Transportná infraštruktúra

V roku 2009 Assad vyhlásil Stratégiu štyroch morí, ktorej podstatou je spojenie Kaspického, Čierneho, Stredozemného mora a Perzského zálivu do jednej energetickej siete (2). Na základe udalostí posledných rokov sa transportná infraštruktúra v regióne vyprofilovala do nasledovnej podoby:

Postoje kľúčových hráčov z vyššie uvedených projektov na dianie v Sýrii

Azerbajdžan:

Táto bývalá republika ZSSR nie je bezprostredným susedom Sýrie, však vývoj v Sýrii môže mať bezprostredný dopad na Azerbajdžan, ktorý je blízkym spojencom Turecka [štátna propaganda v Azerbajdžane ho niekedy nazýva bratskou republikou (34)]. Z geopolitického hľadiska sa Azerbajdžan nachádza medzi mlynskými kameňmi, pretože približne 65 percent populácie sa hlási k šítskemu islamu a 35 percent k sunitskému (35), teda spadá pod turecký aj iránsky vplyv (+ na tomto mieste nemožno zabudnúť na problém Južného Azerbajdžanu (36))] pre súčasnú azerbajdžanskú nomenklatúru existujú dôvody obávať sa dovozu tzv. arabskej jari do krajiny (37). Z uvedeného je zrejmé, že Azerbajdžan nemôže otvorene zastávať stranu či už oficiálneho Damasku resp. tzv. sýrskej opozície – rovnako to platí aj z pohľadu režimu, pretože dnešný režim v Azerbajdžane je nositeľom mnohých podobností so zvrhnutými režimami či už v Tunisku, Egypte, Líbyi resp. v Sýrii [pozri napríklad (38) alebo (39)]. Však k určitému zlomu v neutrálnych postojoch prišlo v lete minulého roku, keď Arménsko dovolilo príslušníkom svojej sýrskej diaspóry sa usadiť v Náhornom Karabachu (40) – Arménsko je spojencom oficiálneho režimu v Sýrii (41) aj vďaka svojej početnej menšine. Na druhej strane vyššie opísaného problému stojí záujem Azerbajdžanu dovážať zemný plyn do Sýrie a inde cez Turecko ako sme už spomenuli vyššie.

Turecko:

Existuje niekoľko faktorov, ktoré zvyšujú geopolitickú dôležitosť Turecka v rámcoch európskej energetickej politiky – z nášho pohľadu považujeme za dôležitú najmä polohu krajiny v regióne, v ktorom je umiestnených 71 percent svetových zásob zemného plynu a 72 percent svetových zásob ropy a od roku 2012 je cez Turecko prevážaných 6 – 7 percent svetových zásob ropy (42) (pozri polohu Turecka voči strategickej energetickej elipse). Z uvedeného je zrejmé, že krajina sa profiluje ako významný faktor transportu uhľovodíkov východo-západným smerom. Pre Európu existujú štyri alternatívy voči ruskému plynu – Nórsko, Líbya, Alžírsko a Turecko – z uvedených možností sa najperspektívnejším z hľadiska dostupného množstva plynu javí práve Turecko (43). V minulosti sa Turecko snažilo viesť politiku žiadnych problémov so svojimi susedmi, a práve Sýria bola ukážkovým prípadom tejto politiky. Prelom prišiel začiatkom augusta 2011 (44), keď turecký minister zahraničných vecí na návšteve Sýrie otvoril tému nepokojov v krajine a sýrska vláda znovu oldmietla riešenie otázky dialógom a reformami – vtedy sa Turecko stalo odporcom Assadovho režimu a začalo podporovať opozíciu (v tajnosti Turecko podporovalo sýrsku opozíciu už od apríla 2011). V marci v roku 2012 Turecko zavrelo v Damasku svoju ambasádu a začalo organizovať v arabskom svete podporné akcie pre sýrsku opozíciu a vybudovalo si nadštandardné vzťahy so Sýrskou národnou radou (45), ktorá združuje disent proti oficiálnemu sýrskemu režimu, ktorá sa sformovala v Istanbule 2. októbra 2011 (46). Okrem uvedeného hlavné vedenie Slobodnej sýrskej armády sa nachádza v Turecku, však ich pohyb je obmedzený a neoficiálne sa sťažujú na to, že od tureckej strany nedostávajú žiadne zbrane, vybavenie, tréning alebo nejaký druh operačnej pomoci (47). Vystáva otázka prečo Turecko zmenilo svoj postoj k súčasnému sýrskemu režimu. V Turecku prevažuje sunitský islam; z veľkej väčšiny členovia Sýrskej národnej rady sú príslušníci sunitského islamu a ¼ všetkých členov (z 310 členov) sú príslušníkmi Moslimského bratstva – ide o najväčšiu a najkompaktnejšiu skupinu v rámci predmetného opozičného orgánu (48). Vládnuci režim v Sýrii je z veľkej väčšiny alavitsko-kresťanský, ako sme už naznačili v našej predchádzajúcej analýze. Súčasné turecké vedenie nikdy neprechovávalo sympatie k Moslimskému bratstvu a pozicíruje sa ako do roviny umierneného islamu. K zmene postojov na tureckej strane zjavne nedošlo na základe ideologických dôvodov – ale čo je už zrejmé dnes – formuje sa určitá skupina osôb z politicko-biznis štruktúr, ktorá má blízko k tureckým vládnucim kruhom [pozri napríklad (49)].

