Ukrajina požívala do apríla 2014 zľavu, v súlade s ktorou odberala od Ruska plyn za cenu 268,5 dolárov za tisíc kubických metrov (1). O zrušení predmetnej zľavy sa otvorene hovorilo už pred niekoľkými mesiacmi, keď Naftohaz už dlhšiu dobu neuhrádzal faktúry za plyn (2). Vzhľadom na to, že postup ukrajinskej strany odporoval jej zmluvným záväzkom, Ukrajina zdraženie očakávala a s cieľom zásobenia sa lacnejším plynom výrazne zvyšovala čerpané objemy (3). K zrušeniu zľavy napokon došlo v súvislosti so vstupom Krymu do Ruskej federácie, čím zanikol podklad pre zľavu (vyrokovanú počas výkonu prezidentskej funkcie Viktorom Janukovičom), ktorá bola viazaná na ruskú vojensko-námornú prítomnosť na ukrajinskom štátnom území (4). Po zrušení zľavy začala v súlade s existujúcou plynovou dohodou platiť cena 485 dolárov, ktorá bola vyrokovaná Juliou Tymošenkovou v roku 2009 (5). Ruská strana môže na základe predmetnej dohody požadovať platby vopred, čo začala uplatňovať vzhľadom na kumulujúci sa dlh, ktorý mal k 7. júnu dosiahnuť úroveň 5,2 mld. dolárov (6). Aktuálne teda požaduje splatenie dlžnej sumy a júnovej platby za plyn v termíne do 2. júna 2014 a v opačnom prípade avizuje prerušenie dodávok. Naopak, Ukrajina si nárokuje na cenu po zľave vo výške 268,5 dolárov a bez opätovného poskytnutia tejto zľavy odmieta za plyn platiť (7). Zároveň požaduje náhradu za škodu vzniknutú v dôsledku prechodu zásobníku plynu na Kryme do vlastníctva Krymskej republiky, ktorá sa od Ukrajiny fakticky odtrhla a vošla do federálneho zväzku s Ruskom (8). Suma, ktorú si Ukrajina nárokuje, činí zhruba 1 mld. dolárov (9).

Vzhľadom na dlhšie trvajúcu a prehlbujúcu sa insolventnosť Ukrajiny možno len ťažko očakávať, že ukrajinská strana svoj dlh v požadovanom termíne a rozsahu skutočne splatí (k čiastočnému splateniu dlhu došlo dňa 30. 5. 2014; pozri nižšie). Ukrajina pritom ročne spotrebuje zhruba 55 mld. metrov kubických plynu (10) a väčšinu svojej plynovej spotreby pokrýva dodávkami z Ruska, časť dodávkami turkménskeho plynu (tranzitovaného cez Rusko), časť reverzom z Maďarska a Poľska a časť plánuje pokryť  malým reverzom zo slovenských Vojan do Užhorodu. Alternatívnymi dodávkami môže Ukrajina doviezť objem 16 až 17 mld. kubíkov plynu ročne resp. po zvýšení technickej kapacity pri reverze zo Slovenska o 5 až 7 mld. kubíkov viac (11). Keďže krajina nebola schopná uhrádzať odbery ruského plynu ani po výraznej zľave, je vysoko nepravdepodobné, že by bola schopná uhrádzať výrazne drahšie reverzné dodávky zo Západu, o čom svedčia aj nízke objemy resp. nedávne pozastavenie odberu z Maďarska práve z cenových dôvodov (12). Každopádne, teoreticky by Ukrajina mohla (aj po navýšení technických kapacít) pokryť len menej ako polovicu svojich potrieb dodávkami, ktoré nepochádzajú bezprostredne z Ruska, čo je skutočnosť, ktorá vytvára riziká aj pre európskych odberateľov.

Keďže je Ukrajina tranzitnou krajinou, ktorá v prípade prerušenia dodávok z Ruska nebude schopná pokryť svoje potreby alternatívnymi dodávkami, je vysoko pravdepodobné, že začne odčerpávať tranzitovaný plyn smerujúci k európskym odberateľom. V tom prípade bude hroziť úplné prerušenie dodávok zo strany Gazpromu, ktorý nebude schopný zabezpečiť ich prepravu k odberateľom. Tento stav by najviac ohrozoval štáty, ktoré importujú plyn cez plynovod prechádzajúci cez územie Ukrajiny, ako Slovensko, Česko či Nemecko. V danom prípade sa Slovensko môže spoliehať na obsah zásobníkov, ktorý by mal Slovensku stačiť na niekoľko mesiacov [podľa vyjadrenia predsedu vlády minimálne do konca septembra 2014 (13)]. Následne by muselo prikročiť k reverzným dodávkam plynu zo Západu. V tomto smere je však podstatné, že by aj pri plnom využití plynovodov Jamal a Severný prúd vedúcich z Ruska do Nemecka došlo k značnému (zhruba tretinovému) výpadku dodávok ruského plynu oproti bežnému objemu transportovanému cez plynovod vedúci cez Ukrajinu (14). Zvyšné dodávky by museli byť zabezpečené z iných zdrojov, ako Nórsko, Alžírsko, USA a Katar (15). Slovensko pritom spotrebuje zhruba 5 mld. kubíkov plynu ročne (16) a aktuálne požíva zľavu na dodávky tento suroviny z Ruska (17).

