pritom figurovali tri strany; Arménsko, Náhorná karabašská republika a Azerbajdžan, čiže s odvolaním na daný dokument existuje možnosť, ako nútiť Azerbajdžan k akceptácii Náhorného Karabachu ako strany sporu.

Arménsky pohľad

Podľa arménskej verzie udalostí v noci z 1. na 2. apríla 2016 azerbajdžanské ozbrojené sily začali rozsiahlu vojenskú operáciu proti Náhornému Karabachu. Išlo o prvú operáciu od roku 1994, v rámci ktorej bola použitá zo strany Azerbajdžanu ťažká vojenská technika, ostreľované civilné obyvateľstvo Náhorného Karabachu a podnikané útoky cielené na jeho infraštruktúru. Predmetné kroky sa interpretujú ako prejav toho, že Azerbajdžan si po dlhodobom neúspechu čo do presadzovania svojich záujmov na mierových rokovaniach (obnova územnej celistvosti krajiny) vybral cestu vojenského riešenia konflitku [9]. Tlačová služba prezidenta Arménska Serža Sargjasiana uvádza, že prezident Arménska sa počas zasadania Rady národnej bezpečnosti vyjadril nasledovne: „Myslím si, že Ministerstvo zahraničných vecí by malo spolupracovať s Ministerstvom zahraničných vecí Náhorného Karabachu a pracovať nad otázkou o uzatvorení dohody o vzájomnej vojenskej pomoci. Je nevyhnutné mať text dokumentu a realizovať nevyhnutnú diskusiu k nemu a poslať ho do parlamentu“. Podľa vyjadrení Arménskeho prezidenta, Arménska republika si plnohodnotne splní svoj záväzok zaistenia bezpečnosti obyvateľstva Náhorného Karabachu: „Máme na to právo, pretože sme stranou dohody o prímerí z roku 1994“ [10]. Poslanci Arménskeho parlamentu diskutovali o otázke uznania Náhornej karabašskej republiky zo strany Arménska. Bývalý predseda vlády Arménska Grant Bagratjan navrhol zaradiť danú otázku do rokovania parlamentu, podpredseda arménskeho parlamentu Eduard Šarmazanov však zareagoval, že tejto otázke sa budú venovať vtedy, keď bude hotový text dohody o vzájomnej vojenskej pomoci medzi Arménskom a Náhorným Karabachom [11]. Podľa posledných informácií text dohody je už hotový a o otázke uznania Náhornej karabašskej republiky sa bude diskutovať spolu s týmto návrhom [12].

Azerbajdžanskí oficiálni predstavitelia a diplomati často hovoria o „okupácii“ ako o prvotnej príčine konfliktu (porovnaj nižšie časť venovanú pozícii Azerbajdžanu), čím sa vlastne usilujú zamlčať predchádzajúce faktory ako mnohopočetné akty genocídy, etnických čistiek arménskeho obyvateľstva žijúceho tisícročia na danom území a koniec koncov rozpútanie rozsiahlej vojny proti Náhornému Karabachu, z ktorej vyplývali najťažšie následky. (…) Arménsko je účastníkom dohody o prímerí z roku 1994 a má právo na základe tejto dohody zabezpečiť bezpečnosť obyvateľstva Náhornej karabašskej republiky a svoje záväzky si bez výnimky svoje záväzky [13]. Plnenie spomínaných záväzkov prebieha na oficiálnej úrovni (pozri politické kroky v odseku vyššie), ale aj v rovine praktických krokov vrátane vysielania dobrovoľníkov [14] a vojenských jednotiek či dodávok zbraní a zbraňových systémov vrátane raketového delostrelectva [15]. Na druhej strane, podľa medializovaných informácií arménskej strany azerbajdžanská strana nasadila žoldnierov tureckej organizácie Šedí vlci a ISIL-u [16].

Azerbajdžanský pohľad

Podľa azerbajdžanskej verzie udalostí prezentovanej v stanovisku tlačového odboru Ministerstva obrany Azerbajdžanu v noci z 1. na 2. apríla 2016 zložky nepriateľských ozbrojených síl (Arménska) začali ostreľovať pohraničné obce z veľkokalibrových guľometov, mínometov, granátometov a delostrelectva. Uvádza sa, že s cieľom zamedzenia ďalším akciám zo strany okupantov sa vedenie ozbrojených síl Azerbajdžanu rozhodlo prijať naliehavé odvetné opatrenia. Možno zovšeobecniť, že azerbajdžanské médiá rozvíjajú videnie udalostí v nasledujúcom slede: ak príčina vyhrotenia konfliktu spočíva v provokačných akciách zo strany Arménska na hraniciach, tak základnou príčinou eskalácie napätia je neriešiteľnosť karabašského konfliktu a prítomnosť arménskych vojsk na okupovaných územiach Azerbajdžanu [17].