Irak:

Koncom februára tohto roka iracký premiér Nouri al-Maliki varoval, že víťazstvo rebelov v sýrskej občianskej vojne vytvorí nové útočisko pre extrémistov, ktoré destabilizuje širší Stredný východ a spôsobí vojnu založenú na konfesných princípoch v jeho vlastnej krajine; občiansku vojnu v Libanone a rozdelenie Jordánska. Oficiálne Irak zastáva neutrálnu pozíciu voči občianskej vojne v Sýrii, s tým, že ašpirácie sýrskeho ľudu by mali realizované mierovým spôsobom (50). Začiatkom marca tohto roka sa objavil prvý prípad, keď iracké ozbrojené sily odstreľovali pozície Slobodnej sýrskej armády (51). Na druhej strane USA obviňujú Irak z prijímania nedostatočných opatrení na zabránenie dodávok iránskych zbraní do Sýrie cez iracký vzdušný priestor [ale aj pozemnými cestami (52)]. Bez ohľadu na (ne)podloženie týchto tvrdení Irán má možnosť využívať civilné lety na pašovanie zbraní do Sýrie cez iracký vzdušný priestor – čo Irak rezolútne odmieta. Na druhej strane však dodáva, že nemá spôsoby ako preveriť dodávky posielané do Sýrie cez iracký vzdušný priestor a v prípade podozrení má právo zabrániť dodávke prekročiť iracký vzdušný priestor. V predchádzajúcej vete sa rysuje všeobecný rámec irackej pozície: „Nikto nemôže poprieť existenciu pašovania a ak sa pašovanie reálne uskutočňuje, tak iracké orgány si toho neboli vedomé” (53). Oficiálne Irak v sýrskej občianskej vojne zastáva neutrálnu pozíciu, však na druhej strane existujú dve dôvody, ktoré neoficiálne odôvodňujú pro-assadovský postoj v sýrskej občianskej vojne. Po prvé ide konfesný dôvod – v súčasnom Iraku vládne šítska väčšina (54), ktorá sa obáva preliatia konfesných násilností zo Sýrie do Iraku a v tejto súvislosti sa súčasný sýrsky režim prejavuje ako konfesne neutrálny. Druhý dôvod je ten, že ako naznačuje vyššie uvedená tabuľka, Irak hľadá alternatívy exportných trás pre svoje nerastné bohatstvo (dnes je odkázaný takmer výlučne na infraštruktúru v Perzskom zálive) smerom do Európy a Sýriu vidí ako potenciálnu tranzitnú krajinu. Asaddov režim ako už bolo spomenuté v úvode pozicíruje Sýriu ako energetický hub (pozri Stratégiu štyroch morí a napríklad projekt Islamského plynovodu):

Irán:

Od začiatku povstania proti Assadovmu režimu Irán aktívne vystupoval na strane oficiálneho Damasku – podpora Iránu je širokospektrálna a zahŕňa od prítomnosti iránskeho podporného personálu [napr. ostreľovači (55)] cez podporu technickými prostriedkami (napr. blokovanie internetu, mobilných sietí alebo sociálnych sietí) zo štruktúr iránskej Republikánskej gardy (56) až po dodávky zbraní (57). Dôvody tejto podpory môžu byť rôzne: (1) Sýria je tradičným a strategickým spojencom Iránu; (2) Irán v regióne Stredného a Blízkeho východu vyvíja aktivity vedúce k ochrane šítskych komunít snažiac sa, tak získať politický vplyv v regióne – v Sýrii operujú rôzne šítske proiránsky orientované skupiny  (napríklad Asa’ib Ahl Al Haq, Hizballáh a pravdepodobne aj prívrženci Muqtada al-Sadra) (58); (3) Irán rovnako ako Irak zápasí s nedostatkom exportných trás ropy a zemného plynu na európske a svetové trhy – dnes je Irán odkázaný na exportné zariadenia v Perzskom zálive, ktorý je kontrolovaný USA a ich spojencami. A práve projekt Islamského plynovodu by mal slúžiť ako alternatíva k súčasným iránskym exportným trasám v Perzskom zálive:

