Názov publikácie: Mir vokrug Rossii: 2017. Kontury nedalekogo buduščego (originál: Мир вокруг России: 2017. Контуры недалекого будущего).
Zostavovateľ: Karaganov, Sergej A.
Vydavateľ: Kuľturnaja revoľucija
Rok vydania: 2007
Počet strán: 159
ISBN: 5-250-06011-0

Súčasný svet sa rozvíja pomerne rýchlo, tak rýchlo, že ľudia veľmi často nestíhajú analyzovať udalosti, aktuálnu medzinárodnú situáciu, podstatu konfliktov, vojen, nových geopolitických spojenectiev a geostrategického rozloženia síl. Napriek tomu, že médiá približujú vzdialené udalosti a vytvárajú možnosť získavať najaktuálnejšie informácie o tých alebo iných udalostiach, nevytvárajú ucelený obraz politických procesov. Svet politiky, o ktorom sa hovorí v médiách, pôsobí fragmentárne a chaoticky, udalosti sa striedajú s udalosťami a o nejaký čas upadajú do zabudnutia pod návalom nových informácií. Ľudia nie sú schopní zachytiť zmysel prebiehajúcich politických udalostí, nemôžu postihnúť logické súvislosti geopolitických procesov v zdanlivo globálno m svete, ktorý sa oddávna stal jednou veľkou „dedinou”.  Inak povedané, čím sa stáva svet menším, tým menej mu ľudia rozumejú.

Politika a geopolitika zostáva pre väčšinu tajomstvom, ktoré je ťažké pochopiť. Tým skôr sa pre jednoduchých ľudí zdá byť nemožným nahliadnuť do neďalekej politickej budúcnosti ľudskej civilizácie i jednotlivých štátov.

Často sa hovorí, že prognózovanie je nevďačnou záležitosťou, lebo prognózy sa iba zriedkavo napĺňajú, ale ešte horšie je, keď sa splnia. Súčasné ľudstvo dosiahlo značnú úroveň politického a ekonomického rozvoja a pre mnohých sa táto skutočnosť zdá byť nemenná a stabilná. Pritom geopolitické rozdelenie sa zdá byť už definitívne a jeho zmeny nemožné.

Napriek tomu história svedčí o pravom opaku. A v súčasnom svete sa zmeny odohrávajú tak rýchlo, že takmer nikto si ich fakticky neuvedomuje, ale ich dôsledky sa prejavujú na globálnej úrovni a zasahujú všetky štáty a národy.

Skupina ruských analytikov v knihe „Svet okolo Ruska: 2017. Kontúry blízkej budúcnosti”, vydanej na pôde Rady pre zahraničnú a obrannú politiku RF pod vedením S. A. Karaganova, predkladá rozsiahly scenár geopolitických, ekonomických, sociálnych a ekologických procesov pre obdobie najbližších desiatich rokov, t. j. 2007 – 2017 (1).

Hneď na začiatku je potrebné uviesť, že kniha je napísaná pod vplyvom ruského ducha, čo odzrkadľuje jej apokalyptický tón a pesimistický prístup k politickým procesom v Rusku i na celom svete. Z hľadiska autorov sa súčasný svet nachádza v hlbokej, totálnej kríze, ktorá sa každým rokom čoraz viac prehlbuje. Táto kríza môže mať v konečnom dôsledku fatálne následky pre budúcnosť. Najpravdepodobnejšími príčinami zmien môžu byť:
ekologická katastrofa;
pôsobenie teroristických zoskupení pri využití zbraní hromadného ničenia;
lokálne vojny, ktoré môžu zničiť veľké štáty.

