Jonathan Stern je riaditeľom Oddelenia pre výskum zemného plynu (Gas Research) na Oxfordskom inštitúte pre energetické štúdiá (Oxford Institute for Energy Studies). Zároveň je čestným profesorom na Univerzite v Dundee a predsedom Britského inštitútu pre energetické hospodárstvo. Medzi témy, ktorým sa venuje, patria otázky zemného plynu, liberalizácie a deregulácie energetického trhu, ako aj energetickej politiky Ruskej federácie a krajín Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ).

Na začiatku Vám položím teoretickú otázku. Energetická bezpečnosť a bezpečnosť dodávok zemného plynu sú v poslednom období veľmi diskutované témy. Nanešťastie však dochádza k zámene oboch pojmov. Existuje medzi nimi ešte stále rozdiel?

Oba pojmy nemajú zmysel, pokiaľ nie sú presne definované. Bezpečnosť dodávok pre niektorých znamená: budeme (EÚ alebo jednotlivé členské krajiny) mať v budúcnosti dostatok plynu/energie na pokrytie našich požiadaviek za ceny, ktoré si budeme môcť dovoliť? Pre iných to znamená: ako môžeme (EÚ alebo jednotlivé členské krajiny) diverzifikovať naše dodávky z Blízkeho východu, Ruska a od iných dodávateľov plynu a ropy, ktorých nemáme radi alebo im nedôverujeme? Existujú aj iné možnosti definovania bezpečnosti dodávok plynu/energií z rôznych hľadísk: zásoby (vrchol ťažby – oil/gas peak), úroveň nestálych cien, možná kartelizácia (OPEC, plynárenský OPEC). Keď Európania hovoria o energetickej bezpečnosti alebo bezpečnosti dodávok, majú väčšinou na mysli importované dodávky. Keď sa však pozriete späť na posledných 30 rokov a na incidenty, ktoré mali v Európe vplyv na energetickú bezpečnosť, dôvody prerušenia energetických dodávok boli väčšinou domáce. Nanešťastie v posledných rokoch sa „bezpečnosť dodávok” stala sloganom pre hocičo, čo sa týka energetiky alebo plynu a čoho sa ľudia obávajú. Tento vývoj nie je nápomocný pre pochopenie obsahu.

Keď sa spätne pozrieme na spor medzi Ruskou federáciou (RF) a Ukrajinou z februára/marca 2008, myslíte si, že to bol posledný konflikt tohto druhu alebo máme očakávať ďalšiu eskaláciu napätia?

Posledný konflikt predstavoval vyvrcholenie v sérií konfliktov, ktoré sa pravidelne objavovali od rozpadu ZSSR. Napriek tomu dúfam, že budúce problémy už nebudú eskalované až do takej miery. Myslím si, že január 2009 bude taktiež ťažkým obdobím. Gazprom začne platiť za stredoázijský plyn európske ceny a bude prenášať tieto ceny ďalej na Ukrajinu.

Aký je dopad sporov medzi RF a Ukrajinou na vývoj v oblasti energetickej bezpečnosti v EÚ? Aký efekt by mohli mať tieto problémy na ďalšie rozširovanie kontraktov s producentmi plynu zo severnej Afriky alebo na silnejšiu podporu plynovodu Nabucco?

Nemyslím si, že spory medzi RF a Ukrajinou veľmi ovplyvňujú buď dodatočné kontrakty s krajinami severnej Afriky, alebo plynovod Nabucco – ak majú tieto projekty dostatok plynu, tak sa v nich bude pokračovať bez ohľadu na to, čo sa stane medzi RF a Ukrajinou.

Ako sa pozeráte na spoločné vládnutie ukrajinskej predsedníčky vlády Júlie Timošenkovej a prezidenta Viktora Juščenka? Nie je to základom nestability ukrajinského politického systému?

Nie som odborníkom na ukrajinskú politiku, avšak si myslím, že ukrajinský prezident a predsedníčka vlády majú medzi sebou veľké rozpory týkajúce sa smerovania politiky v plynárenstve všeobecne ako aj špecificky voči RF. Je pravdepodobné, že obe osoby budú hlavnými kandidátmi v ukrajinských prezidentských voľbách koncom roku 2009 alebo začiatkom 2010. Zároveň budia dojem, že už teraz začali svoju volebnú kampaň.

