Radovan Karadžič, bosniansky Srb, ktorý v rokoch 1992 – 1996 stál na čele Republiky Srbskej v Bosne a Hercegovine, bol po trinástich rokoch ako jeden z posledných vydaný Medzinárodnému trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY), aby čelil obvineniam z vojnových zločinov, spáchaným počas najhoršieho vojnového konfliktu v 90. rokoch minulého storočia v Európe. Preto predstava, že nielen jeho aktívne politické pôsobenie, ale aj zadržanie a vydanie do Haagu môže mať dopad na vzťahy medzi Srbskom a Európskou úniou (EÚ), znie azda trochu paradoxne. Cieľom analýzy je zodpovedať na otázku, čo znamená zadržanie Karadžiča pre Srbsko v súčasnosti, prečo sa tak nestalo skôr a aký to bude mať dosah.

Najprv sa pokúsime priblížiť profil Radovana Karadžiča v politickom živote a udalosti, ktoré v konečnom dôsledku viedli k jeho obvineniu. Ďalej sa budeme zaoberať otázkou, prečo sa tak nestalo skôr, respektíve čo bolo príčinou, že sa tak stalo práve teraz. V tejto súvislosti budeme prezentovať pohľad medzinárodného spoločenstva, ale najmä srbskej vlády a verejnosti, ktorá okrem iného negatívne vníma ICTY ako inštitúciu zaujatú v neprospech Srbska. Napokon sa zameriame na možné dôsledky pre Srbsko, a to aj z perspektívy EÚ, ktorá má v ich dynamike dominantnú pozíciu – poukážeme z jednej strany na otázku Kosova ako jednu z kľúčových tém pre Srbsko a z druhej strany na uplatňovanie prístupu kondicionality (podmieňovania) ako nástroja EÚ.

Radovan Karadžič v politickom živote

Radovan Karadžič sa narodil 19. júna 1945 v dedinke Petnica v Čiernej Hore v pravoslávnej rodine Jovanky a Vuka Karadžičovcov. Jeho otec bol členom četníckeho hnutia, ktoré počas 2. svetovej vojny predstavovalo nacionalistický polovojenský prúd odboja, zachovávajúci vernosť juhoslovanskému kráľovskému dvoru v londýnskom exile. Tento prúd bojoval proti fašistickému režimu ustašovcov v Chorvátsku, ale zdôrazňoval srbskú dominanciu, podobne ako počas predvojnového kráľovstva. Druhý prúd, ktorý napokon prevládol, bol komunistický, pod vedením Josipa Brosa Tita. Jeho najväčšou výhodou bolo práve to, že sa deklaroval ako multietnický a vyslovoval sa za premenu Juhoslávie na federáciu. Karadžičov otec po vojne strávil niekoľko rokov vo väzení, čo poznačilo detstvo jeho syna. Radovan Karadžič absolvoval vysokoškolské štúdium medicíny v Sarajeve, jeho špecializáciou bola neuropsychiatria. Časť štúdií absolvoval na Columbia University v New Yorku a následne nastúpil v sarajevskej nemocnici ako psychiater so špecializáciou na depresie. Tu sa tiež oženil s Ljiljanou Zelen-Karadžičovou, s ktorou má dve deti – dcéru Sonju a syna Sašu (1).

Tento významný predstaviteľ Bosny a Hercegoviny počas rozpadu Juhoslávie bol ešte roku 1984, keď v krajine vládol komunistický režim, odsúdený za spreneveru a 11 mesiacov väznený. Dôvodom bolo, že úver, ktorý so svojím partnerom Momčilom Krajišnikom, neskorším predsedom srbského zhromaždenia v Bosne, získali od fondu rozvoja poľnohospodárstva, Karadžič použil na výstavbu svojho domu v Pale neďaleko Sarajeva (2). Krajišnik bol už medzičasom v Haagu odsúdený na 27 rokov väzenia a v odvolacom konaní bude ako svedok vystupovať práve aj zadržaný Karadžič. Požiadal o to samotný Krajišnik, keďže Karadžičovo svedectvo považuje za významné pre dosiahnutie zmeny rozsudku (3).

Autor básní pre deti, povzbudený srbským spisovateľom a predsedom Srbskej akadémie vied a umení v 80. rokoch Dobricom Čosičom, ktorý sa neskôr stal prvým prezidentom Juhoslovanskej zväzovej republiky, založil v Bosne v roku 1989 Srbskú demokratickú stranu, ktorá presadzovala myšlienku tzv. Veľkého Srbska. Tým sa začala jeho neslávna politická kariéra, hoci podporu mnohých etnických Srbov v Bosne i v Srbsku samotnom nestratil ani po skončení vojenského konfliktu v Bosne v roku 1995. Čosič bol pritom hlavným propagátorom srbského nacionalizmu a v roku 1986 sa s niekoľkými ďalšími srbskými intelektuálmi, členmi Srbskej akadémie vied a umení, podieľal na príprave politickej deklarácie označovanej ako Memorandum SANU, ktorá poukazovala na krízu srbskej spoločnosti. „Za východisko z nej správne označovali demokratizáciu Juhoslávie. Zároveň však tvrdili, že súčasný žalostný stav tiež spôsobilo nerovnoprávne postavenie Srbska a srbského národa vo federácii.” (4) Požadovali preto napríklad obmedzenie autonómie Kosova väčšie práva pre srbskú menšinu v Chorvátsku a Bosne. Čosič v úrade prezidenta nezotrval ani rok, keďže nesúhlasil s Miloševičovou politikou (ktorá viedla k uvaleniu sankcií na Srbsko zo strany OSN) a Miloševič sa začal obávať jeho rastúcej popularity. (5)