Od amerického unilateralizmu ku globálnemu chaosu

Podľa názorov autorov je táto situácia dôsledkom zahraničnej politiky USA a celého liberálneho sveta, ktorá vedie do slepej uličky a ktorá zmenila ostatné štáty i národy na objekt vlastných ambícií a egoistických záujmov. V blízkej budúcnosti táto politika prinesie mohutnú katastrofu pre civilizáciu liberálnej demokracie. Preto budúcnosť mnohých štátov sveta závisí od toho, či západná civilizácia, primárne však USA, prehodnotí svoj prístup k ďalšiemu politickému vývoju jednotlivých svetových regiónov.
Príčina krízového stavu globálnej politickej situácie podľa názoru autorov spočíva v chybnom filozoficko-metodologickom prístupe západných politikov liberálnej orientácie k smerovaniu vývoja celého sveta. Jednou z hlavných filozofických myšlienok neoliberalizmu, ktorá sa sformovala v polovici 90. rokov, bola koncepcia globálneho víťazstva liberalizmu a demokracie na svete. Z toho vyplývalo presvedčenie, že viac nemôže existovať ani politická, ani ideologická alternatíva demokratickému liberalizmu, z čoho v podstate vznikla téza o „konci dejín.” Demokraciu a liberalizmus západní politici považovali za nadradenú hodnotu a priori danú pre všetky štáty a spoločnosti. Na jej neakceptovanie západné liberálne štáty reagovali agresívne, čo viedlo k hlbokým konfliktom a zrážkam civilizácií . Násilné šírenie liberálnej demokracie viedlo nielen ku konfliktom, ale aj k destabilizácii politických systémov s inou politickou kultúrou, v ktorých prebiehali demokratické zmeny náhle. Nové konflikty a odpor voči „demokratizácii” svedčí podľa názoru autorov o tom, že „koniec dejín” nenastal, pričom „víťazstvo” amerického liberalizmu viedlo k prehĺbeniu civilizačných konfliktov a kultúrneho rozkladu štátov.

Príkladom porážky nielen USA, ale aj myšlienok liberálnej demokracie je neúspešná vojna v Iraku, intenzívny rozvoj takých otvorene nedemokratických štátov, akými sú Čína alebo Irán alebo nová politická voľba Ruska. „Politika USA v oblasti šírenia demokracie na širšie chápanom Blízkom Východe sa fakticky zvrháva do vážnej a dlhodobej destabilizácie štátov, s perspektívou vzniku radikálnych islamistických režimov alebo pretrvávania chaosu. Ani prvý, ani druhý scenár nie je v súlade s politickými či ekonomickými záujmami USA. Analogický efekt môže mať politika USA v Strednej Ázii i v Zakaukazsku, v regiónoch hraničiacich s Ruskom” (s. 103).

V súvislosti s neefektívnosťou zahraničnej politiky USA sú autori presvedčení, že svet čoskoro prestane byť unipolárny, čo bude znamenať oslabenie politického vplyvu USA a koniec „konca dejín”.

Táto geopolitická „multipolarizácia” však bude viesť k chaotizácii a fragmentácii geopolitického usporiadania sveta a k rastu hrozby „medzinárodného terorizmu”. Tu autori neskrývajú svoj pesimizmus. „Vplyv Spojených štátov sa bude oslabovať, ale namiesto unipolárneho sveta budiaceho obavy, v ktorom dominovala jedna superveľmoc, stretneme sa  s inou realitou. Nebude to „multipolarita”, ale narastajúca chaotizácia a vznik vákua v oblasti riadenia a bezpečnosti” (s. 6).