V západných médiách je citeľný skôr negatívny postoj voči Ruskej federácií v otázkach týkajúcich sa energetiky. Je to správna pozícia?

Povedal by som, že v porovnaní s pozíciou iných dodávateľov ropy a plynu do EÚ, je nazeranie médií a politických komentátorov na Rusko neprimerane negatívne. Veľa týchto komentárov sa prelieva z oblastí ako kritika demokracie v Rusku, politika v Čečensku atď. Existuje aj špecifické politické znepokojenie nových členských krajín, bývalých sovietskych republík alebo bývalých európskych komunistických krajín. Okrem členských štátov OECD, väčšina krajín dodávajúcich ropu a plyn nie je podľa západných štandardov považovaná za demokratické a presadzuje také domáce aj medzinárodné politické smerovanie, ktoré nie je z pohľadu Európy žiadúce. Avšak európske krajiny si musia uvedomiť, že väčšina týchto politík sa v krátkom časovom horizonte nezmení a že je veľmi málo pravdepodobné, aby v situácii, keď sa ropa a plyn stávajú čoraz vzácnejšími komoditami na svetovom trhu s energiami, krajiny EÚ zasahovali do vnútorných záležitostí – týkajúcich sa energetiky alebo nie – takých štátov ako napr. Rusko.

Aká je hlavná výhrada Ruskej federácie voči Energetickej charte, ktorú doteraz neratifikovala? Pomohlo by dodržiavanie princípov charty predchádzať problémom vo vzťahu medzi RF a Ukrajinou?

Existujú tri dôležité body, ktoré musia byť vo vzťahu RF a Energetickej charty vyriešené: EU REIO klauzula (1), úroveň taríf a „právo prvého odmietnutia” (2). Okrem týchto technických problémov existujú však aj politické prekážky, ktoré sa dostali na povrch v roku 2006 po spore medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorý viedol k obmedzeniu dodávok zemného plynu do Európy. V tom čase nekritizovala ani EÚ ani jednotlivé členské krajiny Ukrajinu, ktorá dokument ratifikovala, za porušenie princípov Energetickej charty a jej Tranzitného protokolu. To viedlo odporcov charty v Rusku k vyjadreniam, že členské krajiny EÚ, ak by Rusko dokument ratifikovalo, by vyžadovali dodržiavanie jej princípov len s jeho strany. Energetická charta môže výrazne prispieť k riešeniu tranzitných problémov. Aby však dokument znovu získal v Rusku kredibilitu, EÚ musí výrazne demonštrovať, že jeho princípy budú aplikované voči všetkým krajinám, ktoré chartu a Tranzitný protokol ratifikovali.

Má byť otázka energetickej bezpečnosti adresovaná Ruskej federácii alebo skôr krajinám EÚ? Bol spor medzi RF a Ukrajinou z januára 2006 naozaj tá najväčšia hrozba pre energetickú bezpečnosť EÚ?

Podľa mňa tento spor medzi RF a Ukrajinou nebol najväčšou hrozbou pre energetickú bezpečnosť EÚ. Bola to udalosť, ktorá spôsobila určité malé nepríjemnosti malému počtu členských krajín EÚ. Najdôležitejším aspektom tejto otázky je, že krajiny EÚ nemajú dôvod veriť, že ich energetické problémy sú zapríčinené externými dodávkami a že títo dodávatelia európske energetické problémy vyriešia.
Európa najprv musí svoje problémy definovať a potom ich vyriešiť. Musí to urobiť v spolupráci s dodávateľmi surovín, avšak primárna zodpovednosť leží na pleciach samotných členských krajín EÚ.

Verejnosť už väčšinou pozná projekt Nabucco. Je zmysluplné postaviť plynovod, keď nie sú zabezpečené zdroje na jeho naplnenie? Azerbajdžan, Turkménsko a Irán sú spomínané ako zdroje plynu. V prípade Turkménska všetok vyťažený plyn putuje na export cez Rusko, na Irán sú uvalené sankcie a Azerbajdžan samotný nemá dostatok plynu na to, aby bol jediným dodávateľom pre Nabucco.

