História využívania energetického faktora ako nástroja zahraničnej politiky Kremľa siaha do začiatku 90. rokov 20. storočia. V roku 1990 vláda ZSSR zastavila dodávky do troch pobaltských krajín ako odpoveď na kroky, ktorých cieľom bolo získanie samostatnosti. Podobná situácia nastala v roku 1992, keď spomínané krajiny žiadali odchod ruských vojenských jednotiek zo svojho územia. V rokoch 1993-1994 zažila krátenie dodávok aj Ukrajina, dôvodom boli nezaplatené dlhy za dodávky plynu, ale aj snaha o získanie väčšej kontroly nad Čiernomorskou flotilou a ukrajinskou energetickou infraštruktúrou.
V rokoch 1998-2000 Rusko viac krát prerušilo dodávky do litovskej rafinérie Mažeikiu Nafta ako protest voči jej predaju americkej spoločnosti Wiliams International. Nakoniec v roku 2002 spoločnosť pripadla Jukosu a litovská vláda má teraz obdobný problém ako slovenská – čo s podielom Jukosu, potom ako skrachoval. O kúpu sa usiloval poľský koncern PKN Orlen, ktorý však ako odberateľ a nie exportér nemusí garantovať dodávky ropy. Vláda sa pôvodne bránila odpredaja rafinérie poľskému koncernu v obaách, že sa zopakuje vyhlásila, že najpravdepodobnejším scenárom bude spätné odkúpenie štátom. Napokon sa 29. 5. 2006 rozhodla odsúhlasiť odpredaj rafinérie Orlenu aj napriek nevôli a očakávaným sankciám zo strany Moskvy.
Žiadna z týchto udalostí nevzbudila v EÚ ani v USA výraznejší odpor. Takisto prostredníctvom podobných hrozieb sa v rokoch 2004 a 2005 Rusko snažilo zabezpečiť kontrolu nad bieloruskými plynovodmi, kde od konca roku 2005 vlastní 575 km potrubia plynovodu Jamal.
Najčerstvejším prejavom spomínanej stratégie je konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom z prelomu rokov 2005 a 2006. Ruská strana sa rozhodla zvýšiť cenu plynu pre Ukrajinu na 230 USD za m3, čo v podstate korešponduje s trhovými cenami tejto komodity. Trhová cena zemného plynu neexistuje, vývoj jeho ceny kopíruje pohyby ceny ropy na svetových trhoch s približne šesťmesačným oneskorením.
Rusko krízu zo začiatku roka 2006 vyriešilo optimálnym spôsobom. Dohodlo sa s Ukrajinou na vyšších cenách za plyn, ako aj na vyšších poplatkoch za tranzit. Dohodnutá cena za tisíc kubíkov plynu je 95 USD, pričom obchod sa realizuje prostredníctvom tretej spoločnosti RosUkrEnergo. Zároveň Gazprom nakupuje lacnejší plyn pre domácu spotrebu v Turkménsku, Uzbekistane a Kazachstane prostredníctvom dlhodobých kontraktov a tým obmedzuje zahraničné investície do rozvoja infraštruktúry smerujúcej mimo RF ako aj eliminuje potenciálnych konkurenčných dodávateľov pre EÚ.
Plynová kríza má však aj pozitívnu stránku. Dobrým krokom je snaha Ruska o zavedenie trhových cien pre importujúce krajiny. Takisto aj importujúce krajiny by mali mať záujem na cenách korešpondujúcich s trhovými, napriek tomu, že je to pre ne ekonomicky veľmi náročné. Keď budú dosiahnuté trhové ceny, politické špekulácie Ruska v tejto oblasti sa znížia. Pre Ukrajinu by bolo zároveň prospešné, keby platila plnú sumu za dodávky energetických surovín a pýtala plnú sumu za tranzit, čím by sa znížila miera korupcie, ktorá je naviazaná na barterové obchody v tejto oblasti.