Veľvyslanec Azerbajdžanu v Rusku Polad Bülbüloğlu priamo vyhlásil, že Azerbajdžan bol iniciátorom obnovenia vojenských aktivít: „Áno, dnes Azerbajdžan má vojenské možnosti. Ak sa nebude riešiť [konflikt] mierovým spôsobom, budeme ho riešiť vojenskou cestou“ [18]. Bülbüloğlu v interview pre liberálny kanál „Dožď“ prezentoval nasledujúce stanovisko: „Na to, aby mohol byť konflikt vyriešený, treba odstrániť jeho prvotnú príčinu. A prvotnou príčinou je okupácia azerbajdžanského územia Arménskom a to je fakt uznaný medzinárodným spoločenstvom (…), Azerbajdžan je zástancom mierového riešenia konfliktu okolo Náhorného Karabachu, ak sa však tento konflikt nebude riešiť, Azerbajdžan za použitia sily oslobodí svoje zeme od okupácie [19]. Okrem toho pre liberálny kanál vyhlásil, že vojna bude pokračovať dovtedy, kým posledný arménsky vojak neopustí územie Azerbajdžanu, pričom podľa jeho vyjadrenia azerbajdžanskí predstavitelia o tom hovorili na všetkých úrovniach vrátane prezidenta a ministra zahraničných vecí. Dodal, že azerbajdžanskú stranu nikto nepočúva a keď nepočúva, tak vznikajú také situácie, aké vznikajú. Podľa jeho slov sa pred niekoľkými rokmi konalo trojstranné stretnutie v Soči, nič zo záverov tohto stretnutia sa však v skutočnosti nenaplňuje. Okrem toho uviedol nasledovné: „Ktorá krajina bude trpieť to, že 20 percent jej územia je okupovaných? Vžite sa do našej situácie“ [20].

Širší kontext aktuálneho konfliktu

Vo vzťahu k aktuálnemu konfliktu možno vyčleniť tri významné aspekty, z ktorých prvý predstavuje militarizácia zóny konfliktu. Azerbajdžan v priebehu posledných rokov minul miliardy dolárov na nákup nových zbraní a vojenskej techniky vrátane bojových lietadiel a ťažkého delostrelectva. Vo vojne na začiatku 90. rokov sa používala relatívne jednoduchá bojová technika — pušky, automatické zbrane, niekoľko tankov; nešlo teda o vojnu, v ktorej sa vo veľkom rozsahu používala ťažká technika (pre porovnanie [21]). Na rozdiel od vtedajšej vojny sú dnes obe strany vyzbrojené najmodernejšou vojenskou technikou. Druhý aspekt spočíva v tom, že Azerbajdžanu sa v dôsledku znižovania ceny ropy a objemu ťaženej suroviny končia „zlaté časy“ intenzívneho hospodárskeho rastu. To znamená, že krajina vstupuje do novej fázy svojho ekonomického vývoja a otázka nevyriešeného karabašského konfliktu a napäté vzťahy s Arménskom vo všeobecnosti môžu zatieniť hospodárske problémy, ktorým krajina čelí. Po tretie, v kontexte značnej miery nedôvery medzi Západom na jednej strane a Ruskom na druhej strane možno konštatovať, že aktuálna situácia môže byť ďalším prejavom studenej vojny Západom a Ruskom (popri Sýrii a Ukrajine) a ďalším piestovom konfrontácie medzi Ruskom a Tureckom [22]. Z uvedeného hľadiska je žiaduce charakterizovať aj postoje ďalších regionálnych a globálnych hráčov, predovšetkým Turecka, Ruska, Iránu, Gruzínska a USA.

Turecko

Pozícia Turecka je ovplyvnená blízkosťou s Azerbajdžanom, mierou jeho vplyvu v tomto štáte, nepriateľskými vzťahmi s Arménskom a aktuálnymi konfliktnými vzťahmi s Ruskom predovšetkým pre ruskú angažovanosť v Sýrii.

