Nasledujúci príspevok sa zaoberá problematikou islamského šítskeho extrémizmu a jeho formami na území Sýrie a Iraku so zameraním na časové obdobie rokov 2011 – 2017.

Korene vzniku šítskeho extrémizmu

Šítsky islam predstavuje druhú najrozšírenejšiu formu tohto náboženstva, ktorý je zastúpený 10% – 13% z celkovej moslimskej populácie (zvyšných cca. 85 – 90% tvorí sunitská odnož, škola Ibadi a moslimská komunita Ahmadíja) [1].

Šítsky islam je dominantný predovšetkým v Iráne, kde sa k nemu hlási 90% – 95% populácie [2], v Iraku (65% – 70%), Azerbajdžane (65% – 70%), Libanone (45% – 55%), Bahrajne (65% – 70%), Jemene (42% – 47%) [3].

Základný rozdiel, ktorý markantne odlišuje šítske poňatie islamu od sunitského, je historické vnímanie inštitútu kalifa – priameho nástupcu Mohameda a vodcu moslimskej komunity. Podľa šítskej tradície Mohamed ustanovil za svojho nástupcu bratranca Ali ibn Abi Taliba (od toho názov šíh ali – nasledovníci Aliho), ktorý je zároveň zo strany šítov považovaný za prvého imáma [4]. Podľa sunitskej tradície moslimská obec jednomyseľne zvolila (šúra) podľa pravidiel sunny (krajinné kmeňové zvyky, od toho označenie suniti) za Mohamedovho nástupcu jeho svokra – kalifa Abu Bakra (Abū Bakr ‘Abdallāh bin Abī Quḥāfah aṣ-Ṣiddīq) [5]. Šítska vetva následne vychádza z rodovej línie Aliho, z ktorých vzišlo prvých 12 imámov. Pôsobenie prvých 12 imámov tvorí jadro tradícií a učenia šítskeho islamu. Sunitská tradícia zase sleduje líniu Abu Bakra, ktorý položil základy rašídovského kalifátu. Od momentu vzniku rodovej línie Aliho dochádza k ozbrojeným konfliktom medzi Alíovcami – šítmi a sunitmi. V určitých historických miestach dochádza k prelínaniu udalostí a tradícií (Ali je považovaný za 4. kalifa podľa sunitskej tradície), mocenský konflikt však poznačil natrvalo ďalší vývoj islamu až do dnešných dní.

Z dogmatického hľadiska učenie šítskeho islamu vychádza z Koránu, hadísov a neskorších komentárov a nariadení imámov [6]. Vodcom moslimskej komunity – imámom, pripisujú nadpozemskú inšpiráciu a nevinnosť ismah [7], ktorá oprávňuje komentovať náboženské texty a vykladať ich nariadenia v praktickom živote. Imámovia majú teda väčší filozofický a praktický význam v šítskom poňatí ako v sunitskom (kde predstavujú človeka, ktorý smie prehovoriť a viesť modlitbu v mešite).

Najrozšírenejšie prúdy šítskeho islamu sú tzv. dvanástnici (uznávajú prvých 12 imámov), zajdíja (uznávajú prvých 5 imámov), izmaeliti (uznávajú prvých 7 imámov). Do šítskeho islamu sa zaraďujú aj sýrski alaviti, hoci oficiálna šítska doktrína ich považuje za heretikov [8].

Na konci 19. stor. a začiatkom 20. stor. sa v Perzii spopularizoval inštitút ajatoláha (prekl. znamenie Alaha) vďaka klérikalnému semináru v Kóme [9]. Ajatoláh je predovšetkým učiteľ znalý islamského práva, jurisprudencie, koránu a filozofie [10]. Ajatoláhovia vytvorili cirkevnú hierarchiu Ulama [11], v rámci ktorej najvyššiu formu náboženskej autority zastávajú veľkí ajatoláhovia, tzv. mardžovia [12]. Do právomocí mardžu spadá tiež nepriama tvorba a modulácia islamského práva. Mardža môže vytvárať právne rozhodnutia a záväzne interpretovať korán [13]. Ak by sme zoradili právnu silu a záväznosť zdrojov v šítskom islame [14], na prvom mieste je obsah koránu, hadísy (kompilované v zbierke „4 knihy”), interpretácia prvých imámov, interpretačná činnosť mardžov a ajatoláhov [15].

Chomejnizmus 20. storočia

Sajíd Ruholáh Musáví Chomejní (1902 – 1989) bol pôvodne vyštudovaný iránsky ajatoláh [16], neskôr povýšený v r. 1963 na mardžu [17], ktorý v roku 1979 usporiadal v Iráne tzv. „ islamskú revolúciu”, teda štátny prevrat [18].

Chomejnizmus je ideologický smer, ktorý sa spája s edukačným a politickým pôsobením Chomejního. Chomejnizmus je v praxi uplatňovaná šítska koncepcia vilajat al-fakih, teda „Dozor islamských juristov nad spoločnosťou” [19]. Ulama alebo šítska náboženská hierarchia – cirkev, získala dominantné a vedúce postavenie nad štátnymi orgánmi po revolúcii v r. 1979. V súčasnosti Irán ako štát nemôže existovať bez Ulamy. Personálne obsadenie úradu najvyššieho vodcu, súdov a dozorných, kontrolných orgánov si monopolizovala cirkevná hierarchia [20]. Vnútorná regulácia spoločnosti sa riadi nariadeniami šaríje. Politiku a medzinárodné vzťahy determinuje priamo Ulama. Volebné mechanizmy sú podľa medzinárodných štandardov nedemokratické a diskriminačné, ktoré poukazujú na typický charakter islamskej šítskej teokracie.

Islamská revolúcia priniesla do praxe negáciu predošlého prozápadného vývoja spoločnosti Iránu a nadstavila budúce smerovanie krajiny k ultrakonzervatívnemu šítskemu islamizmu [21]. Oficiálne sa poprela myšlienka demokracie a prozápadného humanizmu [22]. Chomejní hneď na začiatku uchopenia moci deklaroval vnútroštátnych a zahraničných nepriateľov. Zahraniční nepriatelia boli reprezentovaní sekulárnymi krajinami, teda západným, východným blokom a najmä Izraelom [23]. Vnútroštátni nepriatelia reprezentovali sekulárne, prozápadné alebo prosocialistické sily, ktoré s veľkou intenzitou prenasledoval a likvidoval [24]. V prvopočiatkoch uchopenia moci Chomejní vnímal moslimské krajiny a moslimské obyvateľstvo ako prirodzeného spojenca celosvetovej islamskej revolúcie. V jeho predstavách sa mal zotrieť rozdiel medzi sunitmi a šítmi [25]. Islamská iránska revolúcia mala zvíťaziť v každej moslimskej krajine [26]. Expanzia Iránu sa stala otvorenou a neskrývanou politikou podporovanou vyhláseniami ajatoláhov a mardžov. Sýriu vyhlásili za 35. provinciu Iránu [27] a novovznikajúca iránska revolučná rozviedka Quds začala s vytváraním polovojenských milícií v šítskych komunitách na Blízkom východe.

Na tieto skutočnosti s veľkou nevôľou pozerali sunitské monarchie a sekulárne arabské socialistické bloky. Logicky sa vynárala otázka, kde až siahajú hranice Iránu podľa šítskych náboženských elít? Počas iracko-iránskej vojny (1980 – 1988) sa zahraničná politika Iránu voči sunitským moslimským krajinám dimenzovala, prispôsobovala a vyostrovala. V aliancii sunitských moslimských štátov namierených proti iránskemu expanzionizmu sa do vedúcej pozície postavila Saudská Arábia – teokratická sunitská absolutistická monarchia [28].

Nástroje šírenia islamskej revolúcie

Dňa 5. mája 1979 bola zriadená Armáda ochrancov islamskej revolúcie – Sepāh-e Pāsdārān-e Enqelāb-e Eslāmi  [29](ďalej len AOIS). Náplň činnosti AOIS smeruje hlavne k osobnej ochrane veľkého ajatoláha, vládneho a klérikálneho zboru, a ochrane iránskej islamskej revolúcie [30]. AOIS má na starosti vnútornú politickú bezpečnosť, vykonáva priamy dohľad nad všetkými špeciálnymi armádnymi a policajnými jednotkami (napr. nad iránskym atómovým a raketovým programom), šítskymi milíciami Basidž a je zodpovedná za spravodajskú činnosť v zahraničí.

Podľa náplne sa AOIS člení na:

1. Zbor Ansar ul-Mahdi je zodpovedný za bezpečnosť vrcholných predstaviteľov Iránu a vnútornú bezpečnosť [31].

2. Jednotky Quds reprezentujú rozviedku zodpovednú za šírenie myšlienok islamskej revolúcie v zahraničí [32].

3. Vzdušné sily AOIS sú kombináciou vzdušných síl a strategického raketového vojska [33].

4. Námorné sily AOIS sa špecializujúce na diverzné útoky a stráženie pobrežia perzského zálivu. Špeciálne komandá námorníkov a iránske komandá vo všeobecnosti sa nazývajú Takavar [34].

5. Milície Basidž, ktoré majú na starosti podporné vojenské funkcie, vnútornú bezpečnosť, náboženské oslavy a ochranu morálky – sunitská verzia náboženskej polície je Hisbah [35].

V roku 2008 AOIS prešla územnou organizačnou zmenou. Do každej iránskej provincie bola ustanovená jedna divízia AOIS spolu s veliteľstvom raketového vojska. V hlavnom meste Teherán majú sídlo dve divízie AOIS [36].

Celková personálna obsadenosť AOIS sa odhaduje na 120 000 až 125 000 príslušníkov [37], plus 90 000 príslušníkov milícií [38]. AOIS bola deklarovaná USA ako teroristická organizácia [39].