Tieto procesy majú podľa autorov viesť k týmto dôsledkom:
1.    Strata globálnej iniciatívy a medzinárodnej autority USA v priebehu niekoľkých rokov. Pokusy USA obnoviť svoje pozície v budúcnosti dopadnú neúspešne. „Do konca analyzovaného obdobia (rok 2017 – pozn. aut.) USA začne čiastočne obnovovať svoje medzinárodné postavenie, ale už nebude schopné uchádzať sa o úlohu „jedinej superveľmoci” (s. 7). Hlavnou príčinou zníženia geopolitickej aktivity USA bude syndróm „imperiálnej únavy”, keď štát i verejnosť nebudú pociťovať vnútornú psychologickú potrebu rozširovať svoje vplyvy a realizovať svoju politickú „misiu”. Je to aktuálne tým skôr, že americká spoločnosť nikdy nebola imperiálna a pomerne slabo podporuje zahraničnú politiku svojej vlády. Idea boja so „svetovým zlom” nie je p re amerických občanov aktuálna.
2.    Chybná medzinárodná politika USA a násilné presadzovanie liberalizmu v budúcnosti zvýšia nedôveru mnohých spoločností k demokratickým hodnotám a privedie k postupnému návratu k tradičným hodnotám verejného a politického života. To sa týka predovšetkým ázijských štátov. Zároveň v týchto štátoch sa zvýši celkový agresívny postoj voči Západu a ním presadzovaným hodnotám, čo posilní nedemokratické režimy na tomto kontinente.
3.    Oslabenie geopolitickej aktivity USA dokonca aj v krátkodobom časovom horizonte vytvorí priaznivé podmienky pre vznik nových geopolitických hráčov, predovšetkým na regionálnej úrovni. Ich politickú aktivitu v minulosti obmedzovalo panovanie USA. Najvýraznejšími kandidátmi na rolu regionálnych lídrov sú v súčasnosti India, Čína a Irán.

Autori sú zároveň presvedčení, že na európskom kontinente sa v najbližšom čase neobjaví aktívny geopolitický líder. Európska únia (EÚ) sa nemôže stať geopolitickým nástupcom USA vzhľadom na svoju strategickú slabosť a absenciu jednotnej geopolitickej stratégie.

Fragmentácia geopolitického rozloženia síl, vznik regionálnych hráčov – lídrov zvýši riziko vzniku regionálnych konfliktov predovšetkým v Ázii a na Blízkom Východe. Konfliktogénnosť vo svete a ďalšia eskalácia lokálnych konfliktov je podmienená nasledovnými podmienkami:
a)    existenciou nestabilných krízových regiónov, kde bojové akcie prebiehajú už v súčasnosti (Irak, Palestína, Afganistan);
b)    vypuknutím otvorených konfliktov, ktoré v súčasnosti majú skrytý charakter a ich otvorenému prepuknutiu bráni vojenská prítomnosť USA (narastanie konfliktu medzi Pakistanom a Indiou, zintenzívnenie nárokov Číny na Tchaj-wan a pod.);
c)    neschopnosťou medzinárodných organizácií tlmiť a regulovať medzinárodné konflikty („Už teraz vidno, že prakticky všetky mechanizmy podpory medzinárodnej bezpečnosti, vytvorené po druhej svetovej vojne a počas studenej vojny, ako OSN, NATO, OBSE a i., sú neprimeranú výzvam a rizikám začiatku tohto storočia. Pokusy o reformu uvedených štruktúr zatiaľ neboli úspešné (s. 25).

Hoci to autori neuvádzajú, geopolitická fragmentácia a rezignácia USA na ideu „demokratizácie” sveta bude viesť k posilneniu autoritatívnych režimov v niektorých štátoch, vrátane krajín bývalého ZSSR ako aj k procesom de-demokratizácie v štátoch, kde sa udiali zmeny za podpory USA. Týka sa to napr. Gruzínska, kde sa nedemokratické tendencie prejavujú už v súčasnosti.

Aktivity Ruska v postsovietskom priestore

Zníženie geopolitického vplyvu USA bude viesť k posilneniu geopolitickej aktivity Ruska. Hoci autori nehovoria, že Rusko sa môže stať geopolitickou alternatívou USA, napriek tomu v dôsledku oslabenia prítomnosti USA vo svete sa Rusko môže pokúsiť rozšíriť svoj vplyv v niektorých oblastiach, vrátane štátov bývalého ZSSR.