Karadžičova Srbská demokratická strana podporovala vznik srbských autonómnych oblastí v Bosne. Zároveň 24. októbra 1991 vzniklo osobitné srbské zhromaždenie (parlament) ako orgán, ktorý mal reprezentovať ich záujmy. V tom čase už bolo isté, že aj táto krajina bude musieť rozhodnúť o svojom ďalšom vzťahu s juhoslovanskou federáciou (Slovinsko vyhlásilo nezávislosť 25. júna 1991 a v Chorvátsku už od júla 1991 prebiehali boje). V novembri 1991 preto bosnianski Srbi uskutočnili referendum. Väčšina z nich sa vyjadrila za zotrvanie vo federálnom štáte so Srbskom a Čiernou Horou. Následne 9. januára 1992 srbské zhromaždenie vyhlásilo Republiku srbského národa v Bosne a Hercegovine a 28. februára schválilo jej ústavu, na základe ktorej srbské autonómne oblasti mali ostať súčasťou juhoslovanskej federácie. O deň neskôr, 29. februára a 1. marca 1992, sa v Bosne a Hercegovine konalo referendum o zotrvaní vo federácii, ktoré však väčšina srbského obyvateľstva krajiny bojkotovala. Svoj postoj odôvodňovali tým, že svoj názor už vyjadrili. Aj napriek tomu pri účasti 64 % sa takmer všetci (98 % Bosniakov a Chorvátov, ako aj Srbov podporujúcich nezávislosť) vyjadrili za nezávislosť tejto federatívnej republiky bývalej Juhoslávie. Bosna a Hercegovina (ďalej len Bosna) bola 6. apríla 1992 uznaná medzinárodným spoločenstvom za nezávislý štát. Tu však opäť vystúpil do popredia práve Radovan Karadžič, ktorý vzápätí vyhlásil nezávislú Srbskú republiku Bosny a Hercegoviny, neskôr premenovanú na Republiku Srbskú.

Miera Karadžičovej angažovanosti v tomto konflikte sa napokon ešte posilnila po tom, ako sa 7. apríla 1992 stal prezidentom Republiky Srbskej a 12. mája 1992 členom jej trojčlenného predsedníctva. V tomto úrade zotrval až do 19. júla 1996. „V čase, keď zastával túto pozíciu, jeho de jure právomoci, ako ich uvádzala ústava, zahŕňali velenie armáde Republiky Srbskej v čase mieru aj vojny a právo vymenúvať a odvolávať veliteľov tejto armády” (6).

Od roku 1996 bol Karadžič obvinený z genocídy a zločinov proti ľudskosti. Pripisuje sa mu zodpovednosť za trojročné obliehanie Sarajeva (1. novembra 1992 – 30. apríla 1995) a najmä masaker v Srebrenici (7). Vzhľadom na to, že išlo o etnický konflikt, všetci Bosniaci (Moslimovia) a Chorváti boli násilne donútení vysťahovať sa z územia RS, respektíve vyvraždení. Aby bolo možné zabezpečiť ich ochranu, Bezpečnostná rada OSN prijala 16. apríla 1993 Rezolúciu č. 819, ktorá požadovala, aby všetky strany konfliktu považovali mestá Srebrenica, Žepa, Goražde a Tuzla za bezpečnostné zóny, v ktorých sa nebude bojovať. Avšak 6. júla 1995 vojenské jednotky RS na príkaz Karadžiča bombardovali Srebrenicu, 11. júla vstúpili do mesta a o deň neskôr bolo popravených 8 000 moslimských mužov, ktorí tu so svojimi rodinami hľadali útočisko (8). Radovan Karadžič sa tak stal symbolom, „symbolom agónie umierajúceho Srbska, symbolom fanatického nacionalizmu a nenávisti, symbolom vriaceho balkánskeho kotla…” (9)

Zmiešané postoje voči vojnovým zločincom

Je teda zjavné, že tento politik mal byť prečo na zozname obvinených, ktorých mal súdiť Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v Haagu. Prečo však jeho zadržanie bolo počas uplynulých trinástich rokov také problematické? Vysvetlenie súvisí s tým, aký záujem na tom malo medzinárodné spoločenstvo, srbská vláda a aké boli jej postoje, ako aj postoje verejnosti voči práci ICTY.

Z pohľadu medzinárodného spoločenstva sa ako o jednom z možných dôvodov hovorilo o existencii tajnej dohody s ministrom zahraničných vecí USA Richardom Holbrookom, na ktorú sa odvolávali aj predstavitelia Bosny a Hercegoviny. To, že bosnianski Srbi odmietali vydať svojho niekdajšieho vodcu, nie je celkom nepredstaviteľné, aj vzhľadom na rovnaký postup v prípade „vojnových hrdinov” v iných balkánskych štátoch. Uvádzali pritom, že v roku 1996 práve Richard Holbrooke, jeden z tých, ktorí sa podieľali na príprave Daytonskej dohody, ktorá ukončila vojenský konflikt, prisľúbil Karadžičovi amnestiu, ak sa vzdá predsedníctva v Srbskej demokratickej strane. Holbrooke takéto konanie poprel a stal sa jedným z tých, ktorí sa najviac dožadovali Karadžičovho zadržania. Aj Bosniaci sa prikláňali k názoru, že Karadžič je chránený imunitou. V apríli 2004 sa bosniansky minister zahraničných vecí Alexa Buha z čias konfliktu takisto vyjadril, že USA Karadžičovi prisľúbili garantovať imunitu, ak po podpise Daytonskej dohody prestane byť politicky aktívny. V každom prípade už v tomto období argument imunity, aj keď azda najrozšírenejší, nebol celkom relevantný, keďže v USA sa medzitým zmenila vláda.