Jednotky Quds sú priamo zodpovedné veľkému ajatoláhovi. Súčasným veliteľom Quds je generálmajor Kasem Sulejmání (nar. r. 1957 –). Personálna obsadenosť Quds sa odhaduje na 15 000 príslušníkov podľa údajov z roku 2007 [40].

Quds vznikli počas iracko-iránskej vojny ako rozviedka islamskej revolúcie. Hlavnou úlohou Quds je rozširovanie vplyvu Iránu a šítskej islamskej revolúcie v zahraničí. Tento vplyv iránski agenti rozširujú pomocou základných spravodajských metód a to financiami, špionážou, politickým tlakom a diverznými – teroristickými akciami [41].

Quds dokázali v zahraničí pomocou iránskych financií založiť desiatky šítskych polovojenských organizácií známych ako šítske milície. Tieto milície sa pôvodne orientovali na boj proti západu, socialistickému bloku a Izraelu, využívaním asymetrického spôsobu vedenia vojny – teroristickými akciami. V súčasnosti sa diapazón boja rozšíril aj o sunitské krajiny, ktoré vytvorili koalíciu za účelom zastavenia expanzie iránskeho vplyvu na ich domácej pôde [42].

Prostredníctvom šítskych milícií Irán ovplyvňuje spoločenský život, vnútropolitické dianie a realizuje spravodajskú činnosť v predmetných krajinách. Drvivá väčšina šítskych milícií bola západnými štátmi, sunitskými krajinami a Izraelom označené za teroristické organizácie [43].

Medzi prvé úlohy zverené jednotkám Quds z chronologického hľadiska patrila personálna a materiálna podpora odboja Kurdov v Iraku proti Sadámovi Husajnovi. Quds získavali taktiež živnú pôdu najmä v početných šítskych komunitách na juhu Iraku [44].

V 80.-tych rokoch 20. stor. založili na juhu Iraku odbojovú politickú organizáciu s názvom „Najvyšší koncil pre islamskú revolúciu v Iraku”, v Libanone založili teroristické hnutie Hizbaláh, v Afganistane podporovali šítsku organizáciu Hizb-e Wahdat, v Bahrajne a Jemene využívali tenzie medzi sunitskou vládou a šítskou väčšinou na presadenie ultrakonzervatívneho vplyvu miestnych klerikov. Agenti Quds sa taktiež podieľali na fyzickej likvidácii iránskych disidentov v zahraničí [45].

V súčasnosti Quds prežívajú zlaté obdobie svojej činnosti. Paradoxne odchod vojsk USA z Iraku, vznik Islamského štátu a destabilizácia Sýrie občianskou vojnou, priniesla Quds jedinečný priestor na sebarealizáciu a zvýšenie politického vplyvu Iránu na irackú a sýrsku vládu.

Quds bola deklarovaná Kanadou a USA za teroristickú organizáciu.

Irak a vytváranie politického pozadia do roku 2014

Irak tvorí cca. 38 mil. obyvateľov [46]. Etnicky je Irak tvorený Arabmi (75% – 80%), Kurdmi (15% – 20%) a Turkménmi [47] (5% – 8%). Z náboženského hľadiska je Irak z 99% zastúpený islamom, z toho 60% – 65% šítskou a 35% – 40% sunitskou odnožou. Zvyšok náboženskej diverzity je zastúpený minoritnými náboženstvami ako sú asýrski kresťania a Jezidi [48].

Z hľadiska politickej organizovanosti šítski Arabi tvoria vyše 20 mil. irackej populácie. Ich komunita je dislokovaná v južnej polovici Iraku. Spomínané územie je považované za rodisko šítskeho islamu už z čias prvého imáma Aliho. Práve v týchto lokalitách sa nachádzajú posvätné miesta a hlavné centrum šítskeho islamu.

V 18. storočí osmanská ríša uskutočnila sériu násilných presídlení arabských kmeňov do južného Iraku za účelom urbanizácie a odstránenia antiosmanských tendencií [49]. Kontakt so šítskym islamom, perzským vplyvom a odporom voči osmanskej ríši spôsobil masívne konvertovanie presídlených arabských kmeňov na šítsky islam, čím sa vytvorila historická aliancia medzi Perziou a južným Irakom [50].

Irackí Kurdi, v zastúpení 8,3 mil. obyvateľov, tvoria historické jadro boja za nezávislosť Veľkého Kurdistanu [51]. V 20. storočí kmeň Barzani viedol sériu povstaní proti britskému mandátu v Iraku [52]. Od 60. rokov minulého storočia Kurdi viedli ozbrojený odpor voči irackej vláde. Zatiaľ najväčší politický úspech irackých Kurdov bol dosiahnutý v roku 2005, kedy bola prijatá nová federálna ústava Iraku. Iracký Kurdistan bol de lege uznaný za autonómnu oblasť s vlastnou provinčnou vládou, armádou, bezpečnostnými zložkami a hospodárstvom [53].

Sunitskí Arabi tvoria 6 mil. irackej populácie. Arabské nomádske kmene Dulaim, Zoba, Al-Džumeilat, Al-Bu Issa datujú svoju históriu už do predislamského obdobia. Obývajú predovšetkým púštne lokality provincie Al-Anbar. Arabskí starousadlíci sú dislokovaní najmä v centrálnom Iraku [54].

Irackí Turkméni (3mil.) obývajú pás medzi Tel Afarom a Mosulom od 7. stor. po Kr. a oficiálne sa hlásia ku kultúrnemu dedičstvu Turkov [55].

[56]

Po nástupe vlády Sadáma Husajna (1979 – 2003) Irak čelil zdedeným konfliktom s Kurdmi a historickej antipatii voči šítskemu Iránu, Izraelu a západnému bloku. Saddám Husajn sa zaraďoval z hľadiska etnického pôvodu a vierovyznania do kategórie sunitských Arabov [57]. Jeho kabinet tvorili skoro výhradne sunitskí Arabi [58]. Nacionalistický ráz jeho politiky a odpor voči šítom a Kurdom vyeskaloval počas iracko-iránskej vojny. Husajn považoval komunity Kurdov a šítov za podhubie spravodajskej infiltrácie Iránom, čo bola čiastočne pravda. Husajnova perzekučná politika poznačila novoformujúce sa vzťahy po jeho zvrhnutí v r. 2003.

Po zvrhnutí irackého diktátora Saddáma Husajna koalíciou štátov na čele s USA v roku 2003, vzniklo v Iraku mocenské vákuum. Z Iránu sa do Iraku vrátili tisíce disidentov, ktorí boli nútení utiecť pred režimom Sadáma Husajna [59]. Tento fakt využili Quds, ktorí v prílive imigrantov vyslali vlastných agentov na posilnenie iránske vplyvu a vojenského odporu voči medzinárodnej koalícii [60].

4. apríla 2004 vypuklo celoštátne iracké povstanie, do ktorého sa zapojili šítske milície, sunitské odbojové organizácie a teroristické bunky Al-Kájdy. Na čelo odporu sa postavil šítsky klerik Muchtad al-Sadr (nar. r. 1973–). Spravodajské materiály americkej rozviedky naznačujú, že organizačnú, koordinačnú a materiálnu podporu povstaniu poskytol Irán, ktorý mal záujem eliminovať prítomnosť koaličných vojsk v Iraku [61]. Schopnosť zjednotiť povstalecké skupiny s diametrálne odlišnými náboženskými názormi na tak rozsiahlom území a zároveň ich vojensky koordinovať len potvrdzuje prítomnosť vysoko organizovanej rozviedky. Na juhu Iraku šítska milícia „Armáda Mahdiho” obsadila kľúčové administratívne body v mestách Nadžáf, Kúfa, Kut a bagdadskú štvrť Sadr. Al-Kájda a loajalisti bývalých Husajnových revolučných gárd zaútočili v strednom a severnom Iraku. V priebehu troch mesiacov USA a ich spojenci povstanie potlačili [62].

V r. 2005 sa uskutočnili prvé legitímne iracké voľby, v ktorých vyhrala strana „Spojená iracká aliancia“ vytvorená „Najvyšším koncilom pre islamskú revolúciu v Iraku“ (ďalej len „Koncil”) [63]. Koncil bol vytvorený v r. 1982 počas iracko-iránskej vojny iránskymi agentmi Quds ako diverzná šítska polovojenská organizácia s milíciami Badr[64]. Irackú vládu zostavovali skoro výhradne šítske strany. Paralelný prieskum verejnej mienky ukázal, že až 82% Iračanov je proti prítomnosti medzinárodných jednotiek v Iraku [65].

Vojenský odpor zo strany šítskej milície Armády Mahdiho a jej veliteľa Muchtatda al-Sadra pokračoval do bodu, keď skrížil záujmy šítskych milícií Badr. V roku 2006 Sadr vyjadril podporu Iránu a uzavrel s milíciami Badr mier [66]. V roku 2008 iracká armáda zorganizovala raziu v meste Basra a zlikvidovala tamojšiu prítomnosť Mahdiho armády [67]. Nasledovalo rozpustenie Mahdiho armády v prospech milícií Badr, ktoré sa už plne etablovali do irackej armády [68].

V r. 2010 v druhých legitímnych voľbách vyhralo sekulárne „Iracké národné hnutie” [69]. Šítskym ultrakonzervatívcom „Spojenej irackej aliancie“ napojených na Irán sa postavil šítsky prodemokratický blok „Vláda zákonnej koalície“ [70]. Do tohto volebného obdobia spadajú mnohé korupčné škandály vlády, zneužívanie právomocí polície a armády, utláčanie sunitských Arabov, eskalácia napätia medzi náboženskými skupinami [71].