Hlavnou úlohou a úsilím Ruska pre najbližšie roky, tým skôr ak pozície USA skutočne oslabnú, bude pokus rozbiť geopolitickú reťaz nepriateľských štátov, ktorá sa sformovala zo štátov bývalého ZSSR a zabránenie rozšíreniu NATO na východ. Tým skôr, že zachovanie tohto kruhu zvýši strategické riziká pre Rusko. Preto sa s najväčšou pravdepodobnosťou zostria konflikty na Kaukaze, v Strednej Ázii a na západných hraniciach Ruska. „Spomedzi vojensko-politických rizík pre Ruskú federáciu treba venovať pozornosť možným vojnovým konfliktom v blízkosti štátnych hraníc a hrozbu zatiahnutia Ruska do nich, formovanie nepriateľského vojensko-politického prostredia, ďalšie rozširovanie NATO na východ (o Ukrajinu, Gruzínsko a Moldavsko). Obzvlášť nebezpečným je rozšírenie NATO o Ukrajinu, čo vyústi do celého radu menších kríz, vrátane vyprovokovaných miestnym obyvateľstvom (!), čo na dlhý čas vráti Ukrajinu do minulosti a vytvorí vážne problémy pre Rusko a Európu ako celok” (s. 36).

Napriek tomu zabrániť začleneniu Ukrajiny do NATO bude možné jedine zatiahnutím Ukrajiny do sféry vlastných geopolitických vplyvov. Tieto pokusy s najväčšou pravdepodobnosťou privedú k destabilizácii politického systému Ukrajiny, pričom Rusko sa sotva zmieri so stratou Ukrajiny. Nestabilná Ukrajina je pre Rusko výhodnejšia, lebo znemožňuje jej vstup do EÚ a NATO, preto Rusko bude naďalej zainteresované na podpore politického rozkolu v spoločnosti a ekonomickej nestability.

Geopolitický a zahraničnopolitický vývoj v Rusku bude teda založený nie na procesoch vnútornej konsolidácie a vytvorení atraktívneho politického a ekonomického modelu vývoja, ale na slabosti, resp. oslabení iných geopolitických centier, akými sú USA alebo EÚ. Rusko začne vypĺňať geopolitické vákuum, pokiaľ sa bude formovať. Nebude však môcť brániť iniciatívam iných geopolitických centier, a ak sa podobná geopolitická iniciatíva začne zo strany Ruska prejavovať, bude mať krátkodobý charakter a bude neefektívna pre Rusko i pre tie štáty, ktorých sa bude týkať. Platí to o to viac, že ako tvrdia sami autori knihy, Rusko nemá ani ideologické, ani politicko-ekonomické zdroje, aby sa stala reálnym centrom, ktoré by priťahovalo iné štáty, akým je napr. EÚ. „Rusko zatiaľ nevypracovalo atraktívny ideologický a politicko-ekonomický model, ktorý by mohol konkurovať so západným modelom a čeliť smerovaniu európskej časti postsovietskeho priestoru do „politického pohraničia EÚ”” (s. 132).

V súvislosti s tým sa budú realizovať iné formy, resp. tie geopolitické iniciatívy, ktoré sa rozvíjali v priebehu predchádzajúceho desaťročia. Týka sa to v prvom rade Zväzu Bieloruska a Ruska. Navyše už v súčasnosti vnímajú analytici vzťahy s Bieloruskom ako problematické: „Bieloruský problém nadobúda pre Rusko strategický charakter. Nízka predvídateľnosť Minsku neumožňuje urobiť z Bieloruska strategické nástupište pre prielom do strednej Európy. Bielorusko, kontrolované Alexandrom Lukašenkom, ktorý smeruje k politike lavírovania medzi EÚ a Ruskom, sa bude aj naďalej uberať cestou konzervovania politického systému a administratívneho ekonomického modelu. Pokiaľ Moskva nevypracuje vo vzťahu k Minsku dôsledne premyslenú stratégiu, v Bielorusku sa v priebehu troch až šiestich rokov zopakuje ukrajinský scenár” (s. 133).