Napriek tomu bolo navrhované štvornásobné zvýšenie cien plynu pre Ukrajinu neštandardné aj vo svetle kontraktu uzavretého v roku 2004 medzi oboma krajinami, podľa ktorého sa cena do roku 2010 meniť nemala. Zmluva však definovala aj poplatky za tranzit cez Ukrajinu, ktoré taktiež nie sú na trhovej úrovni. V tomto smere medzi oboma krajinami existujú v plynárenskom sektore skoro dve desiatky zmlúv, ktoré upravujú vzťah medzi exportérom a importérom, uzavreté na rôznych úrovniach, a krajiny sa odvolávajú práve na tie, ktoré im v danom momente vyhovujú.
Udalosti z prelomu rokov medzi Ruskom a Ukrajinou, ktoré ovplyvnili aj iné krajiny importujúce plyn z Ruska, dostali do popredia niekoľko závažných faktov:
– Posledná plynová vojna medzi Ruskom a Ukrajinou z prelomu rokov 2005 a 2006 reflektuje zmeny v politike Ruska. Rusko využíva energetickú kartu na ovplyvňovanie zahraničnej a bezpečnostnej politiky susedných krajín už od začiatku 90-tych rokov, rozdielna je však intenzita. Po rozpade ZSSR sa hlavný dôraz ešte stále prikladal jadrovým zbraniam a vývozu vojenského materiálu. Postupne sa však energetická politika javila ako najefektívnejší nástroj zahraničnej politiky. Tento trend podporilo súčasné vedenie Ruska, ktoré prikladá energetickému faktoru v medzinárodných vzťahoch veľký význam. Už pred parížskym summitom EU v roku 2000 Vladimir Putin zdôraznil, že energetická spolupráca Ruska so zahraničnými partnermi musí vychádzať z jeho geostrategických záujmov. To sa odrazilo aj v Energetickej koncepcii Ruska do roku 2020 a v koncepčných materiáloch ruského ministerstva energetiky. Podľa nich v novej etape rozvoja Ruska musí energetický faktor upevniť medzinárodný vplyv krajiny. „Je potrebné mať energetickú diplomaciu adekvátnu dnešným podmienkam. Dôležitá bude hlavne podpora ruských ropných spoločností a Gazpromu pri ich prenikaní na zahraničné trhy,” konštatuje sa v uvedených dokumentoch. “Globálny charakter energetických problémov a ich stále väčšia politizácia a taktiež objektívne vplyvné postavenie ruského palivovo-energetického komplexu v systéme svetovej energetiky vyzdvihli energetický faktor medzi elementy, o ktoré sa opiera ruská diplomacia, usilujúca sa posilniť reálnu účasť Ruska na svetových procesoch. Navyše sa v terajších podmienkach a v nasledujúcich desaťročiach energetický faktor a aktívna energetická diplomacia stanú najdôležitejšími nástrojmi skutočného vplyvu Ruska na zahraničnopolitický vývoj v jeho okolí,” píše sa v ruských vládnych dokumentoch.
– EÚ a USA neskoro rozpoznali, že energetická politika Kremľa je hrozbou pre krajiny EÚ a čiastočne pre nezávislosť krajín strednej Európy. Energetická bezpečnosť sa stále v EÚ chápe ako hospodárska a nie ako zahranično- a bezpečnostnopolitická kategória.
– Západ musí tlačiť na Rusko, aby prijalo Energetickú chartu a splnilo podmienky na vstup do WTO. Tým by sa stala energetická politika a jej prejavy transparentnejšie a boli by založené na trhových podmienkach.
– Ukrajina by mala odpovedať zvyšovaním energetickej efektivity, podporou domácej ťažby surovín a snahou o vytvorenie otvoreného a transparentného prostredia pre zahraničné investície.
Pre EÚ je v hre oveľa viac ako energetická bezpečnosť. Rastúca kontrola Ruska nad energetickou infraštruktúrou a trhom krajín strednej Európy má dlhodobé implikácie na nielen energetickú bezpečnosť celej Európy.
