Slovenské a zahraničné médiá informujú o prebiehajúcej politickej kríze na Ukrajine prevažne z pohľadu politických štruktúr, ktoré majú svoje korene na západnej Ukrajine. V médiách je náročné sa dopátrať informácií, ktoré by dokresľovali postoje ukrajinského juhovýchodu. Práve preto sme sa v redakcii DespiteBorders.com rozhodili urobiť rozhovor s ukrajinským expertom, občianskym aktivistom Alexejom Grirorievičom Alexandrovom, ktorý je vedúcim organizácie “Russkij mir – Ukrajina!”

Aký vzťah k európskej integrácii má obyvateľstvo východe a juhu Ukrajiny? V médiách prakticky chýbajú akékoľvek informácie o postojoch občanov týchto regiónov, ktoré prakticky živia krajinu. V niektorých mestách na východe a na juhu sa organizovali protesty, ktoré podporujú európsku integráciu, ale počet účastníkov týchto protestov bol nízky – niekoľko sto alebo tisíc ľudí …

Postoj k európskej integrácii na juhovýchodnej Ukrajine je ostro negatívny – zrejme sú tam ľudia schopní lepšie zvážiť situáciu. Ľudia majú čo stratiť. Priemyselná rozvinutosť regiónu s pomerne vysokou mierou zamestnanosti a vyššou životnou úrovňou udržuje nádej na mierové riešenie konfliktu. Súčasnú situáciu ovplyvňuje aj to, že sa vládnucim ukrajinským zločineckým skupinám podarilo zničiť organizačné (odborové , sociálne, etnokultúrne) štruktúry. Obyvateľstvo tohto regiónu úplne stratilo vieru vo svoju stranu, ktorá ich zradila – stranu veľkého kapitálu (Strana regiónov) a dnes ostalo jednoducho nepripravené organizovane odraziť agresiu. Ale to je, ako viete, len dočasný jav.

Západná Ukrajina (Halič) je depresívnym regiónom, ktorý sa vyznačuje vysokou mierou nezamestnanosti. Je hlavným dodávateľom nekvalifikovanej pracovnej sily. Obyvatelia Haliča, ktorí vyvolali občianske nepokoje v Kyjeve sa okrem ich tradične veľmi nízkej úrovne vzdelania a výrobnej kvalifikácie vyznačujú prehnaným sebahodnotením a rôznymi nárokmi na osobitné sociálne a politické postavenie. Halič historicky a psychicky vypadáva z celoukrajinského kontextu. S podporou miestnych kriminálnych štruktúr, cudzincov (predovšetkým amerických a poľských špecialistov na „farebné revolúcie”) a európskych byrokratov sa snažia s použitím silových metód vnútiť svoju vôľu všetkým ostatným.

Na Slovensku by si mali dobre pamätať na haličských nacistov, ktorých priamy potomkovia teraz tvoria chrbticu ukrajinskej opozície a kyjevského „euromajdanu”. Práve hrdlorezi z divízie „Waffen SS Galizien” sa aktívne podieľali na potlačení Slovenského národného povstania. Práve ich vyhlasovanie za hrdinov je dnes hlavným rysom „pravého vlastenca” na Ukrajine.

Rodákov z agrárnej centrálnej Ukrajiny charakterizuje mimoriadna detinskosť – viera v rozprávku. Napriek skutočnosti, že v dohode o voľnom obchode nie je jediné slovo o vstupe Ukrajiny do EÚ alebo dokonca o zavedení bezvízového režimu; nemravným politikom a výdatne zaangažovaným novinárom sa podarilo zapôsobiť na negramotné a detinsky naivné davy a vyvolať v nich slepú vieru v blížiace sa plné členstvo v EÚ. Dôsledkom čoho má byť to, že Ukrajina bude môcť na úkor EÚ získať to, čo stratili s rozpadom ZSSR: pocit stability a bezpečnosti. Ľuďom nahovorili, že je EÚ pripravená riešiť všetky problémy – od zvýšenia dôchodkov a platov, zlepšenia životných podmienok, cez návrat k bezplatnému vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti až po plnú ochranu pred zločinom, korupciou, svojvôľou nadnárodných korporácií, teroristických a vojenských hrozieb.