Motív bielorusko-ruských vzťahov a ich perspektívny vývoj do budúcnosti si zasluhuje väčšiu pozornosť. Je potrebné poznamenať, že už v súčasnosti tieto vzťahy nie sú vnímané v kontexte ideologickej jednoty dvoch bratských  národov. Ekonomické nástupište a geopolitická bašta sú  najdôležitejšími motívmi súčasnej politiky Moskvy. Bielorusko je oknom do Európy a Rusko nedovolí, aby sa zatvorilo. Prístup k Bielorusku sa stal merkantilnejším, utilitárnejším a stratil nánosy všeslovanského romantizmu. Rusko sa už nedožaduje slovanskej jednoty bratských národov, ku ktorej zdanlivo smerovalo v priebehu mnohých rokov. Jeho ciele sú jasnejšie a viditeľnejšie a sústreďujú sa na vlastný ekonomický a politický profit. Bielorusko je vnímané ako územie, ktoré sa dočasne odtrhlo od Ruska a integrácia sa transformuje na legitímny spôsob pripojenia tohto územia k Rusku.

Zmena geopolitickej rétoriky a prístupu k integračným procesom môže znamenať, že  v krátkom čase Rusko začne vyvíjať ešte silnejší tlak na Minsk. „Ak Moskva pristúpi k prijatiu celého radu politických a ekonomických opatrení vo vzťahu k Minsku, Bielorusko sa môže stať vo vzťahu k Rusku lojálnym tranzitným koridorom, baštou ekonomickej expanzie do Poľska a Pobaltia, vzorom energetickej integrácie v postsovietskom priestore” (s. 130). Podobné slová svedčia o tom, že základom budúcej stratégie sa už stal imperiálny prístup, ktorého sa Rusko sotva dokáže vzdať.

Z toho vyplývajú nasledovné závery:
Rusko si neželá geopolitické odštiepenie Bieloruska a vníma to ako bezprostredné ohrozenie svojej geopolitickej a geoekonomickej bezpečnosti.
Rusko sa bude usilovať udržať Bielorusko vo sfére svojho vplyvu všetkými prostriedkami a vytvoriť z tejto krajiny politicko-ekonomické nástupište pre rozširovanie svojho vplyvu na Západ.
Realizácia zámerov nastolenia kontroly nad územím Bieloruska nie je možná bez zmeny politického režimu v Minsku. Možno očakávať, že Moskva podnikne kroky pre uskutočnenie politických zmien v Bielorusku a pre nastolenie lojálneho promoskovského režimu. Úsilie o zmenu politického vedenia sa môže realizovať v súlade s logikou prognózy napr. v roku 2011 počas prezidentských volieb v Bielorusku: „Moskva bude schopná vrátiť sa k rusko-bieloruskému integračnému projektu po dokončení výstavby plynovou „Severný prúd” (rok 2010) a po zmene vlády v Minsku” (s. 128 – 129). (2)

Bielorusko sa už stalo indikátorom sily a slabosti Ruska. Strata akýchkoľvek možností ovplyvňovať vývoj v Bielorusku vytlačí Rusko na úplnú perifériu geopolitickej hry. Najbližšie desaťročie sa stane pre Bielorusko i pre Rusko geopolitickou skúškou. Pre Bielorusko sa stane aktuálnou otázka zachovania vlastnej politickej suverenity a pre Rusko bude problémom obnovenie svojho veľmocenského štatútu a zachovania svojho „európskeho charakteru”.

Uvedené procesy budú zároveň prebiehať aj vo vzťahoch medzi Ruskom a Ukrajinou. Hoci autori prognózy sú presvedčení, že vzťahy s Ukrajinou zostanú nemenné a podľa nich nemá zmysel očakávať politické zblíženie s ňou, napriek tomu zachovanie ruského vplyvu na túto krajinu zostáva jednou zo strategických priorít. „Nie je dôvod očakávať, že Ukrajina sa stane v dohľadnej perspektíve strategickým spojencom Ruska. Kyjev je odsúdený participovať zároveň na dvoch projektoch – na ruskom i protiruskom. Vo vzťahu s Ukrajinou bude musieť Rusko čoraz viac vychádzať z formátu štandardných medzinárodných vzťahov” (s. 133).

