Politické zmeny, ktoré prebiehali v regióne východnej Európy po rozpade Sovietskeho zväzu vytvorili novú a protirečivú geopolitickú situáciu, v ktorej vládnuce elity a národy museli hľadať novú orientáciu a vypracovať vlastnú geopolitickú koncepciu. Najzaujímavejšou a najdramatickejšou je prestavba geopolitických priorít takých štátov, ako Rusko, Ukrajina a Bielorusko. Nehľadiac na to, že tieto štáty do istej miery majú spoločné historické, politické a kultúrne črty, vďaka čomu niektorí výskumníci a ideológovia hovoria o jednote troch bratských štátov, pokiaľ reč ide o geopolitickej voľbe a hľadaní svojho miesta v geopolitickom priestore v historickom a súčasnom kontexte, vznikajú početné problémy a napätia medzi uvedenými troma štátmi.

Pri analýze geopolitických procesov, súvisiacich s uvedenými štátmi, treba hneď na začiatku uviesť, že hlavné rozdiely medzi Ruskom na jednej strane a Bieloruskom, resp. Ukrajinou na strane druhej, spočíva v oblasti vzťahov medzi subjektom a objektom. To znamená, že dlhý čas ani Bielorusko, ani Ukrajina, neboli samostatnými geopolitickými subjektmi, boli iba objektmi geopolitických nárokov Ruska, jeho kultúrneho a politického vplyvu, pričom trajektórie uvedených krajín boli vnímané ako neoddeliteľná súčasť samotného Ruska. V súvislosti s tým vznikajú nové geopolitické voľby. Samotné Rusko považuje tieto štáty za prvky svojho geopolitického priestoru, z čoho vyplýva, že ich vlastná geopolitická voµba musí byť orientovaná na Veľké Rusko.

Geopolitická voľba nových štátov

Rusko je nielen istým geopolitickým priestorom, ale vytvára osobitnú civilizáciu. Jeho geopolitické priority sa formujú ani nie tak vďaka aktivitám politických elít, ako v dôsledku samotnej teritoriálnej a kultúrnej reality. Táto skutočnosť v istom zmysle aj definuje formu politického bytia Ruska, ktorou je impérium. Historické udalosti dokázali, že pokusy o transformáciu impéria na iný systém, jeho liberalizácia a demokratizácia sa skončila územnou krízou a politickým úpadkom. Po istom čase sa však nové vedenie, nehľadiac na ideologické zmeny, vrátilo k predchádzajúcej imperiálnej politike. Tak napr. geopolitika ZSSR pred rokom 1989 nebola ničím iným, ako inou formou imperiálnej politiky Ruska spred roku 1917. Preto Rusko v tej podobe, v akej existuje v súčasnosti, môže existovať jedine ako impérium, alebo nemôže existovať vôbec. Politická centralizácia a autoritarizácia občianstva, pomerne agresívna politika vo vzťahu k susedom v poslednej dobe svedčia o procesoch re-imperializácie Ruska. Keď budeme vychádzať z toho, geopolitická voľba vládnucej elity musí byť jedine rusocentrická. Preto Rusko nemá žiadnu inú voľbu okrem samého seba, tendencia stať sa súčasťou iného systému znamená zmenu civilizačnej identifikácie a transformáciu na objekt geopolitiky.

Bez ohľadu na to, že od konca 80. a začiatku 90. rokov Rusko prežívalo geopolitickú krízu a prestalo byť vnímané ako zdroj politického vplyvu, zachovalo si svoj civilizačný potenciál vo svete a v regiónoch v Európe a v Ázii, nad ktorými dlhý čas panovalo. Preto v súčasnosti začalo proces obnovenia svojho vplyvu a vytvárania nových geopolitických koncepcií. Treba poznamenať, že geopolitické priority Ruska nadobúdajú hodnotovo-filozofický význam a prechádzajú z úrovne reálnej politiky na úroveň metafyziky. Rusko sa stáva nielen osobitným teritoriálnym a civilizačným priestorom, ale mení sa na štát „Pravdy” a „Dobra.” Ruský geopolitik V. L. Petrov skutočne vyčleňuje tri hlavné elementy existencie Ruska. Duchovným pilierom sú Viera, Pravda, Spravodlivosť a Pravovernosť. Politický pilier tvoria Štát, Impérium, Jednota a Autokracia. Sociálnym pilierom sú Vlasť, Ľud, Krajina. Vlastenectvo a Národ. Petrov tvrdí: „Štátno-politické špecifikum Ruska je centralizovaný, „záväzný” štát Pravdy, ktorý spája josifliansky princíp Služby a očistný duchovno-etický princíp sv. Nila Sorského. Najvyšší charakter Jednoty… Princíp „symfónie moci” pri mravnej priorite duchovnej moci nad svetskou.”* V tejto súvislosti je geopolitika Ruska výsledkom kozmického boja so Zlom, v ktorom samo plní osobitnú misiu boja proti štátom, ktoré presadzujú na svete zlo. Centrom svetového Zla je podľa názorov súčasných ruských geopolitikov USA.