Egypt:

Po zvrhnutí Mubarakovho režimu v Egypte začiatkom roku 2011 a následnom príchode k moci osôb previazaných s egyptskou odnožou Moslimského bratstva sa začali sa prejavovať antagonické pozície nového egyptského vedenia voči Asadovmu režimu. Dôvod uvedeného postoja zo strany vtedajšieho oficiálneho Egypta bol jednoduchý – ako sme už vyššie spomenuli Moslimské bratstvo má v štruktúrach Sýrskej národnej rady významné zastúpenie a možno predpokladať, že ak by v budúcnosti došlo k zvrhnutiu Asadovho režimu, zaujala by vedúcu úlohu v novom postasadovskom režime práve sýrska odnož Moslimského bratstva ideologicky prepojená s jej egyptským náprotivkom. Postoj bývalého egyptského prezidenta – Mohameda Morsího (prepojeného s Moslimským bratstvom), bol až taký radikálny, že pár dní pred tzv. Revolúciou 30. júna, ktorá ho zvrhla, nariadil prerušenie diplomatických vzťahov so Sýriou (59) a plánoval vojenskú intervenciu egyptskej armády do Sýrie zároveň vyzývajúc k džihádu za účelom zvrhnutia Assadovho režimu, čo sa neskôr ukázalo ako jeden z dôvodov masívnych demonštrácii, ktoré viedli k jeho pádu (60). Nový egyptský režim naďalej odmieta obnoviť vzájomné diplomatické vzťahy so Sýriou, kým nedôjde k odchodu režimu Bašara Al-Assada (61). V súčasnosti má Egypt obmedzené možnosti exportu zemného plynu do Európy (62), preto je rozumné očakávať, že Egypt bude mať v budúcnosti záujem o vybudovanie prepojenia Arabského plynovodu Aleppo-Kilis a exportovať tak cez Turecko plyn do Európy.

Katar:

Katar sa intenzívne začal angažovať v konflikte v roku 2012, keď začal nakupovať zbrane v Líbyi a vo východoeurópskych štátoch a následne ich vyvážať do Turecka a tam s pomocou tureckých tajných služieb identifikovať adresátov a napokon pašovať ich do Sýrie – čo prakticky trvá dodnes. Existujú dva dobré dôvody, prečo Katar intenzívne podporuje sýrskych rebelov: (1) Moslimské bratstvo je sunnickým hnutím, ktoré operuje v mnohých moslimských krajinách, a práve preto sa môže stať užitočným nástrojom vplyvu pre Katar v moslimskom svete. Z uvedeného dôvodu Katar podporuje Moslimské bratstvo v Egypte a Tunisku. Mnohí regionálni analytici predpokladajú, že katarský emir sa snaží stavať do pozície akéhosi „islamského Gamala Abdela Násira”, ktorý svojho času stál na čele pan-arabského hnutia. S pomocou Moslimského bratstva v Sýrii Katar hľadá ďalšie opozičné skupiny, ktoré by sa mohli pripojiť k národnému frontu. Z tohto pohľadu Katar vyvíja snahy na zjednotenie roztrieštenej sýrskej opozície. Jednou z týchto snáh je napríklad vytvorenie nového opozičného orgánu tzv. Národnej koalície pre sýrske revolučné a opozičné sily, ktorá vznikla minulý rok v novembri v katarskej Dohe, ktorá zastrešuje aj Sýrsku národnú radu (63) financovanú spoločne Tureckom aj Katarom. Okrem toho Katar sa snaží zjednotiť roztrieštené opozičné ozbrojené sily (využívajúc aj prítomnosť vlastných špeciálnych jednotiek v krajine), čo vyvoláva vlnu nevôle v radoch opozičných vojsk (64). Ďalším dôvodom (2) pre podporu sýrskych povstalcov zo strany Kataru by mohlo byť vyššie spomínané odmietnutie výstavby exportného plynovodu z Kataru do Európy v roku 2009 zo strany sýrskeho režimu.