Voľby v r. 2014 zaznamenali nárast popularity ultrakonzervatívnych zoskupení napojených na Irán ako reakciu na korupciu vtedajšej vlády. Do popredia sa dostáva blok Al-Arar, známejší skôr ako hnutie klerika Muchtada al-Sadra. Pri moci zostala Vláda zákonnej koalície [72].

Irak, Islamský štát, šítske milície

Rok 2014 priniesol pre iracké bezpečnostné sily zdrvujúce vojenské porážky z rúk Islamského štátu (ďalej len „IS”). IS otvorene zaútočil na irackú 2. divíziu a 3. motorizovanú divíziu, ktorých vojaci utiekli alebo sa pridali na stranu IS. Dňa 10. júna 2014 IS bez výrazného odporu obsadil severnú metropolu Iraku Mosul. V priebehu nasledujúcich štyroch mesiacov ovládol rozsiahle oblasti ninavskej, arbilskej, kirkúkskej, dijalskej a Al-Sulajmanijskej provincie. Svoje zázemie vybudoval práve na území kmeňov sunitských Arabov a Turkménov, ktorí vnímali prítomnosť IS ako ukončenie útlaku zo strany šítskej centrálnej vlády [73].

Na vojenské neúspechy Iraku reagoval Irán vysielaním vojenských poradcov z jednotiek Quds. Tí bojovali a koordinovali obranu irackých bezpečnostných síl priamo na bojisku, alebo organizovali vytváranie šítskych milícií na juhu Iraku [74]. Simultánne iracký mardža A. Al-Sistani (nar. r. 1930 –) 13. júna 2014 vydal fatwu, ktorým vyzýval všetkých šítov na džihád proti IS. 15. júna sa vytvárajú „Jednotky ľudovej mobilizácie (ďalej len JĽM)”, združujúce 40, prevažne šítskych milícií [75].

JĽM sú ozbrojené milície, ktoré za účelom boja proti IS vytvoril mardža Al-Sistání. Veľkosť JĽM sa odhaduje na 100 000 až 120 000 milicionárov [76]. Spočiatku výcvik organizovali agenti Quds a iracká armáda. Po vstupe sunitských Arabov a Turkménov do JĽM v januári 2016 sa objavili správy o turecký poradcoch výcviku [77].

Hlavným veliteľom JĽM je súčasný premiér Iraku Haider Abádí (nar. r. 1952 –). Status milície a súčasti irackých ozbrojených síl potvrdil parlament 19. novembra 2016 zákonnou úpravou [78]. Vládny predseda JĽM je Falh al-Fajád. Vojenským veliteľom, zodpovedný za všetky bojové operácie, je Džamal Džafar Mohamed Ali Ibrahim (nar. r. 1954 –), ktorý má úzke prepojenie na Quds [79]. Nižšia vojenská veliteľská hierarchia kopíruje pôvodné velenie jednotlivých šítskych skupín. Stanovená vojenská hierarchia nie je vždy rešpektovaná a dochádza ku kritickým situáciám na bojisku, aj za bojovými líniami.

Snaha o podriadenie JĽM civilnej vláde v Bagdade a irackej armáde sa stretla s ozbrojeným odporom [80]. Plukovník hlavného veliteľstva v Tikríte konštatoval, že JĽM sú štát v štáte. „Ignorujú irackú hierarchiu velenia. Rešpektujú len príkazy z Iránu.” JĽM disponuje tajnými väznicami, v ktorých je zadržaných cca. 2200 ľudí bez súdneho alebo policajného príkazu [81]. JĽM je podozrivá zo spáchania trestných činov proti ľudskosti, pokusu o genocídu a celého radu vojenských trestných činov [82].

Medzi najvýznamnejšie zoskupenia, ktoré tvoria JĽM, patria milície Badr, Asajib al al-Hak, Mierové brigády (pôvodne rozpustená Mahdiho armáda), Kataib Hizbaláh, Batalión imáma Aliho, Harakat Hizbaláh, turkménske brigády, kresťanské a jezidské milície (babylonská brigáda).

Milícia Badr je vojenské krídlo bývalej vládnej strany „Národná iracká aliancia” podporovanej Iránom [83]. Milície Badr boli pôvodne zriadené „Najvyšším koncilom pre islamskú revolúciu v Iraku” v roku 1982 jednotkami Quds. Viedli ozbrojený a spravodajský odpor proti vláde S. Husajna a po jeho zvrhnutí sa veľmi rýchlo etablovali v nových vojenských a policajných štruktúrach. Ich pôsobenie v oficiálnych bezpečnostných silách je spájané so sektárskym násilím voči sunitom a zneužívaním svojho postavenia. Súčasná sila milície Badr sa odhaduje na 10 000 milicionárov avšak až 120 000 príslušníkov polície a irackej armády je podozrivých z členstva v Badr [84].

Podľa zmocnenca OSN pre ľudské práva Johna Pacea špeciálne brigády Badr, známe pod názvom brigády „Vlkov, Škorpiónov a Levov”, si podľa očitých svedkov počínali ako komandá smrti [85]. Na diaľnici zastavovali autá, zavierali ľudí, ktorých o niekoľko dní našli mŕtvych. Mŕtvi niesli na sebe známky mučenia.

V októbri 2014 sa efektívne podieľali na odrazení útoku IS na predmestí Bagdadu. Vo februári 2015 sa úspešne podieľali na oslobodení provincie Dijala [86].

Milícia Asajib al al-Hak vznikla v roku 2004, kedy sa odčlenila od Mahdiho armády. Jej sila sa odhaduje od začiatku bojov proti IS na 10 000 milicionárov [87].

Asajib al al-Hak bola považovaná podľa USA za najväčšiu šítsku teroristickú organizáciu, ktorá bojovala proti koaličným vojskám v Iraku. V období prítomnosti koaličných vojsk mala táto milícia najužšie prepojenie na Quds, ktorí zabezpečovali materiálne, personálne vybavenie a taktiež výcvik. Asajib al al-Hak zorganizovali približne 6000 útokov proti koaličným vojskám a domácim civilným cieľom [88]. V roku 2012 napríklad zaútočili v Bagdade na sunitskú mešitu, ktorú premenili na šítsku a následne sunitom zakázali do nej vstúpiť.

Asajib al al-Hak participovala pri oslobodzovaní obliehaného mesta Amirli, obrane Bagdadu, a druhej bitky o mesto Tikrít. Svoje pobočky má aj v susednej Sýrii, kde sa zapája hlavne pri obrane šítskych posvätných miest.

Asajib al al-Hak sa ideologický radí medzi vyznávačov šítskeho džihádizmu a chomejnízmu [89].

Mierové brigády sú obnovením pôvodne rozpustenej Mahdiho armády, ktorá bola vojensky porazená koaličnými vojskami v roku 2008 [90]. Mierové brigády sú politicky napojené na Muchtadu al-Sadra a sídlom ich vplyvu je chudobná bagdadská štvrť Sadr. Hoci Muchtad al-Sadr verejne podporil Irán, oficiálne sa vyjadruje kriticky k vzrastajúcemu vplyvu Iránu na irackej politickej scéne [91]. Podpora Mierových brigád zo strany Quds je v jeho prípade značne obmedzená. Mierové brigády sa orientujú hlavne na ochranu posvätných šítskych miest [92]. Zúčastnili sa oslobodenia miest Džurf al-Nasr a Tikrít [93]. Ich vojenská rola v JĽM je značne obmedzená a orientuje sa hlavne na zabezpečenie ochrany bagdadskej štvrte Sadr.

Počet príslušníkov sa odhaduje na 10 000. Mierové brigády sa ideologicky radia medzi vyznávačov šítskeho džihádizmu [94].

Milícia Kataib Hizbaláh bola založená jednotkami Quds v Iraku v roku 2003 [95]. Po vzore libanonského Hizbaláhu sa agenti Quds snažili vytvoriť sesterskú organizáciu v Iraku. Kataib Hizbaláh rozšíril pole pôsobnosti aj do Sýrie, kde bojuje na strane prezidenta B. Assada.

Hlavný veliteľ Kataib Hizbaláhu je Džamal Džafar Mohamed Ali Ibrahim, ktorý je súčasne hlavným vojenským veliteľom celej JĽM [96].

Počas prítomnosti koaličných vojsk organizovali teroristické útoky proti armáde USA. Útočili taktiež v Zelenej zóne, kde spôsobili smrť pracovníkov OSN [97].

Od r. 2014 sa Kataib Hizbaláh aktívne zapájal do boja proti IS. Participoval pri oslobodzovaní mesta Baidži a Tikrít, momentálne asistuje pri oslobodení predmestí Mosulu [98].

Počet príslušníkov Kataib Hizbaláh sa pohybuje okolo 30 000 milicionárov. Ideologický sa radí medzi vyznávačov šítskeho džihádizmu a chomejnizmu [99].

Batalión imáma Aliho vznikol v júni 2014 ako ozbrojené krídlo šítskej politickej strany „Hnutie islamského Iraku” [100]. Táto milícia tvorí elitnú jednotku v JĽM. Aktívne spolupracuje s Quds a teší sa podpore hlavného veliteľa JĽM Džamala Džafara Mohameda [101].

Táto milícia sa „preslávila” beštiálnym správaním k vojnovým zajatcom a civilistom. Ich veliteľ Abu Azrael (Ajúb Faleh Hassan al-Rubaje, nar. r. 1978) na sociálnych sieťach prezentoval videá, v ktorých mučil a vraždil zajatcov [102].

Batalión imáma Aliho sa aktívne zapájal v bitkách o mesto Baidži a Tikrít. Momentálne participuje na oslobodení predmestí Mosulu [103]. Ideologický sa radí medzi vyznávačov šítskeho džihádizmu a chomejnizmu [104].