Ďalšou z nepotvrdených teórií bolo, že Karadžič nebol zadržaný, lebo vie priveľa o (ne)činnosti medzinárodného spoločenstva v Bosne, najmä v prípade zlyhania holandských jednotiek v Srebrenici. Medzinárodné spoločenstvo sa však už pred desiatimi rokmi pokúsilo o zadržanie Karadžiča. Prvý raz sa tak stalo 2. apríla 1998, keď britské, francúzske a talianske jednotky NATO obkľúčili jeho dom v Pale, avšak Karadžič sa v ňom nenachádzal. Následne bol francúzsky veliteľ major Herve Gourmelon obvinený americkou stranou zo spolupráce s Karadžičom a z toho, že mu podal informácie o pripravovanej akcii. Francúzska vláda takéto informácie poprela, hoci Gourmelon bol ihneď odvolaný.

Po niekoľkých ďalších neúspechoch bol prelom na základe vystúpení v médiách očakávaný najmä v roku 2004. Carla del Ponteová, vtedajšia hlavná prokurátorka ICTY, bola nezvyčajne konkrétna: „Karadžič bude zadržaný v deň, keď Bosna dostane pozvánku pristúpiť k programu Partnerstvo za mier v rámci NATO (29. júna 2004).”

Napokon sa však ani tieto očakávania nepotvrdili. Ako uviedol bosniansky denník Dnevni avaz začiatkom júla 2004, „Karadžič spolu s Mladičom vyjednávali o tom, že by sa dobrovoľne vzdali, ak by im bolo umožnené ostať počas procesu na slobode, alebo byť zadržaní v krajine priateľskej voči Srbom, napríklad v pravoslávnom Grécku. Tieto podmienky však neboli akceptované, preto sa obaja takejto myšlienky vzdali.”

Tieto rokovania mali sprostredkovať britské tajné služby (British Secret Intelligence Service), oficiálne to však nikdy nebolo potvrdené. A keďže pokus v tom čase opäť zlyhal, objavil sa aj skeptický názor, že pre západné vlády už Karadžič nie je taký dôležitý. V politike nepôsobí deväť rokov od skončenia vojny a jeho zadržanie by malo skôr symbolický význam. V roku 2004 sa skončila aj misia NATO v Bosne a žiadna z krajín už kvôli Karadžičovi nechcela riskovať životy svojich vojakov, najmä nie ruské jednotky, ktoré dobre vychádzali s miestnym obyvateľstvom, ale ani Francúzi, Nemci a Taliani, keďže Karadžič sa v prevažnej miere nachádzal v zónach pod ich správou. Najviac úsilia v tomto smere prejavovala Veľká Británia. Britským jednotkám sa podarilo zadržať polovicu z dvadsiatich deviatich nájdených obvinených vojnových zločincov. Napokon v roku 2004 sa uvažovalo aj o takej alternatíve, že Karadžič sa viac ako ICTY obáva Slobodana Miloševiča. „Znie to paradoxne, ale mohol by byť nepohodlným svedkom v jeho prípade, preto by sa k Haagu nestihol ani priblížiť.” (10)

Vzhľadom na Miloševičovu smrť v marci 2006 však ani toto tvrdenie nemožno pokladať za jediné vysvetlenie. Otázka neúspechu v tomto prípade teda nemá jednoznačnú odpoveď, hoci sa zdá, že západné krajiny považovali za prijateľnejšie riešenie, aby Karadžiča vydali Srbi, než aby samy využili možnosti na jeho zadržanie.
Ale postoje Srbska sa v tejto otázke vždy javili ako nanajvýš vlažné. Kým však za neúspechom medzinárodného spoločenstva stála nejednotnosť, možný nezáujem či priama dohoda s Karadžičom, v prípade srbských vlád sa k tomu pridružili aj negatívne postoje voči ICTY. Túto inštitúciu totiž aj verejnosť vníma ako jednostrannú a zaujatú v neprospech srbských obvinených, pričom sa spochybňuje aj jej operatívnosť. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu vznikol v roku 1993 na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 827 na obdobie 17 rokov. Z toho vyplýva, že so svojou agendou by sa mal vysporiadať do roku 2010. Koncom roka 2007 bolo s platnosťou vynesených 111 rozsudkov v 161 prípadoch. Zástupcovia tejto inštitúcie predpokladajú, že napriek miernemu posunu by mali byť všetky verdikty vynesené do konca roka 2009 a odvolania posúdené do roku 2011, ak nedôjde k ďalšiemu posunu v súvislosti s vydaním generála Mladiča. Už v súčasnosti sa však objavila požiadavka, aby ICTY neukončil svoju činnosť skôr, ako práve tento obvinený nebude vydaný a súdený (11).