Očakávajú občania nejaké ekonomické dôsledky vytvorenia zóny voľného obchodu s EÚ? Ak áno, aké by mali byť (aj so zreteľom na podnikateľov a oligarchov…)?

Straty pre Ukrajinu, v prípade jej pripojenia k zóne voľného obchodu s EÚ sú kolosálne a výhody v skutočnosti nie sú žiadne. Vytlačenie z tradičného trhu Ruska a colnej únie, zánik existencie štátnych podnikov. Výsledok – masová nezamestnanosť, hospodársky kolaps.

Občania, spoločnosť, biznis – všetko utrpí. Ako som uviedol vyššie, mnohí dnes veria v Euro-rozprávku, v to, že EÚ mávnutím čarovného prútika vyrieši všetky ich problémy – jednoducho povedané – dá veľa peňazí.

Iní od podpisu (asociačnej dohody s EÚ) očakávajú možnosť odísť do bohatej Európy. A tam, vďaka svojej nenáročnosti a pripravenosti preraziť v živote „za každú cenu” vytlačiť miestnych a vynútiť si svoje vlastné pravidlá. Rovnako, ako to robili Albánci v Kosove. Skúsenosti „majdanskej” demokracie a práca v podmienkach ukrajinskej zločineckej reality im vlastne dáva nespornú výhodu oproti občanom európskych krajín dodržiavajúcim zákony. V každom prípade, oni sa na to spoliehajú.

Čo sa týka veľkého oligarchického kapitálu, situácia je celkom neobyčajná. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa k ekonomickým a politickým pákam riadenia krajiny predrala veľmi špecifická skupina. Z prevažnej časti išlo o marginalizovaných príslušníkov silových a kriminálnych štruktúr. Psychologický portrét týchto ľudí najlepšie popíšu odborníci na kriminalistickú psychológiu. Všetci prezidenti, premiéri, top manažéri a veľkí vlastníci na Ukrajine bez výnimky sú osoby s kriminálnou minulosťou, a čo je najdôležitejšie, aj prítomnosťou.

Prečo sa snažia dostať do EÚ? V 90. rokoch boli schopní vytvoriť pre seba v tejto krajine režim najvyšších výhod. Keď sa teraz dostanú zo skleníkových podmienok supermonopolnej Ukrajiny do normálneho konkurenčného prostredia, veľmi rýchlo sa ocitnú na „vedľajšej koľaji”. To si veľmi dobre uvedomujú. Ale vyžrali už z Ukrajiny všetko, čo mohli. A teraz chcú, jednoducho povedané, odovzdať to, čo zostalo z kedysi prosperujúcej sovietskej republiky, tým, ktorí im zaručia legalizáciu na Západe a uchovanie si nazbíjanej koristi. Odídu tak, ako Berezovský, Gusinský a ďalší „krstní otcovia”.

Putin, ktorý má aj bez toho veľa problémov s vlastnými štruktúrami s kriminálnou minulosťou z 90. rokov, im podobné garancie zrejme nedal.

V lete tohto roku Rusko prakticky uvalilo hospodársku blokádu na Ukrajinu – ako príklad toho, čo bude nasledovať po podpísaní dohody s EÚ. Ako vnímajú tento krok Vaši krajania na východe a na juhu krajiny?

Žiadna blokáda to nebola. Rusko uskutočnilo krátku miestnu skúšku opatrení, ktoré sa uvedú do činnosti, ak bude Ukrajina existovať v hospodárskych hraniciach EÚ. Ukrajina mala vo svojich vzťahoch s Ruskom vždy veľmi výsadné postavenie. Stratí ho však v prípade uzavretia dohody o voľnom obchode (s EÚ). Ukrajina sa na niekoľko dní ocitla v rovnakých podmienkach ako EÚ. Nikoho to tu nerobí šťastným, ale väčšina obyvateľov juhovýchodu vníma Ruskom prijaté opatrenia s porozumením. Je potrebné poznamenať, že mnohí vidia v hospodárskom tlaku na Kyjev jedinú možnosť prinútiť Stranu regiónov realizovať vôľu svojich mnohokrát podvedených voličov.