Zhrnutie pôsobenia šítskych milícií v Iraku

JĽM z vojenského hľadiska tvoria jeden z najefektívnejších útvarov irackých bezpečnostných síl. Problém JĽM spočíva v relatívnej autonómnosti od irackej vlády a priamej prepojenosti na iránske záujmy. JĽM nepôsobí len ako bojový prvok, ale aj ako ideologické médium, propagujúce šítsky džihádizmus a chomejnizmus. Mnohé šítske milície tvoria ozbrojené krídlo politických strán, podporovaných Iránom. Hoci sa JĽM snaží inkorporovať od januára 2016 sunitské obyvateľstvo do svojich radov, sektársky ráz ľudových milícii pretrváva. Obvinenia z porušovania ľudských práv a slobôd, útlak Sunitov a Turkménov, nezlepšujú medzinárodné postavenie Iraku.

Irak je momentálne demokratická krajina s demokratickou ústavou. Politické strany a hnutia so svojimi ozbrojenými milíciami napojenými na Irán, ktoré otvorene deklarovali ambíciu premeny štátneho zriadenia po vzore Iránu, tvoria najväčšie nebezpečenstvo pre budúci vývin situácie v Iraku a jeho okolí. Mnohí bezpečnostní pozorovatelia konštatovali, že vysporiadanie s JĽM bude väčšia skúška pre Irak ako Islamský štát [105].

Sýria a politické pozadie do roku 2011

Sýria mala cca. 17,9 miliónov obyvateľov v roku 2016 [106]. Etnicky je Sýria tvorená hlavne Arabmi (75%), Kurdmi (15%), Turkménmi (8,8%) a Arménmi (0,58%), zvyšok populácie tvoria Židia, Aramejci, Palestínčania [107]. Náboženstvo v Sýrii je zastúpené z 87% islamom, 3% tvoria drúzi a 10% kresťania. Islam je zastúpený zo 85% sunitmi a 15% šítmi (z toho je 8% alavitov, 4% dvanástnikov, 1% izmaelitov a 2% meršdísov) [108].

Z hľadiska politickej organizovanosti sekta alavitov tvorí od nástupu Hafíza al-Assada (1930 – 2000) v roku 1970, politickú a armádnu elitu v Sýrii. Alaviti tvoria 1,36 milióna sýrskeho obyvateľstva [109]. Alaviti boli po stáročia vykorisťovanou náboženskou menšinou vo vzťahu k majoritnému sunitskému obyvateľstvu. Podľa sunitskej a šítskej tradície boli alaviti heretici, ktorí uznávali hodnoty a spôsob života nezlučiteľný s islamom [110]. Koncentrovali sa hlavne v prímorských a horských oblastiach guvernorátu Latakia. Počas francúzskeho mandátu (1923 – 1946) bola Sýria rozdelená na niekoľko protektorátov zohľadňujúc náboženský ráz krajiny. Alaviti získali vlastný štát, ktorý sa po druhej svetovej vojne stal súčasťou modernej Sýrie [111].

Sunitskí Arabi tvoria 12,8 milióna obyvateľov v Sýrii. Od 7. storočia sa datuje dobytie Sýrie Mohamedovmi nasledovníkmi [112]. Suniti si od tohto obdobia zachovali kontinuitu svojej prítomnosti v Sýrii. S inými náboženskými komunitami dokázali koexistovať v mieri, pričom židom a asýrskym kresťanom bola podľa koránu poskytovaná osobitá ochrana [113]. Po dobytí Sýrie Osmanskými Turkami v r. 1516, krehkú etnickú a náboženskú rovnováhu posilnili zriadením dvoch provincií a sériou efektívnych administratívnych reforiem [114]. Mierová štyristo ročná koexistencia bola narušená prvou svetovou vojnou, revíziou hraníc osmanskej ríše a vznikom moderného Turecka. Minority, ktoré Turci vnímali ako kolaborantov a zradcov zahraničných mocností, nemilosrdne vyhladzovali. Narušenie krehkej etnickej a náboženskej rovnováhy, revízia hraníc a vznik francúzskeho mandátu dal podnet k vzniku súčasnej etnickej a náboženskej nevraživosti v Sýrii.

Sýrski Kurdi tvoria 2,55 milióna sýrskeho obyvateľstva. Kurdi obývali severovýchod Sýrie najneskôr od 10. storočia [115]. Nárast kurdského nacionalizmu je možné datovať do konca prvej svetovej vojny. V roku 1962 došlo k organizovaniu špeciálneho cenzu sýrskou vládou, kde Kurdom boli zabavené doklady a vyše 120 000 ľudí stratilo občianske práva [116]. Od 70. rokov 20. storočia predstavovali Kurdi pred Hafíza al-Assada reálnu hrozbu. Násilné presídľovanie beduínov z púšte na územia Kurdov, ktorí boli obratom posielaní do púšte, vyvolal násilné protesty [117]. Od r. 2006 požaduje kurdské národné zhromaždenie premenu Sýrie na federáciu.

Sýrski Turkméni sa na severe Sýrie v idlibskej provincii usadili začiatkom 11. storočia [118]. Sýrski Turkméni tvoria 1,5 milióna sýrskej populácie [119]. Svoje korene a kultúrnu naviazanosť odvodzujú od súčasného Turecka. Počas osmanskej ríše boli Turkméni systematicky presídľovaní do veľkých miest, kde tvorili jadro provinčnej bezpečnosti a polície [120]. Počas vlády Hafíza al-Assada boli systematicky potláčané ich základné kultúrne práva [121].

[122]

Hafíz al-Assad bol alavita a člen sýrskej socialistickej strany arabskej obrody (Baas) [123]. V roku 1970 uskutočnil štátny prevrat po vnútorných rozporoch v strane Baas [124]. Po uchopení moci spoločenské postavenie alavitov povýšil na stupeň politickej elity. Assad dosadil do kľúčových armádnych, spravodajských a politických postov výlučne alavitov alebo svoju blízku rodinu [125]. Assad si uvedomoval narušenie náboženskej rovnováhy v neprospech väčšiny – sunitov a preto nastolený stav sa snažil kompenzovať zavádzaním prísnej sekulárnej politiky. Taktiež podporoval etnické a náboženské menšiny, aby vyrovnali protiváhu sunitov.

V rokoch 1976 –82 sa spor medzi sunitmi a alavitmi vyostril. Moslimské bratstvo vyprovokovalo konflikt so sýrskou vládou zorganizovaním série vrážd popredných alavitov [126]. V rokoch 1979 – 82 došlo k otvorenému vojenskému povstaniu sunitov, ktoré sýrska armáda kruto potlačila. Po potlačení povstania sa postavenie sunitov čoraz viac zhoršovalo.

Historické vzťahy Sýrie k susedný krajinám boli problematické. Primárny nepriateľ Sýrie bol od počiatkov vzniku Izrael. Sýria sa angažovala v podpore Palestíncov a ich Organizácie pre oslobodenie Palestíny. Svojou intervenciou v Jordánsku v prospech Palestíncov si Sýria odcudzila Jordánsko [127]. Po podpísaní mierovej zmluvy medzi Egyptom a Izraelom sýrsko-egyptské vzťahy rapídne ochladli. S Tureckom má Sýria napäté vzťahy hlavne kvôli turkménskej menšine, ktorá mala vždy historickú ambíciu sa pripojiť práve k Turecku. Iracko-sýrske ambície smerujúce k zjednoteniu týchto dvoch štátov stroskotali po nástupe S. Husajna. Sýria a Irak sa veľmi rýchlo odcudzili. Sýria sa zamiešala do občianskej vojny v Libanone, kde sa nakoniec postavila za stranu arabských hnutí proti kresťanským prozápadným stranám. Stálym spojencom Assada bol ZSSR, ktorý nainštaloval v Sýrii námornú základňu v Tartuse a vojenské letisko v Latakii, ako jediné vojenské zariadenia Ruska v stredozemnom mori.

Jediný prirodzený spojenec na Blízkom východe sa pre Sýriu vynoril v roku 1979, keď sa v Iráne uskutočnila šítska islamská revolúcia. Obidve krajiny boli diplomaticky izolované a okrem Libanonu, nezdieľali iných spoločných spojencov. Historici tvrdia, že toto spojenectvo sa nazývalo „spojenectvom z rozumu”, pretože na začiatku obe krajiny s výnimkou spoločných nepriateľov nezdieľali absolútne nič. Irán nepovažoval alavitov za moslimov, ale za heretikov a Assad nenavštívil Irán pokým bol Chomejní nažive [128]. To čo ich spájalo, boli predovšetkým zahraničné záujmy – nepriateľstvo voči Izraelu a západným mocnostiam, nepriateľstvo voči Iraku a arabským krajinám. Na odstránenie izraelského vplyvu v Libanone založil Irán hnutie Hizbaláh za logistickej podpory Sýrie. V roku 2006 podpísal Irán a Sýria zmluvy o vojenskej a hospodárskej spolupráci [129]. Po odchode koaličných vojsk z Iraku a vypuknutí občianskej vojny v Sýrii sa vzťah medzi súčasným prezidentom Bašárom Assadom (nar. r. 1965 –)a Iránom prehĺbil.

Sýria a šítske milície

Na území Sýrie od vypuknutia občianskej vojny v roku 2011 operuje vyše 40 zahraničných subjektov na strane B. Assada. Od začiatku konfliktu sú v Sýrii dislokované iránske ozbrojené sily v zmysle sýrsko-iránskej zmluvy o vojenskej spolupráci.