Vo vyhlásení tureckého zahraničnopolitického orgánu sa uvádza: „Odsudzujeme ostreľovanie územia Azerbajdžanu zo strany Arménska z noci z 1. na 2. apríla a spolu s príbuznými našich padlých azerbajdžanských bratov smútime a želáme čo najskoršie vyzdravenie raneným. Vyzývame Arménsko, aby sa čo najrýchlejšie vrátilo k podmienkam prímeria a zastavilo paľbu“ [23]. Vo vzťahu k napätiu na kontaktnej línii ozbrojených síl Azerbajdžanu a Náhorného Karabachu turecký prezident Erdogan vyhlásil: „Bohužiaľ, nečinnosť spolupredsedov minskej skupiny OBSE v otázke urovnania arménsko-azerbajdžanského konfliktu nás postavilo pred situáciu, ktorú dnes máme. Ak by Monitorovacia skupina OBSE vyvíjala aktivity smerom k zabezpečeniu spravodlivosti a konkrétnych výsledkov, dnešnú situáciu by sme nemali“ [24]. Podľa vyjadrenia Erdogana Rusko tvrdí, že Turecko je stranou konfliktu v Náhornom Karabachu, v skutočnosti je však stranou konfliktu Rusko. Podľa jeho názoru Rusko bolo stranou konfliktu v Gruzínsku a na Ukrajine a dnes sa stalo stranou konfliktu aj v Sýrii. Ergodan zároveň odporučil Arménsku zareagovať na iniciatívu Azerbajdžanu smerujúcu k zastaveniu paľby. V opačnom prípade bude podľa neho vina za konflikt ležať na pleciach Arménska [25]. Predseda tureckej vlády Achmet Davutoglu vyhlásil, že celý svet musí vedieť, že Turecko s priateľským Azerbajdžanom budú naďalej stáť bok po boku proti agresii Arménska [26].

Rusko

Možno konštatovať, že z pohľadu Arménska a Ruska je výhodné zachovávanie status quo v danej oblasti [27]. Zmrazovanie konfliktov v priestore tradičného vplyvu je politicky aj geopoliticky výhodné pre Rusko to o. i. preto, že sa dotknuté krajiny nemôžu stať členskými štátmi NATO. V súčasnosti je v rámci úsilia o mierové riešenie na rade Nemecko ako predsedajúca krajina OBSE, ktorej prípadná neschopnosť by bola pripísaná na vrub OBSE. Američanom sa na summite venovanom jadrovému odzbrojeniu nepodarilo posadiť prezidentov Arménska a Azerbajdžanu za jeden stôl. Preto je otázne, čo môže v tomto smere dosiahnuť práve Nemecko. Preto sa ukazuje ako žiaduce opätovne požiadať o pomoc Moskvu [28]. Vo vzťahu k pozícii Moskvy sú relevantné aj nasledujúce vyjadrenia ministra zahraničných vecí RF Lavrova „sme počuli vyhlásenia tureckého vedenia, je však dôležité, aby naši tureckí susedia začali realizovať kroky smerom k zastaveniu zasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov – Sýrie a Iraku“ [29]. Uviedol, že „naša pozícia k Náhornému Karabachu bola sformulovaná. Minister obrany RF, Sergej Šojgu aj ja sme v kontakte s našimi kolegami v Arménsku a v Azerbajdžane. Vyjadrili sme vážne obavy, potvrdili posolstvo prezidenta Ruskej federácie o nevyhnutnosti čo najrýchlejšieho zastavenia porušenia režimu prímeria“ [30].

Rusko sa snaží aktívne hrať úlohu sprostredkovateľa medzi stranami, čo svedčí vyššie uvedená angažovanosť ministrov zahraničia a obrany RF Lavrova a Šojgu [31], ale aj predsedu ruskej vlády Medvedeva [32], či cesta Lavrova do Jerevanu a Baku [33]. Moskva je veľmi aktívna v riešení tohto problému, na rozdiel od ostatných účastníkov minskej skupiny (t. j. jednotlivých štátnikov z členov tejto skupiny – USA, Rusko a Francúzsko), čo možno potvrdzuje vyjadrenia Ankary o nefunkčnosti celého mierového procesu.

Irán

V konflikte o Náhorný Karabach môže zohrať významnú úlohu okrem Moskvy aj Irán, ktorý má veľmi komplikovaný trojuholník vzťahov s Arménskom a Azerbajdžanom a ich vzťahy by bolo možné veľmi zjednodušene charakterizovať nasledovne: „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“ v prospech Arménska (porovnaj [34]), čo je podčiarknuté tým, že na severe Iránu žije kompaktné osídlenie etnických Azerov, ktorí boli začiatkom 90. rokov predmetom snáh vtedy novovzniknutého nezávislého Azerbajdžanu o vytvorenie takzvaného „Veľkého Azerbadžanu“. Pre ilustráciu ponúkame mapu nižšie.

