Ako napovedá samotný názov, nasledujúci text sa venuje problematike slovensko-ruských lingvokultúrnych a kultúrno-politických paralel, o ktoré sa možno opierať pri vyučovaní ruského jazyka a reálií v slovenskom prostredí a tiež pri vyučovaní slovenského jazyka a reálií v ruskom prostredí.
Situácia v oblasti záujmu o ruštinu na Slovensku (úvodná charakteristika)
Vyučovanie ruštiny na Slovensku prežilo po roku 1989 krízu súvisiacu s poklesom záujmu o ňu a tiež so stratou podpory jej vyučovania zo strany štátu. Na začiatku 21. storočia však došlo k opätovnému vzrastu záujmu o jej štúdium najmä na stredných a jazykových školách. Zmena vnímania ruštiny zo strany záujemcov o jej štúdium súvisí s absenciou povinného charakteru jej štúdia a s medzinárodno-politickým a ekonomickým významom Ruska (porovnaj [1]). Ako významný faktor sa v súvislosti s vnímaním Ruska javia aj geopolitické preferencie slovenského obyvateľstva. Výsledky reprezentatívneho sociologického výskumu ISSP Slovensko 2014 [2] ukázali v danom smere pozoruhodné rozloženie postojov. 59,5 percenta opýtaných si myslí, že Slovensko by malo stáť medzi Ruskom a Západom, podľa 21,2 percenta opýtaných by malo stáť skôr na strane Západu, podľa 9,4 percenta respondentov by malo stáť vždy na strane Západu, podľa 7,9 percenta opýtaných by malo stáť skôr na strane Ruska a podľa dvoch percent respondentov vždy na strane Ruska. Na základe uvedených údajov možno usúdiť, že 69,4 percenta respondentov nevníma ako žiaduci príklon Slovenska k Západu za cenu zlých vzťahov s Ruskom. Na uvedenú skutočnosť nadväzuje predpoklad, že záujemcovia o štúdium ruštiny budú spravidla patriť do daného tábora, čo je podstatné z hľadiska motivácie ku štúdiu ruštiny a voľby vhodnej didaktickej stratégie zo strany pedagóga. Z pohľadu žiaduceho spôsobu jej vyučovania sú pritom dôležité faktory podmieňujúce vznik spomínaných postojov, popri nich je ale dôležité vhodnou formou upriamiť pozornosť aj na lingvokultúrne a kultúrno-politické rozdiely medzi Slovenskom a Ruskom.
Situácia v oblasti záujmu o slovenčinu v Rusku (úvodná charakteristika)
Slovenčina je z hľadiska záujmu o ňu v Rusku dlhodobo v tieni češtiny, čo sa odvíja od záujmu o zodpovedajúce štáty (Česko a Slovensko) ako také. Záujem o prácu, štúdium či podnikanie v Českej republike je v ruskom prostredí mnohonásobne vyšší ako záujem o obdobné pôsobenie na Slovensku. To isté sa týka záujmu turistov o Prahu, Karlove Vary či ďalšie destinácie v Česku v porovnaní s Vysokými Tatrami, Piešťanmi či inými destináciami na Slovensku, respektíve záujmu o kúpu nehnuteľností na území daných štátov. Od záujmu o jednotlivé krajiny sa následne odvíja záujem o jazyk, ktorý sa v nich používa. Záujem o slovenčinu v ruskom prostredí je zvyčajne motivovaný konkrétnymi pracovnými, podnikateľskými a podobnými príležitosťami, ktoré zakladajú potrebu ruských záujemcov osvojiť si na určitej úrovni jazyk používaný na Slovensku. Ak je však záujem motivovaný (aj) kultúrnymi faktormi, z hľadiska motivačných faktorov i didaktického obsahu vystupujú do popredia zbližujúce lingvokultúrne a kultúrno-politické činitele, o ktoré by sa malo opierať vyučovanie slovenského jazyka a reálií.