V súvislosti so Srbskom a ICTY bolo dôležitým medzníkom vydanie bývalého prezidenta Slobodana Miloševiča do Haagu vo februári 2002 (zomrel pred vynesením rozsudku v marci 2006). Samozrejme, v porovnaní s Karadžičovým prípadom tu možno vybadať niekoľko rozdielov: Miloševič bol 6. októbra 2000 po výrazných masových protestoch nútený odstúpiť zo svojho úradu, v ktorom zotrvával aj napriek tomu, že vo voľbách zvíťazil Vojislav Koštunica. Prinajmenšom u časti verejnosti však stratil niekdajšiu podporu. Zároveň bol v Haagu obvinený nielen zo zločinov proti ľudskosti a genocídy v rokoch 1991 – 1995 počas vojny v Bosne a Chorvátsku, ale aj z útokov na Kosovo v roku 1999 (12). Na jeho vydaní sa podieľal výrazne prozápadný politik, vtedajší srbský premiér Zoran Djindjič, na ktorého bol v marci 2003 spáchaný atentát. Miloševič bol zadržaný v apríli 2001 a najprv v Srbsku obvinený za korupciu a finančné machinácie. Práve ochota srbského politika spolupracovať je tu teda zjavným a výrazným rozdielom aj v porovnaní s neskoršími postojmi srbských vlád, hoci motív je tiež sčasti diskutabilný: „Djindjič si získal uznanie verejnosti za jeho ochotu vydať Miloševiča do Haagu, na výmenu za ekonomickú pomoc vo výške 1,2 mld. USD” (13). Djindjič sa však zároveň v tejto otázke dostal do konfliktu s Koštunicom, ktorý tvrdil, že vydanie Miloševiča zakazuje ústava. Djindjič ho v tejto súvislosti obviňoval z nacionalistickej rétoriky. Takže jeho počínanie bolo skôr ojedinelé.

Ďalším z najdôležitejších hľadaných zločincov, avšak na chorvátskej strane, bol generál Ante Gotovina. Bol veliteľom vojenských síl, ktoré viedli operáciu Búrka (Oluj) v republike Srbská krajina v Chorvátsku, ktorá odštartovala 4. augusta 1995 a v konečnom dôsledku viedla k víťazstvu Chorvátov nad Srbmi (14). Úspešnosť pri jeho zadržaní mala demonštrovať (Srbsku, Turecku a ďalším krajinám, usilujúcim sa o postupné približovanie sa k členstvu v EÚ), že, ako sa vyjadril vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí: „nikto nemôže vstúpiť do EÚ iba preto, že „brány sú otvorené”, ale musí to naozaj chcieť. Neexistuje žiadna skratka” (15).

Gotovina bol zadržaný 7. decembra 2005 na Kanárskych ostrovoch po tom, ako v marci 2005 Rada EÚ podmienila začiatok prístupových rokovaní jeho vydaním. Chorvátsky ústavný súd pritom už koncom roku 2002 potvrdil nadradenosť ICTY nad domácimi súdmi. O popularite Gotovinu však svedčil aj prieskum verejnej mienky, podľa ktorého si pri otázke, či by uprednostnili vstup do EÚ, alebo obranu Gotovinu, si až 94 % opýtaných zvolilo druhú možnosť (16). V konečnom dôsledku sa prístupové rokovania začali ešte pred jeho vydaním, 3. októbra 2005, keďže hlavná prokurátorka Carla del Ponteová potvrdila maximálnu spoluprácu zo strany Chorvátska a dovtedajšie požiadavky Holandska, Veľkej Británie, Švédska, Dánska a Fínska ustúpili do úzadia pred hrozbou zo strany Rakúska, že ak budú rokovania pozastavené Chorvátsku, nepodporí ani ich začatie s Tureckom. Reakcia na vydanie Gotovinu zo strany Srbska bola však skôr vlažná. Prezident Boris Tadič povedal: „Blahoželám Chorvátsku. Je to veľmi dôležité a všetci v tomto regióne by sme mali konať podobne” (17). Prekvapivé je, že pojednávanie s Gotovinom sa začalo až v marci 2008.

Napokon, v súvislosti s námietkami voči zaujatosti ICTY treba pripomenúť aj nedávny prípad vodcu Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK) Ramusha Haradinaja, ktorý sa v roku 2004 stal na krátky čas (tri mesiace) aj kosovským premiérom. Spolu s ním bol oslobodený veliteľ špeciálnej jednotky UÇK Čierni orli, ktorá sa podieľala na etnických čistkách a mučení Srbov a Rómov v Kosove, Idriz Balaj. Haradinaj emigroval do Švajčiarska, v roku 1997 sa však vrátil a stal sa veliteľom UÇK, považovanej za teroristickú organizáciu. V marci 1998 potom UÇK začala systematicky vysťahúvať Srbov z kosovského územia, najmä z dedín v regióne Glodjane (18). Niekoľko desiatok ich bolo mučených a popravených, stovky osôb sú stále nezvestné. Za tieto činy bol Haradinaj v marci 2005 obvinený (19). Na rozdiel od predochádzajúcich prípadov sa však rozhodol sám sa vzdať a dobrovoľne odísť do Haagu. Urobil tak aj napriek tomu, že v tom čase pôsobil vo funkcii premiéra ako líder politickej strany Aliancia za budúcnosť Kosova (AAK), ktorú založil po vojne. „Týmto gestom si získal ešte väčšiu podporu, keďže sa rozhodol zúčastniť sa procesu namiesto toho, aby spochybnil autoritu ICTY, alebo sa ukrýval, ako to urobili mnohí iní” (20).