V dôsledku toho, že v európskom vektore bude vždy existovať atraktívnejšia ekonomická a politická alternatíva, ako napr. EÚ, Rusko nemôže v krátkom čase a efektívne dosiahnuť integráciu bývalých postsovietskych štátov do svojho geopolitického okruhu. Možnými variantmi pre rozšírenie ruského vplyvu môže byť energetický nátlak, zmena politických režimov v týchto štátoch, resp. ich vlastný záujem otvoriť sa vplyvom Ruska. Posledná alternatíva je však najmenej pravdepodobná.

Viac možností sa podľa názoru analytikov Rusku otvára v Strednej Ázii, kde je najpravdepodobnejším variantom vznik ekonomickej únie medzi Ruskom a Kazachstanom, pričom je možné, že do uvedeného procesu bude začlenené aj Kirgizsko.

Aziatizácia Ruska

Vzďaľovanie sa Ukrajiny, Bieloruska a Moldavska od Ruska bude viesť k zmene jeho orientácie na Áziu a Rusko sa tak prakticky stane ázijským štátom bez priameho kontaktu s Európou. S ňou budú Rusko spájať jedine plynovody. Zároveň slabé geopolitické pozície EÚ vo východoeurópskom regióne a absencia konkrétnej strategickej koncepcie odsudzujú uvedené štáty (Bielorusko, Moldavsko, Ukrajinu) ku geopolitickým a vnútropolitickým turbulenciám, ktoré ich pozbavia politickej a ekonomickej stability nevyhnutnej pre definitívne sformovanie vlastnej geopolitickej pozície.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa v priebehu najbližších rokov sformuje nová geopolitická štruktúra regiónu. Bude to súvisieť s tým, že na jednej strane EÚ z rozličných dôvodov nebude mať záujem o posilnenie svojej prítomnosti v krajinách východnej Európy, ale na strane druhej, politické elity štátov východoeurópskeho regiónu si jednoznačne neželajú politickú prítomnosť a vplyv Ruska. V dôsledku toho sa východná Európa automaticky stáva geopolitickým nárazníkom, ktorý oddeľuje EÚ od Ruska, ale zároveň oddeľuje Rusko od Európy. To následne prakticky úplne znižuje kultúrne a politické vplyvy Európy na občanov Ruska a politickú kultúru a ponecháva ich v dominancii ázijských a tradičných vplyvov.

Aziatizácia Ruska môže viesť k vytvoreniu uzavretého, nedemokratického kultúrneho a politického systému. V skutočnosti sa tieto procesy už začali. Nemožno vylúčiť, že podobná situácia bude viesť k hlbokej politickej a ekonomickej kríze v samotnom Rusku.
Zároveň otázka, súvisiaca s vypracovaním zahraničnej a vnútropolitickej stratégie Ruska zostáva protichodná a rozporuplná. Na jednej strane majú politické elity tendenciu rozširovať geopolitický vplyv Ruska, na druhej strane sa usilujú maximálne zabrániť prenikaniu alternatívnych vplyvov, predovšetkým v prípade západného liberalizmu. Jediným mechanizmom, ako zabrániť uvedeným vplyvom, je vytvorenie uzavretého autoritatívneho modelu riadenia.

Ale ako uvádzajú samotní ruskí analytici a najmä ekonómovia, pokračujúce uzatváranie geopolitického systému Ruska a využívanie energetických zdrojov ako politickej zbrane ho privedie k vnútornému a medzinárodnému oslabeniu a straty geopolitickej prítomnosti vo svete. Tieto názory ekonóma V. P. Gutnika do značnej miery protirečia vyššie uvedeným záverom politických analytikov A. I. Suzdaľceva a S. V. Kartunova. Východiskom zo slepej uličky, v ktorej sa v súčasnosti Rusko ocitlo, je podľa autora demokratizácia systému a rezignácia na energetický imperializmus: „Diverzifikácia ruskej ekonomiky s dôrazom na inovačnú produkciu, posilnenie a skvalitnenie vzťahov s európskymi štátmi a formovanie demokratického systému so silnou občianskou spoločnosťou v Rusku sú procesy, ktoré vzájomne súvisia… Scenár autarkie a rezignácie na rozsiahlu medzinárodnú spoluprácu sa sotva zrealizuje. Ak sa podobný pokus začne uskutočňovať, s najväčšou pravdepodobnosťou rýchlo stroskotá, ale s možnými dramatickými následkami” (s. 22-23).

