Pred niekoľkými mesiacmi sa v Saudskej Arábii začalo hovoriť o volebnom práve žien. Keďže v posledných komunálnych voľbách sa podľa vládnucej dynastie z technických dôvodov nepodarilo tento krok uskutočniť (pretože napríklad musia byť oddelené ženské volebné miestnosti od mužských), sľúbila, že sa tak stane počas nasledujúcich volieb.

Tento na prvý pohľad nevinný technický problém však len dokumentuje atmosféru v saudskom kráľovstve. Konzervatívna vládnuca elita len s ťažkosťami reformuje wahhábizmom ovplyvnený a legitimizovaný režim, avšak postupne musí určitými ústupkami reagovať na tlak zahraničia, najmä USA. Prepojenie wahábbizmu s režimom Saudov však zostáva veľmi silné napriek spomínaným zmenám, ktoré pre demokratický svet nepredstavujú také veľké pokroky v porovnaní s tým, ako ovplyvňujú sám režim v Saudskej Arábii.

Wahhábizmus v politike a v saudskej spoločnosti

Náboženstvo má v Saudskej Arábii významne miesto. Ústava, ktorá vyhlasuje že ústavou je Korán, výroky proroka a Alahove modlitby, odvodzuje legitimitu od Alaha. Ako uvádza Hudec  (1), Arabský polostrov je v porovnaní s inými islamskými krajinami v prípade zdroja legitimity výnimkou, keďže práve v iných krajinách sa suverenita odvodzuje od ľudu. Dôsledok tohto – na prvý pohľad možno nedôležitého javu – je skutočnosť, že podľa islamského práva sa môže nesúhlas s vládcom vyjadriť len vtedy, ak porušuje islamské zákony. Voľby sú preto v tomto prípade bezpredmetné, keďže tento spôsobom považujú za dostatočné demokratický. Nejde však len o ústavu alebo o ešte o často vyslovovaný – skôr prozaický – dôvod, že v krajine sa nachádzajú dve z troch najsvätejších miest islamu (Mekka a Medina).

Saudská Arábia je jedinečná v tom, že ako jediná krajina označuje za oficiálne náboženstvo wahhábizmus, ktorý vyznávajú len 2 % moslimov vo svete. Wahhábizmus je puritánska radikálna vetva sunnitského islamu, ktorej cieľom je návrat k základným princípom viery, ktoré predstavujú pôvodné ideály skorých moslimských komunít a odmietnuť zvyky a inovácie, ktoré sa odlišujú od učenia proroka Mohameda a jeho spoločníkov (2). S wahhábizmom je v tomto prípade spojený princíp idžtihád (reinterpretácia), ktorý umožňuje zachovanie jedinečnej a kompletnej predstavy islamu, ako je uvedené v objavených zdrojoch – nespolieha sa na rôzne novšie interpretácie jednotlivých škôl (3). Idžtihád v praxi vlastne znamená, že učenec alebo právnik podľa svojho uváženia prispôsobí výklad práva existujúcim podmienkam. Tento smer reprezentuje odpor k všetkým newáhhabistom – neveriacim, Židom, kresťanom ako aj ostatným moslimom (najmä súfistom a šíitom), proti ktorým je podľa Wahhába potrebné viesť džihád.

Jedinečnosť Saudskej Arábie v otázke vzťahu politiky a náboženstva spočíva aj v tom, že jej systém vzťahu náboženstva a štátnej moci sa ako jediný v súčasnom svete charakterizuje podľa Medhursta ako sakralizované politické zriadenie, kde neexistujú hranice medzi sakrálnym a sekulárnym respektíve sú veľmi nejasne vymedzené (4). Rovnaký názor má aj kritik porušovania ľudských práv v Saudskej Arábii Ali Al Ahmed, ktorý tvrdí, že wahhábistické inštitúcie nie sú vôbec oddelené od vlády (5). A hoci od 19 storočia sa inštitucionálne a personálne delia kompetencie v otázke štátu a náboženstva medzi rodinu Al aš-Šejk, ktorá spravuje Medinu a Mekku a je zodpovedná za duchovnú oblasť v Saudskej Arábii, a rodinou Saudov, ktorá dozerá skôr na záležitosti vládnutia, skutočná hranica medzi náboženstvom a štátnom mocou v krajine neexistuje, náboženstvo nie je nezávislé od štátnej moci ako ani štátna moc od náboženstva. To potvrdzuje aj Kostiner, tvrdiac, že „wahhábistický islam zostáva morálnym poriadkom, zjednocujúcim faktorom a ideologickým stimulom spoločnosti, ale iba v spojení so štátnym záujmami a legitimizujúc vládu Saudov” (6).