Zbližujúce faktory
Možno konštatovať, že existuje celý rad zbližujúcich faktorov vrátane bohatej histórie vzájomných kultúrnych vzťahov. K Rusku inklinovali viacerí významní politickí, vedeckí a literárni dejatelia vrátane Jána Kollára, najvýznamnejšieho predstaviteľa slovenského národného obrodenia Ľudovíta Štúra (ktorý mal najmä na sklonku svojho krátkeho života blízko k slavianofilom a v diele „Slovanstvo a svet budúcnosti“ navrhoval všetkým slovanským národom pripojiť sa k Rusku, prijať pravoslávie a začať používať ruštinu ako úradný jazyk; bližšie k problematike pozri napríklad [3] [4]) či Svetozára Hurbana Vajanského. K spomínaným faktorom patrí aj absencia ostrých a citlivo vnímaných historických problémov (s výnimkou intervencie vojsk členských štátov Varšavskej zmluvy v Česko-Slovensku v roku 1968) či spoločná socialistická minulosť (ktorá má ambivalentnú povahu: na jednej strane predstavuje zdroj nezhôd a antagonistických reakcií, na druhej strane však slovenský a ruský kultúrny priestor nepochybne zbližuje). Vzájomná blízkosť vytvára základ pre pochopenie súvisiacich ruských reálií zo strany slovenských študentov a vice versa, čo pozitívne vplýva na motiváciu k hlbšiemu štúdiu zvoleného jazyka a kultúry. Zároveň sa však ukazuje ako potrebné vytvorenie istých paralel umožňujúcich efektívny výklad špecifík daného priestoru. S cieľom vymedzenia oblasti prienikov a rozdielov medzi spomínanými dvomi priestormi predložme ich základnú charakteristiku.
Lingvokultúrny a kultúrno-politický priestor Slovenska [5]
Slovensko predstavuje priestor obývaný prevažne slovanským obyvateľstvom (z jazykovo-typologického hľadiska toto obyvateľstvo používa západoslovanský jazyk s istými starobylými nezápadoslovanskými prvkami, tradične označovanými za južnoslovanské). Ide prevažne o kresťanské obyvateľstvo, pričom prevláda rímsky katolicizmus, ďalej nasleduje evanjelické obyvateľstvo, grécky katolicizmus a iné denominácie. Kultúrno-historicky je prítomný akcent na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a orientácia na odkaz Veľkej Moravy: takýto prístup je explicitne ukotvený v preambule Ústavy Slovenskej republiky [6] a sekundárne sa odráža aj v tom, že súčasná veda kladie integračnú fázu vývinu slovenského jazyka do veľkomoravského obdobia [7], obdobie rozvoja veľkomoravskej redakcie staroslovienčiny interpretuje ako ranú predspisovnú fázu vývinu spisovnej slovenčiny [8] a obdobie vzniku staroslovienskych literárnych pamiatok spätých s existenciou Veľkej Moravy chápe ako prvú z dvoch základných fáz dichotomických slovenských literárnych dejín v období stredoveku [9]. Pre Slovensko je príznačné, že v minulosti bolo až na isté výnimky (obdobie byzantskej misie na Veľkej Morave, obdobie socializmu) periférnou súčasťou Západu, s čím súvisí aj fakt, že jazyk, osobitne lexika, obsahuje množstvo latinských výpožičiek súvisiacich s pôsobením cirkevných, administratívnych a vedeckých inštitúcií [10]. Jazyk tiež obsahuje množstvo výpožičiek z gréčtiny, ktorých časť bola prevzatá cez staroslovienčinu. Prostredníctvom kultúry, náboženského života a vďaka špecifikám vývinu spisovného jazyka bol tento jazyk ovplyvnený češtinou, ktorá sa od 15. storočia používala ako knižný jazyk, v evanjelickom prostredí tiež ako jazyk liturgický. Predovšetkým po lexikálnej stránke bola slovenčina výrazne ovplyvnená nemčinou ako prestížnym jazykom [11], v menšej miere maďarčinou a tiež valašskou (východoslovansko-rumunskou) slovnou zásobou. V súčasnosti ju výrazne ovplyvňuje angličtina. Spolužitie Slovákov s Čechmi, Maďarmi a Nemcami viedlo ku vzniku stredoeurópskeho jazykového zväzu, ktorý sa (s výnimkou niektorých nárečových areálov a makroareálov a tiež istých špecifických prozodických javov) prejavuje v uplatňovaní protikladu krátkych a dlhých samohlások a formou dynamického prízvuku na prvej slabike slova (ideu stredoeurópskeho jazykového zväzu navrhol Ľudovít Novák; pozri napríklad [12]). Spolužitie s maďarským etnikom sa prejavilo aj na úrovni morfológie, konkrétne v rámci tendencie k aglutinujúcej flexii [13]. Slovenský lingvokultúrny a kultúrno-politický priestor ovplyvnila jeho socialistická minulosť. Slovensko možno v súčasnosti charakterizovať ako politicky unitárny štát budovaný na princípe národného štátu, ktorý sa považuje za formu sebaurčenia konkrétneho (v danom prípade slovenského) národa (v etno-kultúrnom zmysle slova), pričom vyjadruje predovšetkým vôľu tohto národa [14].