Bývalý Putinov ekonomický poradca Andrej Illarionov v súvislosti so spomínanými udalosťami povedal, že vzrastajúca tendencia Ruska využívať energetické nosiče ako zbraň má byť budíček pre západné krajiny. Najvýznamnejším predstaviteľom energetickej politiky RF je Gazprom, ktorý v nových členských štátoch EÚ a v krajinách SNŠ investoval do nákupu energetických podnikov, plynárenských spoločností a infraštruktúry a získal tým priamy prístup k odberateľom a koncovým spotrebiteľom prostredníctvom podielov v distribučných spoločnostiach. Dôvod je prozaický. Koncové spoločnosti budú stále distribuovať plyn, bez ohľadu na destináciu, z ktorej pochádza. Ak v nich však získa kontrolný podiel, bude mať ďalšie nástroje na protežovanie vlastného plynu. Gazprom sa snaží o podobný prístup aj v krajinách západnej Európy. Nedávnym príkladom je návrh na prevzatie najväčšej distribučnej spoločnosti Centrica vo Veľkej Británii, zásobujúcej 13 miliónov domácností. Britský protimonopolný úrad a vláda sa snažia v tejto veci zmeniť pravidlá firemných akvizícií, na čo reagoval Gazprom podráždene. Európska únia však nechce podľa jej vyjadrení brániť Gazpromu v podnikaní, ale chce zaistiť rovnaké podmienky na trhu – lepší prístup pre európske plynárenské spoločnosti na ruský trh, k ruským zdrojom plynu a k plynovodom.
Za situáciu zo začiatku roku si však môže aj Ukrajina sama. Kyjev dovolil, aby oligarchovia mali silný vplyv na import plynu z Ruska. Juščenkova garnitúra nevytvorila transparentné prostredie pre zahraničných investorov. Niekoľko silných individualít s blízkym vzťahom k Rusku doteraz úspešne vytláča zahraničných investorov. Dve tretiny rafinérií (štyri zo šiestich), čo predstavuje tri štvrtiny spracovateľských kapacít, majú v rukách alebo kontrolujú ruské spoločnosti. Príčinou nárastu ruského vplyvu v rafinériách bola nízka vyťaženosť ukrajinských zariadení (69% v roku 2004 podľa TNK/BP). Napríklad dve najväčšie – Kremenčugská a Lysyčanská, sú vyťažené len na necelých 50% a potrebujú ďalšie investície. Problémom boli hlavne nedostatočné dodávky ropy od exportérov, ktoré nestačili ani na pokrytie domácej ukrajinskej spotreby nafty a benzínu. Preto ukrajinská vláda ešte za prezidenta Leonida Kučmu ponúkla podiely v rafinériách hlavne ruským a kazašským exportérom, aby pre ne zabezpečila spoľahlivé dodávky ako aj potrebné investície. V tom čase sa však kvôli nepriaznivému investičnému prostrediu o podiely uchádzali iba ruské spoločnosti. Dôsledkom je, že štyri zo šiestich ukrajinských rafinérií kontrolujú ruské spoločnosti:
– v Rusku sídliaca Alliance Group a kazašská spoločnosť Kazmunaigaz kontrolujú rafinériu v Chersone (7 % podielu na ukrajinskom trhu),
– spoločnosť TNK/BP kontroluje rafinériu Lysyčansku (31 % podiel na ukrajinskom trhu),
– Lukoil kontroluje rafinériu v Odese (11 % podiel),
– ruská spoločnosť Tatnefť spoločne s ukrajinskou Pryvat Group vlastní minoritný podiel v najväčšej rafinérií Kremenčug; túto rafinériu kontroluje štátna spoločnosť UkrTransNafta, dcérska spoločnosť koncernu Naftohaz Ukrainy.
V ďalších dvoch rafinériách – Nadvirna/Zakarpaťťa a Halyčyna/Drohobyč – je aktívna ukrajinská Pryvat Group.
