Posledné prezidentské voľby v Iráne boli do značnej miery zápasom medzi mladým a starým, budúcnosťou a minulosťou, zaužívanou tradíciou a prekvapujúcim výsledkom, návratom a zároveň cestou vpred. Iránci si v týchto voľbách, viac či menej demokratických, a svojím konečným výsledkom pravdepodobne najprekvapivejších, vybrali pomyselný návrat do budúcnosti.

Deviate iránske prezidentské voľby sa v krajine konali na základe ústavou stanoveného dvojkolového väčšinového volebného systému v dňoch 17. a 24. júna 2005. Volieb sa zúčastnil druhý najväčší počet kandidátov za posledné desaťročie, napriek tomu, že „výberová” komisia najvyšších iránskych šiítskych duchovných odoprela možnosť kandidovať niektorým z možných, väčšinou reformám naklonených kandidátov. Jedným z nich bol aj spočiatku neakceptovateľný súčasný minister školstva a dnes už možno povedať tiež neúspešný prezidentský kandidát Mostafa Moín (54), ktorý sa na kandidátku dostal až pod tlakom verejnosti a dosluhujúceho prezidenta Chátamího. Odhliadnuc od tohto do volieb a im predchádzajúcej kampane sa zapojilo spolu sedem kandidátov: na prvom mieste predvolebných preferencií sa pravidelne objavoval bývalý prezident ajatolláh Akbar Hášemí Rafsandžání (71). Tento vykonával prezidentskú funkciu už v rokoch 1989–1997, kedy sa prejavoval najmä ako zástanca konzervativizmu šiítskeho duchovenstva a blízky spolupracovník svojho predchodcu M. A. Chameneího. V súčasnosti sa skôr prezentoval ako pragmatický politik. Politik prístupný ku kompromisom a nevyhnutným primárne ekonomickým reformám. Dôvod? Rodina Hášemí patrila a patrí k tradične najbohatším v krajine a na základe tohto sa oprávnene obáva pokračujúcej ekonomicko-politickej izolácie Iránu tak zo strany tradičného nepriateľa USA ako aj EÚ. Druhým v poradí predvolebných preferencií bol už spomenutý a spočiatku ochrancami revolučnej tradície odmietaný M. Moín. Reformátor, člen kabinetu prezidenta Chátamího, ktorý síce v roku 2001 s prehľadom vyhral prezidentské voľby so ziskom 78,3% hlasov, ale nenaplnil očakávania najmä mladých voličov očakávajúcich zmeny. V duchu pokračovania nastoleného reformného kurzu sa snažil viesť svoju kampaň i Moín. Pravdepodobne nenaplnené očakávania v spojitosti s nevýraznou volebnou kampaňou sa stali achillovou pätou reformistov. Podľa politicko-ekonomického mesačníka Iran Focus, ktorý vyšiel krátko pred prezidentskými voľbami, sa okrem spomenutých medzi horúcimi favoritmi objavil i zahraničiu neznámy Mohammad Baqer Qalibaf (43). M. B. Qalibaf bol doposiaľ známy len ako bývalý veliteľ vzdušných síl Islamských revolučných gárd (IRGC Air Force). Podobnú minulosť spojenú s revolučnými gardami mali i ďalší dvaja kandidáti, v ktorých úspech však nik neveril. Mahmúd Ahmadínedžát (48) a podobne Mohzen Mehralizadeh (48) boli spolu predsedom parlamentu (madžlesu) hodždžatoleslámom Mehdi Karúbim a Ali Laridžaním považovaní za outsiderov. Z tohto dôvodu si v tomto čase nik nepripúšťal možný neúspech reformného kandidáta, i keď niektorí analytici zvažovali možnosť, že v prípadnom druhom kole volieb na seba narazia Rafsandžání a Qalibaf. Ak by sa tak stalo, bolo by to prvý krát v porevolučnej iránskej histórií, kedy by sa rozhodovalo v druhom kole.