Lingvokultúrny a kultúrno-politický priestor Ruska
Rusko predstavuje priestor obývaný prevažne slovanským obyvateľstvom (z jazykovo-typologického hľadiska toto obyvateľstvo používa východoslovanský jazyk s istými južnoslovanskými – konkrétne cirkevnoslovanskými – prvkami). Na jeho území prevláda pravoslávie; prítomné sú aj ďalšie veľké náboženstvá vrátane islamu, judaizmu a budhizmu; pravoslávie pritom integruje aj cyrilo-metodské dedičstvo. Pre spomínaný priestor je príznačné, že v minulosti bol až na isté výnimky (spojené najmä s expanziou poľského vplyvu) mimoriadne významnou súčasťou Východu, s čím parciálne súvisí aj fakt, že ruská lexika obsahuje množstvo gréckych výpožičiek súvisiacich s náboženským (často prostredníctvom staroslovienčiny) či vedeckým životom. Jazyk tiež obsahuje značné množstvo výpožičiek z latinčiny. Ruština bola prostredníctvom kultúry, náboženského života a vďaka špecifikám vývinu spisovného jazyka ovplyvnená cirkevnou slovančinou (podobne ako slovenčina používaním češtiny [15] [16]) a tiež rôznymi jazykmi, ktoré boli v istom období boli vnímané ako prestížne, v potrebnom smere mali primerane rozvinutú terminológiu a prostredníctvom ktorých ruský priestor absorboval západné prvky; k takýmto jazykom patrí napríklad holandčina, nemčina a francúzština. V súčasnosti ruštinu výrazne ovplyvňuje angličtina. Ruština v epoche Ruského impéria a ZSSR dominovala v oveľa širšom ako ruskom etnickom priestore, v čoho dôsledku ovplyvnila rad iných – vrátane nepríbuzných – jazykov; Oleg Nikolajevič Trubačov v tejto súvislosti zavádza termín „ruský jazykový zväz“ [17]. Ruský lingvokultúrny a kultúrno-politický priestor ovplyvnila jeho socialistická minulosť a dominancia ZSSR v rámci socialistického tábora. V súčasnosti možno Rusko charakterizovať federatívny štát budovaný na pluralitných princípoch, pričom východisko pluralitných interpretácií daného civilizačného priestoru predstavujú formy politického myslenia, ktoré vedú k inkluzívnemu prístupu voči národom a národnostiam Ruska (vrátane eurazianizmu).
Prieniky a paralely
Spoločné znaky slovenského a ruského priestoru predstavuje predovšetkým prevládajúce slovanské obyvateľstvo; prevládajúce kresťanstvo a s ním súvisiaci kultúrno-politický tradicionalizmus; na úrovni jazyka je pre oba priestory charakteristické značné množstvo biblizmov a paralel na úrovni lexiky týkajúcej sa cirkevného života (vrátane výpožičiek zo staroslovienčiny); k spoločným znakom sa ďalej radí inkorporácia (i keď z hľadiska jej povahy značne odlišná) cyrilo-metodského dedičstva do domácich interpretácií náboženskej a kultúrnej identity; prítomnosť značného počtu latinských a gréckych výpožičiek, germanizmov a v dnešnej dobe anglicizmov v prevládajúcom jazyku; postsocialistická identita. Aj pri vysvetľovaní odlišností a špecifík slovenského a ruského priestoru sa možno oprieť o isté paralely. Medzi ne patrí napríklad fakt, že prítomnosť daného územia v širšom kultúrno-politickom či civilizačnom priestore z jazykovo-typologického viedol ku vzniku jazykových zväzov zahrňujúcich aj vzájomne nepríbuzné jazyky vrátane jazykov, dominujúcich na území Slovenska či Ruska.