Aj napriek týmto obvineniam bol však Ramush Haradinaj 3. apríla 2008 pre nedostatok dôkazov oslobodený, hoci prokurátorka ho žiadala odsúdiť na 25 rokov za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Zároveň však súd pripustil, že „proces sa konal v nebezpečnej atmosfére a svedkovia sa cítili ohrození”. V zastrašovaní svedkov hrala významnú úlohu aj tlač, ktorá často prinášala informácie o záhadných úmrtiach ľudí, ktorí svedčili proti veliteľom UÇK (21).

Haradinaj ešte nemá ani 40 rokov. Na univerzite v Prištine získal vzdelanie v odboroch právo aj ekonomika. Už len fakt, že náklady na jeho obhajobu vo výške 9 mil. eur financovali súkromní donori z Kosova, svedčí o tom, aký silný vplyv a podporu má. V súčasnosti je opozičným lídrom a nie je vylúčené, že sa objaví vo vysokej politike, hoci nateraz bude musieť pravdepodobne ešte čeliť odvolaniu sa zo strany prokuratúry (22).

Zároveň oslobodzovací rozsudok vyniesli krátko po vyhlásení nezávislosti Kosova 17. februára 2008. Preto podráždená reakcia Srbska a prezidenta Tadiča nijako neprekvapuje: „Srbsko je presvedčené, že každá osoba, ktorá sa dopustila vojnových zločinov v bývalej Juhoslávii, musí byť odsúdená v Haagu nezávisle od etnickej príslušnosti” (23). Tadič označil tento verdikt za nespravodlivý a dodal, že srbská verejnosť má dôvod a právo prejaviť nespokojnosť. Aj vtedajší premiér Koštunica sa vyjadril, že takéto rozhodnutie spochybňuje legitímnosť tejto inštitúcie (24).

Verejná mienka v Srbsku ICTY práve pre jednostrannosť naozaj taktiež nebola príliš naklonená. Obyvatelia ako závažné problémy Srbska bez výberu z predloženého zoznamu v rokoch 2005 – 2006 uvádzali najmä nezamestnanosť (vždy nad 50 %), nízky životný štandard (nad 30 %), ďalej to bola korupcia a otázka Kosova. Spoluprácu s tribunálom v Haagu však ako problém vnímalo nanajvýš 12 % obyvateľov (vo februári 2006), hoci o rok skôr to bolo o 10 % menej a koncom roku 2006 opäť len 3 % opýtaných. V tomto období sa miera vnímania daného problému pohybovala okolo 7 %, hoci v decembri 2005, teda krátko po zadržaní generála Gotovinu, vzrástla na 10 %. Ako sa uvádza v tom istom prieskume, v roku 2005 nikto nepovažoval svoje vedomosti o organizácii a spôsobe práce ICTY za značné, hoci o rok neskôr takto odpovedali 3 % oslovených. Naďalej však na túto otázku 57 % respondentov odpovedalo, že o práci ICTY vie len veľmi málo alebo málo (25). Nedostatočná informovanosť preto taktiež mohla prispieť k negatívnemu vnímaniu ICTY.

V každom prípade, spolupráca s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu zo strany Srbska bola väčšinou pomerne rozpačitá, hoci postupom času dochádzalo k istým zlepšeniam. Ako sa napríklad uvádza v správe Human Rights Watch z roku 2007: „Spolupráca Srbska s ICTY sa v roku 2006 oslabila, pretože očakávania srbských úradov, že sa stíhaní dobrovoľne vydajú ICTY, namiesto toho, aby aktívne zadržiavali obvinených, sa nenaplnili. Najvýraznejšia je neochota, respektíve neschopnosť zadržať generála Ratka Mladiča. Po nátlaku medzinárodného spoločenstva bol síce v júli 2006 vládou schválený akčný plán na zadržiavanie vojnových zločincov, lenže nepriniesol konkrétne výsledky” (26).

Problémom v tom roku bola aj nedostatočná ochrana svedkov. O rok neskôr už bolo podobné hodnotenie omnoho priaznivejšie, k čomu prispela najmä spolupráca s okolitými štátmi na zadržiavaní obvinených ako nový prvok v porovnaní s dovtedajším prístupom dobrovoľného vzdania sa: „V roku 2007 sa už spolupráca medzi Srbskom a ICTY hodnotila ako výrazne lepšia. V máji sa napríklad v spolupráci Srbska, Bosny a jednotiek EÚ podarilo zadržať bosnianskeho Srba, generála Zdravka Tolimira, hlavného Mladičovho zástupcu. Podobne spolupráca medzi Srbskom a Čiernou Horou viedla k zadržaniu generála Vlastimira Djordjeviča (srbského policajného veliteľa) v júni v Čiernej Hore. Negatívne vnímanie ICTY verejnosťou sa však nezmenilo” (27).

Dvaja najhľadanejší zločinci, Radovan Karadžič a Ratko Mladič, však boli stále na slobode, takže srbská vláda naďalej čelila výzvam na ich vydanie: „Vo februári 2007 Medzinárodný súdny dvor vyniesol rozsudok v prípade Bosna a Hercegovina verzus Srbsko a Čierna Hora, prvý, aký kedy vychádzal z Konvencie o genocíde z oku 1948. Podľa tohto rozsudku Srbsko nenieslo priamu zodpovednosť za genocídu v Bosne, avšak porušuje povinnosti vyplývajúce z tejto konvencie v súvislosti s predchádzaním genocíde a trestaním ľudí zodpovedných za genocídu, vrátane nedostatočnej spolupráce s ICTY – aj v prípade generála Mladiča” (28).