Saudská Arábia je tak napríklad jedinou krajinou, kde je právny poriadok založený výlučne na islamskom práve (šáría), pokiaľ to neprotirečí štátnym záujmom. Faktom tak síce je, že trestné právo Saudskej Arábie vychádza z islamského práva hadd, ktoré „delikty” ako napríklad alkoholizmus trestá bičovaním, avšak obchodné právo je – napriek nesúhlasu duchovných – vyňaté z islamského práva respektíve posudzované špeciálnou komisiou (7).

Od 30. rokov, keď vyhlásil Ibn Saud wahhábizmus za štátne náboženstvo, najvyšší duchovní – ulamovia sa stali časťou kráľovského zriadenia, majúc náboženskú autoritu. Najvýznamnejšie slovo má Veľký mufti, ktorý priamo alebo nepriamo dohliada nad mnohými náboženskými inštitúciami, úzko previazanými so štátom, hoci nie priamo pod kontrolou vlády (napríklad Rada vedúcich ulamov ako najdôležitejšia náboženská inštitúcia, Najvyššia rada ulamov). Dôležitejší je fakt, že títo ulamovia sa, ako už bolo uvedené, nesprávali (a nesprávajú) nezávisle, ale v súlade s štátom kontrolovanými inštitúciami.

Dôležitým argumentom, ktorý poukazuje na blízky vzťah náboženstva a štátnej moci v Saudskej Arábii je ich finančná previazanosť. Náboženské inštitúcie, ako aj duchovné autority financuje štát.

Vzájomný vzťah náboženských autorít a štátnej moci v praxi

Dotovanie duchovenstva však okrem previazanosti náboženskej autority a štátnej moci znamená, že tie sú do veľkej miery závislé od ochoty dynastie platiť, a preto je pravdepodobné, že niektoré prosaudské kroky náboženských duchovných sú ovplyvnené práve týmto faktom. Potvrdzuje to aj Alyemi, ktorý tvrdí, že duchovenstvo je len natoľko silné, nakoľko mu to vládnuca dynastia Saudov dovolí (8). Ako dôkaz využívania náboženstva vládnucou elitou slúži niekoľko fatwiev (nábožensko-právne rozhodnutie), ktoré uvalili náboženské autority (aj Veľký mufti) na jednotlivých zahraničných politikov, ktorí boli v spore so saudskou elitou. Dotknutým sa stal napríklad Saddám Hussajn, či líbyjský diktátor Muammar Kaddáfí. Je takmer isté, že viac ako vďaka náboženským autoritám, boli tieto fatwy vyhlásené na požiadanie saudskej politickej elity. Podobný názor má aj predstaviteľ opozície Sa´d Al-Faqih, ktorý tvrdí, že fatwy v týchto prípadoch nie sú dôsledkom presvedčenia, ale strachom z dôsledkov, ktoré by duchovným hrozili, ak by tak nespravili (9).

Niektorí analytici tiež tvrdia, že síce duchovné autority majú možnosť vyjadrovať sa k určitým záležitostiam, avšak ich hlas vládnucej elita vníma ako poradný, a tak v konečnom dôsledku sa kráľ rozhodne podľa svojho uváženia. Navyše, v prípade sporov ich môže saudská dynastia kedykoľvek odvolať a vymenovať iných, keďže je to v kompetencii vládnej elity (10).