Na začiatku konfliktu to boli práve jednotky Quds, ktoré plnili úlohy stálych spravodajských misií v Damasku a Libanone [130]. V priebehu ťažkých vojenských porážok a dezercií zo sýrskej vládnej armády v rokoch 2013 – 14, prítomnosť Quds bola posilnená o iránske špeciálne jednotky armádnych výsadkárov, tzv. 65. výsadková brigáda špeciálneho určenia – Nohed, a komandá Saberin AOIS [131]. Ťažké straty sýrskej armády na frontových líniách, stiahnutie z provincie Idlib a ohrozenie samotného Damasku, prinútil Teherán poslať ďalšie posily v podobe šítskych milícií Basidž [132].

Nedostatok ľudských zdrojov prinútil Quds organizovať ľudovú mobilizáciu na spôsob JĽM v Iraku. Quds v spolupráci s Libanonom a dobrovoľníkmi z Pakistanu a Afganistanu takto vytvorili najznámejšie šítske milicionárske útvary, napríklad Národné obranné jednotky, Brigády al-Abbas, Liva Assad, Fatimine brigády (Afgánske brigády), Brigády Zainab (Pakistanské brigády), Jednotky ľudovej mobilizácie Iraku (JĽM), Jednotky al-Ridha.

Národné obranné jednotky (ďalej len „NOJ”) boli vytvorené v lete 2012 sýrskou vládou za dozoru Quds a libanonského Hizbaláhu [133]. NOJ mali plniť podobné úlohy ako iránske milície Basidž. Základný výcvik brancov prebiehal v Sýrii, dôstojníci boli cvičení v Iráne [134]. Jednotky NOJ vznikli naprieč celou Sýriou pôvodne ako podpora sýrskej regulérnej armády. Jednotky NOJ boli organizované podľa sýrskych provincií a podliehali miestnym vojenským veliteľom. Zmienka o vojenskom koordinátorovi z roku 2015 hovorila o istom brigádnom generálovi Ghasanovi Nasúrovi [135]. V priebehu občianskeho konfliktu v Sýrii došlo k faktickému povýšeniu statusu NOJ nad sýrsku armádu, ktorá bola poznačená korupciou, dezerciou, vojenskými neúspechmi a slabou materiálnou vybavenosťou [136]. Realita bojiska však ukazuje, že v mnohých prípadoch NOJ konali podľa rozkazov Quds, nezávisle od centrálneho sýrskeho velenia. 30. apríla 2015 došlo k útoku na civilnú populáciu jednotkami NOJ pri meste Homz, ktorý niesol znaky sektárskeho násilia. Jednotky vzdušného a vojenského sýrskeho spravodajstva sa dostali do ozbrojeného konfliktu s NOJ, ktorého výsledkom bolo niekoľko mŕtvych [137].

V júni 2013 mali NOJ 100 000 milicionárov [138].

JĽM sú prevažne šítske iracké milície, ktoré sa podieľali na hlavných vojenských operáciách proti IS v Iraku. Niektoré zoskupenia ako milícia Badr, Kataib Hizbaláh, Asajib al al-Hak a Mierové brigády participovali v značnej miere aj na vojenských operáciách na území Sýrie. Práve nechváľne známe Kataib Hizbaláh a Asajib al al-Hak pod kontrolou Quds sa zapojili do bojov o mesto Aleppo, kde malo dochádzať pod ich velením k zločinom proti ľudskosti [139]. Iracká vláda zatiaľ neuvažuje o vyslaní vlastných jednotiek do Sýrie, avšak vysoká autonómnosť šítskych milícií a ich riadenie zo strany Quds svedčí o opačnej tendencii [140]. Kataib Hizbaláh a Asajib al al-Hak patria medzi najefektívnejšie a najagresívnejšie milície, ktoré na jednej strane môžu dosiahnuť uspokojivé výsledky na bojovom poli, avšak ich víťazstvá sú z dlhodobého hľadiska podrývané zvyšovaním sektárskeho napätia.

Hizbaláh je libanonská teroristická organizácia napojená na Irán, ktorá vznikla za pomoci Quds v roku 1985. Ideologicky táto organizácia vyznáva šítsky džihádizmus a chomejnizmus [141]. Za svojich nepriateľov ustanovila západné krajiny a predovšetkým Izrael. Od začiatku občianskej vojny v Sýrii a vzniku IS svoj diapazón nepriateľov rozšírila o salafistické teroristické organizácie [142].

Hizbaláh od svojho vzniku v Libanone dostával štedrú logistickú a materiálnu podporu od sýrskej vlády. Dlhotrvajúce spojenectvo so sýrskou vládou sa odzrkadlilo v spoločných vojenských operáciách proti IS na hraniciach Sýrie a Libanonu. V súčasnosti Hizbaláh poskytuje logistické zázemie pre výcvik šítskych sýrskych milícií na území Libanonu [143].

Zhrnutie pôsobenia šítskych milícií v Sýrii

Sýrska vláda stratila v občianskej vojne akcieschopnú sýrsku armádu, ktorá by bola schopná na vnútornom a zahraničnom poli presadzovať jej záujmy. Sila sýrskej armády sa pohybuje od 40 000 – do 125 000 vojakov, poväčšine čerstvých odvedencov. Primárnu rolu v hlavných bojoch prevzali šítske milície pod velením Quds, ktoré majú silu až do 150 000 milicionárov. Sýrska vláda je plne závislá od zahraničnej podpory. Irán toto závislé postavenie využíva. Do akej miery je predstava Sýrie ako 35. provincie Iránu reálna, pravdepodobne ukáže neskorší vývoj. Ruská diplomacia si je vedomá danej situácie a snaží sa k diplomatickým rozhovorom prizvať Turecko ako protipól geopolitických záujmov Iránu. Prozápadná koalícia tlačí na prizvanie k povojnovej spolupráci aj sýrskych Kurdov. Doterajšie diplomatické snahy o stabilizáciu stavu v Sýrii však stroskotali. Návrhy RSFR ohľadne ústavného povojnového usporiadania Sýrie nenašli podporu u relevantných politických partnerov. Vojenské riešenie konfliktu v Sýrii je stále aktuálne.

Spravodajské pôsobenie jednotiek Quds v Sýrii a Iraku

Islamská republika Irán má svoje geopolitické ciele a predstavy ohľadne usporiadania Blízkeho východu jasne zadefinované od čias svojho vzniku v roku 1979. Oficiálna diplomatická doktrína Iránu konštatuje snahu o stabilizáciu regiónu a mierové spolužitie blízkovýchodných krajín. Faktický prístup k dosiahnutiu zadefinovaných iránskych diplomatických cieľov v priamom odkaze na deklarácie náboženských iránskych autorít, vyvolávajú oprávnené otázniky svetovej komunity ohľadne priepastnej disproporcie medzi „vysloveným” a reálne „vykonaným”.

Irán do istej miery zatrpkol vo vzťahu k sunitom. Historická skúsenosť jasne ukázala, že sunitské krajiny odmietli šítsku iránsku islamskú revolúciu. Irán sa prispôsobil novým skutočnostiam a v intenciách šírenia svojho vplyvu prijal politiku postavenú nie na internacionalistickej, mnohonáboženskej spolupráci so sunitmi, ale na presadzovaní náboženskej a vojenskej dominancie. Túto dominanciu presadzujú prioritne šítske milície a hnutia vytvorené jednotkami Quds v roztrúsených šítskych komunitách. Prostriedky a spôsoby na to určené vyvolávajú dôvodné obavy o skutočnom dosiahnutí stability a mierového spolužitia sunitov a šítov.

Šítske milície a ultrakonzervatívne šítske hnutia sa dopúšťali najťažších zločinov páchaných z náboženskej nevraživosti. Jedným z faktorov vzniku Islamského štátu je práve spomínaná šítska náboženská nevraživosť a korupčné spôsoby vládnutia irackej a sýrskej vlády. Paradoxne podpora Islamského štátu zo strany domorodého obyvateľstva nepochádza z ich salafistického náboženského presvedčenia, ako skôr zo zúfalstva a odporu voči šítskej irackej a sýrskej vláde.

Samotný Islamský štát predstavuje symptóm nábožensko-dogmatického problému, ktorý je živený prostredníctvom náboženskej neznášanlivosti salafistického a chomejnistického videnia islamu.

Preto je na mieste otázka, či rastúci vplyv šítskych vojenských a polovojenských subjektov prinesie dlhodobú sociálnu a náboženskú stabilitu v Sýrii a Iraku.

Poznámky

[1] Shīʿite Islam. In: Encyclopaedia Britannica. 11.2.2017. https://www.britannica.com/topic/Shiite

Mapping the Global Muslim Population. In: Pew Research Center. 7.10.2009. http://www.pewforum.org/2009/10/07/mapping-the-global-muslim-population/

[2] Mapping the Global Muslim Population. In: Pew Research Center. 7.10.2009. http://www.pewforum.org/2009/10/07/mapping-the-global-muslim-population/

[3] Republic of Yemen. In: Atlapedia. 11.2.2017. http://www.atlapedia.com/online/countries/yemen.htm

Mapping the Global Muslim Population. In: Pew Research Center. 7.10.2009. http://www.pewforum.org/2009/10/07/mapping-the-global-muslim-population/

[4] Hadith. In: Al-Islam. 11.2.2017. https://www.al-islam.org/khilafah-ali-over-abu-bakr-toyib-olawuyi/preface

[5] Sadek J.S.: The Shura Principle in Islam. In: Al-Hewar Center. 11.2.2017. http://www.alhewar.com/SadekShura.htm

[6] Shii Islam. In: Oxford Islamic Studies. 11.2.2017. http://www.oxfordislamicstudies.com/article/opr/t125/e2189?_hi=26&_pos=238

[7] Ali Ibn Babawayh al-Qumni M., Fyzee A.A.A.: A Shīʻite creed : The beliefs of the Imāmiyyah of Abū Jaʻfar, Muḥammad ibn ʻAlī ibn al-Ḥusayn, Ibn Bābawayh al-Qummī, known as ash-Shaykh aṣ-Ṣadūq. In: Tehran, Iran : World Organization for Islamic Services, 1982. https://www.worldcat.org/title/a-shiite-creed-a-translation-of-itiqadatu-l-imamiyah-the-beliefs-of-the-imamiyyah-of-abu-jafar-muhammad-ibn-ali-ibn-al-husayn-ibn-babawayh-al-qummi-known-as-ash-shaykh-as-saduq-306919-381991/oclc/37509593

[8] Goodarzi, J.M.: “Syria and Iran: Alliance Cooperation in a Changing Regional Environment”. In: Middle East Studies. 2013.