A ešte jedna vec. Nie je dobré obmedzovať otázku o pristúpení k jednému z európskych združení – EÚ alebo colnej únii – výhradne na hospodárske úvahy. Nemenej dôležitá je historicko-kultúrna motivácia, ktorá robí problém výberu nemožným. EÚ sa už s týmto stretla v Srbsku. Ale Srbsko je malá krajina, vkliesnená zo všetkých strán medzi ostatných členov EÚ a NATO. Iná vec je Ukrajina. Existuje tu silný ruský imperialistický duch, obrovská dĺžka hraníc s Ruskom a dlhá tradícia odmietania diktátu vonkajších síl.

Navyše, výsledkom arogantného koloniálneho správania EÚ je, že vás dnes veľká časť populácie vníma ako nástupcov Pilsudského alebo Hitlera.

Krym vyzýva k preskúmaniu možnosti pristúpenia do colnej únie. Prečo s podobnými požiadavkami neprichádzajú ostatné regionálne štruktúry? Takmer celý elektorát Strany regiónov sa nachádza na východe a juhu krajiny; a práve Strana regiónov „ťahala” krajinu do Európskej únie…

Zopakujem sa: Strana regiónov je stranou veľkého oligarchického kapitálu. Navyše vzhľadom na ukrajinské špecifikum strane chýba čo i len náznak ideológie. Polittechnologický projekt, cieľ ktorého je so zachovaním viditeľnosti demokratických procedúr akýmikoľvek pravdami a nepravdami udržať pri moci bábky základných ukrajinských kleptokratických klanov.

Oni sú moc, ale moc, ktorá nemá o čo sa oprieť. Existuje obrovská volebná základňa orientujúca sa na Rusko, organizačný systém je však zničený. Je krutou iróniou, že samotná vláda za všetky tie roky zničila to všetko ruské a proruské na Ukrajine t. j. bojovala s vlastným elektorátom. Teraz sa zúfalo snaží voličom „predať” lepenkových lídrov – mladých, perspektívnych, hovoriacich o pripravenosti viesť. Ale skutočnosť ukázala, že títo „vodcovia” nemajú žiaden prehľad o tom, čo sa deje; sú odrezaní od reálnych procesov, a tak medzi ľuďmi vôbec nerezonujú. A vodcami sú iba preto, že sa tak niekto rozhodol vo „vysokom úrade”. Výsledok: 2/3 obyvateľstva Ukrajiny nevie vyjadriť svoje (politické) postoje.

Moci zostala jedna opora – tzv. „príslušníci silových štruktúr” s ich špeciálnymi silami a „operatívnymi kombináciami”. To stačí na to, aby udržali pri moci hŕstku kompradorov (miestnych biznismenov, fungujúcich ako sprostredkovatelia medzi zahraničným kapitálom a lokálnym trhom; pozn. red.). Ale to nestačí na riešenie rýchlo sa hromadiacich problémov. A o to viac – problémov štátneho usporiadania.

Musím uznať, že aj napriek rozšírenému strašiaku o „ruke Moskvy” Rusko mnoho rokov preukazovalo absolútnu ľahostajnosť a prekvapivo neschopnosť v pre seba tak dôležitej otázke ako je osud miliónov priaznivcov tzv. „krajanov”, ktorí sa v roku 1991 ocitli za hranicami jednotnej vlasti. Len v poslednom roku a pol došlo k zintenzívneniu snahy Moskvy pochopiť situáciu. Zatiaľ iba nesmelá snaha. A iba pochopiť.

Ako sa ľudia na východe a juhu Ukrajiny stavajú protestom konajúcim sa v Kyjeve?

Dominantný postoj je hanba a znechutenie. A to nielen na juhovýchode. Kyjev, obrazne povedané, krčí plecami. Ľudia sú unavení z podvodov a chcú poriadok a stabilitu. Pre väčšinu je „euromajdan” nemotorným pokusom porazených z opozície zjednať si „teplé miestečka” vo vláde a získať časť administratívneho bonusu a rozpočtových prostriedkov v predvečer prezidentských volieb v roku 2015. Ani vláda a ani „euromajdan” nemôžu byť s ich nízkou intelektuálnou úrovňou a úplným nedostatkom občianskeho povedomia schopní vyviesť krajinu zo systémovej krízy. To všetko je veľmi smutné . Sám som Kyjevčan a dobre si spomínam, ako ma pre moje mesto bolelo a ako som sa hanbil za rodákov vykrikujúcich na majdane v roku 2004 „JUŠCENKO TAK!”. A to všetko znova 9 rokov po hlasnom krachu politickej aféry známej ako „oranžová revolúcia” – opäť kráčajú do rovnakej rieky… Pravdepodobne je táto krajina odsúdená k zániku.

