Srbský prezident Boris Tadič sa 24. júna 2007 v Záhrebe verejne ospravedlnil Chorvátom za to, že im srbská armáda „niektorými svojimi akciami v srbsko-chorvátskej vojne v deväťdesiatych rokov spôsobila nešťastie”. Toto gesto bolo vtedy interpretované ako dobrý a rozumný štátny krok, ktorý by mohol ovplyvniť zlepšenie vzťahov medzi štátmi bývalej Juhoslávie, hlavne medzi Srbskom a Chorvátskom. Avšak boli to iba prvotné reakcie. Ďalší zároveň  poukázali na to, že podobné kroky sa objavovali aj v minulosti, ale nemali veľký vplyv na dynamiku obnovenia dôvery medzi dvoma „bratskými” národmi bývalej Socialistickej Federatívnej Republiky Juhoslávie. Podobný krok urobil prezident Tadič v roku 2004 aj v Sarajeve. V roku 2006 sa čiernohorský politik Svetozar Marovič, bývalý prezident spoločného štátu Srbsko a Čierna Hora, počas návštevy Srebrenice ospravedlnil Bosniakom a Chorvátom, a vzápätí sa chorvátsky prezident Stjepan Mesič deklaratívne ospravedlnil Srbom.

Po niekoľkých takýchto momentoch sa zdalo, že podobné „štátne ospravedlnenia” sa stávajú novou módou v politike. Inými slovami, slúžia ako politický marketing bez skutočného efektu v praxi. Treba však veriť, že Tadičovo ospravedlnenie Chorvátom nebolo výsledkom tlaku záhrebských novinárov, pretože Tadič navyše vyhlásil, že ako hlava štátu berie zodpovednosť za vojnové zločiny svojich spoluobčanov, ale najmä kvôli jeho kategorickému výroku v televízii, keď vyhlásil, že „generál Ratko Mladič predstavuje jednu z najtemnejších kapitol srbskej histórie”.

Najnovšie ospravedlnenia, podobne ako predchádzajúce, v podstate posúvajú na inú rovinu  polemiku o ich zameraní a cieľoch. Možno diskutovať o tom, do akej miery je tento akt výrazom individuálneho presvedčenia politika vo vysokej štátnej funkcii a do akej miery je výrazom premyslenej a principiálnej štátnej politiky krajiny, ktorá týmto v podstate prejavuje ochotu uznať vlastnú vinu. Tadič však vo viacerých rozhovoroch v médiách zopakoval svoje presvedčenie o tom, že vzájomné zmierenie národov a štátov bývalej Juhoslávie je kľúčom ku prekonávaniu tragickej minulosti. Jeho nedávna návšteva Srebrenice, ako aj najnovšie vyjadrenia pre domácu tlač, v ktorých odsúdil pretrvávajúce označovanie vojnových zločincov za hrdinov, vyvolávanie národnostnej nevraživosti a netolerancie a celkovo relativizáciu charakteru minulých vojen a zločinov, ktoré boli počas nich spáchané, mu nepochybne garantujú autoritu moderného a demokraticky orientovaného politika, ktorému je cudzie pokračovanie nacionalistickej konfrontácie balkánskych národov v akejkoľvek podobe.

Pochybnosti sa však objavujú pri analýze súčasnej oficiálnej politiky Srbska z hľadiska reflexie udalostí, sprevádzajúcich krvavý rozpad bývalej Juhoslávie. Značná časť politických elít Srbska neopustila diskurz bývalého prezidenta Slobodana Miloševiča, že na území  bývalého spoločného štátu prebiehali občianske vojny, a nie vojny o prerozdelenie území. Cyklické zostrenie vzťahov s medzinárodným spoločenstvom a s tribunálom ICTY v holandskom Haagu, ktorý je označovaný za výrazne politicky zameraný a protisrbský súd, ako aj neskrývané obštrukcie zo strany premiéra Vojislava Koštunicu, najmä po vražde jeho predchodcu Zorana Djindjiča, dodatočne posilnili postoj prevažnej časti srbskej verejnosti, podľa ktorého ich krajina vo vojnách v Chorvátsku a v Bosne neurobila nič zlé. Za týchto okolností je pochopiteľné, že genocída v Srebrenici je ignorovaná alebo je minimalizovaný  jej rozsah, a rozsudok ICTY, že „Srbsko je vinné, že neznemožnilo alebo nezabránilo genocíde” sa zamlčiava. Naopak, generál Mladič je oceňovaný, že úspešne vyriešil moslimský problém na srbských teritóriách. Pravda, medzičasom Srbsko zintenzívnilo spoluprácu s Tribunálom, ale ľahko môže nastať paradoxná situácia – ak  sa uzavrie „tribunálny príbeh”, keď sa síce všetci ostatní Srbi obvinení z vojnových zločinov (Ratko Mladič, Radovan Karadžič, Goran Hadžič, Vlastimir Gjorgjevič, Stojan Župljanin a Zdravko Tolomir) ocitnú vo väzení, ale Srbsko sa vyhne hlbokej a zásadnej konfrontácii s vlastnou minulosťou.

Srbské mimovládne organizácie, ako Iniciatíva mladých za ľudské práva, Fond humanitného práva, Belehradský kruh, Centrum pre kultúrnu dekontamináciu a Komitét právnikov pre ľudské práva, síce vítajú záhrebský krok Borisa Tadiča, ale skepticky hodnotia, že by mohol priniesť podstatnejšie zmeny na vzťahu Srbska k vlastnej minulosti a k vojnám. Napr. premiér Koštunica nevyjadril plný súhlas s postupom prezidenta, a aj samotný fakt, že Tadičova Demokratická strana je koaličným partnerom v Koštunicovej vláde, neumožňuje očakávať v srbskej spoločnosti katarziu v dohľadnom čase. Premiér Koštunica napr. akceptuje iba utrpenie Srbov a masaker v Srebrenici by bol ochotný uznať iba v prípade, ak by sa v rovnakej miere uznali aj zločiny spáchané na príslušníkoch srbského národa. Na druhej strane sa však podobné nacionalistické nálady objavujú aj v Chorvátsku.

V praxi prebiehajú skôr opačné procesy, keďže Srbsko sa kvôli Kosovu čoraz rýchlejšie a hlasnejšie vracia k rétorike a atmosfére spred roku 1999, aj keď tieto prejavy sú formulované opatrnejšie s vedomím, že Srbsko sa nesmie opätovne ocitnúť v medzinárodnej izolácii, ako to nedávno naznačil srbský minister zahraničných vecí Jeremič. Tón v tomto procese udáva Koštunica, ale neraz mu pri tom asistuje aj prezident Tadič a militaristické kruhy, opierajúce sa o Srbskú radikálnu stranu, resp. o Socialistickú stranu Srbska.

Kým na jednej strane Tadič zo Záhrebu hovorí o ospravedlnení a vysiela gestá zmierenia, vysoký stranícky funkcionár Demokratickej strany Srbska, ktorej lídrom je premiér  Koštunica, štátny tajomník v Ministerstve pre Kosovo Dušan Prorokovič nevylučuje možnosť, že by Srbsko v prípade uznania nezávislosti Kosova postupovalo s Prištinou rovnako, ako Turecko na Cypre. Neasociuje to  zrodenie nového konfliktu na Balkáne?