Okrem vlastnej energetickej bezpečnosti by mala vzniknutá situácia z pohľadu SR rozmer značných ekonomických škôd. Tie by súviseli jednak s výrazne (v priemere možno takmer dvojnásobnou) cenou plynu z neruských zdrojov a jednak (a to už v prvej fáze) s výpadkom príjmov z tranzitu tejto suroviny. Tranzitér plynu spoločnosť Eustream je najziskovejšou firmou skupiny SPP (18), ktorá je v čiastočnom vlastníctve štátu a odvádza jeden z najväčších príspevkov do štátneho rozpočtu. Žiaľ, dlhodobo sa ukazuje, že vzhľadom na nestabilnú situáciu na Ukrajine nie je možné prihliadať súčasne v rovnakej miere na záujmy SR v oblasti energetickej bezpečnosti (ktoré predpokladajú diverzifikáciu prepravných trás) a na záujmy SR ako tranzitéra plynu.

Pre stále väčšiu hrozbu prerušenia dodávok prebiehajú vo viacerých kolách rokovania zástupcov Ruska, Ukrajiny a Európskej komisie. Európska komisia pritom navrhuje splatenie časti Gazpromom nárokovanej sumy a dohodu na vzájomne prijateľnej cene za odberaný plyn (19). V tejto oblasti možno očakávať isté ústupky ruskej strany, a to vzhľadom na skutočnosť, že si uvedomuje stav insolventnosti, v ktorom sa Ukrajina nachádza a zároveň má záujem na udržaní objemu dodávok plynu do Európy, ktorý v rozpore s ruskými záujmami vykazuje klesajúce tendencie (20). V prípade, že Ukrajina nebude zreteľa hodným spôsobom plniť svoje záväzky, však možno očakávať, že k prerušeniu dodávok skutočne dôjde. Ukrajinský Naftohaz pritom neuhradil ani 2 mld. dolárov ako časť dlhu, ktorá bola určená počas trilaterálnych rokovaní Ruska, Ukrajiny a Európskej komisie dňa 26. 5. 2014 v Berlíne a Gazprom následne určil Naftohazu posledný termín úhrady  do konca 22. týždňa roku 2014 (21).  Podľa posledných informácií Ukrajina uhradila Rusku časť svojho dlhu v hodnote 786 miliónov dolárov (22), čo dáva nádej na odvrátenie časti aktuálnych hrozieb v oblasti energetickej bezpečnosti (nielen) Slovenska.

Záujem Gazpromu udržať objem ruského exportu do Európy súvisí aj s obmedzeným objemom čerpaným alternatívnymi odberateľmi: okrem štátov Európskej únie a okrem Ukrajiny ide najmä o Japonsko, Kóreu ale aj množstvo ďalších štátov, ktoré odberajú LNG (tekutý prírodný plyn) vďaka prevádzke terminálu v Sachaline (23). Situácia sa však zmení po roku 2018, v ktorom bude spustený plynovod vedúci do Vladivostoku, prostredníctvom ktorého začne odberať plyn v objeme 38 mld. metrov kubických ročne čínska spoločnosť CNPC za cenu 350 až 400 dolárov (24). Ide o kontrakt v hodnote 400 mld. dolárov uzatvorený na 30 rokov. Pre porovnanie s objemom 38 mld. metrov kubických, celková ročná miera odberov ruského plynu štátmi EÚ predstavuje niečo vyše 100 mld. kubíkov. Plánuje sa tiež výrazné zvýšenie dodávok plynu ázijským partnerom Ruska, a to predovšetkým Indii, Kórei a Japonsku (25). V dôsledku plynárenskej orientácie Ruska na Áziu sa vo výraznej miere zníži miera závislosti Gazpromu na európskych plynárenských trhoch a o. i. sa tým ešte viac oslabí pozícia SR ako odberateľa a tranzitéra plynu z Ruska.