Z hľadiska lingvodidaktiky je podstatnejší fakt, že na formovanie spisovného jazyka mal vplyv príbuzný jazyk používaný ako jazyk písomnosti a náboženských obradov (čeština oproti cirkevnej slovančine). Uvedený poznatok je významný vo vzťahu k otázke, ako slovenskému auditóriu vysvetliť prítomnosť cirkevnoslovanskej vrstvy slovnej zásoby v ruštine či prítomnosť takých javov ako tzv. nepolnoglasie (глава oproti голова), striednica щ miesto ч za praslovanské *tj (горящий oproti горячий), жд miesto ж za praslovanské *dj (рождать oproti рожать) či prízvučné е na mieste očakávaného ё (совершенный oproti совершённый). Daný poznatok sa tiež ukazuje ako podstatný pri vysvetľovaní faktorov vedúcich k prítomnosti bohemizmov v slovenčine ruským študentom a frekventantom kurzov slovenčiny ako cudzieho jazyka. V rámci výkladu však treba zdôrazniť, že v ruskom priestore na rozdiel od slovenského nedošlo k posunu vnímania výpožičiek z blízkeho jazyka používaného vo funkcii spisovného či liturgického na osi štylisticky vysoké – štylisticky nízke. Zatiaľ čo v minulosti sa bohemizmy v slovenčine pociťovali ako štylisticky vyššie či knižné [18], čo súviselo so skutočnosťou, že čeština sa oproti nepestovaným slovenským nárečiam pociťovala ako vyššia, vybrúsenejšia, čistejšia či kultivovanejšia [19], v súčasnosti sa zjavné bohemizmy pociťujú skôr ako štylisticky nízke, subštandardné či nesprávne. K podobnému posunu vo vnímaní cirkevnoslavianizmov v ruštine nedošlo.
Ďalšiu paralelu umožňujúcu pochopenie skutočností týkajúcich sa lingvokultúrnej a kultúrno-politickej problematiky možno nájsť v oblasti rozdielnosti významu demonyma россиянин (rossijanin) a etnonyma русский (russkij) či adjektív российский (rossijskij) – русский (russkij) slovenským študentom [20], respektíve rozdielov medzi Uhorskom a Maďarskom [21], Uhrami a Maďarmi a tiež medzi významami adjektív uhorský a maďarský ruským študentom. Pri vysvetľovaní rozdielov vo význame ruských výrazov slovenským študentom sa možno oprieť o rozlíšenie Uhra ako občana mnohonárodného Uhorského kráľovstva a Maďara ako príslušníka maďarského etnika (rozdiel sa explicitne vyjadruje na úrovni opozície medzi lexikálnymi demonymami a etnonymami v slovenčine a tiež v srbčine a chorvátčine, slovinčine či češtine). Podobne ako Uhorsko, aj Rusko predstavuje mnohonárodnostný štát; pričom štátnu príslušnosť občana k nemu možno jednoslovne vyjadriť pomocou príslušného demonyma (россиянин, porovnaj Uhor), ktorého použitie však nič nevypovedá o národnosti danej osoby (porovnaj tiež opisný výraz občan Slovenska). Na druhej strane, ruskému študentovi slovenčiny možno prostredníctvom danej paralely demonštrovať rozdielnosť Uhorska a Maďarska či Uhra a Maďara [22] (odhliadnuc od rôznych viacslovných opisných ekvivalentov, v ruštine poznáme len synkretické výrazy Венгрия, венгр). Skúsenosť autora svedčí o tom, že ruskí študenti dôsledne chápu, že prípadná realizácia politiky stotožňovania Rusov („россиян“) v zmysle štátnej príslušností s Rusmi („русскими“) v etnickom zmysle spojená s pretváraním Ruska na národný štát etnických Rusov by viedla ku vzniku nevídaných odstredivých tendencií v prostredí etnicky neruského obyvateľstva, ktoré by potenciálne viedli k ohrozeniu stability a územnej celistvosti štátu (porovnaj so zánikom Uhorska a so vznikom národných štátov na jeho území v roku 1918). Na druhej strane treba podotknúť, že rozdiel medzi Uhorskom a Ruskom v danom smere spočíva najmä v tom, že Uhorsko zväčša predstavovalo politicky unitárny celok, v ktorom maďarské etnikum (v závislosti od historického obdobia) tvorilo približne len tretinu až polovicu obyvateľstva [23] [24]. Naopak, dnešné Rusko predstavuje politicky federatívny štát postavený na pluralitných princípoch (pozri vyššie časť „Lingvokultúrny a kultúrno-politický priestor Ruska“), v ktorom ruské etnikum („русские“) tvorí viac než 80 % obyvateľstva [25].