Geopolitická súťaž so Spojenými štátmi prebieha na niekoľkých úrovniach:

1) ideologicko-hodnotovej: liberálno-katolícko-protestantská idea proti neliberálnopravoslávnej idei;

2) politickej: demokracia proti veľmocenskému centralizmu;

3) občianskej: masové materializované občianstvo Západu proti asketickému, duchovnému zjednoteniu ruského národa.

V tejto súvislosti možno vyčleniť nasledovné priority, ktoré stoja pred Ruskom:

a) Obrana vlastného civilizačného priestoru pred deštruktívnym vplyvom americkoliberálneho vplyvu. Početní ruskí teoretici považujú liberalizmus za proces zničenia slovanskej svojbytnosti, ktorý prebiehal počas celej histórie. Podľa nich liberalizácia nadobudla násilné formy a stala sa základom amerikanizácie ruských občanov a ekonomickej kontroly Ruska. Vytvorenie uzavretého kultúrneho priestoru so silnou centrálnou vládou, ktorá bude schopná mobilizovať ruský národ okolo idey pravoslávia je jedinou cestou, ako zachovať Rusko ako neopakovateľnú civilizáciu.

b) Vybudovanie nového geopolitického priestoru z troch slovanských štátov, Ukrajiny a Bieloruska pod geopolitickým vedením Ruska. To má obnoviť geopolitickú a civilizačnú celistvosť Ruska a celej pravoslávnej civilizácie (A. Dugin, A. Panaryn, V. Petrov, G. Zjuganov či V. Žrinovskij). „V súčasnosti jednotná ruská civilizácia je znova rozorvaná na tri časti. Každá z nich je však samostatne odsúdená na živorenie. Preto problém znovuzjednotenia s Bieloruskom a Ukrajinou je nielen začiatkom obnovenia prirodzeného geopolitického štatútu Ruska. V podstate je to problém našej zivotaschopnosti. Od toho, ako sa bude riešiť, závisí bytie a nebytie našej vlasti takej, akou bola odjakživa – unikátnej, svojbytnej a sebestačnej civilizácie. Práve preto je druhým strategickým cieľom po vnútornej konsolidácii všetkých zdravých politických síl úloha znovuzjednotenia Ukrajiny a Bieloruska s Ruskom.” Nový slovanský zväz musí perspektívne pritiahnuť k sebe iné štáty bývalého ZSSR – Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan a Arménsko. Ako príklad pokusu o obnovenie sovietskeho priestoru môže poslúžiť vytvorenie ekonomického zoskupenia EurAzES (Euroázijský ekonomický zväz).

c) Odpor proti rozširovaniu geopolitického vplyvu USA a jeho satelitov v postsovietskom priestore, prinajmenšom v krajinách, ktoré sa ešte nestali členmi NATO a EÚ. V súvislosti s tým sú všetky politické alebo ekonomické štruktúry, budované bez účasti Ruska, vnímané ako namierené proti jeho záujmom. Týka sa to predovšetkým zoskupenia GUAM. „GUAM je protiruské a dezintegračné zoskupenie. Zmysel tohto bloku spočíva vo vytváraní prekážok pre integráciu štátov SNŠ za účasti Ruska, Bieloruska a Kazachstanu.

Na globálnej úrovni je základnou prioritou Ruska vytvorenie celoeurópskeho zoskupenia suchozemských štátov, ktoré by mohli súperiť s angloamerickou námornou alianciou. Toto zoskupenie, perspektívne „nové európske impérium” by podľa názorov ruských geopolitikov malo vzniknúť na báze politickej osi Moskva – Berlín. „Európske impérium by nemalo potláčať európske národy, nepodriaďovať ich Nemcom alebo Rusom, ale naopak, oslobodzovať ich spod útlaku kvantitatívnej, konzumnej, trhovej civilizácie, prebúdzať ich hlbinné národné energie, navracať ich do lona dejín ako samostatných, živých a plnohodnotných politických subjektov, ktorých sloboda bude garantovaná strategickou silou celej Eurázie.”