[9] Korán 51:20-21. Marcinkowski Ch.: Thinking Ahead: Shi’ite Islam in Iraq and its Seminaries. In:Singapore: Nanyang Technological University. 2007.

[10] Towards an Understanding of the Shiite Authoritative Sources. In: Islam Archive. 11.2.2017. http://archive.islamonline.net/English/artculture/2003/09/article03.shtml/

[11] Glasse C., Smith H.: The Princeton Encyclopedia of Islamic Political Thought. In: Princeton University Press. 2015. https://books.google.sk/books?id=q1I0pcrFFSUC&printsec=frontcover&dq=encyclopedia+of+islam&hl=en&sa=X&sqi=2&redir_esc=y#v=onepage&q=ulama&f=false

[12] Asim S.: Ayatollah. In: Urban Dictionary. 2006. http://www.urbandictionary.com/define.php?term=Ayatollah

[13] Rizvi N.Z.: Politics, Protest and Piety in Qajar Iran. In: Al-Islam. 11.2.2017. https://www.al-islam.org/articles/politics-protest-and-piety-qajar-iran-n-zahra-rizvi

[14] V tomto prípade hovoríme o sekte šítskeho islamu tzv. „dvanástnikov” (ktorí uznávajú prvých 12 imámov podľa šítskej tradície), z podskupiny „usuli”, teda tí, ktorí v prípade tvorby islamského práva uprednostňujú logickú argumentáciu (idžtihad). Druhú skupinu tvoria achbari, teda tí, ktorí považujú Korán a hadísy za jediný zdroj islamského práva.

[15] Al-Shia. In: Al-Shia Islam. 11.2.2017. https://web.archive.org/web/20060206073148/http://www.al-shia.com:80/html/ara/ola/?mod=hayat

[16] Moin B.: Khomeini: Life of the Ayatollah. In: St. Martin’s Press. 2000. ISBN 0-312-26490-9.

[17] Fischer M.J.: Iran, From Religious Dispute to Revolution, Harvard University Press. 1980

[18] 1979: Exiled Ayatollah Khomeini returns to Iran. IN: BBC. 1.2.1979 http://news.bbc.co.uk/onthisday/hi/dates/stories/february/1/newsid_2521000/2521003.stm

[19]The Concept of Imamate. In: Al-Islam. 11.2.2017. https://www.al-islam.org/shia-political-thought-ahmed-vaezi/what-wilayat-al-faqih

[20] Horowits R.: A Detailed Analysis of Iran´s Constitution. In: World Policy. 2010. http://www.worldpolicy.org/blog/2010/10/12/detailed-analysis-iran%E2%80%99s-constitution

[21] Iran Constitution. In: translation University of Bem Switzerland. 1979. http://www.servat.unibe.ch/icl/ir00000_.html

[22] Iran Constitution. Article 2. In: translation University of Bem Switzerland. 1979. http://www.servat.unibe.ch/icl/ir00000_.html

[23] Matini J.: Democracy? I meant theocracy. In: The Iranian. 2003. https://iranian.com/Opinion/2003/August/Khomeini/

[24] Bakhash S.: The Reign of the Ayatollahs: Iran and the Islamic Revolution. In: International Society of Iranian Studies. 1986.

[25] Vallely P.: The vicious schism between Sunni and Shia has been poisoning Islam for 1,400 years – and it’s getting worse. IN: The Independent. 2014. http://www.independent.co.uk/news/world/middle-east/the-vicious-schism-between-sunni-and-shia-has-been-poisoning-islam-for-1400-years-and-its-getting-9139525.html

[26] Imam Emphasized Unity Between Shia and Sunni: Ayatollah Mousawi Jazayeri. In: Imam Khomeini. 2013. http://en.imam-khomeini.ir/en/n6322/News/Imam_Emphasized_Unity_Between_Shia_and_Sunni_Ayatollah_Mousawi_Jazayeri

[27] Khamenei’s crony: If Syria, the 35th province of Iran falls, Tehran falls. In: NCRI. 2013. http://www.ncr-iran.org/en/ncri-statements/terrorism-fundamentalism/12871-khamenei-s-crony-if-syria-the-35th-province-of-iran-falls-tehran-falls

[28] Katzman K.: Iran: Politics, Human Rights, and U.S. Policy. In: Congressional Research Service. 2013

[29] Ostovar A.P.: Guardians of the Islamic Revolution. Ideology, Politics, and the Development of Military Power in Iran (1979–2009).In: The University of Michigan 2009.

[30] Jane’s World Armies profile: Iran. In: Wayback Machine. 2006. https://web.archive.org/web/20070103181014/http://www.janes.co.uk/defence/news/jwar/jwar060829_1_n.shtml

[31] Islamic Revolutionary Guards Corps. In: Revolvy. 11.2.2017. http://www.iranfocus.com/en/?option=com_content&task=view&id=5997

[32] Q+A-Iran’s Revolutionary Guards weave powerful web. In: Reuters. 2009. http://www.reuters.com/article/idUSLM225970

[33] Sepah is restructuring. In: BBC News. 2009. http://www.bbc.com/persian/iran/2009/10/091008_op_sepah_restructuring.shtml

[34] Aryan H.: The Artesh: Iran’s Marginalized and Under-Armed Conventional Military. In: The Middle East Institute. 2011. http://www.mei.edu/content/artesh-iran%E2%80%99s-marginalized-and-under-armed-conventional-military

[35] Samii B.: Iran: Paramilitary Force Prepares For Urban Unrest. In: The Global Security. 2005. http://www.globalsecurity.org/wmd/library/news/iran/2005/iran-050930-rferl01.htm

[36] Jafarzadeh J.: IRGC Revamps To Counter Enemy Within. In: Strategic Policy Consulting. 2008. http://spcwashington.com/?p=549

[37] Cohen W.S.: New features of The Military Balance 2017. In: IISS. 2017. http://www.iiss.org/en/militarybalanceblog/blogsections/2017-edcc/january-fbfe/new-features-of-the-military-balance-2017-889b

[38] Aryan H.: Iran’s Basij Force — The Mainstay Of Domestic Security. In: Radio Free Europe. 2008. http://www.rferl.org/a/Irans_Basij_Force_Mainstay_Of_Domestic_Security/1357081.html

[39] De Young K.: Defense, intelligence officials caution White House on terrorist designation for Iran’s Revolutionary Guard. In: The Washington Post. 2017. https://www.washingtonpost.com/world/national-security/defense-intelligence-officials-caution-white-house-on-terrorist-designation-for-irans-revolutionary-guards/2017/02/08/228a6e4a-ee28-11e6-b4ff-ac2cf509efe5_story.html?utm_term=.661ba87aa0a2

[40] Anthony Cordesman and Martin Kleiber, Iran’s Asymmetric Warfighting Capabilities. Washington, D.C.: Center for Strategic and International Affairs. 2007.

[41] Pejic I.: Revolutionary Guards. In: South Front Analysis Intelligence. 2016. https://southfront.org/the-iranian-revolutionary-guards-and-the-quds-forces/

[42] The Saudi-led Coalition ‘against ISIS’ Might turn against Iran. In: South Front Analysis Intelligence. 2016. https://southfront.org/the-saudi-led-coalition-against-isis-might-turn-against-iran/

[43] Foreign Terrorist Organizations. In: US Department of State. 13.2.2017. https://www.state.gov/j/ct/rls/other/des/123085.htm

[44] Cordesman A., Kleiber M.: Iran’s Asymmetric Warfighting Capabilities. In: Washington, D.C.: Center for Strategic and International Affairs. 2007.

[45] Moghadam A.: Militancy and Political Violence in Shiism: Trends and Patterns. In: Routledge 2011. ISBN 1136663533..

[46] World o Meters, Iraq Population. In: World o Meters. 13.2.2017. http://www.worldometers.info/world-population/iraq-population/

[47] Bassem W.: Iraq’s Turkmens call for independent province. In: Al-Monitor. 2016. http://www.al-monitor.com/pulse/originals/2016/10/turkmens-iraq-mosul-tal-afar.html

[48] The World Fact Book. In: CIA. 13.2.2017. https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/geos/iz.html

[49] Nakash Y.: The Shi’is of Iraq. In: Princeton University Press. 2003. ISBN 0691115753. https://books.google.sk/books?id=agMu0nfdFZ4C&redir_esc=y

[50] Longrigg S.: Iraq, 1900 to 1950. In: Oxford University Press 1953.