Následné výsledky prvého kola volieb im dali čiastočne za pravdu. Volieb sa zúčastnilo približne 63% oprávnených voličov, ktorí si za postupujúcich do druhého kola zvolili nasledovných adeptov. Najviac hlasov získal v prvom kole „starý” skúsený politik A. Rafsandžání, ktorý však získal len o 400 tisíc hlasov viac, než druhý v poradí. Ním sa prekvapujúco stal „mladý” Mahmúd Ahmadínedžát. Podľa predpokladu sa tak v druhom kole proti sebe postavili tradičný zástupca iránskeho duchovenstva a očakávaný zástupca revolučných gárd, ochraňujúcich revolúciu a podliehajúcich vodcovi revolúcie (rahbar). Neúčasť reformného kandidáta v druhom kole prekvapila tak predstaviteľov Chátamího exekutívy ako aj samotných voličov. Tí sa ocitli v zaujímavej situácii. Prečo?

Vývoj, ktorý bezprostredne nasledoval po prvom kole prezidentských volieb primárne ovplyvnil voličov, ktorí od nového vedenia očakávali kontinuitu či zintenzívnenie reforiem, sľúbených vo volebných programoch z rokov 1997 a 2001. Väčšina z nich patrila do skupiny tzv. prvovoličov, respektíve v predchádzajúcich voľbách patriacich do tejto voličskej skupiny. Títo väčšinou mladý voliči (18 – 30 roční), z veľkej časti študenti vysokých škôl alebo ich absolventi, si museli vybrať medzi „mladým” ale konzervatívnym kandidátom alebo „starým”, avšak kandidátom sľubujúcim reformnú kontinuitu. Duchovného ajatolláha Rafsandžáního tak, okrem súčasného prezidenta a jeho vlády, boli nútení tiež podporovať aj predovšetkým vzdelaní mladí ľudia a potrebným reformám naklonené vrstvy iránskej spoločnosti.

Na druhej strane sa laik Ahmadínedžát mohol oprieť o protipól iránskej spoločenskej štruktúry. Medzi jeho sympatizantov patrili okrem tradičných „ochrancov” revolúcie a navonok nestranného Chameneího i priami účastníci revolúcie z roku 1979 či príslušníci revolučných gárd, z ktorých radov vzišiel i samotný Ahmadínedžát. Veľkú popularitu si získal taktiež medzi iránskymi sociálne slabšími vrstvami. Ich podporu sa mu podarilo dosiahnuť na základe svojho populistického sociálneho (socialistického) programu, sľubujúceho riešenie ich súčasného postavenia. K úspechu mu mohla/mala pomôcť aj jeho súčasná pozícia starostu Teheránu a tiež pozícia „Hrdinu”, účastníka a ochrancu islamskej revolúcie z roku 1979, ktorej sa ako mladý zúčastnil. Spojenie všetkých spomenutých faktorov sa v konečnom rámci stalo rozhodujúcim.

Po sčítaní hlasov 58% voličov, ktorí sa rozhodli zúčastniť druhého kola prezidentských volieb, mohla volebná komisia konštatovať, že novým a v poradí šiestym iránskym prezidentom sa stáva M. Ahmadínedžát. Kandidát, ktorého napriek mladému veku volili predovšetkým „starí”. Prívrženec konzervatívneho smerovania iránskej domácej a zahraničnej politiky. Okrem iného sa nastupujúci prezident stal prvým, ktorý nepochádza z radov šiítskeho duchovenstva, je prvým priamym účastníkom revolučných udalostí a oddaným nasledovníkom myšlienok a odkazu ajtolláha Chomejního. Prvým „hrdinom” revolúcie, ochrancom chudobných a zárukou návratu k revolúcii, návratu do budúcnosti.

Príčin neúspechu reformistov a ich kandidátov, či už Moína alebo následne Rafsandžáního, je niekoľko. Okrem už spomenutých nenaplnených vízií a očakávaní zo strany strednej vrstvy, ktoré z časti prispeli ku konečnému výsledku, je to do veľkej miery aj neúspech v zahraničnej politike vlády. Táto sa síce v rámci možností snažila o dialóg a pozitívnu propagáciu režimu v zahraničí, napríklad formou bilaterálnych rokovaní, účasťou na stretnutiach s predstaviteľmi EÚ a podobne. Avšak jej snaženie bolo doma prezentované skôr ako ustupovanie pôvodným zámerom revolúcie a zahraničím prijímané len veľmi povrchne a s oslabujúcou nedôverou.