Prečo východ a juh Ukrajiny tiež nie je na uliciach a na námestiach, aby vyjadril svoj postoj? Ak Ukrajina podpíše dohodu o asociácii, možno očakávať na východe a juhu podobné protesty, ktorým sme svedkami dnes v Kyjeve?

Juhovýchod naozaj na udalosti reaguje pomaly. A v skutočnosti je to veľmi dobre. To súčasnú moc znepokojuje. Po tom, ako Janukovič verejne a otvorene podviedol svojich voličov, zvoliac si európsky integračný kurz namiesto sľubovaného zblíženia s Ruskom, stal sa na prezidentských voľbách v roku 2015 persona non grata pre voličov z juhovýchodu Ukrajiny. Teraz sa musí „vrátiť do hry”. Na to potrebujete slabého, riadeného súpera na západe a zvýšenie rejtingu Janukovyča na juhovýchode. A na to je potrebný silný podnet. A moc nevymyslela nič lepšie, ako fakticky vyprovokovať Majdan 2.0.

V roku 2004 tak podnikol neslávne známy Kučma so svojou neslávne známou administráciou. V roku 2013 Janukovič so svojou. Vtedy s tým Kučma nepočítal, prebrali mu iniciatívu a proces vyšiel spod kontroly. Povstala celá krajina, rozdelená na dva tábory. Oligarchia bola vážne zľakla a keď sa všetko trochu upokojilo, začala potláčať možný odpor.

Regionáli udreli silou svojich stúpencov. V dôsledku toho má moc dnes problém – ľudia im neveria a reagujú veľmi pomaly. Musia masovo voziť nezamestnaných z Haliča a špeciálne na tento účel zhromažďovať študentov ospravedlnených z výučby. Ale nezmyselné a bezcieľne prechádzky tisícok prichádzajúcich a stoviek Kyjevčanov po zimnom majdane nemôžu vyhrotiť situáciu a dať Janukovičovi šancu znova na seba obrátiť zrak svojho elektorátu. Nepomáhajú ani mobilizačné provokácie protestujúcich médií: správy o zverstvách jednotky špeciálneho nasadenia „BERKUT”, prehnané počty „hrdinských majdancov”, strašiaku strašných-prestrašných jednotkách bojovníkov – tzv. tituškoch (urastených mladých ľudí najatých politickými subjektmi s cieľom uskutočnenia politických provokácií na hrane zákona resp. za ňou; pozn. red.) na oboch stranách atď. Preto treba pred voľbami očakávať skutočnú eskaláciu situácie. Hľa aj Leninov pamätník v Kyjeve už strhli, to ešte len bude…

Mimochodom, je to veľmi symbolické: Nikto iný ako Lenin neurobil pre vytvorenie Ukrajiny viac. Do jeho čias samostatná Ukrajina (tým skôr vo svojich vonkajších hraniciach) neexistovala. A práve zničenie Leninovho pamätníka nazvú potomkovia začiatkom konca tohto podivného projektu „Ukrajina”. Daj bože, aby sme mali v takom prípade dostatok rozumu a trpezlivosti ísť československou a nie na juhoslovanskou cestou.

Je zaujímavé, že sa počas protestov aktivizoval Kličko ako hlavná tvár opozície. Mnohí poslanci z jeho strany sú výtvorom vedúceho administrácie prezidenta, Ľovočkina, oligarchu Firtaša resp. iných oligarchov alebo regionálov. Akú hrá podľa Vášho názoru Kličko rolu v politike a čo môže dostať zo súčasnej situácie?