Východiská zo závislosti na ruských zdrojoch
Ukrajina zdedila po ZSSR vysokú závislosť na ruských surovinách a ťažký priemysel s vysokou spotrebou a nízkou efektivitou. Hlavnou oporou ukrajinskej samostatnosti je znižovanie jednostrannej závislosti na dovoze ruských energetických surovín. Tento cieľ je dosiahnuteľný dvoma spôsobmi – Ukrajina sa stala hub-om (tranzitnou krajinou) pre dodávky surovín z kaspickej oblasti a túto pozíciu by mala ďalej rozvíjať. Druhou možnosťou je exploatácia vlastných energetických surovín.
Posledný mesiac sa znovu diskutuje o ropovode Odesa – Brody, ktorý bol dokončený v auguste roku 2001 a pôvodne plánovaný na transport kaspickej ropy na európske trhy. Kapacita ropovodu je 9 mil. ton ropy ročne. Keďže Ukrajina nebola schopná zabezpečiť dostatočné množstvo ropy od kaspických dodávateľov na rentabilnú prevádzku, do roku 2004 bola trasa nevyužívaná. Ukrajina (UkrTransNafta) pod prezidentom Kučmom rokovala s dodávateľom z Kazachstanu (ChevronTexaco), ale aj s rusko-britskou spoločnosťou TNK/BP. V polovici júla 2004 nakoniec bola uzavretá dohoda s ruskou spoločnosťou o preprave opačným smerom, ako bolo pôvodne plánované. Dohoda znela na 9 mil. ton ropy s podmienkou „ship or pay”, čo znamená, že ruská spoločnosť bude platiť na prepravu 9 mil. ton, aj keby reálne prepravila menej (podobná podmienka ako v dlhodobých kontraktoch – „take or pay”). Avšak ruská strana dodávala len polovicu sľúbeného množstva, čo z ropovodu spravilo jednu z drahších exportných trás. Tento fakt predstavuje ďalšiu priamu indíciu, že za transakciou stáli hlavne politické záujmy Moskvy. Po zmene vlády na Ukrajine sa novozvolený prezident Viktor Juščenko vyjadril, že jeho administratíva nepodporuje prepravu ropy v reverznom režime a na druhý deň po inaugurácii 25. januára 2005 na stretnutí s ruským prezidentom Putinom vyhlásil, že dohoda TNK/BP s UkrTransNafta je platná len dovtedy, pokiaľ vyhovuje ukrajinským záujmom. Dohoda s TNK/BP je platná do roku 2008, kontrakt sa však dá do 90 dní vypovedať. Na nasledujúcom stretnutí s poľským prezidentom vyhlásil, že podporuje dokončenie projektu do poľského mesta Plock a 4. marca 2005 bola podpísaná dohoda o predĺžení trasy. Po intervencií Európskej komisie bolo k projektu prizvané aj Slovensko, s ktorým sa pôvodne nerátalo. Transpetrol využíva na území SR ropovod Družba len na 50%.
Ďalším spôsobom znižovania závislosti je exploatácia vlastných energetických zásob. Podľa Oil and Gas Journal Ukrajina disponuje 395 mil. barelov dokázateľných ropných rezerv, napriek snahám o podporu ťažby jej úroveň ostala nízka. V prípade plynu ide o zásoby 40 biliónov kubických stôp . V roku 2004 produkcia predstavovala 0,68 Tcf, pričom ročná spotreba krajiny bola 3,1 Tcf. Na zvýšenie produkcie potrebuje Ukrajina zahraničné investície a technológie na zvýšenie efektivity ťažby. Najväčšou ťažobnou spoločnosťou je Ukrnafta, dcérska spoločnosť NAK Naftohaz Ukrainy, ktorá je zodpovedná za 93% ropnej produkcie a 50% produkcie zemného plynu. Práve v prípade Ukrnafty by bola jej privatizácia vhodným riešením problémov Ukrajiny s vlastnou ťažbou.