Pri rozpracovaní svojej geopolitickej koncepcie boja so Zlom Rusko nenavrhuje iným štátom nič iné okrem abstraktne chápanej svetovej Duchovnosti, zničenej materializmom USA a nekonečného boja za jej „víťazstvo.” Tomuto duchu, ktorého základom je Rusko, musia a priori slúžiť všetky štáty bývalého ZSSR a Európy. V skutočnosti táto teória nie je nič iné, ako pokus o zdôvodnenie imperiálnych ambícií Ruska. Vlastná geopolitická voľba týchto štátov, ktoré sa dlhý čas nachádzali pod politickým tlakom toho istého Ruska, je teoretikmi i politickými praktikmi považovaná za nesprávnu a namierenú proti suverenite Ruska. Keď politické iniciatívy toho alebo iného štátu nie sú v súlade s prioritami Ruska, Moskva okamžite využíva materiálne mechanizmy svojho vplyvu, ako napr. zvýšenie cien ropy alebo plynu, zavedenie embarga na tovar a pod., pričom zabúda na svoju duchovnú misiu. Geopolitická voľba Ruska teda znamená postupné obnovenie impéria a obnovenie svojho panovania v eurázijskom regióne na úkor demokracie a suverenity susedných štátov.

Preto idea jednoty troch bratských národov je možná jedine v rámci jednotného veľkého Ruska.

Ukrajina. Za týchto podmienok geopolitická voľba Ukrajiny a Bieloruska sa zdá byť veľmi ťažká a stretáva sa s celým radom geopolitických prekážok, ktoré súvisia predovšetkým s nesúhlasom Ruska so stratou kontroly nad ich územím. Na druhej strane EÚ sa usiluje o veľmi opatrnú politiku voči uvedeným krajinám a je zdržanlivá
napr. voči snahám Ukrajiny o rýchlejšiu integráciu do európskeho priestoru, aby sa nedostala do konfliktu s Ruskom. „Berú (krajiny EÚ – pozn. aut.) do úvahy geopolitickú problematickosť Ukrajiny a ako vždy berú ohľad na možnú reakciu zo strany Ruska na iniciatívy EÚ v tejto krajine. A, prinajmenšom psychologicky považujú Ukrajinu za súčasť Ruska.”

Keď hovoríme o geopolitickej voľbe Ukrajiny, treba poznamenať, že nehľadiac na politickú nezávislosť, Ukrajina zostáva arénou aktívneho geopolitického súperenia medzi Ruskom a USA. Zároveň civilizačné rozdelenie Ukrajiny na západnú a východnú časť spôsobujú, že jej geopolitická voľba je protirečivá a do istej miery je závislá od politickej elity. Počas existencie nezávislého štátu sa však vytvorili dobré podmienky pre formovanie štátneho vedomia ukrajinských občanov, ktoré sa čoraz viac stáva eurocentrickým. Napriek tomu pred Ukrajinou stojí celý rad veľmi dôležitých geopolitických úloh:

1) Zníženie kultúrno-politického vplyvu Ruska;

2) Zachovanie územnej celistvosti krajiny a zabránenie separácie regiónov Krymu, Donecka a i.

3) Koordinovanie svojich aktivít s inými štátmi bývalého ZSSR s cieľom vytvoriť samostatný geopolitický a predovšetkým ekonomický priestor, čo umožní znížiť ekonomický tlak zo strany Ruska. Teoreticky takýmto geopolitickým zoskupením by sa mohol stať GUAM.

4) Rozšírenie politickej spolupráce s mladými európskymi štátmi, akými sú Slovensko, Poľsko a pobaltské štáty s cieľom získať podporu v procesoch, súvisiacich s integráciou do európskeho priestoru a vstupom do NATO.

Zároveň pre Ukrajinu je veľmi dôležitá zmena politickej situácie v Bielorusku, aby sa podarilo Bielorusko úplne zbaviť geopolitického vplyvu Ruska, čo automaticky rozšíri potenciál samotnej Ukrajiny v súperení s Moskvou.

Nehľadiac na konflikty medzi ukrajinskými občanmi, Ukrajina má potenciál pre realizáciu svojej nezávislej politiky a pre realizáciu geopolitickej voľby, ktorou je v súčasnosti vstup do európskeho geopolitického priestoru.