Etnická mapa Iránu. Zdroj: www.arsenalfordemocracy.com

Konflikt v rámci tohto trojuholníka sa v prípade jeho vyostrenia môže preniesť aj mimo územia Náhorného Karabachu, napríklad do roviny blokády Nachičevanu (pozri mapu nižšie), ktorý má iba niekoľkokilometrovú hranicu s Tureckom. Možno povedať, že Irán má v prípade konfliktu s Azerbajdžanom viaceré možnosti, ako vplývať na Azerbajdžan.

Arménsko a Nachičevan. Zdroj www.yenidenergenekon.com

Popri tom je zaujímavé, že na územie iránskej provincie Východný Azerbajdžan dňa 2. apríla 2016 dopadli tri strely vypustené zo zóny arménsko-azerbajdžanského konfliktu. Po predmetnom incidente iránski predstavitelia zorganizovali stretnutia s obomi stranami konfliktu a vyzvali Arménsko a Azerbajdžan, aby zachovávali zdržanlivosť [35]. Irán varoval, že v prípade zopakovania podobného incidentu tvrdo zareaguje [36].

Gruzínsko

Polovojenská organizácia Gruzínska národná légia zverejnila prostredníctvom svojho veliteľa Mamuku Mamulašviliho vyhlásenie, že je pripravená vyslať časť svojich vysokokvalifikovaných dôstojníkov z Gruzínska do zóny konfliktu v Karabachu na podporu Azerbajdžanu v konflikte. Vo vzťahu k pôsobeniu predmetnej organizácie v minulosti je zaujímavé, že podľa informácií ukrajinských médií v čase do svojej legalizácie predstavovala malú diverzno-rozviednu skupinu o počte nie viac ako 20 osôb, ktorá fungovala predovšetkým v Luganskej oblasti. Okrem občanov Gruzínska v nej pôsobia aj cudzinci, jeden Francúz, Taliani a Švajčiar [37]. Obe krajiny konfliktu a ich strategickí partneri majú najkratšie komunikácie cez územie Gruzínska. Rusko môže poslať náklad do Arménska iba cez zemie Gruzínska a z Turecka vedie najbližšia cesta vhodná na zásobovanie Azerbajdžanu tiež cez územie Gruzínska. Ak sa situácia medzi Arménskom a Azerbajdžanom vyostrí, možno očakávať, že ich spojenci sa budú pokúšať pomôcť im. Gruzínska vláda preto môže čeliť istým problémom, pretože ak umožní presun cez územie svojej krajiny nákladu určeného jednej krajine, môže to vyvolať vlnu nevôle na strane druhej krajiny. Okrem toho vzniká aj iný problém súvisiacich s etnickou diverzitou a prítomnosťou národnostných menšín. V regiónoch Samcche-Džavachetia a Kvemo Kartli žije kompaktné arménske a azerské osídlenie, čo môže v prípade vojenského konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom vyvolať bezpečnostné problémy, keďže sa etnickí Arméni a Azeri môžu snažiť podporiť rôznymi spôsobmi svoje historické vlasti, čo môže zahŕňať rôzne diverzné aktivity na území Gruzínska s cieľom zabránenia dodávkam vojenského materiálu. Podobnú skúsenosť má Gruzínsko z čias aktívnych bojových operácií z 90. rokov minulého storočia. Gruzínsko sa dlhodobo usiluje udržiavať priateľské vzťahy s oboma národmi, čo by mohlo vypovedať v prospech opodstatnenosti existujúcich úvah, že Tbilisi by sa mohlo stať miestom mierových rokovaní medzi znepriatelenými stranami [38]. Náčelník generálneho štábu Gruzínska Vachtang Kapanadze vyslovil názor, že Gruzínsko sa môže zhostiť úlohy sprostredkovateľa: „Ak je to možné, sme povinní vziať na seba úlohu mediátora, pretože Gruzínsko je jedna z krajín, ktorá má dobré vzťahy s obomi stranami tohto konfliktu [39].