Kličko je v politike nula. Absolútne riadený a obklopený predstaviteľmi kriminálnych klanov a úplne ľahostajný k politike. Povedzme, že je politikom proti svojej vôli. Tí, ktorí ho posunuli hore, správne stavili na jeho boxerskú popularitu. Na stretnutia s ním chodí v skutočnosti nemálo ľudí, no oni idú na stretnutie s boxerom, nie s vodcom. Nemali by sme vylúčiť jeho dosadenie do nejakej predvolebnej „rady spásy”, ktorá už vyberie jediného kandidáta. Jeho rejting sa nachádza momentálne na vrchole a bude iba klesať. Čo sa týka výtvorov Ľovočkina… to je ukrajinským „verejným tajomstvom”. Majdan je predvídanou imitáciou dávno oneskorenej antikriminálnej revolúcie. Vypustenie pary na zapískanie. A úplne každý, kto tak alebo onak sa zúčastňuje imitácie a fikcie „majdanov” – je výtvorom moci a/alebo ukrajinských spravodajských služieb a NATO.

Podarí sa podľa vášho názoru Oranžová revolúcia 2.0?

V skutočnosti vznikli s prvou revolúciou väčšie problémy. Systém zostal živý – systém sa nikto nepokúšal zlikvidovať. Takže sa žiadna revolúcia vlastne ani nekonala. Jeden klan bol nahradený iným. Vykonal sa štátny prevrat organizovaný z peňazí a za organizačnej podpory USA. Musíme im vzdať hold – oni obratne zamaskovali svoju činnosť entuziazmom tisícok oklamaných naivných ľudí s farebnými vlajkami a detskými fantáziami. Ak by sa tu mali realizovať radikálne drastické zmeny, tak to môžu prísť iba z juhovýchodu. Západná Ukrajina bude naďalej pretláčať nebezpečnú ideológiu „integrálneho nacionalizmu” (neonacizmu) a parazitického ekonomického modelu. Na drastických revolučných zmenách má záujem práve (bezprávny pracujúci) juhovýchod.

Ako zadreaguje obyvateľstvo na východe a juhu Ukrajiny v prípade, že protesty povedú k zmene moci?

Pri akomkoľvek výsledku „euromajdanu” a prezidentských volieb v roku 2015 sa bude pokračovať v európskom integračnom kurze Ukrajiny. Takýto program je ukrajinskému systému vlastný od zrodu tohto projektu. Človek nie je dôležitý. Pri zachovaní moci súčasnej proamerickej kriminálnej elity akékoľvek, podčiarkujem, akýkoľvek víťaz povedie Ukrajinu do EÚ presnejšie – od Ruska. Je to vec osobného prežitia. Janukovič, Tymošenková alebo niekto iný – skôr či neskôr, no v každom prípade kurz systému ostáva bezo zmeny kvôli korupcii, o ktorej sme už hovorili.

Aké scenáre sú podľa Vás možné?

Každá občianska vojna začína pokojnými protestmi, nechcel by som tento moment podceniť. Okrem toho, „pokojnými” je ich možné nazývať iba úplne podmienečne. Skôr sú „zatiaľ skôr pokojné”. Je príznačné , že „znamením euromajdanu” nazývajú Micha Saakašviliho, organizátora masovej likvidácie civilného obyvateľstva v Osetsku. Nezabudnite aj na zverstvá organizované „Šialeným Michom” pri rozohnaní tbiliského „majdanu”: desiatky zabitých, stovky zranených a zmrzačených; masové zatýkanie a mučenie politických oponentov a nespokojných občanov. Takže si netreba vytvárať ilúzie o „mierumilovných zámeroch” bábok oligarchov a odborníkov na „twitterové revolúcie”, držiacich za nitky Jacenjuka, Porošenka, Klička, Tjagnyboka, ktorých dnes menovali do úlohy „vodcov euromajdanu”, tak aj „stranu prezidenta”.

V prípade preniknutia EÚ na Ukrajinu; juhovýchod sa bude zúrivo brániť až do prechodu k ozbrojenému boju. Myslím, že v tomto prípade to nie je dobré ani pre Janukoviča, ani pre jeho dvojičky z opozície. Je jedno príslovie: „Rusi dlho zapriahajú, ale rýchlo jazdia” (doslovný preklad, pozn. red.). Dnešná nejednotnosť a istá inertnosť ruského juhovýchodu by preto nemala nikoho klamať. Ako som už povedal – nie je všetko len o vodcoch. V prípade obsadenia Ukrajiny EÚ a NATO sa objavia na juhovýchode a budete sa diviť, že aj v Haliči. Mám podozrenie, že mnohí zo súčasných politikov pochádzajúcich z prostredia haličských nacistov obrátia zbrane (doslova) proti kolonizátorom. Také sa tu už stalo – a to ne raz. Rusko nemôže zostať nečinné. Potrebujú to naši susedia? Myslím si, že nie.