Príčiny a dôsledky Karadžičovho vydania

V Srbsku však vo februári 2008 dominovala iná téma – vyhlásenie nezávislosti Kosova. Táto otázka dokonca viedla k rozpadu vládnej koalície Demokratickej strany (DS) prezidenta Tadiča a Demokratickej strany Srbska (DSS) vtedajšieho premiéra Koštunicu. Kým totiž Tadič aj naďalej podporoval členstvo svojej krajiny v EÚ, Koštunica žiadal, aby bolo podmienené uznaním hraníc Srbska v súlade s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1244/1999, teda vrátane územia Kosova. To bolo v tom čase nemožné, keďže viaceré členské štáty EÚ, medzi nimi Francúzsko, Nemecko a Veľká Británia, už uznali nezávislosť Kosova a na tomto kroku trvali. Aj z tohto dôvodu, z obavy pred nadviazaním spojenectva medzi Koštunicom a Srbskou radikálnou stranou (SRS) podpísala EÚ so Srbskom 30. apríla 2008 Stabilizačnú a asociačnú dohodu (SAA) ako dôkaz, že členstvo Srbska v únii nie je nereálne, ak oň vo voľbách prejaví záujem. Tie sa konali 11. mája 2008 a výsledok bol nečakane pozitívny: Tadičova DS získala až takmer 39 % hlasov, hoci Srbská radikálna strana dostala 28,5 % hlasov (29). Preto bolo paradoxné, že o ďalšom vývoji v Srbsku mala rozhodnúť práve Socialistická strana Srbska (SPS), z ktorej pochádzal už spomínaný bývalý prezident Slobodan Miloševič, taktiež súdený za vojnové zločiny. V snahe dištancovať sa od tohto obdobia a získať si novú voličskú základňu sa však socialisti napokon rozhodli pre partnerstvo s DS. A práve proeurópska vláda v Srbsku bola základným predpokladom, aby vôbec bolo možné uvažovať o zadržaní vojnových zločincov, vrátane Karadžiča, hoci ministrom vnútra sa stal paradoxne práve predseda socialistov Ivica Dačič (30).

Pre vydanie Karadžiča však bola podstatná práve Stabilizačná a asociačná dohoda, ktorú už medzičasom 30. septembra 2008 ratifikoval srbský parlament. Z 250 poslancov 139 hlasovalo za. Podporu pôvodne prisľúbila aj SRS, s čím však nesúhlasil v súčasnosti v Haagu súdený Vojislav Šešelj. Následne na protest proti jeho rozhodnutiu z čela strany odstúpil Tomislav Nikolič (31). Hoci v skutočnosti bol skôr Karadžič dôležitý pre SAA. Ako sa totiž uvádza v článku 2, rešpektovanie demokratických princípov a ľudských práv, ako sú definované vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, …, rešpektovanie základných princípov medzinárodného práva, vrátane spolupráce s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu a princípy právneho štátu a trhovej ekonomiky… majú byť základom pre domácu aj zahraničnú politiku strán dohody a sú nevyhnutnými prvkami tejto dohody.” Článok 4 dohody je ešte viac explicitný: „Strany dohody opäť potvrdzujú dôležitosť, ktorú pripisujú implementácii medzinárodných záväzkov, konkrétne zvlášť plnej spolupráci s ICTY” (32).

Inými slovami, SAA bez plnej spolupráce s ICTY nemôže vstúpiť do platnosti a niektoré štáty (predovšetkým Holandsko, ktorého vojaci sa nečinne prizerali na masakru v Srebrenici) ju nebudú ratifikovať, kým do Haagu nevydajú najmä Karadžiča a Mladiča. A dovtedy takisto nevstúpia do platnosti obchodné a ekonomické benefity, obsiahnuté v dočasnej dohode. Podobné podmieňovanie voči nečlenským krajinám nie je nezvyčajné, uplatňovalo ho aj NATO, ktoré však v roku 2006 Bosne a Srbsku umožnilo vstúpiť do programu Partnerstvo za mier aj bez vydania týchto dvoch zločincov, keďže v tom čase sa pripravovalo odčlenenie Čiernej Hory z únie so Srbskom. USA zase kvôli otázke vojnových zločinov od roku 2004 pozastavovali časť finančnej pomoci Srbsku (33).

V júni 2008 už bol zadržaný jeden zo štvorice najviac hľadaných vojnových zločincov z obdobia rozpadu Juhoslávie, Stojan Župljanin. Stalo sa tak neďaleko Belehradu. Župljanin bol počas vojny najvyšším predstaviteľom polície tzv. Autonómneho regiónu bosnianska Krajina (pri hraniciach s Chorvátskom), kde realizoval plán kontroly a etnických čistiek. Do regiónu patrilo 16 etnicky zmiešaných okresov, vrátane mesta Prijedor, kde sa nachádzalo niekoľko koncentračných táborov pre moslimské obyvateľstvo (34).