Saudská Arábia:

V sýrskej občianskej vojne sa Saudská Arábia nachádza v ideologickom spore s Katarom, čo spôsobuje rozkol v radoch sýrskej opozície. Predmetom sporu medzi Rijádom a Dohou je Moslimské bratstvo. Katar vníma Moslimské bratstvo ako najkompaktnejšiu zložku sýrskej opozície, ktorá môže zohrať v budúcnosti kľúčovú úlohu v tvorbe postasadovskej ére, pričom Katar nemá žiadne ideologické pretenzie voči Moslimskému bratstvu. Naopak Saudská Arábia má vážne ideologické nezhody s Moslimským bratstvom, preto v radoch sýrskej opozície vyhľadáva napríklad salafistické skupiny, ktoré majú blízko k oficiálnemu Wahhábizmu v samotnej Saudskej Arábii resp. iné skupiny (aj sekulárne) a vytvoriť tak protiváhu Moslimskému bratstvu (65). Z uvedeného plynie, že Saudská Arábia je za finančnú a vojenskú podporu opozičných elementov v Sýrii, však dištancuje sa od podpory Moslimského bratstva, čoho nechceným dôsledkom je rozkol v aj tak fragmentovanej sýrskej opozícii. V Sýrskej národnej rade a Národnej koalícii pre sýrske revolučné a opozičné sily prevažuje Moslimské bratstvo, dôsledkom čoho si Saudská Arábia a Katar vytvorili paralelné opozičné štruktúry, ktoré po ich vzájomnej dohode fungujú pod jednotným najvyšším velením (66). V rámci rôznych štruktúr obe štáty podporujú rozdielne skupiny osôb s rozdielnymi pohľadmi na postassadovskú Sýriu. Vláda Saudskej Arábie je známa podporou Sýrskeho oslobodzovacieho frontu (umiernení moslimovia), ktorý je nezávislý na Slobodnej sýrskej armáde. Na druhej strane bohatí jednotlivci zo Saudskej Arábie financujú Sýrsky islamský front (Salafisti) (67). Katar a Saudská Arábia sú rivali nie len na poli ideologickom ale aj v sfére energetiky. Hlavným problémom pre plynovod z Kataru do Turecka by okrem súčasnej situácie v Sýrii mohla byť aj Saudská Arábia, ktorá už v minulosti odmietala regionálne plynovody (napríklad Katar – Kuvajt alebo Katar – UAE) a má bohatú históriu napätých vzťahov s Katarom (68) – v poslednej dobe sa  vyskytujú až komické prípady studenej vojny medzi Katarom a Saudskou Arábiou [pozri napr. (69) – pre vysvetlenie povahy konfliktu pozri poznámku pod čiarou]. Túto pozíciu potvrdzujú aj výsledky júlového stretnutia Vladimíra Putina a saudskoarabského šéfa rozviedky, princa Bandar bin Sultana. Saudská Arábia ponúkla na tomto stretnutí Rusku pomoc pri získaní väčšieho vplyvu v regióne a kontrakt na kúpu zbraní vo výške 15 miliárd USD. Zároveň Putina uistil, že akákoľvek vláda príde k moci v Sýrii po Asadovi bude kompletne v rukách Saudskej Arábie a nepovolí „žiadnej krajine Perzského zálivu” podpísať zmluvu na transport plynu cez Sýriu do Európy, a tak súperiť s ruskými dodávkami plynu. Táto ponuka bola Putinom odmietnutá (70) . Takto formulovaná ponuka predstaviteľovi druhého štátu naznačuje, že Saudská Arábia ani v budúcnosti nemieni Kataru uľahčovať výstavbu prípadného plynovodu.

Záver

Na základe vyššie uvedených skutočností sme dospeli k záveru, že kľúčoví hráči z ropno-plynovej transportnej infraštruktúry (existujúcej resp. plánovanej) hrajú rozhodujúce úlohy aj v sýrskom konflikte, pričom však má každý z nich svoje špecifické motívy, prečo sa angažuje na tej alebo onakej strane konfliktu.