Príslušníci saudskej elity však rozumne využívajú náboženskú rétoriku, respektíve duchovných vodcov na boj proti liberálom, ktorí kritizujú súčasné nedemokratické podmienky v krajine a volajú po demokratických reformách, ktoré by sa dotkli ako duchovenstva, tak aj vládnucej elity. V tomto prípade je však spoločný boj pre obe strany vyhovujúci.

Na druhej strane, saudská elita určite chápe potrebu silného partnera, ktorým duchovenstvo je, a preto nie je vhodné stavať náboženské autority do znevýhodnenej pozície. Dokonca Hamzawy (11) tvrdí, že náboženský establishment je kľúčovým a bohatým hráčom, ktorý nemôže byť kontrolovaný ani vládnucou elitou. Z toho vyplýva, že síce Saudi môžu mať inštitucionálne aj normatívne zaručenú určitú dominanciu nad duchovenstvom, avšak stále majú akýsi „vydieračský” potenciál – odvrátenie sa od režimu a dokonca vystupovanie proti nemu by mohlo znamenať jeho koniec. A preto je v závažnejších záležitostiach vládnuca elita ochotná rozhodnutia dopredu konzultovať s duchovenstvom.

Vo svojom príspevku to na určitých príkladoch z minulosti dokazoval aj Nawal Obaid (12). Aj keď jeho práca je napadnuteľná pre nedostatok jasných dôkazov – ktoré v prípade neoficiálnych a utajených interakcií medzi náboženskými autoritami a politickou elitou nie sú dokonale zachytiteľné – je to štúdia, ktorá má svoju opodstatnenosť. Obaid tvrdí, že náboženské autority v Saudskej Arábii majú výrazný vplyv na rozhodovanie aktérov. A popri iných faktoroch patrí práve tento k tým podstatným pre objasnenie rôznych rozhodnutí saudských vládcov. Ako dôkaz ponúka analýzy štyroch udalostí – ropného embarga, ktoré Saudská Arábia uvalila na USA počas izraelsko-arabskej vojny v roku 1973, ďalej prípady vstupu a zotrvania amerických vojakov v Saudskej Arábii a naposledy v otázke podpory Talibanu.

Práve v týchto prípadoch sa podľa autora dá odhaliť vplyv duchovných a ich snaha o to, aby Saudská Arábia bola vodcom medzi moslimskými krajinami. Autor argumentuje najmä výrazným vplyvom Veľkého muftiho šejka Muhammada Al Aš-Šejka na kráľa Fajsala ako aj dlhými rokovaniami a vyjednávaniami medzi predstaviteľmi náboženskej obce a štátom, ako to bolo napríklad v prípade vojny v Zálive, keď musel kráľ Fahd presviedčať vyše 350 moslimských duchovných o potrebe amerických jednotiek na saudskoarabskej pôde a nakoniec musel sľúbiť dodržiavanie určitých islamských pravidiel americkými vojakmi. Navyše, náboženskí duchovní získavali na výmenu za náboženskú podporu kráľovských rozhodnutí výraznejšie slovo v – pre nich prioritných – oblastiach ako napríklad morálna polícia. Preto by bolo mylné sa domnievať, že štátna moc výrazne dominuje nad náboženskými autoritami, ako sa to na prvý pohľad môže zdať.

Štátna moc tak potrebuje wahhábistickú náboženskú elitu najmä z jedného pragmatického dôvodu, z ktorého sa všetko odvíja. Wahhábizmus ako aj duchovenstvo legitimizujú autokratický režim Saudov a udržujú ho tak pri moci. Ak by vládnuca dynastia stratila podporu náboženských autorít, stratili by legitimitu, a teda by ju museli hľadať v ľude, tak ako je to v mnohých iných arabských a islamských krajinách. To by však pre režim znamenalo potrebnú liberalizáciu a teda s tým spojenú demokratizáciu, kde by ľudia aspoň v akej takej miere volili svojich zástupcov a podriadili by vládu väčšej kontrole. To by, pochopiteľne, išlo proti záujmom súčasnej politickej elity, ktorá si v krajine žije bez akejkoľvek kontroly.