K zadržaniu samotného Karadžiča teda pravdepodobne viedli najmä pohnútky, súvisiace so snahou urýchliť ratifikáciu SAA. Stalo sa tak 18. júla 2008, do Haagu bol vydaný 30 júla. „Srbský minister pre spoluprácu s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu Rasim Ljajič informoval, že Karadžič (keďže nie je srbským občanom) sa skrýval pod falošnou identitou a menom Dragan David Dabič. Pracoval na súkromnej klinike v Belehrade, kde sa venoval alternatívnej medicíne a liečiteľstvu (35). Vďaka zmenenému výzoru sa slobodne pohyboval po meste a jeho identitu neodhalili ani zamestnanci kliniky. Pod týmto menom tiež publikoval články v odborných časopisoch týkajúce sa bioenergie a jeho prednášky boli navštevované a obľúbené. Zúčastnil sa aj na niekoľkých konferenciách v zahraničí, napríklad v Rakúsku. Na zadržaní sa podieľali srbské tajné služby pod vedením Sašu Vukadinoviča, človeka blízkeho prezidentovi Tadičovi. Minister vnútra sa ponáhľal s vyhlásením, že jednotky ministerstva sa na tejto akcii nezúčastnili. Celkovo však už politický záujem, ale aj záujem zo strany verejnosti o ochranu týchto ľudí slabne a to je ďalší z dôvodov úspechu (36). Dôkazom toho je aj fakt, že reakcie zo strany srbskej verejnosti boli podstatne miernejšie, ako sa očakávalo. „Až doposiaľ boli protesty v Srbsku minimálne – desiatky demonštrantov sa 21. júla zhromaždili pred belehradským súdom, kde bol Karadžič zadržiavaný, ale nijaké masové protesty sa nekonali.” (45)
Karadžič sa obhajuje sám, využil svoje právo nevypovedať. V snahe urýchliť celý proces prokurátori medzičasom zredukovali pôvodné obvinenia proti Karadžičovi, nie je obvinený zo spoluúčasti na genocíde voči moslimom, ktorí zahynuli v roku 1995, obvinenia z masakry v Srebrenici však nestiahli (37).

Reakcie na jeho zadržanie zo zahraničia boli okamžité, pozitívne a zároveň opatrné. To možno skonštatovať aj v prípade Bosny, krajiny, kde pôsobil ako prezident Republiky Srbskej, hoci bosnianski Srbi hovoria skôr o osobnej zodpovednosti Karadžiča, ako o spoluvine etnika a jeho súčasnej politickej reprezentácie. „Premiér RS Milorad Dodik prízvukoval, že Karadžič musí niesť „osobnú politickú zodpovednosť” za to, čo robil počas vojny. Varoval pred opätovným vytváraním dojmu o kolektívnej vine Srbov v Bosne a zdôrazňoval, že „orgány RS si tým splnili jednu z posledných povinností voči haagskemu tribunálu.”

Súčasný predseda kolektívneho, trojčlenného Predsedníctva Bosny a Hercegoviny Haris Silajždič zdôraznil význam tejto udalosti pre Bosnu ako takú: „Je to veľký deň pre medzinárodnú spravodlivosť, hoci prichádza s veľkým oneskorením. Jeho zatknutie však bude mať nesmierne pozitívny vplyv na Bosnu. Potrebovali sme takúto duševnú očistu. Potrebujeme, aby ľudia cítili, že spravodlivosť existuje” (38).

Ministri členských štátov EÚ na stretnutí v Bruseli privítali zatknutie Radovana Karadžiča ako významný krok Srbska k členstvu v únii, ale zároveň pripomenuli, že Srbsko má stále pred sebou úlohu vydať aj generála Mladiča. Aj Vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javier Solana sa vyjadril, že Srbsku sa podarilo preukázať plnú spoluprácu s ICTY. Niektorí politici však boli vo vyhláseniach opatrnejší: „Všetko sa teraz zjednodušilo, ale ešte nepredbiehajme,” povedal francúzsky minister zahraničných vecí Bernard Kouchner ako predstaviteľ predsedajúcej krajiny EÚ na 2. polrok 2008. Slovinský minister zahraničných vecí Dimitrij Rupel sa tiež priklonil k názoru, že Srbsko je len na polceste k plnej spolupráci s Haagom, hoci Slovinsko sa skôr považuje za krajinu, ktorá členstvo Srbska v EÚ výrazne podporuje. Ak všetkých 27 krajín bude súhlasiť, že Srbsko s ICTY plne spolupracuje, kandidátsky status by mu mohol byť priznaný už koncom roka (39).

Hlavný prokurátor ICTY Serge Brammertz, ktorý začiatkom roka na tomto poste vystriedal Carlu del Ponteovú, sa vyjadril, že zadržanie a vydanie Karadžiča do Haagu je veľkým zlomom v spolupráci Srbska s ICTY. Zároveň však poukázal, že v najbližších dňoch nebude oficiálne túto spoluprácu prehodnocovať, ale vyjadrí sa k tomu v decembrovej správe pre Bezpečnostnú radu OSN. „Proces s Karadžičom, obvineným za genocídu, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, pred Haagskym tribunálom prispeje k odhaľovaniu pravdy a k naplneniu spravodlivosti pre rodiny obetí.” Tento aspekt podčiarkol aj holandský minister zahraničných vecí Maxime Verhagen, ktorý ešte dodal, že povzbudzuje srbské autority k tomu, aby zadržali aj ostatných obvinených. Podľa jeho slov je priblíženie k členstvu v EÚ možné len v prípade splnenia tejto podmienky (40).