Bielorusko. V procese formovania geopolitickej koncepcie štátu zohráva dôležitú úlohu pozícia vládnucich elít. Rola elity je značná vtedy, keď sú občania politicky dezorientovaní alebo nemajú celonárodné priority. V tomto prípade geopolitika je orientovaná na vládu a absolútne závisí od vôle vládnucej vrstvy. Pokiaľ ide o geopolitickú voľbu Bieloruska, práve v tejto krajine plne závisí od preferencií a cieľov elít, lebo väčšina obyvateľov nemá vlastný názor na národný rozvoj Bieloruska.

Treba poznamenať, že vzhľadom na vytvorenie autoritatívneho režimu geopolitika je obmedzená nielen záujmami vládnucej elity, ale aj do značnej miery subjektivizovaná vôľou jediného človeka. Preto geopolitika Bieloruska nadobúda čoraz viac virtuálnu podobu, odtrhnutú od života, ale nevyhnutnú pre to, aby legitimizovala izoláciu
politickej elity a zároveň geopolitickú izoláciu krajiny.

Súčasná „virtuálna” geopolitická koncepcia oficiálneho Minska pozostáva z prvkov „mesianizmu a obetavosti,” charakteristických pre ruskú geopolitickú doktrínu. To svedčí o tom, že vládna elita nie je schopná vypracovať národnú koncepciu rozvoja krajiny.

Geopolitickými prioritami Bieloruska v 21. storočí sú teda:

a) „boj” s kultúrno-ideologickou, ekonomickou expanziou a politickou dominanciou Západu. Vo vzťahu so Západom Bielorusko vystupuje ako geopolitická bašta Ruska a harmonicky zapadá do koncepcie jednotného štátu „Pravdy.”

b) Vytvorenie spoločného východoslovanského priestoru, kde bude Bielorusko zohrávať kľúčovú rolu: „V dôsledku kultúrno-ideologického „rozkladu” Ruska tento štát už nie je viac schopný nárokovať si postavenie politického a duchovného centra.
Preto Bielorusko v duchu práva „mladšieho brata” sa môže uchádzať o duchovné a politické dedičstvo Ruska. „Minsk – štvrtý Rím.” Týmto argumentom sa zdôvodňuje zmrazenie procesu politickej integrácie Bieloruska s Ruskom, ktorý sa zastavil v skutočnosti preto, lebo „zväz” prestal vyhovovať záujmom bieloruskej elity, lebo ohrozoval suverenitu jej moci. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje, že Bielorusko sa má stať geopolitickým mostom medzi Západom a Východom. Hľadanie východiska zo slepej uličky, v ktorej sa Bielorusko ocitlo kvôli geopolitickým aktivitám Lukašenka, ho donútili využiť ideu „tretej cesty”, ktorú bieloruská opozícia navrhovala ešte v polovici 90. rokov. Žiaľ, politická izolácia Bieloruska mení túto cestu na cestu „vydedenca”. S tým súvisí ďalší element koncepcie.

c) Vytvorenie svetového geopolitického bloku štátov, ktoré sa nezapojili do amerického politického systému „globálneho sveta.” „Hnutie nezúčastnených musí bojovať za nový svet, kde je dôstojné miesto pre všetkých. Musíme rozhodne brániť právo svojich národov na voľbu samostatnej cesty rozvoja. Spoločne čeliť diktátu vonkajších síl, diskriminácie a vojnovým hrozbám. V poslednej dobe sa vedenie
Bieloruska čoraz viac orientuje na krajiny, akými sú napr. Kuba, Malajzia, Venezuela, Vietnam, Sýria či Libanon. Veľké očakávania sa spájajú so vzťahmi s Čínou.

Európsky vektor v bieloruskej zahraničnej politike postupne prechádza na úroveň vzťahov s nízkou mierou priority, geopolitika krajiny sa čoraz viac mení na áziocentrickú. Nepochybne „aziatizácia Bieloruska” je veľmi výhodná pre Rusko, lebo neumožňuje Bielorusku vymaniť sa spod jeho vplyvu, bez ohľadu na to, že v poslednej dobe možno iba veľmi ťažko označiť vzťahy medzi uvedenými krajinami za konštruktívne.

Záver
Problém geopolitickej voľby Ruska, Ukrajiny a Bieloruska zostáva aktuálny a rozporuplný. Napriek tomu však v súčasnosti idea jednotného slovanského štátu sa zdá byť málo perspektívnou. Rusko si zvolilo formu nového impéria, Ukrajina smeruje do Európy a Bielorusko sa stratilo niekde medzi Západom a Východom.