[51] The World Fact Book. In: CIA. 13.2.2017. https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/geos/iz.html

[52] O’Ballance E.: The Kurdish Revolt, 1961–1970. In: Hamden: Archon Books. 1973. ISBN 0208013954

[53] Iraqi Constitution, Preamble. In: The Washington Post. 12.10.2005. http://www.washingtonpost.com/wp-dyn/content/article/2005/10/12/AR2005101201450.html

[54] Ethno-religious map of Iraq. In: The University of Texas at Austin. 2003. http://www.lib.utexas.edu/maps/iraq.html

[55] Iraq: Other Minorities. In: Library of Congress Country Studies, 24.11.2011. http://lcweb2.loc.gov/cgi-bin/query/r?frd/cstdy:@field(DOCID+iq0033)

[56] Ethno-religious map of Iraq. In: The University of Texas at Austin. 2003. http://www.lib.utexas.edu/maps/iraq.html

[57] Bumiller E.: Was a Tyrant Prefigured by Baby Saddam? In: HNN. 15.05.2004. http://historynewsnetwork.org/article/5225

[58] Khalil F.O.: Sectarianism in Iraq: The Making of State and Nation Since 1920. In: Routledge Studies in Middle Eastern Democratization and Government

[59] Verney M.H.: In Iran, urban refugees debate return to post-Saddam Iraq. In: UNHCR. 28.05.2003. http://www.unhcr.org/news/latest/2003/5/3ed4e8eca/feature-iran-urban-refugees-debate-return-post-saddam-iraq.html

[60] Iranian Military Agents Infiltrate New Iraqi Government. In: The Washington Free Beacon. 17.09.2014. http://freebeacon.com/national-security/iranian-military-agents-infiltrate-new-iraqi-government/

[61] Gambill G.C.: Iran, Sadr, and the Shiite Uprising in Iraq. In: Middle east Intelligence Bulletin. 2004
https://www.meforum.org/meib/articles/0404_iraq1.htm

[62] Jamail D.: Baqouba Sealed Off as U.S. Forces Lose Control of City. In: The New Standard. 27.04.2007. http://newstandardnews.net/content/?action=show_item&itemid=605

[63] Q&A: Iraqi election. In: BBC News. 13.2.2005. http://news.bbc.co.uk/2/hi/middle_east/3971635.stm

[64] Bakhash S.:The Reign of the Ayatollahs. In: Basic Books, 1990. ISBN 9780465068906

[65] Rayment S.: Secret MoD poll: Iraqis support attacks on British troops. In: Telegraph. 22.10.2005. https://web.archive.org/web/20080409123953/http://www.telegraph.co.uk/news/main.jhtml?xml=/news/2005/10/23/wirq23.xml&sSheet=/news/2005/10/23/ixworld.html

[66]Anderson J.W.: Shi’ite militia in show of strength. In: The Boston Globe. 21.10.2006. http://archive.boston.com/news/world/middleeast/articles/2006/10/21/shiite_militia_in_show_of_strength/

[67] Spencer S.T.: The Encyclopaedia of Middle East Wars. In: ABC Clio. 2010 ISBN 9781851099481. https://books.google.sk/books?id=U05OvsOPeKMC&printsec=frontcover&redir_esc=y#v=onepage&q&f=false

[68] Badr Organization. In: Project Gutenberg. 13.2.2017. http://self.gutenberg.org/articles/Badr_Organization

[69] Iraq VP forms coalition with Mutlak, Allawi. In: Al-Sumaria. 29.10.2010. http://www.alsumaria.tv/news/17719/iraq-vp-forms-coalition-with-mutlak-allawi

[70] Mushreq A.: Maliki’s State of Law Coalition wants majority government. In: Al-Monitor. 14.5.2014. http://www.al-monitor.com/pulse/originals/2014/04/iraq-maliki-elections-majority-government.html

[71] Wicken S.: Iraq’s Sunnis in Crisis. In: Middle East Security Report. 2013. http://www.understandingwar.org/report/iraqs-sunnis-crisis

[72] Final 2014 Iraq election results. In: Institue fo the Study of War. 13.2.2017. http://iswiraq.blogspot.sk/2014/05/final-2014-iraqi-national-elections.html

[73] Šimek D.: Analýza vojenskej situácie na území Iraku a Sýrie v rokoch 2007 – 2015. In: Despite Borders. 15.7.2015. http://despiteborders.com/analyza-vojenskej-situacie-na-uzemi-iraku-a-syrie-v-rokoch-2007-2015/

[74] Farnaz F.: Iran Deploys Forces to Fight al Qaeda-Inspired Militants in Iraq. In: The Wall Street Journal. 12.6.2014. https://www.wsj.com/articles/iran-deploys-forces-to-fight-al-qaeda-inspired-militants-in-iraq-iranian-security-sources-1402592470

[75] Al-Kadhimi M.: Will Sistani be able to control popular mobilization forces?. In: Al-Monitor. 12.3.2015. http://www.al-monitor.com/pulse/originals/2015/03/iraq-sistani-righteous-jihad-fatwa-popular-mobilization.html#

[76] Sly L.: Pro-Iran militias’ success in Iraq could undermine U.S. In: The Washington Post. 15.2.2015. https://www.washingtonpost.com/world/middle_east/iraqs-pro-iranian-shiite-militias-lead-the-war-against-the-islamic-state/2015/02/15/5bbb1cf0-ac94-11e4-8876-460b1144cbc1_story.html?utm_term=.e45016bfa5e3

[77] Islamic State in IraqThe last battle. In: The Economist. 16.4.2016. http://www.economist.com/news/middle-east-and-africa/21696951-long-fight-retake-iraqs-second-biggest-city-mosul-has-begun-last

[78] Antonopoulos P.: Law passes making the PMU a part of Iraq’s national forces. In: AMN. 19.12.2016. https://mobile.almasdarnews.com/article/law-passes-making-pmu-part-iraqs-national-forces/

[79] Iraq Situation Report: May 23–25, 2015 In: Tasnim News Agency, 12.6.2015. https://www.tasnimnews.com/fa/news/1394/04/21/795793/%D8%B3%D8%A7%D8%AE%D8%AA%D8%A7%D8%B1-%D8%AD%D8%B4%D8%AF-%D8%B4%D8%B9%D8%A8%DB%8C-%D8%B9%D8%B1%D8%A7%D9%82-%D8%AA%D8%B4%DA%A9%D9%84-%D9%86%D8%B8%D8%A7%D9%85%DB%8C-%D9%85%D8%B1%D8%AF%D9%85%DB%8C

[80] Adel Loaa: Iraq’s Shi’ite militias could prove bigger test than Mosul. In: The Irawi News. 1.12.2016. http://www.iraqinews.com/iraq-war/iraqs-shiite-militias-prove-bigger-test-mosul-2/

[81] Roggio B., Toumaj A.: Iraq’s prime minister establishes Popular Mobilization Forces as a permanent ‘independent military formation. In: FDD Journal. 28.7.2016. http://www.longwarjournal.org/archives/2016/07/iraqs-prime-minister-establishes-popular-mobilization-front-as-a-permanent-independent-military-formation.php

[82] Al-Kadhimi M.: Iraqi volunteers’ victories don’t justify atrocities. In: Al-Monitor. 22.12.2014.

http://www.al-monitor.com/pulse/en/contents/articles/originals/2014/12/iraq-popular-mobilization-shiite-achievements-violations.html

http://www.iraqinews.com/iraq-war/procedural-dispute-pits-security-troops-mosul-officer-killed

[83] Badr Organization. In: Counter Extremism Projekt. 13.2.2017. https://www.counterextremism.com/threat/badr-organization

[84] George S.: Breaking Badr. In: FP. 6.11.2014. http://foreignpolicy.com/2014/11/06/breaking-badr/

[85] Iraq’s death squads: On the brink of civil war. In: The Independent. 2006. http://www.independent.co.uk/news/world/middle-east/iraqs-death-squads-on-the-brink-of-civil-war-6108236.html

[86] Fahim K.: Shiite Militia Drives Back Islamic State, but Divides Much of Iraq. In: The New York Times. 7.2.2015 https://www.nytimes.com/2015/02/08/world/shiite-militia-drives-back-islamic-state-but-divides-much-of-iraq.html?_r=0

[87] Hilburn M.: One-time US Prisoner Now Key in Battling IS. In: VOA News. 15.3.2015. http://www.voanews.com/a/qais-khazali-onetime-us-prisoner-now-key-in-battling-islamic-state/2679431.html

[88] The Insurgency. Operation New dawn. In: US Forces – Iraq.29.11.2014. https://web.archive.org/web/20141129054728/http://www.usf-iraq.com/?option=com_content&task=view&id=729&Itemid=45

[89] Visser R.: Religious Allegiances among Pro-Iranian Special Groups in Iraq. In: Combating Terrorism Center. 26.9.2011. https://www.ctc.usma.edu//posts/religious-allegiances-among-pro-iranian-special-groups-in-iraq

[90] Mahdi Army. In: Stanford University. 13.2.2017. http://web.stanford.edu/group/mappingmilitants/cgi-bin/groups/view/57

[91] Al-Sadr calls for calm after Shiite militias clash in Karbala, Baghdad. In: CNN. 2008 http://edition.cnn.com/2007/WORLD/meast/08/28/iraq.main/index.html#cnnSTCText

[92] Vinograd C.: Anti-U.S. Cleric Muqtada al-Sadr Retakes Stage Amid Iraq Turmoil. In: NBC News. 23.6.2014. http://www.nbcnews.com/storyline/iraq-turmoil/anti-u-s-cleric-muqtada-al-sadr-retakes-stage-amid-n138406

[93] Iraqi militia loyal to radical cleric al-Sadr joins fight for IS-held Tikrit. In: Global News. 15.32015. http://globalnews.ca/news/1883845/iraqi-militia-loyal-to-radical-cleric-al-sadr-joins-fight-for-is-held-tikrit/

[94] Iraqi Shia groups rally in show of power. In: Al-Jazeera. 22.6.2014. http://www.aljazeera.com/news/middleeast/2014/06/iraqi-shia-groups-rally-show-power-20146216504615669.html?utm=from_old_mobile