Bezprostredný benefit pre Srbsko vzhľadom na cieľ dosiahnuť implementáciu SAA je teda zatiaľ otázny, hoci podľa optimistických odhadov by z dlhodobého hľadiska Srbsko aj vďaka tomuto kroku mohlo dosiahnuť členstvo v únii už v roku 2014. Niektoré krajiny, Holandsko, Belgicko, Švédsko a Fínsko, však čakajú na potvrdenie plnej spolupráce s ICTY a sú v prísľuboch opatrné, kým nebude zadržaný aj generál Mladič (41). Tu však môže byť pre Srbsko ďalší problém, keďže vláda by mohla mať záujem na tom, aby Mladič nebol vydaný. Kým totiž za Karadžičom už nestála žiadna významná inštitúcia, a ako aj srbský minister poverený spoluprácou s haagskym tribunálom v Belehrade zdôrazňoval, že Karadžič nie je srbským občanom, „Mladiča zrejme chráni generálny štáb a bezpečnostné služby Srbska. Ako šéf generálneho štábu bosnianskych Srbov bol Mladič (na rozdiel od Karadžiča) priamo zapojený do štruktúry velenia z Belehradu. Na jeho prípade by sa teda mohla potvrdiť priama účasť Srbska a jeho vtedajšieho politického vedenia (prezident Miloševič) na vojne v Bosne. Padlo by ďalšie „politické tabu”, so všetkými dôsledkami” (42).

Avšak odhliadnuc od toho, ako sa tento problém podarí vyriešiť, vo vzťahu k EÚ a možnému členstvu sa Srbsko bude musieť vyrovnať s ešte jednou, už spomenutou a stále citlivou otázkou, týkajúcou sa statusu Kosova. Vysoký predstaviteľ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javier Solana na otázku, či uznanie nezávislosti Kosova bude podmienkou pre členstvo Srbska v EÚ, síce pomerne vyhýbavo odpovedal, že rozumie, aká citlivá je táto téma v Srbsku, a že preto nepovažuje za vhodné vyjadriť v tejto chvíli jednoznačné stanovisko (43). Je isté, že súčasná srbská vláda je pre EÚ najprijateľnejšou alternatívou a trvať súčasne na oboch požiadavkách (vydanie Mladiča a uznanie Kosova) by bolo svojím spôsobom riskantné. Preto je možné po vydaní Radovana Karadžiča očakávať istý posun vo vzájomných vzťahoch a to azda aj s praktickými dopadmi v podobe implementácie dočasnej dohody o obchode ako súčasti SAA, avšak nie taký, ktorý by sám osebe mohol viesť k členstvu v únii (44).

No bez ohľadu na vývoj vzťahov s EÚ, na rôzne motívy a ciele, pre Srbsko je Karadžičovo zadržanie najmä veľkým úspechom vzhľadom na vyrovnávanie sa s prejavmi nacionalizmu a vlastnou minulosťou: „Konfrontácia s genocídou je dôležitá – pre Bosniakov na prekonanie pretrvávajúceho diskurzu viktimizácie, pre Srbov na vysporiadanie sa s odvrátenou stranou nacionalistického extrémizmu a pre medzinárodné spoločenstvo ako možnosť prehodnotiť zodpovednosť vyplývajúcu z mandátu chrániť civilné obyvateľstvo v tzv. bezpečných zónach” (45).

Záver

Radovan Karadžič, ktorého bol do Haagu vydali v júli tohto roku po 13 rokoch od jeho obvinenia, bol prezidentom Republiky Srbskej v Bosne a Hercegovine v rokoch 1992 – 1996 a ako veliteľ vojenských síl nesie priamu politickú zodpovednosť za vtedajšie vojnové zločiny, najmä za masakru v Srebrenici spáchanú na moslimskom obyvateľstve. Až doposiaľ bolo jeho zadržanie problematické – kvôli možnej existencii dohody o imunite v prípade, že odíde z politického života v Bosne, ale tiež pre neochotu predchádzajúcich srbských vlád spolupracovať s ICTY a snahu spoliehať sa na to, že zločinci sa vzdajú dobrovoľne. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu je zároveň negatívne vníma aj srbská verejnosť, najmä pre spochybňovanie jeho nestrannosti, v poslednom období zvlášť v súvislosti s niekdajším kosovským premiérom Ramushom Haradinajom, ktorý bol pre nedostatok dôkazov v apríli tohto roku zbavený obvinení. To, že Karadžič bol napokon zadržaný, sa pripisuje najmä úsiliu urýchliť implementáciu Stabilizačnej a asociačnej dohody, ktorá podpísali v apríli 2008, krátko pred parlamentnými voľbami v Srbsku, avšak jej účinnosť je podmienená plnou spoluprácou s ICTY zo strany Srbska. Z hľadiska dlhodobého približovania sa k členstvu v EÚ bude tento krok nedostatočný najmä z dvoch dôvodov: nevyhnutnosti vydať aj posledného obvineného, generála Ratka Mladiča, na čo však nemusí existovať dostatočná politická vôľa. A tiež vzhľadom na potrebu vyrovnať sa s vyhlásením nezávislosti Kosova a jeho uznaním väčšinou členských štátov EÚ. Avšak bez ohľadu na motívy srbskej vlády a tiež na to, či bude v najbližšom období úspešná s požiadavkou implementácie SAA, je tento krok dôležitý najmä pre Srbsko a vlastné vyrovnávanie sa s minulosťou. V tomto bolo zadržanie a vydanie Radovana Karadžiča určite prínosom.