Navyše, obávanejšia a výraznejšia opozícia v krajine je tá islamistická. Preto sa štátna moc snaží udržať si podporu wahhábistom a zamedziť ich spoluprácu s opozičnými silami, čo by s určitosťou viedlo k destabilizácie politickej situácie a dokonca pravdepodobne aj k pádu autokratického režimu. V tomto prípade nie je však spolupráca Saudov a duchovných autorít až taká jasná, keďže niektorí ulamovia odmietajú lojálnymi wahhábistami uvalené fatwy proti opozičným lídrom a „koketujú” s islamistickou opozíciou, s ktorými zdieľajú hlavne z náboženských pozícií mierenú kritiku režimu (13).

Je vhodné poznamenať, že prípadné prevzatie moci islamistickou opozíciou by pravdepodobne neznamenalo demokratizáciu a liberalizáciu spoločnosti, keďže islamisti (väčšinou nie wahhábisti, ale skôr šíiti a saláfisti) vystupujú z pohľadu náboženstva ešte radikálnejšie ako dnešná elita, ktorú islamisti obviňujú z porušovania islamských zákonov, či už „pestovaním” dobrých vzťahov s USA, ale aj korupciou alebo ekonomickou nerovnosťou. Dokonca, niektorí z nich vládnu dynastiu obviňujú z toho, že jej cieľom nie je nastoliť islamský štát (umma), ale skôr Mulk (sekulárny štát). Z hľadiska západného vnímania náboženskej radikálnosti saudskoarabského režimu sú tieto slová kritizujúce slabú úlohu náboženstva v saudskej spoločnosti sotva pochopiteľné, dokazujú však tvrdenie, že nástup opozície by bol možno vyvolal ešte radikálnejšie sledovanie náboženských záujmov, hoci sa dá diskutovať, či pod vlajkou wahhábizmu alebo inej vetvy islamu.

Vyjadrenia opozície a ich neustála kritika bezbožnosti režimu (hoci niekedy je to kritika pragmatická ako v prípade korupcie či klientelizmu) je podľa mňa rovnako dôkazom o silnej náboženskej afiliácii občanov, ktorí tak nechcú zmeniť pozíciu náboženstva v štáte, ale skôr ho posilniť, respektíve prispôsobiť ho svojim požiadavkám. Ukázalo sa to už počas Vojny v Zálive, keď sa v spoločnosti zdvihla vlna nevôle voči prítomnosti zahraničných vojsk v krajine, kedy jedným z hlavných argumentov bol neoprávnený vstup inovercov na územie krajiny, v ktorej sú dve najsvätejšie miesta islamu (14). Inak povedané, relevantná opozícia voči nábožensky fundamentalistickému režimu nie je sekulárna respektíve liberálna, ale práve radikálne náboženská, čo svedčí o dôležitosti náboženstva v krajine. Táto situácia je však pochopiteľná, keďže v krajine má nad vzdelávaním dohľad wahhábistická elita.

Práve ovládnutie takých významných oblastí v štáte, ako je vzdelávanie a súdnictvo wahhábistami, je dôležitým argumentom prepojenosti štátnej moci a duchovenstva respektíve dlhotrvajúceho vplyvu wahhábizmu na saudskú spoločnosť.

Väčšina analytikov (Hamzawy, Henderson, Lippman atď.) sa zhoduje, že saudské náboženské vzdelávanie je v rukách wahhábistov. V praxi to znamená, že sa neučí o iných vierovyznaniach ale iba o wahhábizme a jeho histórii, učiť tieto predmety môžu len wahhábisti, v knižniciach sú z náboženských kníh len knihy šíriace wahhábizmus, v médiách dostávajú priestor len wahhábistické idey, nie iné náboženstvá (15). Celkové zameranie tohto vzdelávania je podľa šíitov namierené proti ostatným náboženstvám. Faktom ostáva, že osnovy pre všetky školy, či už privátne alebo verejné, vypracovávajú práve wahhábisti.