Napriek existujúcim problémom s európskymi trhmi a zintenzívneniu aktivity smerom k ázijským trhom má Rusko záujem o udržanie (resp. zvýšenie) dodávok plynu do Európy, a to nielen v krátkodobom ale aj v dlhodobom horizonte. Svedčí o tom napr. skutočnosť, že naďalej vyvíja aktivity smerom k vybudovaniu plynovodu Južný prúd do strednej Európy. Vo všeobecnosti pritom možno konštatovať, že Moskva ťaží z orientácie časti štátov EÚ na ich národné záujmy. Od toho sa odvíja jej stratégia vo vzťahu k presadzovaniu projektu spomínaného plynovodu, ktorá spočíva v osobitnom postupe vo vzťahu k jednotlivým krajinám. Pritom však otázka národných záujmov vystupuje do popredia aj v súvislosti s tretím energetickým balíkom EÚ, v rámci ktorého sa Nemecko spolu s Ruskom usiluje dosiahnuť výnimku, ktorá by umožňovala využívanie kapacít plynovodu Opal prepájajúceho Severný prúd s existujúcimi plynárenskými sieťami na viac ako 50% (26). Moskva teda vykazuje tendenciu nepristupovať k EÚ ako k celku, ale rokovať oddelene s jednotlivými štátmi resp. v nich pôsobiacimi firmami a naopak, EÚ s cieľom presadenia svojich záujmov  často tlačí na národné štáty smerom k jednote v rámci únie, a to aj na úkor ich vlastných záujmov. Čo sa týka presadzovania záujmov Moskvy, spravidla ide o postup na úrovni národného štátu. Napr. na úrovni Bulharska predstavujú vzťahy s RF otázku prežitia vlády a manévrovací priestor socialistov je vzhľadom na postoje ich koaličného partnera výrazne obmedzený (27); možno preto usudzovať, že bude postoj bulharskej vlády do budúcna v prípade Južného prúdu kladný (i keď možno predpokladať silné tlaky zo zahraničia opačným smerom). V prípade, že by sa Rusku nepodarilo dosiahnuť súhlas všetkých zainteresovaných štátov, Moskva pripúšťa aj zmenu trasy plynovodu (28). Okrem selektívneho prístupu k štátom možno spomenúť selektívny prístup k jednotlivým firmám – aktérom na európskom energetickom trhu. Ten viedol napr. k účasti talianskej, nemeckej a francúzskej strany v projekte Južného prúdu (29). Popri selektívnom prístupe k jednotlivým subjektom má Rusko aj isté obmedzené možnosti presadzovať svoje záujmy na úrovni EÚ ako celku, keďže sú v Európskom parlamente zastúpené aj niektoré politické sily, ktoré sa radikálne hlásia k vlastným národným záujmom a majú nejakým spôsobom blízko k záujmom Moskvy. V súvislosti s tým možno očakávať, že budú takpovediac na centrálnej úrovni presadzovať kroky súladné s partikulárnymi národnými záujmami vybraných členských štátov EÚ a záujmami RF.

Záver

Hrozba, že Gazprom dňa 3. 6. 2014 pre neuhradené záväzky Naftohazu preruší dodávky plynu pre Ukrajinu a následne vzhľadom na predpokladané nelegálne odčerpávanie tranzitovaného plynu aj pre európskych odberateľov, stále pretrváva.  Napriek schopnosti Slovenska pokryť svoje potreby zo zásobníkov resp. reverzného toku by takýto stav spôsobil slovenskej ekonomike značné škody. V danom smere však možno očakávať pokračujúci tlak európskych krajín vrátane Nemecka na Ukrajinu, aby pokračovala v uhrádzaní svojich záväzkov a rešpektovala existujúce právne vzťahy s ruským dodávateľom, a tiež na Rusko, aby poskytlo Ukrajine pre ňu prijateľnú zľavu. Uskutočnenú úhradu časti dlhu (786 miliónov dolárov) dňa 30. 5. 2014 možno v tomto smere vnímať ako pozitívny signál, ktorý dáva nádej na odvrátenie hrozby prerušenia dodávok pre európskych odberateľov. Bez ohľadu na existujúce problémy možno očakávať pokračujúci záujem Gazpromu udržať objem dodávok plynu do Európy, a to v aj krátkodobej (aj vo vzťahu k aktuálnej kríze) i v dlhodobej perspektíve (o čom svedčí napr. záujem na výstavbe plynovodu Južný prúd). Výrazné zníženie miery závislosti Ruska na európskych odberateľoch, ktoré možno očakávať od roku 2018, však vytvára isté riziká z hľadiska ekonomických záujmov Slovenska ako odberateľa aj tranzitéra plynu a stavia ho do zraniteľnej pozície. Záujmy Slovenska ako tranzitéra (nie však odberateľa z hľadiska jeho energetickej bezpečnosti) tiež ohrozuje výstavba plynovodov (vrátane Južného prúdu, na ktorý by sa mohlo Slovensko perspektívne napojiť), ktoré budú smerovať do Európy a súčasne obchádzať jeho územie (predovšetkým pre dlhodobo nestabilnú situáciu na Ukrajine). Splatenie časti ukrajinského dlhu teda dáva nádej na odvrátenie hrozby plynovej krízy, nie však závažných rizík, súvisiacich s odberom a tranzitom plynu v budúcnosti.