Je kam sa vrátiť?
Dôležitejším než definícia príčin neúspechu reformistov je pre budúcnosť Iránu, jeho bezprostredných susedov, partnerov či nepriateľov, determinovanie politiky nastupujúceho prezidenta. Mahmúd Ahmadínedžát sa ujal prezidentskej funkcie 3. augusta 2005. Na základe jeho minulosti a volebného programu, vďaka ktorému sa úspešne uchádzal o post prezidenta štátu a šéfa iránskej exekutívy, už dnes môžeme predpokladať možný vývoj budúcej politickej línie Iránu. K najdôležitejším determinantom nasledujúceho vývoja bude z hľadiska medzinárodnopolitického vývoja patriť postoj Iránu k vývoju v susednom Iraku, pokračovanie či odmietnutie jadrového programu, ale aj možné rozširovanie Európskej únie. Práve prípadné rozšírenie o Turecko by znamenalo kreovanie kvalitatívne nových vzťahov medzi Úniou a Iránom. Skôr, než sa tak stane, je primárne dôležité stanoviť spomenuté determinanty.

Nastupujúci iránsky prezident, ako už bolo spomenuté, je stúpencom konzervatívneho vedenia Iránu. Tento bývalý aktívny revolucionár, člen a neskôr vysoký funkcionár revolučných gárd, je „odchovaný” na chomejniovskej ideológii velájet-e faqih. Tento fakt vytvára predpoklad, že v rámci svojej domácej ako aj zahraničnej politiky sa bude pokúšať o „renesanciu” ideových myšlienok, ktoré sa v predchádzajúcom období dostali do úzadia. Jednou z nich je i návrat ku koncepcii tzv. vývozu šiítskej islamskej revolúcie. V tomto smere významne prispeli udalosti posledných rokov a paradoxne americká zahraničná politika v oblasti Stredného východu. Významný bude najbližší vývoj udalostí a výsledky pokračujúcich transformačných procesov v Iraku a Afganistane. Oba štáty, v ktorých doposiaľ vládli viac prosunnitské alebo sekulárne režimy, sa v najbližšom období môžu stať významným prijímateľom spomenutých myšlienok. Predovšetkým Irak, so svojou početnou šiítskou populáciou, prítomnosťou šiítskych posvätných miest (Nadžáf, Karbalá) a pôsobením významných šiítskych duchovných autorít Sistaní, Sadr a pod., je možné považovať za príliš atraktívny cieľ. Následným prípadným kreovaním „šiítskej koalície” Irán, Irak Sýria, by sa vytvoril veľmi nepredvídateľný hráč medzinárodných vzťahov. Hráč, ktorý by na základe svojej ideovej príbuznosti bol oveľa nebezpečnejší než izolovaný Irak Sadáma Husajna či Chátamího Irán.

Práve chátamího vláda sa v období rokov 1997–2005, okrem samozrejmej podpory teokratického režimu a vždy prítomného negatívneho postoja k politike USA, v istom smere predsa len snažila o odizolovanie Iránu. V medzinárodnej politike prikladal prezident Chátamí dôraz predovšetkým na oblasť dialógu medzi civilizáciami a budovanie občianskej spoločnosti. Snažil sa tak vyprofilovať prijateľnú alternatívu k tradičnej chomejníovskej vízii, ktorá zdôrazňovala prioritu tzv. vývozu šiítskej islamskej revolúcie. Chátamího koncepcia sa snažila, bez akéhokoľvek spochybňovania štátnej ideológie a ústavných princípov stanovených ajatolláhom Chomejním, o uznanie práva na existenciu i pre neislámske (ne-šiítske) civilizácie. Jeho koncepcia sa snažila nahradiť koncepciu konfliktu civilizácie (Huntington, džihád) koncepciou aktívneho dialógu civilizácií (Hans Küng, koexistencia).