Žiadny plynovod nemôže alebo by nemal byť postavený bez dostatočných objemov plynu na jeho naplnenie. Inak dôjde k finančnej katastrofe. Samozrejme, ak politici z EÚ alebo USA budú chcieť utratiť 10 mld. EUR daňových poplatníkov na financovanie Nabucca a dúfať, že sa plyn nájde, nikto im nebude oponovať. Je to ale extrémne riskantná stratégia. Je ťažké do konca roku 2010 predpokladať dodávky plynu z Kaspiku alebo Blízkeho východu väčšie ako 15 mld. m3 a aj tento údaj môže byť dokonca ešte optimistický. Toto je hlavný problém plynovodu takej veľkosti ako je Nabucco.

Je EÚ dostatočne silná na vstup do vzťahov medzi Ruskom a krajinami Strednej Ázie a presvedčiť ich o spolupráci na európskych projektoch? Nie je európska diplomacia v tomto smere slabá?

EÚ nemá právo vstupovať do vzťahov medzi Ruskom a krajinami Strednej Ázie. EÚ ako celok nedokáže efektívne presvedčiť Rusko alebo tieto krajiny o individuálnej alebo spoločnej spolupráci na energetických projektoch. Jednotlivé členské krajiny a ich energetické spoločnosti sú v bilaterálnych vzťahoch úspešnejšie.

Plynovod Nabucco nemá dostatočnú kapacitu na to, aby sa stal významným zdrojom plynu neruského pôvodu. Môže sa zdať, že sa diskusia o výstavbe plynovodov (Nabucco alebo South Stream) dostala do psychologickej roviny. Môže nám výsledok bojov o tieto plynovody ukázať, či sa samotná EÚ dokáže dohodnúť alebo či sú silnejšie ruské záujmy?

Ako som povedal už skôr: Nabucco nie je o psychológii. Je to o dodávkach zemného plynu a o finančných rizikách. South Stream pokračuje, pretože má plyn a zvučných finančných podporovateľov. Nabucco musí mať tie isté atribúty, pokiaľ jeho investori nechcú riskovať značné finančné straty. Ak bude Nabucco ďalej postupovať, Európa dostane nový zdroj plynu. Ak nie, nebude to kvôli ruským záujmom, ale kvôli nedostatočným dostupným dodávkam plynu z Kaspiku a Blízkeho východu.

Nie tak dávno niektoré členské krajiny uskutočňovali individuálne rokovania v energetickej oblasti. Boli to napríklad Rakúsko a Maďarsko v prípade plynovodov South Stream a Nabucco, ako aj Nemecko v prípade Nord Stream-u. Dá sa pri rokovaniach o nových tranzitných plynovodoch predísť nestabilnému postoju niektorých európskych krajín? Je vôbec možné dosiahnuť spoločnú európsku energetickú politiku?

Musíme mať na pamäti, že aj keď európsky projekt začal Európskym spoločenstvom pre uhlie a oceľ, Európa nikdy nedokázala implementovať spoločnú energetickú politiku. Bez ohľadu na to, či mala 9 alebo 15 členov. Musíme si byť vedomí dvoch vecí: prvá je, že pre väčšinu krajín EÚ znamená energetická politika predovšetkým dosahovanie cieľov v redukcií uhlíkových emisií, nie výstavba nových projektov, ktoré zvyšujú dodávky fosílnych palív. Po druhé, keď hovoríme o energetických projektoch a dodávkach surovín, EÚ nepodpisuje komerčné kontrakty. Tieto zmluvy podpisujú spoločnosti, ktoré zároveň zabezpečujú financie (niekedy vlády podporujú spoločnosti v týchto komerčných záležitostiach). EÚ je schopná zabezpečiť obmedzené finančné prostriedky cez Európsku banku pre obnovu a rozvoj (EBRD), avšak nemôže byť hlavným komerčným partnerom.
Preto musíme realisticky nazerať na možnosť krajín EÚ-27 podnikať spoločné akcie voči jednotlivým aspektom energetickej politiky.

Aký budú mať nové plynovody dopad na európsky trh s plynom?

