Návšteva prezidenta USA Baracka Obamu v Moskve vyvolala umiernený optimizmus. Ak v období prezidenta Georgea Busha ml. vzťahy medzi Ruskom a USA boli na bode mrazu, v tom prípade akákoľvek zmena tónu politiky USA, ktoré nielen k Rusku, ale aj voči vlastným spojencom pristupovali z pozície „mladšieho brata”, museli byť viac než vítané.

Dôležitou zmenou, ktorá však nemusí byť iba symbolickou, je teda samotná zmena atmosféry. Na rozdiel od prezidenta Busha, ktorého si Američania zvolili aj napriek nevôli veľkej časti svetovej verejnosti, ba dokonca priam jej natruc, v prípade voľby Obamu sympatie zahraničia a USA boli na rovnakej vlnovej dĺžke.

Zmeny v postoji voči USA po zvolení Baracka Obamu sa prejavili aj v Rusku. Ak podľa rešpektovanej sociologickej agentúry Analytické centrum Jurija Levadu obyvatelia Ruska na jeseň 2008 za najpozitívnejšie obdobie rusko-amerických vzťahov považovali éru Billa Clintona (28 %), hoci práve v tom čase možno hovoriť o konci atlanticizmu v ruskej zahraničnej politike v súvislosti so začiatkom procesu rozširovania NATO a bombardovaním Juhoslávie počas kosovskej krízy v roku 1998, tak éra Georgea Busha mladšieho bola hodnotená najhoršie (8 %). Voľbu demokratov až 39 % respondentov považovalo za vhodnejšiu pre nadviazanie spoločného dialógu medzi Ruskom a USA, kým republikánov v októbri 2008 by uprednostnilo iba 11 % respondentov. Hoci necelá jedna tretina mala výhrady voči obom prezidentským kandidátom a rovnaký počet (29 %) nedokázal odpovedať na otázku, ktorého z nich by v Bielom dome uvítalo radšej, Barack Obama s 27 % jednoznačne nad Johnom McCainom (15 %) viedol (1).

Zlepšenie vnímania USA v Rusku po zvolení Obamu pretrvávalo aj po jeho nástupe k moci v priebehu prvého polroka 2009. Vo všeobecnosti prevládalo skeptické hodnotenie vzájomných rusko-amerických vzťahov, ktoré sa zvýšilo po rusko-gruzínskej vojne v auguste 2008. V januári 2009 konštatovalo zlepšenie bilaterálnych rusko-amerických vzťahov 34 % a tento počet zostával stále vysoký, hoci v júli tento názor zdieľalo iba 29 % opýtaných. Na druhej strane až 42 % respondentov očakávalo zlepšenie rusko-amerických vzťahov po stretnutí prezidentov. Vedúci predstavitelia Ruska teda pri rozhodnutí viesť priateľský dialóg s Obamom museli rešpektovať aj vôľu značnej časti vlastného obyvateľstva, ktoré nie je zainteresované na eskalácii napätia s USA. Na druhej strane súhlas Moskvy s Obamovým návrhom na redukciu počtu jadrových hlavíc bez toho, aby sa USA otvorene zriekli plánu budovania základní systému protiraketovej obrany, svedčí o tom, že ruské elity sú zainteresované redukciou jadrového zbrojenia a aj napriek značnému nárastu ekonomického potenciálu Ruskej federácie po roku 1999 nie sú pripravené na nové kolo pretekov v zbrojení. Je to viditeľné o to viac, že podľa prieskumu Analytického centra Jurija Levadu Obamov návrh odmietalo až 56 % respondentov (2).

Z výsledkov návštevy teda vyplýva, že nielen obyvateľstvo, ale aj elity Ruskej federácie majú záujem o rozvíjanie dobrých vzťahov s USA. Ruská federácia je v súčasnosti nepochybne silnejšia ako v minulosti a dokonca aj v porovnaní s augustom 2008 podnikla viacero dôležitých krokov v oblasti zlepšenia svojho medzinárodného postavenia, čo potvrdil priebeh schôdzok BRIC (Brazília, Rusko, India, Čina) a Šanghajskej organizácie pre spoluprácu 17. júna 2009 v Jekaterinburgu. Hoci Rusko získalo spojencov, ktorí môžu spochybniť vedúce postavenie Západu a USA v globálnom ekonomickom, finančnom a bezpečnostnom usporiadaní, o úplnú elimináciu dominancie USA sa Rusko zatiaľ neusiluje.

Ďalším dôležitým momentom je, že z Obamových prejavov jednoznačne vyplýva, že v ďalšej politike voči Ruskej federácii sa rozhodol vsadiť na súčasného prezidenta Dmitrija Medvedeva, keď premiérovi Vladimirovi Putinovi pred svojím príchodom do Moskvy vyčítal rezíduá myslenia z čias studenej vojny. Symbolickým gestom, že vedenie USA počíta s novou generáciou ruských elít, bola Obamova návšteva v Ruskej ekonomickej škole, ktorú americký líder uprednostnil namiesto Lomonosovovej Moskovskej štátnej univerzity, na ktorej politicky dominuje vládna strana Jednotné Rusko. Práve Ruská ekonomická škola je považovaná za relatívne liberálnu a nezávislú od súčasnej štátnej moci. Jej absolventom je aj liberálny ekonomický poradca ruského prezidenta Arkadij Dvorkovič (3). Z uvedených Obamových gest je zrejmé, že aj napriek zdvorilostným replikám na Putinovu adresu sa USA bude usilovať o prehĺbenie rozporov v najvyšších mocenských špičkách Ruska, ktorých existenciu predpokladajú. Zároveň však nemožno ignorovať fakt, že ešte v rokoch 2002 – 2003, keď sa ešte o Medvedevovom nástupníctve ani len nešpekulovalo, dokázal vtedajší prezident Vladimir Putin a ním vedené Jednotné Rusko úspešne oslovovať dva zdanlivo protichodné segmenty voličov – vrstvy, s nostalgiou túžiace po obnove imperiálneho postavenia Ruska a novú, liberálne orientovanú strednú vrstvu. Udržanie rovnováhy medzi uvedenými skupinami predstavuje v súčasnosti, minimálne v očiach kremeľských elít, pre Rusko garanciu jeho vnútropolitickej stability. Preto Obamove výroky voči Putinovi nevyvolali také ostré reakcie v ruskom establishmente, ktoré by narušili hladký priebeh jeho návštevy v Moskve.