Ďalšou kľúčovou oblasťou je možný návrat k výskumu, stále ešte technológií budúcnosti, a k obnove pozastaveného jadrového programu. V tomto smere politické i náboženské vedenie Iránu pristúpilo k osvedčenej a do veľkej miery i efektívnej praxi iného jadrového „nezbedníka”. Podobne ako Severná Kórea aj Irán si vybral taktiku cukru a biča. Inak nazvanú techniku vydierania, ústupkov, sľubov a postupného pokroku v oblasti výskumu a vývoja. Kým v prípade kórejských komunistov sa terčom ich snaženia stalo Japonsko, Kórejská republika a najmä autor koncepcie prerušenia výskumu výmenou za rôzne ekonomické výhody, USA, iránski duchovní a dnes i administratíva prezidenta Ahmadínedžáta sa rozhodli podobný postup použiť v prípade Európskej únie. Rozhodujúcim faktorom nasledujúceho vývoja tak bude „test” diplomatických schopností a efektívnosti rokovania aktérov zahraničnej politiky Únie, predovšetkým však Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka. Dôvody opätovného naštartovania jadrového programu Iránu, zatiaľ prezentovaného a zameraného len na civilné využitie, sú hlavne v úspešnej taktika vydierania zo strany Severnej Kórey, pocit ohrozenia režimu zo strany USA, najmä však to, že podľa iránskeho vedenia oveľa marginálnejší hráči na „šachovnici” zvanej Stredný Východ t. j. Pakistan a Izrael majú k dispozícii jadrovú technológiu, tak v civilnej ako i vojenskej oblasti. Okrem pocitu „oprávnenej” žiarlivosti je tu preto prítomná i obava z možného ohrozenia výdobytkov a prípadného rozširovania revolúcie v regióne.

V prípade ďalšieho rozširovania Európskej únie, ktorého súčasťou by malo byť podľa predpokladu Turecko, sa otvára ďalšia rovina problémov, ktorá môže ovplyvniť budúce smerovanie zahraničnej politiky administratívy prezidenta Ahmadínedžáta. Ak by sa predpokladané rozšírenie uskutočnilo v období, v ktorom bude vykonávať prezidentskú funkciu, znamenalo by to tak pre Irán ako aj pre Úniu niekoľko problémových okruhov. Okrem spomenutého jadrového programu a „renesancie” idey vývozu revolúcie, ktoré budú pravdepodobne zohrávať kľúčovú úlohu v politike tandemu Chameneí – Ahmadínedžát, je to kvalitatívna zmena vzťahov medzi nimi. Kým Únia doposiaľ zohrávala v oblasti Blízkeho resp. Stredného Východu len úlohu arbitra sporov či obchodného partnera, po prípadnom rozšírení sa stane jeho súčasťou. V rámci participácie na vývoji v regióne bude nútená prispôsobiť tomuto faktu i svoju zahraničnú politiku. Na druhej strane z pohľadu iránskej teokracie sa bude musieť vedenie krajiny vysporiadať s tým, že kľúčový partner „Veľkého Satana” sa stane susedom Iránu a ďalším konkurentom v regióne. Na základe posledných udalostí súvisiacich s možným rozšírením EÚ o Turecko je možné predpokladať, že s týmto problémom sa súčasná nastupujúca vládna administratíva bude zaoberať len v okrajovej miere.

Z vývoja posledných dní a hodín, ktoré charakterizujú deklarovanú zmenu vládnej politiky z rúk reformistov do rúk konzervatívnejších politikov, sa možno domnievať, že praktické kroky ako i rétorika nastupujúceho prezidenta budú blízke duchovnému vedeniu krajiny. Pravdepodobná a očakávaná spolupráca medzi „učiteľom” Chameneím a „žiakom” Ahmadínedžátom sa navonok prejavila už v priebehu preberania kompetencií a skladania sľubu nového prezidenta. Táto bola viditeľná tak vo verbálnom smere v programe nastupujúcej vlády, ako aj vo forme neverbálnej komunikácie prezentovanej formou gest a prejavov podriadenosti duchovnej autorite zo strany designovaného prezidenta. Najbližší vývoj bude preto úzko závisieť od vývoja rokovaní ohľadom jadrového programu Iránu, stabilizácie alebo destabilizácie politických systémov Afganistanu a Iraku a postoja, ktorý zaujme vedenie Iránu. V najbližšom období sa tak zreteľnejšie ukáže, či sa Irán vyberie cestou, ktorú sa snažili vytýčiť reformisti M. Chátamího, alebo sa pokúsi o návrat do budúcnosti.