Áno, a ešte keď odhalia podvod s „európskou integráciou” … Nemyslím si, že je EÚ pripravená poskytnúť ekonomický „ bezpečnostný vankúš” pre 45 miliónovú Ukrajinu a jej bezprecedentných oligarchov. Následne je možná sociálno-politická explózia kolosálnych rozmerov.

Jednoduchšie a lacnejšie by bolo „odstrániť” politické elity – aj vládnuce ak opozičné (1,5 – 2 tisíc bláznivých tučných lumpov) a prerobiť celý projekt. Ináč to nie je možné, ináč sa nedajú vyriešiť problémy tejto veľmi chorej krajiny. Bolo by to veľmi užitočné pre celú Euráziu. Mimochodom, má sa za to, že splnenie tejto misie by umožnilo Janukovičovi byť zvoleným na druhé funkčné obdobie, ale tiež, že by sa vyhol osudu Mubaraka a Husajna; ale je to nepravdepodobné.

A vtedy – skutočná revolúcia? Prečo nie? ..

Napokon, ktosi sa postará aj o balkánsky variant: etnický konflikt, vojna, státisíce utečencov, časť teritória riadená silami NATO. Zapojenie EÚ a Ruska do konfliktu…

Je to výhodné v prvom rade pre Američanov, tradične sa zúčastňujúcich na akomkoľvek krviprelievaní v akejkoľvek časti sveta a právom sa obávajúcim normalizácie vzťahov a integrácie v roztrieštenej Eurázii. Nezabúdajme na generálov NATO, byrokratov z EÚ, ktorí dokazujú, že bez Európy jednoducho nie je možné prežiť. Preto je pravdepodobnosť vojenského konfliktu veľmi vysoká.

Akú úlohu hrá podľa vášho názoru Poľsko v európskej integrácii Ukrajiny? Prečo sa tak intenzívne aktivizuje?

Pokles prestíže a vplyvu USA po Oranžovej revolúcii (porážka a diskreditácia skupiny Juščenko-Tymošenková v očiach voličov) oživil európske procesy smerujúce k vytvoreniu zóny stability z Dublinu do Vladivostoku: transformácia EÚ a jej zbližovanie s Ruskom. Američania však nezmizli. Evidentne sa preskupujú a idú do protiútoku: sme svedkami návratu k projektu vytvorenia zóny riadeného chaosu: „zóny nestability” na základe tzv. „Východného partnerstva”. Vytvára sa agresívna protiváha Rusku a starej Európe. Zóny politického odcudzenia.

Ako ťahúň celého procesu pôsobí (rovnako ako v predchádzajúcich amerických provokáciách) Poľsko, ktoré trápi komplex nezrealizovaného impéria. USA sa snažia, vábiac ho možnosťou obnovenia Republiky Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva, čiže Veľkého Poľska od Baltu po Čierne more cestou pohltenia krajín európskej „druhej ligy” a značnej časti dnešnej Ukrajiny, vytvoriť nového ručného východoeurópskeho policajta.

Súčasnej ukrajinskej elite ponúkli účasť sa na tomto procese – ako cenu za ich amnestiu má Ukrajina posilniť Veľké Poľsko.

Potom bude nasledovať anšlus susedných malých krajín. Pozdrav malej Európe z Mníchova 38!

Na tom má záujem aj časť elít starej Európy, ktorá nechce niesť bremeno hospodárskej zodpovednosti za novú Európu a sníva o posunutí zodpovednosti na niekoho iného. Konkrétne cez historicky nezrealizovateľné Poľsko na USA a Rusko. Dokonca aj za cenu nového delenia Európy.

To všetko otvára cestu k novej európskej vojne a obávam sa, že nielen „studenej”. Akokoľvek divoko by to dnes znelo.

русский вариант текста