[95] Knights M.: The Evolution of Iran’s Special Groups in Iraq. In: Combating Terrorism Center. 1.11.2010. https://www.ctc.usma.edu/posts/the-evolution-of-iran%E2%80%99s-special-groups-in-iraq

[96] Military. In. Global Security. 13.2.2017. http://www.globalsecurity.org/military/world/para/kataib-hizballah.htm

[97] Charles D.: U.S. declares Iraq-based group foreign terrorist organization. In: Reuters. 2.7.2009. http://www.reuters.com/article/us-usa-treasury-iraq-idUSTRE56165320090702

[98] Hameed S., Chmaytelli M.: Iran-backed Shi’ite militias to join assault near Mosul on new front. In: Reuters. 29.10.2016. http://www.reuters.com/article/us-mideast-crisis-iraq-talafar-idUSKCN12S0PM

[99] Knights M.: The Evolution of Iran’s Special Groups in Iraq. In: Combating Terrorism Center. 1.11.2010. https://www.ctc.usma.edu/posts/the-evolution-of-iran%E2%80%99s-special-groups-in-iraq

[100] Levitt M., Smyth P.: Kataib al-Imam Ali: Portrait of an Iraqi Shiite Militant Group Fighting ISIS. In: The Washington Institute. 5.1.2015. http://www.washingtoninstitute.org/policy-analysis/view/kataib-al-imam-ali-portrait-of-an-iraqi-shiite-militant-group-fighting-isis

[101] Kata’ib al-Imam Ali. In: Jihad Intel. 13.2.2017. http://jihadintel.meforum.org/group/131/kataib-al-imam-ali

[102]‘The Archangel of Death’ fighting Islamic State. In: BBC News. 18.3.2015. http://www.bbc.com/news/blogs-trending-31913278

[103] Toumaj A.: Iraqi PMF attempts to cut off Islamic State in Mosul. In: FDD. 4.11.2016. http://www.longwarjournal.org/archives/2016/11/iraqi-popular-mobilization-forces-attempt-to-cut-off-islamic-state-in-mosul.php

[104] Knights M.: The Evolution of Iran’s Special Groups in Iraq. In: Combating Terrorism Center. 1.11.2010. https://www.ctc.usma.edu/posts/the-evolution-of-iran%E2%80%99s-special-groups-in-iraq

[105] Adel L.: Iraq’s Shi’ite militias could prove bigger test than Mosul. In: Iraqi News. 1.12.2016. http://www.iraqinews.com/iraq-war/iraqs-shiite-militias-prove-bigger-test-mosul-2/

[106] Syria Demographics Profile 2016. In: Index Mundi. 13.2.2017. http://www.indexmundi.com/syria/demographics_profile.html

[107] The Ethnic and Religious Groups of Syria. In: Syrian Civil War Map. 13.2.2017. http://syriancivilwarmap.com/ethnic-and-religious-groups-of-syria/

[108] Syria. In: U.S.Department of State. 2006. https://www.state.gov/j/drl/rls/irf/2006/71432.htm

[109] Niektoré odhady hovoria dokonca o 2,3 miliónoch, teda 11% sýrskej populácie.

Minahan J.B.:Encyclopedia of the Stateless Nations: Ethnic and National Groups Around the World A-Z. In: ABC-CLIO. 2002 ISBN 9780313076961.

[110] The Amman Message. In: Amman Message. 13.2.2017. http://ammanmessage.com/?option=com_content&task=view&id=121&Itemid=41

[111] Harris W.W.: The Levant: a fractured mosiac. In: Marcus Wiener Publisher. 2003 ISBN 1558762647.

[112] Al-Waqidi I., Al.Kindi M.S.: The Islamic Conquest of Syria. In: Ta-Ha Publisher Ltd. 2005. ISBN 1842000675

[113]Christians under the Caliphate. In: Message for Muslims. 13.2.2017. http://www.message4muslims.org.uk/islam/islam-as-a-missionary-religion/christians-caliphate/

[114] Imber C.: The Ottoman Empire,1300-1650 ,The Structure of Power. In: Palcrave. 2002. ISBN 0333613864. https://web.archive.org/web/20140726115700/http://www.fatih.edu.tr/~ayasar/HIST236/Colin%20_Imber.pdf

[115] Kreyenbroek P.G., Sperl S.:The Kurds: a contemporary overview. In: Routledge. 1992. ISBN 0-415-07265-4.

[116] Gorgas T.J.: The territory margins of the Mandatory Syria : the autonomist movement in Upper Jazîra, paradoxs and ambiguities of an uncompleted “national” integration, 1936-39. In: Revue des mondes musulmans et de la Méditerranée, 2009. http://remmm.revues.org/6481

[117] Kreyenbroek P.G., Sperl S.: The Kurds: A Contemporary Overview. In: Routledge, 1992. ISBN 0415072654

[118] Heras N. A. : Syrian Turkmen Join Opposition Forces in Pursuit of a New Syrian Identity. In: Terrorism Monitor,2013.

[119] The impossible partition of Syria. In: Arab Reform Initiative. 24.10.2013. http://www.arab-reform.net/en/node/510

[120] Heras N. A. : Syrian Turkmen Join Opposition Forces in Pursuit of a New Syrian Identity. In: Terrorism Monitor, 2013.

[121] Who are the Turkmen in Syria?. In: BBC News. 24.11.2015. http://www.bbc.com/news/world-middle-east-34910389

[122] Fisher M.: The one map that shows why Syria is so complicated. In: The Washington Post. 27.8.2013. https://www.washingtonpost.com/news/worldviews/wp/2013/08/27/the-one-map-that-shows-why-syria-is-so-complicated/?utm_term=.3c8240105c1a

[123] Reich B.: Political Leaders of the Contemporary Middle East and North Africa: A Biographical Dictionary. In: Greenwood Publishing Group. 1992 ISBN 9780313262135

[124] Seale P.: Asad: The Struggle for the Middle East. In: University of California Press. 1990. ISBN 9780520069763

[125] Hinnebusch R.: Syria: Revolution from Above . In: Routledge.2001 ISBN 9780415267793

[126] Hinnebusch R.: Syria: Revolution from Above . In: Routledge.2001 ISBN 9780415267793

[127] Seale P.: Asad: The Struggle for the Middle East. In: University of California Press. 1990. ISBN 9780520069763

[128] The Amman Message. In: Amman Message. 13.2.2017. http://ammanmessage.com/?option=com_content&task=view&id=121&Itemid=41

[129]Pouladi F.: Iran and Syria sign pact against ‘common threats’. In: The Daily Star. 16.6.2006. http://www.dailystar.com.lb/News/Middle-East/2006/Jun-16/72583-iran-and-syria-sign-pact-against-common-threats.ashx#axzz2tsRyr16V

[130] Alfoneh A.: What Is Iran Doing in Syria? In: FP. 21.9.2012. http://foreignpolicy.com/2012/09/21/what-is-iran-doing-in-syria/

[131] Heshmat A.: The Secrets of Saberin, Iran’s Elite Commando Unit Operating in Syria and Iraq. In: The Tower. 14.12.2016. http://www.thetower.org/4297-the-secrets-of-saberin-irans-elite-commando-unit-operating-in-syria-and-iraq/

[132] Sherlock R.: Iran boosts support to Syria. In: The Telegraph. 21.2.2014. http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/middleeast/iran/10654144/Iran-boosts-support-to-Syria.html

[133] Solomon E.: Insight: Battered by war, Syrian army creates its own replacement. In: Reuters. 21..4.2013. http://www.reuters.com/article/us-syria-crisis-paramilitary-insight-idUSBRE93K02R20130421

[134] Kozak Ch.: “The Regime’s Military Capabilities: Part 1” In: Institue for the Study of War. 21.5.2015. http://iswsyria.blogspot.sk/2015/05/the-regimes-military-capabilities-part-1.html

[135]Who are the pro-Assad militias in Syria? In: MEE. 25.9.2015. http://www.middleeasteye.net/news/who-are-pro-assad-militias-syria-2030619965

[136] Dagher S.: Syria’s Alawite Force Turned Tide for Assad. In: The Wall Street Journal. 26.8.2013. https://www.wsj.com/articles/SB10001424127887323997004578639903412487708

[137] Regime fights own militia in Homs. In: NOW. 30.4.2015. https://now.mmedia.me/lb/en/NewsReports/565203-regime-fights-own-militia-in-homs

[138] Who are the pro-Assad militias in Syria? In: MEE. 25.9.2015. http://www.middleeasteye.net/news/who-are-pro-assad-militias-syria-2030619965

[139] Naylor H.: In Syria’s Aleppo, Shiite militias point to Iran’s unparalleled influence. In: The Washingotn Post. 20.11.2016. https://www.washingtonpost.com/world/middle_east/in-syrias-aleppo-shiite-militias-point-to-irans-unparalleled-influence/2016/11/20/2f1a47c2-92cd-11e6-bc00-1a9756d4111b_story.html?utm_term=.6ced9c5e2384

[140] Syria: Iraq’s Popular Mobilisation ready to fight for Assad. In: The New Arab. 30.10.2016. https://www.alaraby.co.uk/english/news/2016/10/30/syria-iraqs-popular-mobilisation-ready-to-fight-for-assad

[141] Shatz A.: In Search of Hezbollah. In: The New York Review of Books. 30.7.2003. https://web.archive.org/web/20060822195222/http://www.nybooks.com/articles/17060

[142] Barnard A.: Mystery in Hezbollah Operative’s Life and Death. In. The New York Times. 3.1.2014. https://www.nytimes.com/2014/01/04/world/middleeast/mystery-in-hezbollah-operatives-life-and-death.html?_r=0

[143] Folkins D.: The Shadow Commander. In: The New Yorker. 30.9.2013. http://www.newyorker.com/magazine/2013/09/30/the-shadow-commander