Azerbajdžan hľadá v konflikte možnosti, ako dostať svoje nerastné bohatstvo na trhy Blízkeho východu a najmä Európy, pričom potrebuje Turecko, aby dosiahlo na tieto trhy, čo ho viaže na Turecko ako zahranično-politický vektor. Takto sa Azerbajdžan dostáva ďalej od Iránu, v ktorom najpočetnejšou menšinou sú práve Azeri (Južný Azerbajdžan). Samozrejme, existujú aj ďalšie faktory, ktoré negatívne ovplyvňujú azerbajdžansko-iránske vzťahy, ako je napríklad Arménsko, iránski Arméni alebo šítska väčšina populácie Azerbajdžanu (máme na mysli najmä nechcený dôsledok možných budúcich politických zmen v krajine –  slobodné demokratické hlasovanie proti reziduám súčasného režimu, podobne ako to bolo v Egypte). Netreba zabúdať ani na fakt, že alternatívne cesty a alternatívne trhy by znamenali pomoc pri vymaňovaní sa krajiny z orbitu Ruska.

Turecko má plány stať sa energetickým hubom medzi Strategickou energetickou elipsou a Európou a ako ukázal predkladaný text a hrá aj aktívnu rolu v regulovaní sýrskeho konfliktu. Od samého začiatku konfliktu Turecko prebralo iniciatívu v podpore sýrskych rebelov – najprv potajomky, neskôr prešlo do otvoreného boja proti sýrskemu režimu, a to iba pár dní od podpísania predbežnej dohody o výstavbe Islamského plynovodu ktorý obchádza Turecko. Turecko stálo pri zrode a inštitucionalizovaní sýrskej opozície a poskytovalo jej širokospektrálnu podporu. Na druhej strane rokuje s medzinárodnými partnermi o výstavbe plynovodov/ropovodov, ktoré sú resp. predpokladá sa, že by boli odmietané súčasným oficiálnym sýrskym režimom (transportné štruktúry z Kataru a Izraela). Napokon je potrebné pripomenúť, že Turecko aktívne participuje pri tvorbe štruktúr, u ktorých sa predpokladá, že v prípade pádu režimu Asada sformujú dočasné vládne štruktúry a budú sa následne nejakým spôsobom podieľať na moci.

V prípade Iránu a Iraku možno identifikovať skupinu spoločných motívov – oba štáty sú producentmi nerastných surovín a ako vyplýva z údajov v tabuľke, hľadajú alternatívy voči exportným zariadeniam v Perzskom zálive. Obe krajiny môžu mať ideologický dôvod na podporu Assadovho režimu – v Iraku vládnu šítske štruktúry a Irán je centrom šítskeho hnutia. V tejto súvislosti netreba zabúdať ani na fakt, že väčšina obyvateľov Sýrie (74 percent) vyznáva sunitský islam a Irak sa môže reálne obávať, že nestabilita v Sýrii (antišítsky orientovaná) sa môže rozšíriť aj do Iraku. Osobitnou motiváciou pre Irán je tradičná podpora Assadovho režimu v Sýrii.

Pozícia Egypta opísaná v tomto texte mala ideologický základ. Nie je tajomstvom, že Moslimské bratstvo v Egypte (a ďaleko nie len v Egypte) je financované Katarom (71), ktorý cez neho pretláča svoje záujmy v arabskom svete (72). Jeden z dôvodov, prečo bol Mohamed Morsi zosadený v dôsledku Revolúcie 30.júna, je fakt, že chcel nasadiť egyptskú armádu do bojov proti Assadovmu režimu. V prípade realizácie plánu by mohol zásah získať širokú podporu v islamskom svete (nešlo by už o ďalšiu tzv. križiacku výpravu) a s veľkou pravdepodobnosťou by bol aj úspešný, keďže egyptské ozbrojené sily sú 14. najmocnejšími na svete (73).

Poslednou regionálnou hybnou silou sýrskeho konfliktu je ideologická roztržka medzi Katarom a Saudskou Arábiou. Katarské vedenie v sebe vidí nového Násira a pomocou svojho politického prostriedku – Moslimského bratstva, ktorému poskytuje finančnú, personálnu a technickú pomoc pri získavaní moci v jednotlivých krajinách. Na druhej strane má Saudská Arábia k týmto krokom antagonický postoj a snaží sa zabraňovať katarským produktom sa dostať k moci, čo v opozičnom prostredí v Sýrii vedie a viedlo k rozkolu. Saudská Arábia Kataru pravdepodobne neuľahčí prípadnú budúcu výstavbu plynovodu do Európy, o čom svedčia jej kroky v minulosti resp. nedávne vyjadrenia jej predstaviteľov.