USA

Je pozoruhodné, že pred obnovením vojenských operácií sa uskutočnilo stretnutie ministra zahraničných vecí USA Johna Kerryho a viceprezidenta USA Joe Bidena s Ilhamom Alijevom [40], čo by mohlo nasvedčovať o možnej koordinácii aktivít či predchádzajúcej informovanosti strán o pripravovaných krokoch. Na druhej strane však USA vystupujú za deeskaláciu v zóne konfliktu [41]. Okrem iného je na mieste pripomenúť, že Náhorná karabašská republika má svoj reprezentačný úrad (t. j. veľvyslanectvo v prípade neuznaných štátov) vo Washingtone [42], čo znamená, že oficiálne USA musia na určitej úrovni rozvíjať vzťahy s týmto neuznaným štátom. Je málo pravdepodobné, že by bol v záujme USA zánik Náhornej karabašskej republiky v dôsledku vojenskej agresie zo strany Azerbajdžanu. Zrejme výsledkom vplyvu arménskych predstaviteľov v USA zostáva priamo formulovaná pozícia USA ku konfliktným stranám neutrálna či dokonca ústretová voči Arménsku, keďže z amerického ministerstva zahraničia sa ozývajú hlasy, že sa tento problém má riešiť aj prostredníctvom uplatnenia práva na samourčenie [43]. Je pravdepodobné, že vyššie uvádzané skutočnosti sa vyvíjali aj na základe lobbingu určitých skupín bohatých arménskych podnikateľov etablovaných v USA a zahraničí vo všeobecnosti.

V kontexte vzťahov Ruska s USA alebo Západom vo všeobecnosti je zaujímavé vrátiť sa k roli Turecka v konflikte. Turecko je na ruskej a arménskej strane vnímané ako zásadný faktor eskalácie konfliktu, čo sa dáva do vzťahu nielen so zostrením vzťahov Ruska a Turecka pre konflikt v Sýrii ale aj so scenárom vytvorenia nárazníkovej zóny NATO a Ruska pozostávanej z Poľska, Slovenska, Maďarska, Rumunska, Srbska a Azerbajdžanu, ktoré sa podľa G. Friedmana ocitli „na línii frontu medzi Ruskom a európskym polostrovom“ [44] (porovnaj [45] [46]).

Záver

Možno predpokladať, že konflikt medzi Azerbajdžanom na jednej strane a Arménskom a Náhorným Karabachom na druhej strane sa nebude ďalej rozvíjať smerom k skutočnej vojne za používania ťažkej vojenskej techniky a pod. a obmedzí sa na drobné strety s nízkou frekvenciou, ktorých svedkami sme boli počas predchádzajúcich dvadsiatich rokov od zamrazenia konfliktu. V prospech tohto záveru vypovedá neúspech Azerbajdžanu rozpútať bleskovú vojnu proti Náhornému Karabachu (minimálne podľa vyjadrení arménskych predstaviteľov, porovnaj [47]) a pripravenosť Arménska brániť nezávislosť Náhornej karabašskej republiky. Napriek ekonomickým možnostiam získania prevahy nad Arménskom zo strany Azerbajdžanu (ekonomický rozmach krajiny s čím súvisí jeho relatívne nedávne prezbrojovanie) možno očakávať, že Azerbajdžan sa nebude púšťať do dlhých a náročných vojen s Arménskom a Náhorným Karabachom, pretože by to ohrozilo jeho politickú, sociálnu, bezpečnostnú a hospodársku stabilitu, čo by mohlo vyústiť do revolúcie proti azerbajdžanským elitám. Svedkami určitých nepokojov sme boli aj v minulosti (pozri napríklad [48]). Podobne určité nepokoje boli zaznamenané minulý rok v Arménsku proti vládnucim elitám (bližšie pozri [49]), v prípade konfliktu s Azerbajdžanom o Náhorný Karabach však môže mať konflikt na spoločnosť v Arménsku úplne opačný dopad, keďže bude potrebné zaistiť bezpečnosť obyvateľstva Náhorného Karabachu, ktoré je tvorené takmer výlučne etnickými Arménmi. Prípadný nárast intenzity konfliktu by znamenal destabilizáciu celého priestoru Zakavkazska a širšieho okolia (napríklad: neutrálne Gruzínsko, komplikovaný iránsko – arménsko – azerbajdžanský trojuholník, rola Ruska ako garanta bezpečnosti Arménska a t. ď.). Čo sa týka vplyvu regionálnych a globálnych mocností, veľmi dôležitú úlohu zohralo Rusko, ktoré mohlo vďaka dobrým bilaterálnym vzťahom s Arménskom a viac-menej dobrým vzťahom s Azerbajdžanom sprostredkovať obnovenie mieru v konfliktnom regióne, a status quo sa postupne potvrdzuje telefonickými rokovaniami z Moskvy a naplánovanými stretnutiami ruských lídrov v Jerevane a Baku. Čo sa týka úlohy ostatných hráčov, možno konštatovať, že takpovediac čakali na reakciu Moskvy a okrem verbálnych vyjadrení do konfliktu nezasahovali.