Obama sa počas návštevy Moskvy prejavil ako politik, schopný uvažovať strategicky. Nenechal sa ovplyvňovať „jastrabmi”, napr. z prostredia Heritage Foundation, ale prvú návštevu sa rozhodol využiť na vytvorenie dobrej atmosféry, ktorá mu umožní v budúcnosti rokovať o zložitých otázkach. Moskvu vyzval k rešpektovaniu zvrchovanosti Ukrajiny a Gruzínska, ale nehovoril o problematike rozšírenia NATO. Obhajoval potrebu vybudovania štítu protiraketovej obrany, ale nie natoľko, aby tým ohrozil kľúčový záujem USA, ktorým je hľadanie nových, resp. staronových spojencov a partnerov pre vedenie vojny v Afganistane, osobitne v situácii, keď USA je zasiahnuté ekonomickou krízou a ani tradiční európski spojenci sa do ďalšej angažovanosti v boji proti Talibanu nehrnú. Výsledkom bolo udržanie pozícií USA v Strednej Ázii, keď Kirgizsko predĺžilo platnosť svojho súhlasu na využívanie základne Manas na svojom území Američanmi, hoci ešte začiatkom roku 2009 sa odchod síl USA zdal byť už hotovou záležitosťou.

Nie všade však Obamova návšteva bola prijatá jednoznačne pozitívne. Tak napr. na Ukrajine existujú obavy, že zblíženie medzi USA a Ruskom sa bude diať na jej úkor, ako to jednoznačne vyjadril prezident Viktor Juščenko (4). Nespokojnosť na Ukrajine vyvoláva to, že Obama sa od svojho nástupu doposiaľ nestretol so žiadnym predstaviteľom Ukrajiny a celkovo sa Ukrajina v politike USA dostáva na vedľajší plán (5). Takisto v Bielorusku je Obamova politika prijímaná so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane USA oslabili sankcie voči bieloruskému koncernu Belneftechim a po prepustení amerického právnika Emanuela Zeltsera Medzinárodný menový fond odsúhlasil poskytnutie úveru Bielorusku. Zároveň sa však Obama k situácii v Bielorusku nevyjadruje. Je však faktom, že USA rovnako ako EÚ pristúpili na zblíženie s oficiálnym Minskom, Obama však hlavnú iniciatívu pri vedení dialógu s Lukašenkom prenecháva Európanom, ktorí sú v Minsku vítaní s väčšími sympatiami. Na druhej strane však práve Obamov spôsob vedenia kritického dialógu je čitateľnejší a viac zodpovedá formule „niečo za niečo”. Tak na jednej strane USA pristúpili k ústupkom, ale nie tak, aby sa dali vykladať ako kapitulácia pred Lukašenkom, keď zostali v platnosti finančné sankcie proti tým súčasným aj bývalým predstaviteľom bieloruského režimu, ktorí sú podozrievaní z porušovania ľudských práv (6).

Moskovský summit sa sporným otázkam vyhol, čo však neznamená, že by Obama bezo zvyšku akceptoval ruských „päť nie”, ako ich definoval expert americkej nadácie Heritage Ariel Cohen, t. j. otázok, ktoré Moskva zásadne odmieta. Uvedených „ruských päť nie” sa týka rozšírenia NATO o Gruzínsko a Ukrajinu, systém protiraketovej obrany USA v strednej Európe, razantného tlaku proti Iránu v otázke jeho jadrového programu, odmietnutia súčasnej bezpečnostnej architektúry v Európe a postavenia dolára ako rezervnej meny (7). Ak napr. v niektorých otázkach, napr. v systéme protiraketovej obrany bude Obama ochotný ustúpiť, v niektorých ďalších, napr. v otázke Iránu, celistvosti Gruzínska alebo súčasnej bezpečnostnej architektúry v Európe sotva.

Faktom však je, že Obama predstavuje pre Rusko výzvu. V prípade Busha Rusko pre vzrast svojej prestíže nemuselo doslova robiť nič. Nekonfrontačná politika Obamu donúti Moskvu otvorene priznať svoje zámery. Už v súčasnosti napr. vidno, že Moskva sa neobáva NATO ako takého, ale toho, že po ďalšom rozšírení stratí vplyv na Ukrajinu a Gruzínsko. Tak sa pokojne môže stať, že Obama, podobne ako jeho ďalší demokratickí predchodcovia, napriek dobrým intenciám vzťahy s Ruskom nezlepšia. Nie preto, že by s ním hovorili jazykom sily, ale práve preto, lebo sa jazyka sily zriekajú.

English version