Nové plynovody zvýšia diverzitu dodávok plynu do Európy a zvýšia zároveň bezpečnosť týchto dodávok. Je v záujme EÚ maximalizovať tieto plynovody a trasy prinášajúce plyn do Európy.

Sú nové plánované statické plynovody správnou investíciou vzhľadom na požiadavku na vytvorenie jednotného flexibilného európskeho trhu so zemným plynom? Nemali by sa investície viac orientovať na dodávky skvapalneného zemného plynu (LNG), ktoré dokážu znížiť závislosť na jednom producentovi a z toho vyplývajúce negatívne dôsledky?

Veľa členských krajín už do LNG investuje. Zároveň však stoja pred problémom, že keď investujú do plynovodov, tak si môžu byť isté, že plyn dostanú. Ako som už spomenul, finančné riziko investovania do plynovodu bez zabezpečených dodávok plynu je obrovské. LNG sa stáva globálnym biznisom, v ktorom tankery idú k tým odberateľom, ktorí ponúknu najvyššiu cenu, bez ohľadu na to, či to je v Európe, USA alebo Pacifiku. Posledný rok mali USA a Európa ťažkosti s prilákaním tankerov s LNG, pretože dopyt v Ázii bol veľmi silný a aj ceny, ktoré boli ochotní zaplatiť zákazníci v Kórei a Japonsku, boli extrémne vysoké. Aj keď si Európa myslí, že výstavba splyňovacích terminálov automaticky zvýši diverzitu dodávok plynu ako aj ich bezpečnosť, v skutočnosti sa treba zaoberať aj možnosťou, že tieto terminály nebudú schopné prilákať dodávky, pokiaľ nebudú európski odberatelia ochotní zaplatiť vyššie ceny ako iní záujemcovia. V krátkosti, importné kapacity LNG nie sú garanciou dodávok.

Myslíte si, že energetická bezpečnosť sa dá dosiahnuť aj bez dlhodobých kontraktov na dodávky zemného plynu?

Dlhodobé zmluvy nie sú nevyhnutne garanciou bezpečnosti dodávok, pretože mnoho bezpečnostných problémov sa nespája s podmienkami kontraktov. Záleží to taktiež na detailoch týchto zmlúv. Ako som už naznačil v spojitosti s LNG, dlhodobý kontrakt a prijímajúci terminál nie sú zárukou bezpečných dodávok LNG, pokiaľ vaši konkurenti budú ochotní zaplatiť viac.

Európska komisia uviedla v septembri 2007 „tretí liberalizačný balík”, týkajúci sa energetiky. Je vlastnícky unbundling tou správnou cestou ako zabezpečiť pre alternatívnych dodávateľov nediskriminačný prístup do sietí a vznik jednotného energetického trhu?

Direktorát pre energetiku a transport ako aj Direktorát pre hospodársku súťaž vo svojich analýzach energetického trhu v EÚ konštatovali, že 10 rokov po prijatí prvého nariadenia a skoro 20 rokov od prvej diskusie o jednotnom energetickom trhu sa v tejto oblasti dosiahol len obmedzený pokrok. Toto je pozadie uvedenia vlastníckeho unbundlingu. Hlavná otázka, ktorej EÚ čelí, je: je v kontexte 10 až 20 rokov relatívne malého úspechu niečo ako vlastnícky unbundling schopné uspieť? Alebo sa máme vzdať a povedať, že jednotný energetický trh sa stal nesplniteľným snom?

Existuje aj iný nástroj, ako dosiahnuť konkurenčný trh v EÚ a zabezpečiť energetické dodávky?

Existuje viacero iných nástrojov – plný a nediskriminačný prístup tretích strán spolu s likvidnými trhovými obchodnými miestami (hub-mi) sú asi viac významné nástroje pri dosahovaní cieľa konkurenčného energetického trhu ako vlastnícky unbundling. Otázka po 10 až 20 rokoch relatívneho neúspechu je, či to dokážeme a ak áno, ako dlho to bude trvať?

Keď hovoríme o nediskriminačnom prístupe tretích strán a organizácií európskeho trhu s plynom, je silná a nezávislá pozícia regulačných úradov dôležitejšia ako vlastnícky unbundling? Je regulácia správna cesta?

