Ľudské utrpenie je univerzálne a rovnocenné. Túto domnienku potvrdzuje nielen minulosť, ale rovnako aj prítomnosť alebo pripomínanie minulosti. Je tomu necelý mesiac, čo – celkom správne – slovenské a svetové médiá upriamili svoju pozornosť na udalosti zo Srebrenice, ktoré sa v tomto banskom mestečku na východe Bosny odohrali v júli 1995. Desiate výročie bolo o to nešťastnejšie, že sa nepodarilo dodnes chytiť hlavných vinníkov a šokujúcejšie vzhľadom k rozsahu tragédie.

Pravdepodobne len malá časť verejnosti však vie, že v období od 4. do 8. augusta si pripomíname ďalšie smutné výročie, ktoré má s udalosťami zo Srebrenice mnoho spoločných čŕt, ale aj mnoho odlišností. Popis tohto výročia si však najskôr vyžaduje dve pripomienky.

Prvou je prosba voči všetkým bosenským Moslimom, aby nechápali prirovnanie oboch udalostí ako provokáciu alebo zľahčovanie srebrenickej genocídy. Opak je pravdou. Druhou je zdôvodnenie uvažovania nad týmito udalosťami, pričom týmto zdôvodnením je tendencia, aby sa o juhoslovanskom konflikte z 90. rokov 20. storočia uvažovalo komplexnejšie, a aby sa nevytvárali zbytočné predsudky alebo ilúzie.

Čo si teda pripomíname? Určitým spôsobom je to rovnako desivá epizóda ako Srebrenica, ale v tak strašnej a krvavej dráme ako bol rozpad Juhoslávie iné epizódy ani nie sú. 4. augusta 1995 spustila Chorvátska armáda operáciu Búrka (Oluja), ktorej cieľom bolo zničenie povstaleckého štátu Republika Srpska Krajina, najmä dobytie hlavného mesta tejto oblasti, ktorým bolo mesto Knin. Z chorvátskeho pohľadu išlo o veľmi „úspešnú” akciu, ktorá si vyžiadala niekoľko desiatok obetí a, čo je dych vyrážajúce, asi 150 až 200 000 srbských utečencov, teda ľudí nedobrovoľne vyhnaných zo svojich domovov smerom do Bosny a Srbska. Určiť presný počet mŕtvych nie je ľahké a asi ani možné, ak uvážime nezrovnalosti v uvádzaných počtoch a absenciu dobrej a objektívnej štatistiky: na jednej strane sa podľa Medzinárodného súdneho tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) uvádza okolo 150 mŕtvych, na druhej strane podľa srbskej mimovládnej organizácie Veritas 1542 mŕtvych alebo pohrešovaných a podľa chorvátskeho Helsinského výboru pre ľudské práva zasa 715.

Hoci išlo v prvom rade o vojenskú akciu odobrenú vtedajším chorvátskym prezidentom Franjom Tudjmanom, operácia Búrka eskalovala do etnickej čistky. Zo Srbov ostalo v Krajine len veľmi mizivá časť. Vďaka nedostatku dôkazov sa osobná zodpovednosť a záujem Tudjmana na etnickej čistke plne nepreukázali. Druhým spoločným momentom so Srebrenicou je teda (úspešná) snaha etnicky „vyčistiť” danú oblasť, napriek tomu, že v oboch prípadoch sa uskutočňovala inými spôsobmi a na odlišne veľkom priestore. Rovnako majú obidve udalosti spoločný fakt nepotrestania vinníkov. Za operáciu Búrka chce ICTY súdiť Ante Gotovinu, bývalého francúzskeho legionára, ktorý slúžil v Chorvátskej armáde v rokoch 1991 až 2000, a ktorý je, čo je odsúdenia hodné, v mnohých častiach Chorvátska stále vnímaný ako národný hrdina. Úspešne sa skrývajúci generál Gotovina je v súvislosti so spomínanou operáciou obvinený zo zločinov proti ľudskosti a z porušovania práva a zvykov vojny, to znamená vrážd, masových deportácii a núteného presunu obyvateľov, ničenia majetku, ničenia miest a obcí, neľudského zaobchádzania, prenasledovania civilistov, atď.

Sú tu aj iné spoločné črty. Dôsledky Srebrenice a Kninu boli nastolené z podobných iracionálnych impulzov: etnickej, rasovej a náboženskej neznášanlivosti. Aj keď sa obe odohrali za iných okolností a v iných súvislostiach – jednou z interpretácií je, že cieľom operácie Búrka bolo oslobodenie častí Chorvátska a obnovenie štátnej suverenity – ich pôvod je v niečom, čo by sa mohlo nazvať špirálou nenávisti, vďaka ktorej je kontrast medzi katmi a obeťami značne nejasný. Je to niečo, čo sprevádza celý juhoslovanský konflikt, ale zároveň to nemôže byť niečo, čo by mohlo stáť v ceste osobnej zodpovednosti za jednotlivé konkrétne zločiny.

Spoločnou črtou je aj relativizácia udalostí – či už ide o ich rozsah či interpretáciu – alebo dokonca ich popieranie. Našťastie, vďaka moderným technológiám sú obe udalosti zdokumentovaným mementom a dôkazom ľudskej surovosti. Aj keď silu médií nemôžeme podceňovať, argumenty o nedostatku informácií, alebo o ich lživom pôvode neobstoja, nakoľko existovali a existujú ich alternatívne zdroje, i keď v obmedzenej miere. Je smutné, že si musíme pripomínať aj takéto výročia – mimochodom v Chorvátsku sa 4. august oslavuje ako národný sviatok. Pripomínať si tieto udalosti musíme, aby sa o nich vedelo, pretože utrpenie je nielen univerzálne a rovnocenné ale najmä nehodné človeka. A tiež, aby sme si o desať či dvadsať rokov nemuseli pripomínať iné, nové tragédie.