Dôležitejšie z pohľadu nášho skúmania je fakt, že toto postupné wahhábistické ovládnutie spoločnosti podporuje aj vláda svojimi konkrétnymi krokmi. Jedným z týchto krokov vlády bola výmena reformného ministra školstva za jedného z najradikálnejších wahhábistov Abdullahom bin Salih Obeidom, ktorý spolupracoval dokonca aj s Moslimským bratstvom (prostredníctvom Svetovej ligy moslimov).

Táto informácia však nie je prekvapujúca. Už v minulosti v 60. – 70. rokoch totiž učili náboženskú výchovu v Saudskej Arábii členovia Moslimského bratstva, ktorí dokonca založili organizáciu Svetová liga moslimov. Sám predstaviteľ Moslimského bratstva Hasan Al Banná bol ovplyvnený wahhábizmom a šíril ho ďalej, súčasným rektorom Islamskej univerzity v Medine je tiež údajne člen Moslimského bratstva, egyptský profesor Al-Qaradawi, ktorý má dokonca zakázaný vstup do USA pre podporu násilia a podporu terorizmu (16). To tiež vypovedá o miere radikálnosti náboženskej výchovy v školách, ktorá tak vychováva aj mnoho radikálov, naučených nenávidieť Židov, kresťanov či nevercov.

Podobná situácia je aj na súdoch. Súdia výlučne wahhábisti, a to aj v šíitských oblastiach. Inak povedané, o osude šíitov rozhodujú ľudia, ktorých náboženstvo hovorí o menejcennosti iných vierovyznaní.

Situácia ohľadne liberalizácie tohto systému sa mení v závislosti od jednotlivých faktorov, ktoré na proces reforiem pôsobia. Ako uvádza Hamzawy (17), aj keď sa do roku 2001 udiali niektoré zmeny, ich progres zastavil menší tlak USA na režim po útokoch na Svetové obchodné centrum, hoci práve 15 atentátnikov z 19 bolo saudského pôvodu a boli vzdelávaní v nenávisti voči Židom, kresťanom a nevercom a teda aj Američanom. Rovnako sa ako dôvod uvádza udalosť vnútri rodiny, keď sa menili najvyšší muži v krajine. (Fahd sa vzdal moci v prospech Abdullaha, ktorý vládne dodnes a ktorý je konzervatívnejší a viac protidemokraticky orientovaný ako jeho predchodca.) Posledným a najvýznamnejším relatívne demokratizačným momentom boli komunálne voľby, ktoré sa uskutočnili po vyše tridsaťročnej prestávke.

Šírenie wahhábizmu v zahraničí

Je fakt (a saudská vláda to až do útokov na WTC nepopierala), že saudská elita spolu s duchovenstvom vynakladajú finančné aj ľudské prostriedky na šírenie wahhábizmu v zahraničí.

Najjasnejším a vari najznámejším prenikaním wahhábizmu je vplyv wahhábizmu na členov už asi medzinárodného Moslimského bratstva. V tejto súvislosti sa spomína zakladateľ tejto fundamentalistickej organizácie Hasan Al-Banná, prostredníctvom ktorého sa wahhábizmus šíril ďalej v rámci tejto fundamentalistickej organizácie, ako aj mimo nej. A keďže Moslimské bratstvo má dnes pobočky vo vyše 70 krajinách, wahhábizmus má v zahraničí značné zastúpenie. Rovnako v prospech šírenia wahhábizmu pôsobí aj Svetová moslimská liga, ktorá bola založená v roku 1962 a ktorá slúži na financovanie mešít, kultúrnych centier, škôl a iných náboženských inštitúcií. Dynastia tiež podporuje rôzne islamské nadácie a fundamentalistické hnutia v zahraničí (ktorých financie slúžia často aj na teroristické akcie respektíve národnooslobodzovací boj v Palestíne) napriek odporu jej politických spojencov (napríklad USA), čím len potvrdzuje svoj seriózny vzťah k náboženstvu.