Veľa silných a nezávislých regulátorov, ako napríklad Ofgem (3) vo Veľkej Británii, verí, že len vlastnícky oddelené spoločnosti môžu byť dostatočne regulované a takto môže zároveň dôjsť k zavedeniu udržateľnej konkurencie. Keď budeme sledovať túto líniu myslenia – ak spoločnosť vlastní plynovody ako aj plyn, ktorý nimi tečie, regulátor nie je schopný zabezpečiť nediskriminačný prístup a teda ani nedokáže zabezpečiť vznik konkurenčného prostredia. Protiargument je možné nájsť v Severnej Amerike, kde vlastnícky unbundling nie je nutný, aj keď v niektorých častiach Severnej Ameriky existuje. Tu bola konkurencia úspešne zavedená silnou reguláciou. Neexistuje správna odpoveď na túto otázku a môžeme nájsť dôkazy, ktoré podporujú oba názory.

V strednej Európe prebieha konsolidácia energetického sektora. Je to príležitosť pre zahraničné spoločnosti získať domáce energetické aktíva. Myslíte si, že za možným nepriateľským prevzatím MOL-u zo strany OMV sú ruské záujmy?

Nemám dôvod si myslieť, že za týmto krokom sú ruské záujmy. Čo nám však prípad MOL/OMV ukazuje, tak ako nedávno u spoločností Endesa a Suez, je, že v žiadnej krajine EÚ (možno s výnimkou Veľkej Británie) nemôže dôjsť dokonca ani v prípade spoločnosti pochádzajúcej z EÚ (vynechajme teraz neeurópske spoločnosti ako Gazprom) k získaniu energetických aktív v inej krajine bez súhlasu domácej vlády.

Obchodné miesta (hub-y) by mali byť miestami, ktoré garantujú flexibilné spotové (krátkodobé) obchodovanie so zemným plynom. Je zmysluplné povoliť producentom široký vlastnícky vstup do týchto obchodných miest, tak ako sa to udialo v prípade Baumgartenu v Rakúsku, kde získal Gazprom 50%?

Je jedno, kto vlastní hub, pokiaľ množstvo trhových hráčov poskytuje dostatok likvidity a intenzívne obchodovanie, ktoré generuje spotové ceny neovplyvniteľné jedným trhovým hráčom. Inými slovami, argumentom voči Baumgartenu nie je, že Gazprom alebo niekto iný vlastní 50%-ný podiel spoločnosti, ktorá hub spravuje. Problémom je, že Baumgartenu dominuje ruský plyn a ruskému obchodu s plynom dominuje Gazprom a jeho pridružené spoločnosti. Kvôli tomu ako aj strachu z možnej manipulácie ceny zo strany Gazpromu nebude pripravený dostatok spoločností na využívanie hub-u a ten sa potom nebude rozvíjať. Toto je zároveň problém, ktorý majú všetky takéto obchodné miesta v kontinentálnej Európe: všetkým, možno okrem TTF v Holandsku, dominujú národní trhoví hráči. Preto len málo hráčov dôveruje cenám, ktoré sa tu generujú. Preto sa obchodovania nezúčastnia a nedosiahne sa likvidita. To je aj dôvodom, prečo NBP (4) vo Veľkej Británii je jediným úspešným hub-om s transparentnou tvorbou cien – veľa hráčov, dobrá likvidita a väčšinou intenzívne obchodovanie.

Energetická bezpečnosť SR je závislá vo veľkej miere na fakte, že krajina je po Ukrajine druhým najvýznamnejším tranzitným štátom ruského plynu do EÚ. Táto pozícia sa však s výstavbou nových trás zhorší. Ako by sa Slovensko malo v tejto situácií zachovať?

Slovensko by malo zabezpečiť, aby Ukrajina neohrozovala tranzit ruského plynu do EÚ. Avšak proces diverzifikácie exportných trás zo strany RF je podľa všetkého nezastaviteľný. Otázkou preto je, ako rýchlo sa to stane. V tejto situácii si SR musí byť vedomá znižovania jej významu v tranzite, a tiež zabezpečiť, aby jej budúca zmluvná pozícia vo vzťahu k ruským dodávkam plynu bola zaistená.