Výška rezerv, ktorými Ukrajina disponuje, nehrá významnú rolu pre zásobovanie EÚ. Oveľa väčší význam má pre Ukrajinu a nepriamo aj pre EÚ podpora jej nezávislosti od importu z Ruska, znižovanie zraniteľnosti hospodárstva, čo celkovo prispeje k stabilite krajiny. Energetická nezávislosť od Ruska podmieňuje nezávislosť Ukrajiny ako štátu. Potrebná je pritom podpora celej Únie. Pokiaľ však bude naďalej narastať jej závislosť od ruských nosičov, nebude mať v týchto otázkach úplnú suverenitu.
Aby sa neopakovali podobné prípady a aby sa energetické prostredie stalo transparentnejším, EÚ sa prostredníctvom Energetického partnerstva ako inštitucionálnej organizácie spolupráce s Ruskom snaží vyvíjať naň tlak, aby otvorilo, liberalizovalo, deregulovalo a privatizovalo svoj vnútorný trh a spoločnosti na ňom pôsobiace. Nedoriešeným sporom medzi EÚ a Ruskom je požiadavka na reštrukturalizáciu Gazpromu, pod ktorou sa myslí jeho rozdelenie na časť ťažobnú a prepravnú, s čím však ruská strana súhlasiť nechce. Kým ruský ropný priemysel sa v prvej polovici 90. rokov do značnej miery demonopolizoval a vznikol celý rad samostatných, vertikálne integrovaných ropných spoločností, z ktorých prevažná väčšina bola postupne aj privatizovaná, v oblasti plynárenstva sa zachoval v rukách Gazpromu úplný monopol. Táto najväčšia svetová plynárenská spoločnosť kontroluje celý proces od vyhľadávania a ťažby plynových ložísk cez spracovanie plynu až po vnútroštátne a exportné plynovody. V roku 2003, keď Gazprom oslávil prvé desaťročie svojho vzniku, navyše fakticky nastalo jeho spätné zoštátnenie. Štát v súčasnosti priamo alebo prostredníctvom dcérskych spoločností Gazpromu kontroluje vyše polovicu akcií koncernu.
Záver
V prípade Ukrajiny sa ukazujú negatívne dôsledky závislosti na importe nerastných surovín z krajiny, v ktorej monopol predstavuje barličku politickej moci. Vplyv Kremľa na Gazprom a ropné spoločnosti je prejavom netransparentného prostredia, ktoré v tejto oblasti v Rusku vládne. O zavedenie štandardných pravidiel sa západné krajiny usilujú prostredníctvom tlakov na pristúpenie k Energetickej charte a splnenie podmienok na vstup Ruska do WTO. Nasleduje však otázka vymáhateľnosti Ruskom akceptovaných pravidiel zo strany EÚ.
Prvoradým cieľom ukrajinskej politiky voči Rusku má byť zbavenie sa závislosti na ruských energetických nosičoch. Táto závislosť je však rôznorodá, pochádza ešte z čias ZSSR a týka sa napríklad aj priemyselnej produkcie Ukrajiny smerujúcej na východ. Ukrajina s podporou krajín EÚ, hlavne jej západných susedov, musí rozvíjať trasy produktovodov z kaspickej oblasti, ktoré obchádzajú územie Ruska. Na trhovú úroveň by sa mali dostať poplatky za plyn a ropu ako aj za tranzit, aby sa zmenšil priestor pre manipuláciu a zastrašovanie.
Ukrajina by mala pokračovať vo zvyšovaní energetickej efektivity priemyslu a domácností, v podpore domácej ťažby surovín a vo vytváraní otvoreného a transparentného prostredia pre zahraničné investície.
Takisto si musí byť vedomá aj podpory zo strany krajín EÚ. Slovensko by si mohlo vziať príklad z postojov Poľska a aktívnejšie sa podieľať na dialógu s východným susedom a pomoci v začleňovaní krajiny do európskych štruktúr.