Otázne je, nakoľko táto pomoc smeruje k šíreniu wahhábizmu alebo k uspokojovaniu národných záujmov Saudskej Arábie. V obhajobe duchovných pohnútok saudskej elity N. Obaid tvrdí, že napríklad v prípade sunnitského Talibanu (nie prísne wahhábistického), bola podpora aj teologická, keďže Taliban tvorili prevažne afganskí utečenci, ktorí boli v Pakistane vzdelávaní v náboženských školách pod finančnou aj teologickou kontrolou Saudskej Arábie a vyučovala sa v nich wahhábistická teológia a právo (18).

Medzi najviac ovplyvnených moslimov patria tí z Pakistanu, Palestíny, Afganistanu, Alžírska, Čečenska (napríklad Šamil Basajev) ako aj Bosny (19). Je však pravdepodobné, že šírenie wahhábizmu v týchto oblastiach bolo len druhoradým, respektíve sprievodným javom politických či geopolitických snáh Saudskej Arábie, keď okrem podpory kultúry a náboženských centier vynakladala značné prostriedky na ozbrojený boj jednotlivých skupín proti svojim politickým nepriateľom (napríklad podpora Palestínčanov proti Izraelu). Faktom však ostáva, že od rokov 1975 – 1987 Saudská Arábia na „zahraničnú rozvojovú pomoc” vyčlenila 4 miliardy dolárov ročne, na konci roka 2002 to bola celková suma 70 miliárd dolárov. Tieto čísla navyše nezahrňujú súkromné príspevky občanov, ktoré sú tiež spravované štátom kontrolovanými nadáciami (20).

Záver

Samo skúmanie vzťahu saudskej elity a wahhábistického duchovenstva sa stretáva s niekoľkými prekážkami. Najzásadnejšia je azda skutočnosť, že veľká časť vzťahov medzi štátnou mocou a duchovenstvom sa odohráva tajne, respektíve „potichu”. Na to nadväzujúci problém je existencia neformálnych pravidiel, ktorými sa saudská (ako každá iná) spoločnosť do určitej miery riadi, a ktoré nie sme schopní odhaliť z ponúknutých dokumentov a analýz.

Z analýzy inštitúcii, ich vzájomných interakcií a praktických výstupov vyplýva že v Saudskej Arábii neexistuje hranica medzi sakrálnym a sekulárnym, hoci inštitucionálne táto hranica aspoň do určitej miery existuje. Náboženstvo hrá v spoločnosti významnú úlohu, z čoho profitujú hlavne islamistické náboženské strany, respektíve vládnuca dynastia Saudov. Vzťah náboženských autorít a štátnej moci vzájomne výhodný – ani pre štátnu moc ani pre duchovné autority, nie je výhodné stáť proti sebe, ale spolupracovať.

Saudskoarabský režim podporuje wahhábizmus aj mimo Saudskej Arábie. Toto tvrdenie môže byť spochybnené tým, že podpora krajiny jednotlivým vládam a skupinám nemusí znamenať podporu šírenia wahhábizmu, ale len jednoduché sledovanie vlastných národných cieľov. Avšak existujú aj príklady, keď je práve šírenie kultúrnych a náboženských hodnôt evidentné (príklad pakistanských náboženských škôl).

Nasledujúc vývoj v Saudskej Arábii v otázke vzťahu náboženstva a politickej elity bude závisieť aj od nasledujúcich volieb, keď sa rozhodne, či ženy získajú volebné právo, alebo nie. Samozrejme, problém práv žien súvisí okrem náboženstva aj s tradičnosťou spoločnosti, ktorá je ovplyvnená kmeňovými zvyklosťami. Avšak práve „modernizácia” v otázkach demokracie volieb je útokom aj proti wahhábizmu, ktorý podobnú modernosť odmieta. Ak ženy volebné právo získajú, môže to – ignorujúc iné vplývajúce faktory ako napríklad výmena volebného práva žien za iné výhody pre duchovenstvo – naznačovať určité slabnutie väzieb medzi štátnou mocou a duchovenstvom, respektíve oslabovanie vplyvu duchovenstva smerom k štátnej moci. Naopak, ak sa podarí konzervatívnemu krídlu saudskej elity a duchovenstvu presadiť zákaz volebného práva pre ženy, bude to znamenať stále silný vplyv wahhábizmu na rozhodovanie elít.