Hoci Gutnik je presvedčený, že jediným politickým a ekonomickým smerovaním Ruska je pokračovanie liberalizácie a demokratizácie, v skutočnosti ruský establishment podniká kroky, ktoré vedú k prehlbovaniu autoritatívneho politického systému.

Už v súčasnosti možno povedať, že Rusko sa stáva uzavretým systémom vo vzťahu k zahraničným vplyvom a akceptuje iba tie politické a medzinárodné vzťahy, ktoré vyhovujú politickej elite. V dohľadnom čase sa v Rusku začnú rozvíjať v plnom rozsahu procesy vedúce k likvidácii demokracie.
1.    Výrazne sa prejavujú procesy prehlbovania autoritatívneho systému a obmedzovanie priestoru pre pôsobenie občianskej spoločnosti.
2.    Hoci ruská politická elita prešla v ekonomických vzťahoch s bývalými republikami ZSSR na trhové mechanizmy, nerezignovala na zámer obnoviť impérium, hoci v odlišnej podobe. Využívajú pritom trhové mechanizmy, najmä v oblasti energetiky, aby mohli vyvíjať tlak na režimy jednotlivých štátov.
3.    Rusko sa postupne transformuje na politickú autarkiu, ktorá sa chráni pred cudzími politickými a kultúrnymi vplyvmi zo strany Západu. Týka sa to predovšetkým „demokratizácie”. Okrem toho proces „demokratizácie” je vnímaný zo strany politických elít ako nepriateľský proces, ktorý ohrozuje politickú a kultúrnu suverenitu Ruska.
4.    Rusko sa usiluje zastaviť procesy demokratizácie v bývalých sovietskych republikách, lebo lokálne autoritatívne režimy garantujú udržanie týchto štátov vo sfére geopolitického vplyvu Ruska.

Autoritatívny režim a intenzívny export energetických surovín umožní na určitý čas zachovať politickú a ekonomickú stabilitu Ruska, ale v dlhodobej perspektíve nebude efektívny. Povedie k vážnym zmenám v spoločnosti a dokonca môže ovplyvniť administratívno-teritoriálnu integritu Ruskej federácie.

Závery

Geopolitická konfigurácia sveta sa bude meniť, čo bude príčinou početných konfliktov a vzniku nových rizík pre stabilitu vo svete.
Bude sa realizovať proces rezignácie niektorých štátov na pokusy o demokratizáciu a liberalizáciu politických systémov.
Rusko bude aj naďalej pokračovať v procese demontáže demokratických inštitúcií a rozširovania štátnej kontroly s cieľom dosiahnutia krátkodobých cieľov, vrátane pokusov o obnovenie „Ruského impéria”, nehľadiac na to, že autoritatívne tendencie Rusko privedú do sovietskych čias a k politicko-ekonomickej stagnácii.
V najbližšej perspektíve sa prejavia odstredivé tendencie v postsovietskych štátoch, ktoré sa budú integrovať do rozličných regionálnych aliancií.
V Bielorusku ešte niekoľko rokov bude existovať autoritatívny režim A. Lukašenka, ktorý bude musieť čeliť politickému a ekonomickému tlaku Ruska. Z tohto dôvodu je reálnou hrozbou politický anšlus Bieloruska zo strany Ruska v podobe „ekonomickej integrácie.”

Poznámky:

(1) Vzhľadom na to, že kniha je dielom viacerých autorov, závery jednotlivých textov si neraz navzájom protirečia. Týka sa to predovšetkým vnútornej a zahraničnej politiky Ruska. To však nemá vplyv na celkovú koncepciu knihy.
(2) Projekt „Severný prúd” pozostáva z vybudovania plynovodu, ktorý bude viesť od ruského pobrežia po dne Baltského mora v medzinárodných vodách do Európy cez Nemecko. Kapacita plynovodu bude dosahovať 20 mld. m3 za rok.