Záver
Na záver možno konštatovať, že zbližujúce faktory v slovensko-ruských lingvokultúrnych a kultúrno-politických vzťahoch nehrajú významnú úlohu len hľadiska motivácie k štúdiu jazyka a reálií, ale aj z hľadiska využívania poznatkovej bázy k pochopeniu množstva skutočností z oblasti jazyka, kultúry a politiky priestoru, v ktorom sa používa jazyk štúdia (ruština z pohľadu slovenských, respektíve slovenčina z pohľadu ruských študentov). Na dôvažok, ako sme sa snažili demonštrovať na príklade dvoch vybraných paralel (medzi bohemizmami a cirkevnoslavianizmami v slovenčine a v ruštine, respektíve medzi vybranými demonymami a etnonymami v týchto jazykoch), viaceré podobnosti z oblasti špecifických lingvokultúrnych a kultúrno-politických reálií vytvárajú podmienky pre pochopenie osobitostí daného priestoru zo strany študentov zodpovedajúceho jazyka.
Poznámky
[1] Ruština je späť. Žiaci sa o ňu trhajú. In: Hospodárske noviny. 3. 6. 2009. http://hn.hnonline.sk/svet-120/rustina-je-spat-ziaci-sa-o-nu-trhaju-285800
[2] KLOBUCKÝ, Robert: Konšpiračné presvedčenia a geopolitické preferencie. In: Sociologický ústav SAV. 2015. S. 1 – 3. http://www.sociologia.sav.sk/cms/uploaded/2172_attach_3_konspiracie_a_geopoliticke_preferencie.pdf
[3] МАШКОВА, Алла Германовна: «Завещание» славянскому миру: Трактат Людовита Штура «Славянство и мир будущего» (К 200- летию со дня рождения писателя). In: Stephanos, 2015. č. 4, ročník 12. S. 96 – 104 http://stephanos.ru/izd/2015/2015_12_11.pdf
[4] БРАКСАТОРИС, Мартин: Национальная философия Людовита Штура на оси Запад – Словакия – Восток. In: Stephanos, 2015, číslo 4, ročník 12. S. 83 – 95. http://stephanos.ru/izd/2015/2015_12_10.pdf
[5] K problematike tiež pozri ONDREJČÍK, Michal; BRAXATORIS, Martin: Reforma Vyšehradskej štvorky ako cesta k novému geopolitickému priestoru. In: DespiteBorders.com, 27. 10. 2015. http://despiteborders.com/reforma-vysehradskej-stvorky-ako-cesta-k-novemu-geopolitickemu-priestoru
[6] 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky. Časová verzia predpisu účinná od 01.12.2014. https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/20141201
[7] KRAJČOVIČ Rudolf: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988, s. 15
[8] KRAJČOVIČ, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava : Univerzita Komenského 2006, s. 12 – 32
[9] KÁKOŠOVÁ, Zuzana: Literatúra v období stredoveku. In: Slovacicum : kapitoly z dejín slovenskej kultúry. Bratislava : AEP 2004, s. 113
[10] KRAJČOVIČ, Rudolf: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988, s. 171 – 172
[11] MÚCSKOVÁ, Gabriela: Prestíž ako motivačný faktor pri preberaní cudzích jednotiek a špecifiká nárečovej adaptácie (na príklade historických germanizmov). In: Jazyk a jazykoveda v interpretácii. Bratislava : Univerzita Komenského, 2014, s. 68 – 80
[12] HORECKÝ, Ján: K nedožitej deväťdesiatke Ľudovíta Nováka. In: Slovo a slovesnost. 1998, číslo 3, ročník 59. s. 235
[13] PAULINY, Eugen: Vývin slovenskej deklinácie. Bratislava : Veda 1990, s. 19
[14] Нациоанльное государство. In: Юридический словарь. http://dic.academic.ru/dic.nsf/lower/16376
[15] ŠTÚR, Ľudovít: Dielo I. Bratislava : Tatran 1986, s. 262
[16] ЛИФАНОВ, Константин Васильевич: Язык духовной литературы словацких католиков XVI-XVIII вв. и кодификация А. Бернолака. Моксва : Из-во Московского университета, 2000, с. 9
[17] ТРУБАЧЁВ, Олег Николаевич: В поисках единства: взгляд филолога на проблему истоков Руси. Моксва : Наука, 2005. 286 C.
[18] ЛИФАНОВ, Константин Васильевич: Язык духовной литературы словацких католиков XVI-XVIII вв. и кодификация А. Бернолака. Моксва : Из-во Московского университета, 2000. с. 12
[19] DORUĽA, Ján: Tri kapitoly zo života slov. Bratislava : Veda, 1993. s. 24
[20] Fakt, že používanie spomínaných ruských výrazov spôsobuje slovenským študentom problémy, možno priblížiť aj na príklade problémov s prekladom kolokácie ruská zmrzlina do ruštiny. V tridsaťčlennej skupine úrovne B2, s ktorou pracoval autor prekladaného textu, prevažovala odpoveď русское мороженное (93,33 %), vyskytovala sa tiež odpoveď российское мороженное (6,67 %). Odhliadnuc od prípadov, ktoré súvisia s exportom ruskej zmrzliny predovšetkým na európske trhy či s názvami konkrétnych obchodných spoločností / ich výrobkov, nositeľ ruského jazyka by zrejme výrobok zodpovedajúceho typu označil za пломбир на вафлях, пломбир в брикете, prípadne ako советский / классический пломбир; naopak, slovné spojenie русское мороженное by mal sklon interpretovať skôr v etnickom či národnostnom duchu a российское мороженное v zmysle zmrzliny vyrobenej na území Ruskej federácie. Použitie adjektíva русское v spojení so substantívom мороженное je, prirodzene, prípustné, nejde však o pomenovanie daného typu výrobku (ruskej zmrzliny); porovnaj slovné spojenie slovenské halušky, – to isté sa týka aj spojení s adjektívom российское označujúcim krajinu pôvodu. V ruskom prostredí sa to, čo po slovensky nazývame ruskou zmrzlinou, spravidla neasociuje s ruským etnikom či štátom. Spája sa skôr s epochou ZSSR, ktorý sa v slovenskom prostredí nezriedka redukuje na Rusko; takýto „rozostrený“ koncept Ruska a „ruskosti“ však v ruštine absentuje.
[21] Otázke sme sa čiastkovo venovali v BRAXATORIS, Martin – ONDREJČÍK, Michal: Východiská a optimálna podoba prístupu SR k maďarskej národnostnej menšine. In: DespiteBorders.com, 28. 09. 2014. http://despiteborders.com/vychodiska-a-optimalna-podoba-pristupu-sr-k-madarskej-narodnostnej-mensine/
[22] Zaujímavosťou je, že rozdiel medzi obyvateľom Uhorska a Maďarom vysvetľoval Johannovi Wolfgangovi von Goethemu Ján Kollár v roku 1817 počas svojho pôsobenia v Jene. Pozri: Goethes Gespräche. Herausgegeben von Woldemar Freiherr von Biedermann, Band 1–10, Leipzig 1889 – 1896, Band 8, s. 343; pozri tiež Goethe. Zo životopisu a charakteristiky jeho diel. Dľa G. H. Levcsa poslovenčil Julius Botto. In: Slovenské Pohľady, 1916, zošit 4. s. 177. http://digicontent.snk.sk/content/journals/Slovenske_pohlady/1916/17A0736925_004.pdf
[23] MESÁROŠ, Július: Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách. Bratislava : Veda, 2004, s. 414 a nasl.
[24] KAČÍREK, Ľuboš: Národnostné pomery do roku 1918. In: Kršák, P. (ed.): Ottov historický atlas Slovensko. Praha : Ottovo nakladatelství 2009
[25] Вот какие мы – россияне. Об итогах Всероссийской переписи населения 2010 года. In: RG.RU, 22. 12. 2011. http://www.rg.ru/2011/12/16/stat.html